ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sloboda

A teraz opustíme na istý čas Toma i jeho mučiteľa a budeme sledovať osudy Georgea a jeho ženy, ktorých sme zanechali, keď boli medzi priateľmi na istej farme pri ceste, v štáte Ohio.

Tom Loker, ak sa pamätáte, skuvíňal a hniezdil sa v čistučkej posteli pod materinskou opaterou tety Dorcas, ktorá v ňom videla takého dobrého a poddajného pacienta, akým mohol byť asi chorý bujak.

Predstavte si vysokú, dôstojnú ženu s bielym čepčekom na strieborných vlasoch, ktoré sú naprostriedku rozdelené pútcom. Nad šedými zádumčivými očami klenie sa široké, jasné čelo. Snehobiela šatka, zviazaná krížom cez prsia, lesklé šaty z kávového hodvábu, pokojne šuštiace pri každom kroku. Taká bola teta Dorcas.

— Do čerta! — skríkol Tom Loker, prudko strhnúc zo seba posteľnú bielizeň.

— Musím ťa požiadať, Thomas, aby si neužíval také mrzké slová, — povedala teta Dorcas, pokojne mu upravujúc posteľ.

— Dobre, stará mama, pokúsim sa, — povedal Tom. — Ale kto by tu nenadával, keď je tu tak čertovsky teplo! A ten mulat so svojou ženou je tu, či nie? — spýtal sa zrazu.

— Áno, sú tu, — odpovedala mu teta Dorcas.

— Mali by sa ponáhľať čo najskôr k jazeru, — povedal Tom. — Čím skôr, tým lepšie pre nich.

— Možno to urobia, — povedala pokojne teta Dorcas a nedala sa vyrušiť od svojho pletenia.

— Ale počuj, čo ti poviem, — vravel Tom. — V Sandusky máme svojich ľudí, ktorí nám dávajú pozor na každú loď. Mne už na tom nezáleží a poviem to. Dúfam, že sa dostanú preč, aby toho prekliateho Marksa parom uchytil od jedu. Aby ho porantalo!

— Thomas! — zahriakla ho teta Dorcas.

— Počuj, stará mama, keď mi budeš takto ústa zatvárať, vybuchnem, — povedal Tom. — A to dievča nech sa dajako prezlečie, aby vyzerala ináč. V Sandusky majú jej popis.

— Postarám sa o to, — povedala Dorcas so svojím charakteristickým pokojom.

Rozlúčime sa s Tomom Lokerom a prezradíme o ňom ešte toľko, že po troch týždňoch liečenia v kvakerskom dome vystrábil sa z rán i z horúčky, ktorá sa k nim pridružila, a vstal ako vážnejší a rozumnejší človek. Vzdal sa poľovačiek na černochov a usadil sa v jednej z nových osád, kde sa jeho nadanie uplatňovalo oveľa užitočnejšie. Poľoval na medvede, vlky a iných obyvateľov lesa, v čom si zanedlho získal dobrý chýr.

Naši utečenci, upozornení Tomom na nebezpečenstvo v Sandusky, usúdili, že by sa mali rozdeliť. Jim so svojou starou matkou odišiel osobitne a o noc či dve neskoršie zaviedli Georgea s Elizou aj dieťaťom do Sandusky, kde sa ubytovali v istej pohostinnej domácnosti, a tu sa chystali na svoju poslednú cestu cez jazero.

Noc sa chýlila ku koncu a ranná zora, zora ich slobody, žiarila nad nimi. Sloboda — elektrické slovo! Čo toto slovo značí pre mladého muža, ktorý teraz sedí s rukami skríženými na hrudi a hľadí sústredeným pohľadom svojich žiariacich očú kdesi do diaľky? Čo značí sloboda pre Georgea Harrisa? Sloboda — to pre neho značí právo byť človekom, a nie ľudským dobytkom, právo nazývať milovanú ženu svojou a ochraňovať ju pred násilenstvom a neprávosťami, právo chrániť a vychovávať svoje dieťa, právo žiť s nimi pod jednou strechou, žiť podľa svojej vôle, nie podľa cudzej.

George si zádumčivo oprel hlavu a hľadel na svoju ženu, prezlečenú v mužských šatách, ktoré mali zakryť jej nežnú postavu tak, aby ju nikto nepoznal.

— No, a teraz vlasy, — povedala Eliza, pozerajúc sa do zrkadla, a potriasla hlavou, aby sa jej rozpustili nádherné čierne vrkoče. — Nie je ich škoda, George? — vravela a hladkala si ich. — Ťažko sa rozlúčiť s nimi.

George sa smutne usmial a neodpovedal.

Eliza sa opäť obrátila k zrkadlu; nožnice sa zaligotali a bujné kučery jedna po druhej padali na zem.

— Tak, už by to bolo, — vzdychla si a vzala si do rúk hrebeň. — Ešte sa musím trošku pričesať. No, ako sa ti páči tento mládenec? — spýtala sa svojho muža.

Usmievala sa, ale pritom sa zľahka červenala.

— Ty budeš vždy pekná, nech máš čokoľvek na sebe, — odpovedal jej George.

— Prečo si taký vážny? — spýtala sa Eliza, kľakla si k nemu a chytila mu ruku. — Veď sme už skoro v Kanade. Ešte deň a noc na jazere a potom… potom…

— Och, Eliza! — povedal jej George a pritúlil si ju k sebe. — Práve to ma trápi. Všetko visí na tenkom vlásku. Len pováž: sme tak blízko tomu, temer na dohľad, a teraz by sme mohli stratiť všetko! Neprežil by som to!

— Neboj sa! — odpovedala mu s nádejou v hlase jeho žena.

— Ty si moje požehnanie, Eliza! — povedal George a náruživo ju objal. — No povedz, je to možné, aby sme sa dožili takého šťastia? Blížia sa naozaj ku koncu tie dlhé roky utrpenia? Budeme už naozaj slobodní?

— Som presvedčená o tom, George, — povedala Eliza a slzy nádeje a nadšenia sa zaligotali na jej dlhých tmavých mihalniciach.

— Dodala si mi odvahy, Eliza, — povedal George a náhle vstal. — Verím ti. Poďme, veď už máme na čase! — Držal si ženu pred sebou v náručí a hľadel na ňu s obdivom. — Aký si ty švárny mládenec! Tie krátke vlasy ti celkom pristanú. Daj si na ne čiapku… nie tak, troška nabok. Ešte si nikdy nebola taká pekná. No, voz už azda bude pripravený. Pani Smythová už hádam prezliekla Harryho.

Otvorili sa dvere a do izby vstúpila ctihodná žena v stredných rokoch a viedla za ruku malého Harryho, prezlečeného v dievčenských šatách.

— Aké pekné dievčatko by bolo z neho, — zvolala Eliza, obzerajúc si ho zo všetkých strán. — Budeme ho volať Harrietta. No, nepristane mu to meno?

Chlapček hľadel vážne a nepovedal ani slova. Len kedy-tedy si hlboko vzdychol a spod svojich čiernych kučier pozoroval matku, oblečenú v podivných šatách.

— Vari náš Harry nepoznáva svoju mamu? — vravela Eliza, otvárajúc mu náruč.

No chlapča sa hanblivo pritúlilo k pani Smythovej.

— Veď ho nechaj, Eliza. Vieš, že teraz nesmie byť pri tebe.

— Viem, že je to odo mňa nerozumné. Ale nemôžem zniesť, keď sa odo mňa odvracia. Kde je môj kabát? Ukáž mi, George, ako si chlapi obliekajú kabát.

— Hľa, takto, — ukazoval jej George, prehodiac si kabát cez plecia.

— Aha, už viem, — povedala Eliza a napodobňovala jeho pohyb. — A ešte k tomu musím robiť dlhé kroky, chodiť rázne a hľadieť ľuďom smelo do tváre.

— Len to neprepínaj, — upozorňoval ju George. — Nájdu sa ešte aj skromní mladíci a túto úlohu, myslím, zahráš ľahšie.

— A tieto rukavičky! Preboha, veď sa mi v nich ruky stratia.

— Radím ti držať si ich dobre na rukách. Tvoje nežné zápästie by nás ľahko mohlo prezradiť. A vy, pani Smythová, aby ste si zapamätali, cestujete pod našou opaterou a ste našou tetou.

— Počula som, — vravela pani Smithová, — že v prístave boli akísi chlapi, ktorí upozorňovali kapitánov lodí na muža so ženou a malým chlapcom.

— Vari naozaj? — odpovedal George. — Nuž, ak uvidíme takých ľudí, budeme môcť na nich upozorniť.

Medzitým k bráne došiel koč a rodina priateľov, ktorá sa ujala utečencov, začala sa s nimi lúčiť.

Prezlečenie, v akom naši utečenci odchádzali, zaobstarali si podľa návrhov Toma Lokera. Pani Smythová, ctihodná žena z jednej osady v Kanade, kam utekali, bola práve na spiatočnej ceste domov cez jazero a privolila podujať sa na úlohu, že bude tetou malému Harrymu. Aby si ho viac pripútala k sebe, posledné dva dni bol iba pod jej opaterou. Veľa sa s ním maznala, dávala mu všelijaké cukrovinky a tak sa medzi ňou a chlapčekom vyvinulo tuhé priateľstvo.

Koč ich zaviezol do prístavu. Dvaja mladí muži kráčali nahor po mostíku na loď. Eliza zdvorilo podopierala pani Smythovú a George im pomáhal s batožinou.

George, keď v kapitánovej kancelárii kupoval lístky, vypočul rozhovor dvoch chlapov, stojacich neďaleko neho.

— Pozeral som na všetkých cestujúcich, — vravel jeden, — a viem celkom iste, že nie sú na tejto lodi.

Hovoril to lodný úradník a človek, s ktorým sa rozprával, bol náš starý známy — Marks. Veru, Marks bol taký húževnatý, že prišiel až do Sandusky za svojimi obeťami.

— Tú ženu by ste ledva rozoznali od belošky, — vravel Marks. — Muž je mulat s veľmi svetlou kožou. Na jednej ruke má vypálený znak.

Ruka, ktorou George preberal lístky a drobné peniaze, sa mu trošku zachvela. No potom sa chladne odvrátil, nedbalo pozrel hovoriacemu do tváre a pomaly odchádzal na druhý kraj lode, kde ho čakala Eliza.

Pani Smythová sa hneď uchýlila aj s Harrym do dámskej kabíny, kde tmavá krása domnelého dievčatka vzbudzovala lichotivú pozornosť viacerých cestujúcich.

Keď zaznel zvonec na odchod, George s uspokojením pozeral na Marksa, ako odchádza na breh. Hlboko si vydýchol, keď už loď bola dostatočne vzdialená.

Bol prekrásny deň. Belasé vlnky jazera tancovali, skackali a ligotali sa v slnečnom jase. Od brehu dul čerstvý vánok a majestátna loď si pyšne orala cestu napred, k brehom Kanady.

Koľko citov sa môže tajiť v ľudskom srdci! Kto by vedel pochopiť, čo všetko búrilo v Georgeovej hrudi, kým sa pokojne prechádzal po palube so svojím ostýchavým spoločníkom? Šťastie, ktoré ho čakalo v blízkej budúcnosti, videlo sa mu až neuveriteľným, bolo príliš krásnym, príliš jagavým. Cítil neprestajný nepokoj, že sa niečo stane, čo mu toto šťastie vytrhne z rúk.

No loď plávala stále ďalej. Hodiny sa míňali a tu sa v diaľke začali rysovať brehy pri malom kanadskom mestečku Amherstberg. George od vzrušenia prudko dýchal. Zatmilo sa mu pred očami; jemne stisol malú rúčku, ktorá sa chvela a opierala o jeho ramená. Ozval sa zvonec a loď pristála. Pozbieral svoju batožinu, ani nevedel ako, a zhromaždil svojich blízkych. Skupinka vystúpila na breh.

Pani Smythová ich doviedla k jednému misionárovi, ktorý ich prijal ako dobrých známych.

Kto môže vyjadriť slovami sladkosť prvého dňa slobody! Aký je to pocit chodiť, hovoriť, dýchať, ísť sem i tam podľa svojej vôle a nebáť sa pritom nikoho a ničoho! Kto môže opísať radosť matky, čo nespúšťa oči zo svojho spiaceho dieťaťa, ktoré jej je po všetkých prežitých utrpeniach a nebezpečenstvách ešte stokrát drahším! Vari by Eliza a George mohli zaspať tejto noci, rozochvení šťastím? A predsa nemali ani piaď zeme, ani strechu nad hlavou, ani peňazí… No aj tak od samej radosti nemohli do rána ani oka zažmúriť.