ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— z ktorej vidno, že aj senátor je iba človek

Veselý ohník ožaroval koberec útulnej izby a odrážal sa od ligotavej čajnice a šálok. Senátor Bird si vyzúval čižmy a chystal sa vkĺznuť do nových pekných papúč, ktoré mu ušila jeho žena, kým bol preč z domu na zasadaní senátu. Pani Birdová, stelesnená roztomilosť, dozerala na prikrývanie stola a každú chvíľu napomínala hŕbu veselých detísk, ktoré až kypeli roztopašnosťou a pochabosťami, akým sa neubránila ani jedna mater, čo svet svetom stojí.

— Tom, pusť tú kľučku…! Mary, Mary, neťahaj tú mačku za chvost — veď ju to bolí! Jim, neškriab sa na stôl! Ani nevieš, milý môj, aké je to príjemné prekvapenie, že ťa tu máme dnes večer medzi nami! — obrátila sa konečne k svojmu mužovi, len čo si vydýchla.

— Áno, áno, povedal som si, že si skočím domov aspoň na noc, trošku si oddýchnuť. Na smrť som ustatý a bolí ma hlava!

Pani Birdová hneď pozrela na fľaštičku gáfrového liehu a nesmelo uvažovala, ako ho ponúknuť manželovi. Ten ju však zarazil:

— Nie, nie, Mary, nijaké medicíny! Šálka dobrého horúceho čaju a chvíľka domáceho pohodlia — iného nič nepotrebujem. Veru, ťažký je život zákonodarcu!

Senátor sa usmial; zrejme sa mu páčila myšlienka, že sa obetuje pre svoju vlasť.

— A čo sa teraz robí v senáte? — pýtala sa ho žena, keď čaj už bol temer pripravený.

Bolo to veľmi nezvyklé, že sa krehká, malá pani Birdová zaujímala o rokovania senátu, lebo si vždy, veľmi rozumne, myslela, že má dosť vlastných starostí. Pán Bird preto na ňu prekvapene pozrel a povedal:

— Ale, nič zvláštneho.

— A je to pravda, že senát prijal zákon, podľa ktorého neslobodno poskytnúť ani jedla a pitia tým nešťastným černošským utečencom? Počula som, že sa rokovalo o takom čomsi, ale nechcelo sa mi veriť, že by bolo možné prijať taký zákon.

— Pozrime sa, Mary, ty sa stávaš hotovým politikom!

— Pletky! Ja sa vám nestarám o tú vašu politiku, ale také niečo, to už by bola obyčajná ukrutnosť. Dúfam, že nijaký taký zákon neprešiel.

— Moja drahá, senát schválil zákon, podľa ktorého ľudia nesmú poskytovať pomoc otrokom, čo sem ušli z Kentucky. Tí nešťastní abolicionisti narobili okolo toho toľko rozruchu, že naši priatelia v Kentucky sú tým veľmi znepokojení. Preto je potrebné a zodpovedá to aj kresťanským zásadám, aby štát v tejto veci niečo podnikol a zamedzil ten rozruch.

— Ale vari ten zákon nezakazuje poskytnúť nešťastníkom prístrešie na jednu noc, dať im niečo pojesť a zopár obnosených šiat a potom ich pustiť ich cestou?

— Veru hej, moja drahá, to všetko je zakázané. To by značilo „napomáhať černochom pri úteku“.

Pani Birdová bola plachá, nesmelá žena nízkej postavy, s nežnými belasými očami, s bledou tváričkou a s najjemnejším a najsladším hláskom na svete. No odvážna naskrze nebola. Hocijaký moriak strednej veľkosti ju už svojím nadúvaním vedel zahnať na útek a obyčajný domáci pes ju vyľakal, len čo na ňu vyceril zuby. Manžel a deti boli pre ňu všetkým a vplývala na nich skôr láskavosťou a presvedčovaním ako príkazmi. Iba jedna vec ju vedela priviesť z miery — krutosť. Akýkoľvek prejav krutosti dokázal vzbudiť v nej prudký hnev, ktorý pri jej nežnej povahe tým viac prekvapil. Bola zhovievavou a láskavou matkou, aká len môže byť, no jej synovia nikdy nezabudnú, ako dôrazne im vyčinila, keď ich raz pristihla, ako spolu s nejakými nezbedníkmi zo susedstva hádzali skalky na bezbrannú mačku. Pani Birdová teraz prudko vstala, tvár mala zapýrenú, čo jej veľmi pristalo, ráznym krokom sa priblížila k svojmu mužovi a rozhodným tónom povedala:

— John, povedz mi úprimne, či taký zákon považuješ za spravodlivý!

— Dúfam, že ma nevybiješ, Mary, ak ti poviem: áno!

— To som od teba nečakala, John! Aj ty si hlasoval za ten zákon?

— Veru hej, ty môj krásny politik.

— Hanbi sa, John! Je to podlý, hriešny, odporný zákon. Prvá ho poruším, len čo sa mi naskytne príležitosť, a dúfam, že sa mi skoro naskytne. Čoho sme sa to dožili, keď žena nemôže nakŕmiť a prichýliť nešťastného, vyhladnutého človeka len preto, že je otrokom a po celý život ho, neboráka, iba zneužívali a utláčali.

— Počkaj, Mary, vypočuj ma! Tvoje cítenie, moja drahá, je pekné a zaujímavé a páčiš sa mi preň. No nesmieme sa dať unášať citmi a zbavovať sa zdravého úsudku. Musíš uvážiť, že toto nie je otázka súkromného cítenia jednotlivcov, ale že je to vec, dotýkajúca sa všeobecného verejného záujmu. Aby bol pokoj v štáte, musíme sa zriecť osobných cítení.

— To sú všetko pletky, John! Môžeš ma presviedčať do samého rána a nepresvedčíš ma. Teraz ti však položím túto otázku: Bol by si schopný odohnať od svojich dvier nešťastného, premrznutého, hladného človeka len preto, že je to ubehlý černoch? Bol by si toho schopný?

Ak máme povedať celú pravdu, treba priznať, že náš senátor na svoje nešťastie bol človek ľudský a dobrosrdečný. Vonkoncom nebolo jeho zvykom odoprieť pomoc ľuďom v nešťastí. Jeho žena to vedela veľmi dobre a útočila práve na túto jeho slabú stránku. Uchýlil sa preto k obvyklému prostriedku získavania času. Povedal „hm!“, zakašľal zopár ráz, vytiahol si vreckovku a začal si utierať okuliare.

Pani Birdová videla, že protivník je v úzkych a bezohľadne využívala ďalej svoju prevahu.

— Chcela by som ťa vidieť, ako to robíš, John. Veľmi rada by som to videla. Tak napríklad, ako odháňaš od svojich dvier nešťastnú ženu do snehovej búrky. A či by si ju hneď dal priamo do väzenia? To by sa tak ponášalo na teba!

— Bola by to zaiste nepríjemná povinnosť, — odpovedal pán Bird už miernejšie.

— Povinnosť, John! Nespomínaj mi tu takéto slová! Ty dobre vieš, že to nie je nijaká povinnosť, že to nemôže byť povinnosťou! Nech statkári lepšie zaobchádzajú so svojimi černochmi a tí nebudú utekať od nich. Keby som ja mala otrokov — od čoho uchráň nás Boh — nestrachovala by som sa, či mi utečú, a či nie. Keď sa človek dobre cíti, neutečie; to mi môžeš veriť. A potom, keď taký černoch utečie, trpí zimou a hladom, žije v stálom strachu, aj keby sa všetci ľudia neobracali proti nemu. Zákon, nezákon — nikdy sa tomu nepodrobím!

— Mary, Mary, drahá moja, veď mi dovoľ, aby som ti to vysvetlil!

— John, ty dobre vieš, že nerada dišputujem, najmä o takýchto veciach. Vy politici viete jasnú, spravodlivú vec úplne prekrútiť a potom jej sami neuveríte, keď ju máte uskutočniť. Poznám také fígle, John. Sám neveríš tomu, že by to bolo správne, práve tak ako ja. A ty by si sa, tak ako ani ja, nevedel dopustiť takej mrzkosti.

V tejto kritickej chvíli černošský sluha, starý Cudjoe, otvoril dvere a poprosil paniu, aby „ráčila ísť do kuchyne“. Nášmu senátorovi takto aspoň čiastočne spadol kameň zo srdca: sprevádzal svoju ženu pohľadom, v ktorom sa miešal údiv s mrzutosťou, a keď žena vyšla z izby, sadol si do pohovky a začal čítať noviny.

Po chvíľke sa spoza dverí ozval netrpezlivý a vážny hlas pani Birdovej:

— John! John! Prosím ťa, poď sem na chvíľku!

Zatvoril noviny a odišiel do kuchyne, kde sa mu naskytol podivný pohľad.

Mladá, štíhla žena v potrhaných a premoknutých šatách ležala zamdletá na dvoch stoličkách položených vedľa seba. Bola bez topánok, z jednej nohy jej visela roztrhaná pančucha a z doráňaných chodidiel kvapkala krv. Na črtách jej tváre bolo badať, že je z nešťastného pokolenia černochov, no silný dojem z jej smutnej a úchvatnej krásy musel zapôsobiť na každého. Studený, mŕtvolný vzhľad tejto mramorovej tváre milého senátora až premrazil. Stál nad ňou mlčky, ani nedýchal. Jeho žena a ich jediná černošská slúžka, stará teta Dina, chvatne ju preberali k vedomiu, kým staručký Cudjoe mal na lone malého chlapca, ktorému rozväzoval topánky, vyzliekal pančušky a trel mu skrehnuté nožičky.

— No nie je to strašné! — zvolala stará Dina súcitne. — Zamdlela azda z toho tepla. Keď sem vkročila, bola ešte dosť čulá a pýtala sa, či by sa tu nemohla zohriať. Ako som sa k nej obrátila s otázkou, skade je, zvalila sa v mdlobách na zem. Má pekné ruky, iste nepoznala ťažkú robotu.

— Chuderka! — vzdychla si súcitne pani Birdová. Žena pomaly otvárala veľké čierne oči a cudzo hľadela pred seba. Zrazu jej tvárou preblesol bolestný výraz, vyskočila a skríkla:

— Och, môj Harry! Dostali ho?

Chlapec hneď vyskočil z lona starého Cudjoe, bežal k mame a objal ju.

— Tu je, tu je! — volala. — Pani, — obrátila sa potom na pani Birdovú, — zachráňte nás! Nedovoľte, aby mi ho vzali!

— Tu vám nikto neublíži, chuderka moja, — posmeľovala ju pani Birdová. — Ničoho sa nebojte, ste v bezpečí.

— Nech vás Pán Boh požehná! — vzlykala žena, zakrývajúc si tvár, kým chlapča, vidiac mamu plakať, usilovalo sa dostať sa k nej na lono.

Nakoniec láskavosť a súcitnosť, akej by veru nikto nebol schopný natoľko ako pani Birdová, upokojili nešťastnú ženu. Ľahla si na širokú lavicu pri kozube, ktorú jej narýchlo upravili ako lôžko. A o chvíľku upadla do hlbokého spánku i s dieťaťom, ktoré bolo tiež nesmierne ukonané. Chlapca si držala v náručí; s podráždenou úzkostlivosťou odmietla láskavé ponuky, že ho uložia inde. I v spánku ho držala v pevnom stisnutí, akoby ho ani teraz nechcela vypustiť spod svojej materinskej ochrany.

Manželia Birdovci odišli nazad do izby a — nech sa to zdá akokoľvek čudné — ani slovom sa nezmienili o svojom predchádzajúcom rozhovore. Pani Birdová sa dala do svojho pletenia a pán Bird predstieral, že číta noviny.

— Som zvedavý, čo je to za osobu… — ozval sa napokon pán Bird, odložiac noviny.

— Keď sa zobudí a odpočinie si trošku, spýtame sa jej, — odpovedala pani Birdová.

— Počuj, ženuška… — povedal pán Bird, keď bol chvíľu podumal nad svojimi novinami.

— Čo je, drahý?

— Nemohla by nosiť niektoré z tvojich domácich šiat, totiž, keby sa trocha popustili? Zdá sa, že je o niečo vyššia ako ty.

Tvárou pani Birdovej prebehol jemný úsmev, keď odvetila: — Uvidíme. Po chvíľke pán Bird začal znovu.

— Počuj, ženuška…

— No? Čo je?

— Ten teplý plášť, čo ma ním zakrývaš, keď si poobede zdriemnem… hm… aj ten by si jej mohla dať. Musí predsa mať niečo na seba.

Vtom došla Dina a oznamovala, že žena sa zobudila a že by rada videla paniu. Birdovci šli do kuchyne spolu s dvoma najstaršími synmi; tí mladší už boli v posteli.

Žena sedela na lavici pri kozube a uprene hľadela do ohňa pokojným, no smutným pohľadom. Neostalo ani stopy po jej predchádzajúcej rozčúlenosti a prudkosti.

— Chceli ste hovoriť so mnou? — spýtala sa pani Birdová nežným hlasom. — Cítite sa už lepšie, chuderka moja?

Odpovedal jej hlboký, trasľavý vzdych. Žena však uprela na ňu svoje čierne oči s takým zúfalým a prosebným pohľadom, že do očú malej pani Birdovej vyhŕkli slzy.

— Nemusíte sa ničoho báť, sme vašimi priateľmi, nešťastná žena! Povedzte mi, odkiaľ prichádzate a ako vám môžeme pomôcť.

— Prišla som z Kentucky, — odpovedala žena.

— Kedy? — pán Bird sa rozhodol, že sa sám začne vypytovať.

— Dnes večer.

— Ako ste sa sem dostali?

— Prešla som po ľade.

— Po ľade! — zhíkli všetci prítomní.

— Áno, po ľade, — odpovedala žena pokojne. — S božou pomocou som prešla rieku po ľade. Tí chlapi boli za mnou, priamo za mojím chrbtom, nemala som iného východiska.

— Pane Bože! — zvolal Cudjoe. — Veď ľad je popraskaný, roztápa sa a voda sa pod ním búri!

— Vedela som to! Vedela! — zvolala žena prudko. — Ale dokázala som to! Nebola by som si sama pomyslela, že je to možné. Nemyslela som na to, či prejdem na druhý breh, bolo mi všetko jedno. Ak by som neprešla, aj tak by som bola zahynula.

— Boli ste otrokyňou? — pýtal sa pán Bird.

— Áno, sir, patrila som istému pánovi v Kentucky.

— Zaobchádzal s vami zle?

— Nie. Bol to dobrý pán.

— A vaša pani bola k vám zlá?

— Nie, nie! Moja pani bola ku mne vždy dobrá.

— Tak čo vás teda priviedlo k tomu, že ste ušli od dobrých pánov a vydali sa do takého nebezpečenstva?

Žena pozrela hlbokým, skúmavým pohľadom na pani Birdovú a všimla si, že nosí smútok.

— Madam, — povedala zrazu, — stratili ste už niekedy svoje dieťa? Bola to neočakávaná otázka a dotkla sa otvorenej rany. Iba pred mesiacom Birdovcom zomrelo ich drahé dieťa.

Pán Bird sa odvrátil a podišiel k oknu, pani Birdová začala plakať, ale ovládnuc hlas, spýtala sa: — Prečo sa to pýtate? Áno, nedávno sme pochovali svoje dieťa.

— Tak mi teda budete rozumieť. Ja som stratila svoje deti jedno za druhým, a nechala som ich hrobčeky tam, odkiaľ som ušla. Ostal mi iba tento jediný chlapček. Nikdy som sa ani na chvíľku neodlúčila od neho. Bol pre mňa všetkým. Mojím potešením i pýchou. A, madam, oni mi ho chceli vziať, chceli mi ho predať dolu na, Juh, samého! Dieťa, ktoré po celý svoj život nebolo na krok od svojej matere! Nemohla som to dopustiť. Vedela som, že by to bola i moja smrť. Keď som sa dozvedela, že zmluvu už podpísali a že chlapca predali, vzala som si ho a za noci som ušla. Prenasledovali ma — ten chlap, čo ho kúpil, a dvaja pánovi sluhovia. Boli mi priamo za chrbtom. Skočila som na kryhy, a ako som sa dostala na druhý breh — to neviem. Viem iba to, že mi akýsi muž pomáhal vyjsť na breh.

Žena nevzlykala a neplakala. Slzy jej už dávno vyschli. Ale tí, čo stáli okolo nej, prejavovali, každý po svojom, hlboký súcit.

Obaja chlapci si zúfalo prehŕňali vrecká a hľadali v nich vreckovky, ktoré, ako je známe, u chlapcov sa nikdy nenájdu, keď ich treba. Potom sa obaja šuhajkovia uchýlili k matkinej sukni, za ktorou srdečne vzlykali a utierali si slzičky. Pani Birdová si zakryla tvár vreckovkou a stará Dina, ktorej sa veľké slzy kotúľali po statočnej čiernej tvári, stále volala: — Bože, zmiluj sa nad nami! — Starý Cudjoe si ustavične trel oči rukávmi, strúhal všelijaké smutné grimasy a kedy-tedy sa pridal k božekaniu tety Diny. Náš senátor bol štátnik a nemožno čakať od neho, žeby plakal ako obyčajný smrteľník. Obrátil sa chrbtom k celej spoločnosti, hľadel von z okna a ustavične odkašliaval, utieral si okuliare a hlasito siakal do vreckovky, čo by mohlo vzbudiť podozrenie, keby izbe bol býval taký sliedivý človek.

— Ako ste teda mohli povedať, že ste mali dobrého pána? — zvolal zrazu a obrátil sa k žene, rázne pritom preglgnúc vzlyk, ktorý sa mu tlačil z hrdla.

— Lebo to bol dobrý pán. Môžem to o ňom povedať. A moja pani bola veľmi láskavá. Dostali sa však do zlého položenia. Dlhovali komusi peniaze a akýmsi činom — nerozumiem akým — ocitli sa v rukách jedného človeka a museli sa mu podrobiť. Počúvala som za dverami, keď to pán vravel manželke. Prosila ho a zastávala sa ma. Ale on jej odpovedal, že sa nedá nič robiť a že zmluva je podpísaná. Potom som si chlapca vzala a ušla som z domu. Môj život by nemal ceny, keby mi ho predali — je mi všetkým na tomto svete.

— Nemáte muža?

— Mám, ale ten patrí inému pánovi. Jeho pán je na neho zlý a nedovoľuje mu chodiť ku mne. V poslednom čase bol k nemu stále tvrdší a tvrdší a vyhrážal sa mu, že ho predá na Juh. Možno ho už nikdy neuvidím.

Pokojný tón, ktorým žena vyslovila tieto slová, mohol by povrchného pozorovateľa priviesť na myšlienku, že jej na mužovi veľmi nezáležalo. No hlboká úzkosť, ktorá sa zračila v jej veľkých čiernych očiach, svedčila o opaku.

— A kde chcete odísť, chuderka moja? — pýtala sa pani Birdová.

— Do Kanady, keby som len vedela, kde to je. Je to ďaleko? — povedala a obrátila sa prostým, dôverčivým pohľadom na pani Birdovú.

— Úbohá stvora! — vzdychla si mimovoľne pani Birdová.

— Myslíte, že je to naozaj strašne ďaleko? — pýtala sa žena vážne.

— Ďalej, ako si myslíte, dieťa moje! — odpovedala pani Birdová — No; porozmýšľame, ako vám pomôcť. Dina, priprav jej posteľ vo svojej izbičke vedľa kuchyne a do rána niečo vyhútame. Nebojte sa nič, moja úbohá! A nech sa vám dobre spí.

Pani Birdová so svojím mužom odišla do izby. Sadla si ku kozubu na svoju hojdaciu stoličku a zamyslene sa na nej kolísala. Pán Bird meral izbu dlhými krokmi a šomral si popod nos: „Hm, hm — prekliata história!“

Nakoniec zastal pred svojou ženou a povedal:

— Počuj, žena, musíme ju odpraviť odtiaľto ešte dnes v noci. Ten otrokár jej pôjde po stope a máme ho tu zajtra ráno. Keby šlo len o ňu, dakde by sme ju ukryli, kým by sa vec vybavila. Ale to chlapča nebude možné udržať. Vystrčí ti hlavu z okna alebo z dvier a je zle. Bol by to poriadny škandál, keby ich tak oboch našli u mňa. Nie. Musia odísť ešte dnes v noci.

— Dnes v noci! Ako? A kde?

— To už nechaj na mňa, — povedal senátor a začal si zamyslene obúvať čižmy. Keď už mal jednu nohu napolo v čižme, objal si koleno oboma rukami a hlboko sa zamyslel.

— Na moj veru, prekliata, špinavá história, — povedal konečne, potiahnuc čižmu za ušká, až mu do nej noha úplne vbehla, zatiaľ čo druhú čižmu držal ešte v rukách. Senátor sa uprene zahľadel na akýsi ornament koberca.

— Pomôcť im treba, a nech sa všetci prepadnú! — šomral, natiahol si aj druhú čižmu na nohu a znepokojene pozrel von z okna.

Pani Birdová bola veľmi jemná žena, ktorá nikdy v živote nepovedala: „No, nevravela som ti to?“ Aj teraz, hoci presne vedela, čo sa odohráva v mysli jej muža, nemiešala sa mu do myšlienok, len si pokojne sedela vo svojej stoličke pripravená vypočuť náhľady svojho pána, kedykoľvek uzná za vhodné ich vysloviť.

— Nuž, dávaj pozor… — začal. — Môj starý klient Van Trompe prišiel sem z Kentucky a prepustil všetkých svojich otrokov na slobodu. Kúpil si usadlosť asi sedem míľ odtiaľto hore potokom, hlboko v lese. Nikto tam nechodí, ak tam nemá priamo robotu. A nie je to ani miesto, ktoré sa dá nájsť tak ľahko. Tam bude v bezpečí. Na nešťastie nikto tam nemôže dnes v noci íst s vozom, okrem mňa.

— Prečo nie? Cudjoe je veľmi dobrý kočiš.

— Ale hej, hej! No, treba dva razy prejsť cez potok a druhý prechod je dosť nebezpečný, ak ho človek nepozná tak dobre ako ja. Prešiel som ním na koni sto ráz a poznám v ňom každý kamienok, Cudjoe musí okolo polnoci čo najtichšie zapriahnuť kone, a ja ju preveziem. A aby vec nebola nápadná, Cudjoe ma potom bude musieť zaviezť do najbližšej krčmy pred stanicu poštových vozov, ktoré idú do Kolumbusu.^[13] Tam nasadnem medzi treťou a štvrtou. Tak sa bude zdať, že som prišiel do hostinca čakať poštový voz. A skoro ráno už budem v úrade. No, budem sa tam medzi ostatnými cítiť ako čierna ovca, ale čert ich pober, nemôžem urobiť ináč!

— Vyslyšal si hlas svojho srdca, John, — povedala mu jeho žena, položiac nežnú, bielu rúčku na jeho dlaň. — Vari by som ťa mohla tak ľúbiť, keby som ťa nepoznala lepšie ako ty sám seba? — A malá žena so slzami pohnutia v ligotajúcich sa očiach vyzerala taká krásna, až si senátor myslel, že musí byť naozaj nesmierne šikovným človekom, keď ho také pekné stvorenie natoľko obdivuje. A tak, čo mal robiť? Rozvážne vyšiel z izby, aby dozrel na prípravu koča. Ale pri dverách sa ešte zastavil, vrátil sa naspäť a povedal váhavo žene: — Mary, neviem, čo na to povieš, ale tam v skrini je kopa vecí po — po — po našom maličkom Henrym… — Na to sa obrátil rýchle na opätku a zavrel za sebou dvere.

Jeho žena otvorila dvere malej spálne pri svojej izbe a položila sviečku na bielizník. Vytiahla z malej škatuľky kľúčik, vložila ho do zámky jednej zásuvky a zamyslela sa. Obaja jej chlapci jej boli za pätami — ako to už s deťmi býva — a mlčky, vymieňajúc si významné pohľady medzi sebou, hľadeli na matku.

Pani Birdová pomaly vytiahla zásuvku bielizníka. Boli v ňom malé kabátiky všetkých možných strihov, hŕba zásteriek a kopa pančušiek. Z papierového balíčka vytŕčal pár malých topánočiek, predraných na špičkách. Bol tu chlapčekov koníček a vozík i vrtidlo a lopta — všetko pamiatky, pokropené nejednou slzou matky! Sadla si k bielizníku, oprela si hlavu rukami a dala sa do plaču, až jej slzy padali do zásuvky. Potom sa strhla a s netrpezlivou náhlivosťou začala vyberať najjednoduchšie a najpotrebnejšie veci, ktoré zviazala do uzlíčka.

Po chvíli pani Birdová otvorila skriňu na šaty, vytiahla z nej zopár jednoduchých užitočných šiat a sadla si k svojmu stolíku. S ihlou, náprstkom a nožnicami v rukách „popúšťala“ šaty, ako jej to poradil jej manžel. Pracovala takto, až kým staré hodiny v rohu izby neodbili dvanásť a kým nepočula hrkot kolies pred dverami.

— Mary, — povedal jej manžel, ktorý vkročil do izby s kabátom v rukách. — Zobuď ju, musíme už odísť!

Pani Birdová rýchlo uložila veci, ktoré pozbierala, do malého kufríka, zavrela ho a požiadala manžela, aby ho vzal do voza. Potom odišla do izbičky tety Diny. O niekoľko minút stála Eliza vo dverách so svojím dieťaťom v náručí. Mala na sebe kabát, čepiec a šál svojej dobrodinkyne, a pán Bird ich rýchlo usadil v koči. Pani Birdová ju odprevadila až k dvierkam. Eliza sa vyklonila z koča a podala pani Birdovej ruku, rovnako nežnú a krásnu, ako bola tá, ktorú stisla. Uprela na tvár pani Birdovej svoje veľké tmavé oči, akoby chcela niečo povedať. Pery sa jej hýbali, no nemohla nič vysloviť. Oprela sa na sedadlo a zakryla si tvár rukami. Dvierka sa zavreli a koč sa pohol.

*

V poslednom čase v tomto kraji hodne pršalo a hlinitej, mäkkej pôde Ohia aj tak netreba mnoho vlahy, aby sa premenila v blato. V úrodných kútoch Západu,^[14] kde úctyhodné mláky nemajú dna, stavajú cesty z guľatých, neobtesaných brván, poukladaných vedľa seba, a medzery medzi nimi vypĺňajú zemou, trávou a všetkým možným, čo len príde pod ruku. Šťastní obyvatelia tohto kraja to potom považujú za cestu a hneď sa aj pustia po nej. Časom dažde zmyjú všetku hlinu a trávu, brvná sa pohnú, poukladajú sa všelijako nakrivo, a medzi nimi ostávajú medzery a koľajnice, plné čierneho blata.

Po takejto ceste sa terigá náš senátor a uvažuje, pokiaľ to len okolnosti dovoľujú, o morálnosti svojho postupu. Koč hrkoce, hádže sa zboka-nabok, zapadá do blata a senátor, žena i dieťa sa tiež prevaľujú sem i tam. Zrazu koč zaviazne, počuť zvonka ako Cudjoe hromží na kone. Dlho sa nadarmo s nimi naťahuje a keď už senátor začína mať toho dosť, koč sa zrazu s veľkým trhnutím vytiahne, aby hneď zase jeho predné kolesá zapadli do inej jamy. Ženu i dieťa to zase hodí na predné sedadlo a s nimi i senátora, ktorému sa klobúk rozpľaští nedôstojne rovno na oči a nos. Senátor je z cesty nesmierne vyčerpaný. Dieťa kričí a Cudjoe nadávkami posmeľuje kone, ktoré sa vzpierajú, kopú a erdžia pod údermi biča. Koč zase vyskočí, ďalší náraz, zadné kolesá zapadnú zase a žena i dieťa letia na zadné sedadlo. Za nimi aj senátor, ktorý lakťami zhodí žene čepiec a jej nohy zas sa zamotajú v jeho klobúku, ktorý mu v tej trme-vrme spadol. Po chvíli vyšli z mláky, kone zastanú, prudko oddychujú, senátor si nájde svoj klobúk, žena si upraví čepiec na hlave, pritúli si dieťa a všetci sa pripravujú na ďalšie utrpenie.

Chvíľku nimi otriasajú iba obyčajné pravidelné nárazy a len kedy-tedy kolesá trochu zapadnú. Začínajú si už blahoželať, že to konečne nie je ani tak veľmi zlé. Ale zrazu sa zaboria do bahna všetkými štyrmi kolesami, vyhodí ich náhle všetkých na nohy a zase naspäť na sedadlá, koč sa zastaví a po poriadnej trme-vrme Cudjoe otvorí dvierka.

— Sme v peknej kaši, sir. Neviem, ako sa stadeto vyteperíme. Budeme musieť kolesá čímsi podložiť.

Nešťastný senátor vykročí, opatrne sa pokúša postaviť sa na pevnú pôdu, vtom mu jedna noha vkĺzne do hroznej hĺbky, pokúša sa vytiahnuť ju, stratí rovnováhu a napokon ho Cudjoe z toho zúfalého položenia akosi vytiahne.

Bolo už neskoro v noci, keď zablatený, rozheganý koč vyšiel z potoka a zastal pred bránou veľkej farmy.

Po vytrvalom úsilí sa im podarilo zobudiť domácich. Ctený majiteľ farmy konečne prišiel a otvoril im bránu. Bol to vysokánsky chlap s ježatými vlasmi. Vyšiel v pančuchách — a oblečený bol v červenej poľovníckej košeli z flanelu. Rozcuchané vlasy hrdzavej farby a zarastená tvár nerobili tohto človeka, ak sa máme vyjadriť čo najmiernejšie, práve príťažlivým. Stál pred nimi niekoľko minút so zdvihnutou sviečkou a žmurkal na našich cestujúcich s čudným a zarazeným pohľadom, ktorý im pripadal až smiešny. Senátor musel vynaložiť istú námahu, aby mu celý prípad poriadne vysvetlil. Využime túto prestávku na to, aby sme medzitým čitateľovi predstavili tohto človeka.

John Van Trompe bol kedysi zámožným statkárom a vlastníkom mnohých otrokov v štáte Kentucky. Príroda ho obdarila nielen mohutným telom a medveďou silou, ale aj dobráckym, statočným srdcom. Niekoľko rokov, potláčajúc roztrpčenie, pozoroval, aké veľké zlo je otrokárske zriadenie, ktoré škodí nielen utláčaným, ale aj utlačovateľom. Konečne, istého dňa jeho dobrácke srdce prelomilo tiesnivé putá. Vytiahol zo stola svoj zápisník, odišiel do Ohia, kúpil si tam kusisko dobrej úrodnej pôdy, dal slobodu všetkým svojim otrokom — mužom, ženám i deťom, naložil ich na vozy a poslal ich, aby sa usadili na novom mieste. Potom statočný John odišiel na zastrčenú, útulnú farmu neďaleko potoka a s čistým svedomím sa tu oddával pokojnému životu.

— Boli by ste ochotní poskytnúť prístrešie a ochranu nešťastnej žene a dieťaťu, ktorí sa skrývajú pred otrokármi? — spýtal sa ho senátor proste.

— Pravdaže, akože by nie! — odpovedal statočný John dôrazne.

— Vedel som to, — riekol senátor.

— Len nech sem za nimi niekto príde, veď ja ho privítam! — Starý dobrák vystrel svoju mohutnú ruku a ukázal ňou dovnútra farmy. — Mám sedem synov, všetci takí vysokí a silní ako ja. Už si len budeme vedieť poradiť s tými chlapíkmi. Môžete im odkázať, aby sa im len páčilo prísť, sme pripravení prijať ich kedykoľvek, — dodal John, zaboril si ruku do svojich hustých vlasov a vypukol v hrozný smiech.

Ustatá, zmorená a otupelá Eliza sa dotiahla k bráne. Dieťa v hlbokom spánku si niesla na rukách. Chlap jej posvietil na tvár sviečkou, láskavo a súcitne čosi zamrmlal a otvoril jej dvere malej spálne, susediacej s kuchyňou, v ktorej sa práve ocitli. Kývol jej, aby vošla. Doniesol druhú sviečku, zažal ju a potom sa obrátil k Elize.

— Počúvajte, dušička, nemusíte sa báť ani za máčik, nech si sem po vás príde, kto chce. Na také veci som pripravený, — a ukázal na niekoľko veľkých pušiek visiacich nad kozubom. — Ľudia, čo ma poznajú, dobre vedia, že by neobišli nasucho, keby mi odvliekli z domu človeka proti mojej vôli. Tak, a teraz môžete pokojne spať, akoby si vás strážila vlastná matka.

— Neúrekom pekná žena je to, — povedal senátorovi, keď boli sami.

Senátor mu stručne rozpovedal Elizin príbeh.

— Ach, jaj, no takéto voľačo, — vzdychal dobráčisko. — Takto ju neborkú naháňať ani srnu v lese! Naháňať iba za to, že cíti ako človek, ako by cítila každá mater na svete. Veru, nič ma nevie tak rozčertiť ako takéto histórie, — vravel statočný John, utierajúc si oči chrbtom svojej veľkej, mozoľnatej ruky. — Uverte, vážený priateľ, celé roky už nechodím do kostola, lebo som nemohol počúvať, ako tam kážu, že biblia schvaľuje otrokárstvo.^[15] Človek som ja neučený a nejdem sa škriepiť s farármi. — Kým John toto vravel, odzátkoval fľašu šumiacej jablčnej šťavy a postavil ju na stôl.

— Mohli by ste tu ostať do rána, — srdečne pozýval senátora. — Zavolám svoju starkú a o chvíľku máte pripravenú posteľ.

— Ďakujem vám, priateľ môj, ale musím ísť nočným poštovým vozom do Kolumba.

— No, ak je tak, odprevadím vás na kúsok a ukážem vám inú cestu, lepšiu ako je tá, ktorou ste prišli. Cesty sú teraz nanič.

John sa obliekol, vzal si lampáš a zaviedol senátora aj s kočom na cestu, ktorá viedla poza farmu. Keď sa lúčili, senátor mu strčil desaťdolárovú bankovku.

— To pre ňu, — povedal úsečne.

— Dobre, dobre, — odpovedal John práve tak stručne.

Potriasli si rukou a rozišli sa.