ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Skúsenosti a náhľady slečny Ofélie

Saint-Clare bol márnotratný, na peniazoch mu vôbec nezáležalo. Doteraz všetky zásoby a nákupy obstarával v jeho domácnosti hlavne Adolf, ktorý bol práve taký márnotratný a výstredný ako jeho pán. Títo dvaja teda spoločne míňali peniaze ako vodu. Tom zvykol po dlhé roky opatrovať majetok svojho pána ako svoj vlastný a preto hľadel s nepokojom, ktorý nijako nevedel premôcť, na zbytočné márnenie peňazí v domácnosti Saint-Clara. Niekedy jemne a nepriamo na tieto veci aj upozorňoval.

Saint-Clare spočiatku používal jeho služieb iba príležitostne, no čoskoro si uvedomil, aký má Tom zdravý úsudok a zmysel pre primeranú sporivosť. Postupne mu zveroval stále viac úloh, až nakoniec Tom obstarával všetky zásoby pre celú rodinu.

— Nie, nie, priateľu, — povedal raz Adolfovi, keď sa tento rozľútostnil nad stratou svojej moci, — nechaj Toma tak! Ty sa rozumieš len do toho, čo sa ti páči. Tom sa vyzná i v cene, i v tom, čo je súce a čo nie. No, a ak tieto veci nezveríme niekomu súcemu, jedného dňa sa nám peniažky pominú.

Ľahtikársky pán Tomovi neobmedzene dôveroval; dával mu peniaze a ani si ich neprerátal. A keď mu Tom niečo vydal, strčil si peniaze do vrecka a ani len nepozrel, koľko ich je. Tom mal teda všetky možnosti a bol stále vystavený pokušeniu dopustiť sa nepoctivosti. Od toho pokušenia ho však uchránila len rýdzosť jeho povahy, posilnená ešte kresťanskou vierou.

No starosti Toma nemožno ani prirovnať k súženiu, ktorému sa vystavila slečna Ofélia, keď sa podujala viesť domácnosť takého panského hospodára, ako bol Saint-Clare. Mária Saint-Clarová bola lenivá a detská, neporiadna a bezradná, a jej sluhovia tiež neboli inakší. Slečne Ofélii opísala veľmi správne zmätok a neporiadok, ktorý nájde v domácnosti — hoci to nepripisovala pravým príčinám.

V prvý deň svojej vlády v domácnosti slečna Ofélia vstala o štvrtej ráno a upratala si najprv svoju izbu, ako to robievala každý deň od svojho príchodu k ohromnému údivu slúžky. Potom sa pripravila na rozhodný útok na všetky skrine a kredence, od ktorých mala kľúče.

Komoru, bielizníky, kredenc na riad, kuchyňu a pivnicu — to všetko podrobila prísnej prehliadke. Koľko ukrytých nešvárov vyšlo v ten deň na svetlo božie! Všetky vládkyne kuchyne a izieb sa nad tým zhrozili a čudovali sa a v izbe služobníctva sa neprestajne šuškalo o „tých čudáckych dámach zo Severu“.

Stará Dina, hlavná kuchárka, ktorá doteraz v kuchyni neobmedzene vládla, bola celá bez seba a rozhorčovala sa nad porušením svojich práv.

Dina bola svojrázna osoba a bolo by nespravodlivé, keby sme čitateľovi nedali aspoň predstavu o nej: Bola rodenou a výbornou kuchárkou práve tak ako teta Chloe. Ale Chloe bola vyučená kuchárka, presná a zabehaná v domácom poriadku, kým Dina bola nadaným géniom-samoukom a ako všetci géniovia, bola neústupná, tvrdohlavá a zvrchovane vrtošivá.

Podobne ako istí moderní filozofi, Dina neuznávala logiku a zdravý rozum; miesto toho sa spoliehala pevne na svoj inštinkt, a ten jej nemohol nikto vyvrátiť. Nijakými dôvodmi, príkazmi, vysvetleniami nedala sa presvedčiť, že správnejším by bol iný spôsob, ako ten, ktorý si ona vybrala, alebo, že by sa jej spôsob dal čo len trochu zmeniť. Tak to bolo u jej bývalej panej, Máriinej matky, a „slečna Mária“, ako Dina nazývala svoju paniu aj potom, keď sa vydala, pochopila, že jednoduchšie je ustúpiť, než sa s ňou škriepiť. A tak teda moc Diny bola neobmedzená.

V umení vymýšľať výhovorky všetkých druhov, bola Dina pravým majstrom. Ba bola pevne presvedčená, že ako kuchárka sa nikdy nemôže mýliť; a v kuchyniach na Juhu je vždy dosť hláv a pliec, na ktoré sa dá zvaliť vina za najmenší priestupok a slabôstku, tak aby povesť kuchárky ostala nepoškvrnená. Ak sa nevydaril niektorý chod obeda, bolo na to päťdesiat neodškriepiteľných dôvodov a bola to jasná vina päťdesiatich rôznych osôb, ktoré Dina náležite a so zápalom vyhrešila.

No také nepodarky boli u Diny veľkou zriedkavosťou. Hoci robila všetko zložite a zdĺhavo, nešetriac ani čas ani priestor, hoci jej kuchyňa vyzerala ako po uragáne, hoci jej kuchárske náčinie bolo porozhadzované na toľkých miestach, koľko je dní v roku — predsa človek, ktorý mal dosť trpezlivosti čakať, dostal nakoniec obed v dokonalom poriadku a tak pripravený, že by si po ňom aj najväčší labužník oblízal prsty.

Bol práve čas počiatočných príprav na varenie obeda. Dina sa rada oddávala dlhým chvíľkam úvah a oddychu a dala si zvlášť záležať na tom, aby všetko robila čo najpohodlnejšie. Sedela na podlahe kuchyne a bafkala si z krátkej hrubej fajočky, v ktorej vždy nachádzala pôžitok i prameň vnuknutí.

Okolo nej sa usalašil kŕdeľ murínčat, ktorými vždy oplýva každý bohatý dom na Juhu. Lúskali hrášok, škrabali zemiaky, šklbali perie z hydiny a Dina iba kedy-tedy sa vytrhla zo svojho zamyslenia a štuchla niektorého z nich vareškou, ktorú mala stále poruke.

Slečna Ofélia už skončila prísnu prehliadku ostatných častí domu a teraz vstúpila do kuchyne. Dina už z rozličných prameňov vedela, čo sa kde dialo, a bola rozhodnutá zaujať obranné postavenie a rozhodne sa brániť proti všetkým novostiam, ale nepustiť sa pritom do otvoreného boja.

Priestranná kuchyňa bola vydláždená tehličkami; pozdĺž celej steny stál tu veľký, staromódny sporák. Saint-Clare sa nadarmo pokúšal presvedčiť Dinu, aby ho vymenili za moderný. Dina by sa takej novosti nepodrobila za nijakú cenu.

Keď Saint-Clare prišiel zo Severu, chcel zariadiť kuchyňu podľa vzoru svojej tety, ktorá ho očarila ideálnym poriadkom a čistotou. V blahej nádeji, že Dina bude môcť zaviesť tiež taký poriadok vo svojom kráľovstve, nakúpil hŕbu kredencov, skríň a všelijakých kuchynských vecí. To ich ale mohol rovno kúpiť veveričke alebo strake! Čím viac tu bolo kredencov a zásuviek, tým viac skrýš mala Dina pre staré handry, vyštrbené hrebene, deravé topánky, stužky, vyhodené umelé kvety a podobné haraburdy, ktoré pre ňu boli pravým potešením.

Keď slečna Ofélia vstúpila do kuchyne, Dina nevstala, s božským pokojom bafkala si ďalej zo svojej fajočky, tvárila sa, že hľadí na svojich pomocníkov, no po očku pozerala na novú správkyňu domácnosti.

Slečna Ofélia hneď otvorila spodnú zásuvku kredenca.

— Načo je táto priehradka? — spýtala sa.

— Nuž, na hocičo, pani, — odpovedala Dina.

Tak to veru aj bolo. Spomedzi všelijakého haraburdia vytiahla slečna Ofélia jemný damaškový obrus, pokvackaný krvou; zrejme doňho Dina zabalila surové mäso.

— Dina, čo je to? Vari nebalíš mäso do najlepších paniných obrusov?

— Kdežeby, ani reči! Nuž ale nemala som poruke ani jeden uterák, tak som použila ten obrus. Odložila som ho tam, reku, že ho vyperiem. No a preto tam je.

— Ach, ty ledačina! — hnevala sa slečna Ofélia a začala sa hrabať v zásuvkách. Našla v nich strúhadlo so zvyškami orechových jadier, dva-tri oriešky, modlitebnú knižku, zo dve zafúľané vreckovky, priadzu na pletenie, tabak a fajku, zopár luskáčov, dva pozlátené porcelánové tanieriky s akousi mastičkou, jednu či dve malé, veľmi staré topánočky, kúsok flanelu, v ktorom boli starostlivo zavinuté malé cibuľky, niekoľko damaškovýeh obrúskov, akési drsné uteráky, ďalej nite a ihly a potrhané papierové vrecká, z ktorých sa trúsili vysušené voňavé rastliny.

— Dina, kde mávaš orechy? — spýtala sa slečna Ofélia s výrazom človeka, ktorý sa silou-mocou usiluje udržať si trpezlivosť.

— Všade, pani, kde sa dá. Zopár ich je v tom rozbitom čajníku hore na kredenci a nejaké sú i tam v tej skrini.

— Nejaké sú aj tu na strúhadle, — povedala slečna Ofélia a držala strúhadlo vo výške.

— Hej, tak je! Dnes som ich ta dala. Rada mám všetko poruke. Počuj, Jake! Čo sa tu obšmietaš? Dostaneš, ak si nedáš pozor! — rozkričala sa Dina s varechou v ruke na malého hriešnika.

— Čo je toto? — spýtala sa slečna Ofélia, vyťahujúc tanierik s mastičkou.

— Veď je to moja masť na vlasy. I to musím mať poruke.

— Na to používaš najlepšie porcelánové tanieriky svojej panej?

— Nuž je to tak; dala som to tam v náhlosti, ale práve dnes som to chcela dať inde.

— Tu sú dva damaškové obrúsky.

— Tie som tam pichla, že ich, reku, po tieto dni vyperiem.

— Nemáš tu nejaké iné miesto na veci, ktoré sa majú prať?

— Nuž, bolo by. Tuto hľa, pán Saint-Clare kúpil skrinku, vraj na to, ale ja na jej vrchu zvyknem miesiť cesto a potom je to nešikovné stále dvíhať ten vrchnák.

— Prečo nemiesiš cesto na kuchynskom stole?

— To vám je tak, pani, že na tom stole je stále čosi, taniere a čo ja viem čo, nuž tam nie je miesta…

— Ale veď taniere máš poriadne umývať a potom ich upratať.

— Umývať taniere? — povedala Dina so stúpajúcim rozhorčením, takže pomaly začala zabúdať na svoju zvyčajnú zdvorilosť. — Čo paničky vedia o robote? Kedy by pán dostal obed, keby som musela čas márniť s umývaním tanierov a upratovaním? A potom, slečna Maria mi neprikázala nič takého.

— A čo tu robia tieto cibuľky?

— Ahá, tu sú! Teda tam som ich založila! Nevedela som si spomenúť. Prichystala som si ich pre tieto rezne. Zabudla som, že som ich pichla do toho starého flanelu.

Slečna Ofélia zdvihla balíčky s vysušenými rastlinkami.

— Prosila by som paniu, aby mi nechala všetko na mieste. Ja si veci uschovávam tak, aby som ich hocikedy ľahko našla, — povedala Dina.

— Prečo sú však tie papierové vrecká deravé?

— Tak je to šikovné; cez tie diery sa to dá ľahko vytrúsiť.

— Ale veď sa ti to vysýpa po celom kredenci!

— Nuž akože by nie, keď to, pani, prehadzujete! Koľko ste už toho vytriasli! — povedala Dina, blížiac sa nemotorne ku kredencu. — Keby sa vám len páčilo ísť do svojej izby, kým príde čas na riadenie a kým budem mať všetko v poriadku. Nemôžem veru nič urobiť, keď sa mi tu ponevierate. Ty, Sam, nedávaj tomu decku cukor, lebo ti tresnem jednu po ústach!

— Počuj, Dina! Sama urobím poriadok v kuchyni a to raz navždy. Dúfam, že ho potom budeš udržovať.

— Preboha, slečna Félia! Nuž a či sa to na vás svedčí? Jakživ som nevidela, aby panie robili také veci. Moja bývalá pani ani slečna Mária také niečo nikdy nerobili a nevidím ani teraz, že by to bolo potrebné.

Dina, nanajvýš pohoršená, chodila po kuchyni a slečna Ofélia zbierala a ukladala taniere, vysýpala cukor z desiatich šálok a zhromažďovala ho v jednej cukorničke, triedila obrúsky, obrusy, uteráky a handry na riad. Umývala, utierala, upratovala všetko svojimi vlastnými rukami, a to tak bystro a rýchlo, že Dina bola nesmierne udivená.

— Prepánajána! Nuž ak sú tie severské paničky takéto, nestoja veru za deravý groš, — povedala jednému zo svojich pomocníkov, keď ju slečna Ofélia nemohla počuť. — Až príde na to čas, viem si dať svoje veci do poriadku. Nemôžem však vystáť, keď sa mi paničky takto tmolia v kuchyni a strkajú mi veci na miesta, kde ich za nič na svete nenájdem.

Aby sme boli k Dine spravodliví, treba priznať, že v istých nepravidelných obdobiach bola priam posadlá za poriadkom a novými úpravami: tieto obdobia nazývala „čas na upratovanie“. Vtedy sa so zápalom vrhla na všetky zásuvky, obrátila ich hore dnom a všetko vysypala na dlážku alebo na stôl. Z obyčajného zmätku urobila sedemnásobný zmätok. Potom si zapálila fajočku a pekne pohodlne robila poriadok, pozerala na veci a rozvažovala nad nimi nahlas. Malé murínčence jej museli čistiť a škrabať nádoby, najmä cínové. Po niekoľko hodín udržovala najčulejší ruch a zvedavcom na ich uspokojenie vysvetľovala, že vraj „upratuje“. Keď už všetky nádoby boli vyleštené, stôl vydrhnutý a všetko, čo by mohlo urážať zrak, poskrývané v zásuvkách a skrýšach, Dina sa vyobliekala do sviatočných šiat, čistej zásterky a na hlavu si dala vysoký nádherný turban: hneď potom vypratala z kuchyne celú tú háveď, lebo sa rozhodla mať kuchyňu stále v poriadku. Tieto obdobia, keď sa upratovalo, boli celej domácnosti len na oštaru. Dina sa totiž natoľko zaľúbila do svojich vyleštených hrncov, že by za celý svet nič do nich nepoložila, aby sa nezašpinili — a to trvalo až dotiaľ, kým ju toto upratovacie nadšenie neprešlo.

Slečna Ofélia za niekoľko dní dokonale zmenila celý poriadok v dome a zaviedla vo všetkom systém. No vo veciach, v ktorých sa musela spoliehať na spoluprácu sluhov, celé jej úsilie vyšlo navnivoč.

Raz predvečer, keď slečna Ofélia sedela v kuchyni, černošské deti začali kričať:

— Pozrite, Prue ide! A zasa si šomre popod nos!

Vysoká vyziabla černoška vstúpila do kuchyne. Na hlave niesla kôš so suchármi a teplými žemľami.

— Tak už si zase tu, Prue? — privítala ju Dina.

Prue mala zachmúrenú tvár a jej hlas znel chrapľavo a nevrlo. Zložila kôš, sadla si na zem a oprúc sa lakťami o kolená, povedala:

— Bodaj by som, nešťastnica, na svete nebola!

— Prečo tak vravíš? — spýtala sa slečna Ofélia.

— Tak, aby bolo po mojom trápení, — odvrkla žena a pritom na ňu ani len nepozrela.

— Preto sa nemusíš opíjať a vystrájať také kúsky, Prue, — povedala jej švárna kvadrónska slúžka, potriasajúc svojimi korálovými náušnicami.

Ženská zagánila na ňu nevraživo.

— Len sa nezariekaj, aby si aj ty tak neskončila. Ja by som ti to veru neželala. Potom ti bude dobrý kalištek, aby si zabudla na svoju biedu.

— No, poďme, Prue, — povedala Dina, — ukáž tie svoje sucháre. Možno tuto pani niečo z nich kúpi.

Slečna Ofélia si vybrala zo dva tucty žemlí a suchárov.

— Lístky sú v tom starom puknutom hrnci na hornej poličke, — vravela Dina. — Jake, staň si na stolček a podaj ich!

— Lístky a na čo? — pýtala sa slečna Ofélia.

— Od jej pána si kupujeme lístky a Prue nám za ne dáva tovar.

— A pán si to všetko potom dobre spočíta, len čo prídem domov. A keď mi niečo chybí, dobre že ma nezahluší, — vysvetľovala Prue.

— Tak ti treba! — zamiešala sa do rozhovoru bezočivá slúžka Jane. — Vari ti majú dovoliť ožierať sa za ich groše? Veru, pani, taká vám je to stvora, opíja sa!

— A budem sa opíjať! Ináč žiť nemôžem; iba piť a zabúdať na svoju biedu.

— To sa nepatrí a nie je to pekné, — vravela slečna Ofélia. — Takto kradnúť peniaze svojho pána a ešte sa za ne opíjať!

— To je pravda, ale ja to aj tak budem robiť. Ó Bože môj, prečo si ma nevezmeš! Bár by som umrela a bolo by po utrpení!

Prue pomaly a meravo vstávala a položila si zase na hlavu svoj košík. Prv než odišla, obrátila sa k mladej kvadrónke, ktorá sa ešte stále zabávala so svojimi náušnicami.

— Len sa ty cifruj a mysli si, že niet väčšej krásavice od teba! Veď sa ty spamätáš, keď budeš taká stará, nešťastná baba, ako som ja! Bodaj ťa to neminulo! — Starena potom so zlostným zavrčaním vyšla von.

Náš priateľ Tom, ktorý bol pri tomto rozhovore tiež v kuchyni, vyšiel za starou pekárkou na ulicu. Podišla o niekoľko domov ďalej a potom si zložila svoj kôš na zem a upravovala si starý vyblednutý šál, ktorý jej visel cez plecia.

— Odnesiem ti ten kôš na kúsok, — ponúkal sa jej Tom súcitne.

— A načo? Nepotrebujem pomoci.

— Zdá sa, že si chorá, alebo ťa čosi trápi.

— Nie som chorá, — odpovedala úsečne.

— Neviem, čo by som dal za to, — vravel Tom, — keby sa mi podarilo odhovoriť ťa od toho pitia. Veď ťa to ničí! A oďkiaľže si?

— Z Kentucky. Žila som u jedného pána a vychovávala som moje vlastné deti na predaj; predával ich jedno po druhom, len čo troška podrástli. Nakoniec odšafáril i mňa istému kupcovi, a ten ma predal môjmu terajšiemu pánovi.

— A prečo si sa dala na to nešťastné pitie?

— Aby som na biedu zabudla. Potom, ako som sem prišla, mala som zase dieťa a myslela som si, že toto decko si pre seba vychovám, lebo môj pán nekupčí s otrokmi. Šikovné decko to bolo, nekričalo, pekné bolo i tučné líčka malo a panej sa spočiatku veľmi páčilo. Raz však pani ochorela a ja som ju opatrovala. Nakazila som sa aj ja tou chorobou a mlieko sa mi stratilo. Decko mi vychudlo na kosť a kožu. No pani nechcela kúpiť preň mlieka. Aby som ho vraj živila tým, čo i ja jem. Dieťa chradlo, chudlo a kričalo deň i noc. Pani sa naň hnevala, že je vraj zlostné. Nech, vraj, skape, povedala mi a nedovolila, aby som ho v noci mala pri sebe. Že sa nevyspím a potom že som pre ňu nie súca. Musela som spať pri panej v jej izbe. Dieťa som si musela vyniesť na povalu, a tam sa mi jednej noci chúďa uplakalo na smrť. Jeho plač mi stále zneje v ušiach, keď nepijem…

Tom s bôľom v duši vypočul nešťastnú ženu, obrátil sa a vracal sa domov.