ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Talizman

Obývacia izba v Legreeho dome bola veľmi dlhá a priestranná a stál v nej veľký krb. Jej steny boli kedysi polepené okázalými drahými tapetami pestrých farieb; no teraz sa už tapety rozpadávali. V izbe bolo cítiť nepríjemný plesnivý zápach, pochádzajúci od špiny, vlhkosti a stariny, ako to už býva v starých, uzavretých domoch. Nástenné tapety boli miestami zafľakované škvrnami od piva a vína, miestami akýmisi čmáraninami kriedou a stĺpcami čísel, akoby sa tu dakto bol učil počty. V krbe stálo plechové vedro, plné žeravého dreveného uhlia. Hoci počasie bolo teplé, večerami bývalo v tejto izbe vlhko a chladno, a okrem toho Legree chcel mať v izbe stále po ruke žeravé uhlie, aby si mal čím zapaľovať cigary a variť vodu na punč. V blikavom svetle uhlia bolo vidieť, ako na stenách visia alebo po celej izbe sú porozhadzované všelijaké sedlá, uzdy, konské postroje, jazdecké bičíky, kabáty a rozličné šaty. Medzi týmto haraburdím sa podľa svojej chuti usalašili psi, ktorých sme už spomínali.

Legree si práve miešal punč. Lial doň teplú vodu z krčaha, ktorý bol puknutý a mal odlomené ucho, a pritom si vrčal:

— Aby ho porantalo, toho Samba, takto mi kaličiť nových robotníkov! Chlapík nebude môcť pracovať aspoň týždeň, a to práve teraz, keď treba každej ruky.

— Dobre ti tak! — povedal hlas spoza jeho kresla. Bola to Cassy, ktorá sa zamiešala do jeho rozhovoru so sebou samým.

— Tak čo, ty striga, už si nazad, čo?

— Áno, už som tu zase, — povedala chladne, — a prídem si na svoje.

— Neprídeš! Ako som povedal, tak bude. Alebo sa budeš správať, ako sa patrí, alebo sa prac do chatrčí a choď robiť s ostatnými.

— Tisíc ráz radšej by som žila v tej najšpinavejšej diere ako pod tvojimi opratami!

— A predsa si pod nimi, — povedal jej Legree a chytil ju za ruku.

— Daj si pozor, Šimon Legree! — skríkla na neho Cassy s divým pohľadom v očiach. — Bojíš sa ma, Šimon, — povedala posmešne, — a máš sa ma prečo báť. Daj si pozor predo mnou, lebo mám čerta v tele! — Posledné slová mu sipela priamo do ušú.

— Ber sa preč odtiaľto! To ti verím, že si s čertom spriahnutá, — povedal Legree, odtískajúc ju od seba a nepokojne hľadiac na ňu. — Počuj, Cassy, — dodal, — prečo by sme nemohli zase byť priateľmi ako kedysi?

— Priateľmi! — zvolala Cassy trpko. Nevedela viac povedať, lebo sa až zadúšala prudkým odporom.

Legree bol stále pod vplyvom Cassy — pod vplyvom silnej, pevnej ženy, ktorá vie ovládať i najsurovšieho chlapa. Ale v poslednom čase sa stávala popudlivejšou a nepokojnejšou pod neznesiteľným jarmom otroctva a neraz upadala priam do zúrivosti. Preto sa jej Legree začal báť poverčivým strachom, aký mávajú obmedzení ľudia pred šialencami. Keď Legree doviedol do domu Emmelínu, v otupelej duši Cassy vybúšili všetky ututlané ženské city a ujala sa nešťastného dievčaťa. Došlo k prudkej hádke medzi ňou a Legreem. Legree v záchvate zúrivosti sa zaprisahal, že ju pošle na robotu do poľa, ak nebude čušať. Cassy vo svojej pýche a zlosti vyhlásila, že pôjde do poľa. Pracovala na poli jeden deň, ako sme to už opísali, aby ukázala Legreemu, ako opovrhuje jeho vyhrážkami.

Legree sa preto nedobre cítil celý ten deň, lebo Cassy mala nad ním vplyv, ktorého sa nevedel zbaviť. Keď kládla svoj kôš na váhu, dúfal, že bude povoľnejšia, a obrátil sa k nej polo zmierlivo, polo zlostne. Odpovedala mu s trpkým pohŕdaním.

Zverské zaobchádzanie s nešťastným Tomom ju pobúrilo ešte viac. Prišla za Legreem iba preto, aby mu vyhodila na oči jeho surovosť.

— Nebuď trucovitá, Cassy, — povedal jej Legree, — maj rozum!

— Ty ešte hovoríš o rozume! A čo si sám spravil? Nemal si dosť rozumu na to, aby si si nedal zničiť jedného z najlepších robotníkov, práve v čase, keď zber bavlny vrcholí. A to všetko pre svoju diabolskú náturu!

— Bolo to hlúpe, to je pravda. Nemal som to dopustiť, — vravel Legree. — Ale keď sa ten chlapík tak stavia na hlavu, treba ho zlomiť.

— Môžem ťa ubezpečiť, že toho nezlomíš!

— Že nie? — povedal Legree a prudko vyskočil. — To by som chcel vidieť! Niet takého negra na svete, ktorého by som ja nevedel naučiť poriadku. Dolámem mu všetky kosti v tele, ale nakoniec sa poddá!

Vtom sa otvorili dvere a vstúpil Sambo. Ukláňal sa a podišiel k svojmu pánovi, držiac čosi zabalené v papieri.

— Čo je to, ty pes? — skríkol na neho Legree.

— Dajaké čary, pane.

— Čo?

— Nuž je to taký talizman, čo negri dostávajú od bosoriek. Pomáha im to, aby nič necítili, keď ich bičujú. Mal to priviazané okolo hrdla čiernym motúzikom.

Legree, ako všetci obmedzenci a ukrutníci, bol poverčivý. Vzal papier do rúk a opatrne ho otváral.

Vypadol strieborný dolár a dlhá, lesklá kučera žltých vlasov, ktoré sa obkrútili okolo Legreeho prstov, akoby boli živé.

— Do čerta! — jačal rozzúrený, dupal a zúrivo striasol prsty, akoby ho tie vlasy pálili. — Kde si to nabral? Daj to preč! Spáľ to! — reval a hodil kučeru do krbu. — Načo si mi to doniesol?

Sambo tu stál a hľadel na neho s otvorenými ústami. Aj Cassy, ktorá už odchádzala, zastala a pozerala na Legreeho celá udivená.

— Ešte raz mi sem dones také čertoviny! — kričal na Samba, mávajúc mu päsťou pred nosom. Sambo rýchlo ustupoval k dverám a Legree schmatol strieborný dolár a vyšmaril ho oknom.

Sambo bol rád, že sa dostal von. Keď už bol preč, na Legreem bolo vidno, že sa hanbí za strach, ktorý ukázal. Sadol si namrzený do svojho kresla a začal si chlípať z pohárika punč.

Cassy vykĺzla nepozorovane z izby a odišla za Tomom poskytnúť mu pomoc. — O tom sme už hovorili.

No, a čo sa to robilo s Legreem? Prečo obyčajný chumáč zlatých vláskov tak rozrušil tohto surového chlapa, o ktorom by človek predpokladal, že ho nič nezastraší? Aby sme na toto mohli odpovedať, musíme čitateľa najprv oboznámiť s časťou jeho minulosti.

Boli časy, keď tento tvrdý a bezohľadný človek býval zahrnutý materinskou láskou a keď, ako dieťa, zaspával v náručí svojej matky. Táto jemná žena s plavými vlasmi vychovávala svojho jediného syna s trpezlivosťou a bezhraničnou láskou. No on nehľadel na jej rady a dohovárania a dal sa na chodníčky svojho panovačného a surového otca. Zavčas sa odtrhol od matere a šiel hľadať šťastie na more.

Domov sa vrátil od tých čias iba raz. Matka neprestala ľúbiť svojho márnotratného syna a všetkými silami sa usilovala odvrátiť ho od jeho hriešneho života a priviesť ho k dobru.

Legree sa obmäkčoval a začali naň vplývať jej modlitby, ale nakoniec predsa prevládlo v ňom zlo. Dal sa na pijatiku, klial, stával sa stále horším a surovším. Jednej noci, keď si matka v zúfalstve kľakla pred ním na kolená, odkopol ju od seba, šmaril ju v bezvedomí na zem a s hroznými kliatbami ušiel na svoju loď. Po istom čase si Legree opäť pripomenul svoju matku. Jednej noci, keď sa zabával v opitej spoločnosti, ktosi mu dal do rúk list. Otvoril ho a vypadli z neho žlté vlasy, ktoré sa mu obkrútili okolo prsta. V liste stálo, že matka mu umrela a že ešte pri smrti ho požehnávala a všetko mu odpustila.

Legree spálil list aj vlasy, no keď hľadel na ne do praskajúcich, sipiacich plameňov, prišiel mu na um pekelný oheň. Od tých čias sa všelijako usiloval zahlušiť v sebe spomienky na túto príhodu — pil, rúhal sa a klial, — no nič mu nepomohlo. Neraz za tmavých nocí, keď bol v hlbokom tichu sám so svojím nepokojným svedomím, zjavoval sa mu pred očami obraz matky, cítil dotyk jej vlasov na svojich prstoch a vtom mu chladný pot vystúpil na tvár a v hrôze vyskočil z postele.

— Prekliaty neger! — mrmlal Legree, popíjajúc si. — Kde to len nabral? Celkom to tak vyzeralo… uf! Už som si myslel, že som zabudol. Do čerta s tým! Ach, aký som osamelý. Zavolať si Emmu. Nenávidí ma, opica, no čo ma po tom. Musí prísť!

Legree vošiel do veľkej chodby, z ktorej viedli nahor točité schody; kedysi boli krásne, no teraz boli špinavé, zatarasené všelijakými krabicami a haraburdami. Koberca na nich nebolo — ako sa vinuli hore do tmy, zdalo sa, že vedú kamsi do neznáma. Bledé mesačné svetlo prenikalo cez široké škáry nad dverami, vzduch tu bol stuchnutý a vlhký ako v pivnici.

Zastal pod schodmi a počul akýsi spev. Znelo to čudne a strašidelne v tomto starom spustnutom dome. Legree už beztak mal nervy nanajvýš napnuté.

Divý, dojemný hlas spieval pieseň otrokov:

— Prekliate dievča! — skríkol Legree. — Zaškrtím ju! Emma! Emma! — volal ju hrubo, ale odpovedala mu iba posmešná ozvena. Sladký hlas pokračoval:

Legree vystúpil na prvý schodík, ale zastal. Hanbil sa priznať sebe samému, že mu chladný pot vystúpil na čelo, že mu srdce prudko búši od strachu. Ba dokonca sa mu zdalo, že sa v tme nad ním mihlo čosi bieleho, a striasol sa pri pomyslení: Čo ak je to prízrak mŕtvej matky?

„Jedno mi je teraz jasné,“ povedal si, keď sa dotackal späť do izby a zase si sadol do kresla, „tomu negrovi musím dať pokoj! Čo ma bolo do toho prekliateho papiera! Akiste mám počarené, veď sa od tých čias na celom tele potím a trasiem! Kde mohol vziať tie vlasy? Nemôžu to predsa byť tie isté vlasy! Veď som ich spálil! Ako by vlasy mohli rásť na mŕtvom!“

— Hej! — zakričal Legree na psov, — zobuďte sa, vy mršiny, nech nie som sám! — Ale psi len ospalo otvorili naňho okále a hneď zase zaspali.

„Zavolám si Samba a Quimba, nech mi zaspievajú a zatancujú tie svoje diabolské tance. Aspoň sa strasiem pľuhavých myšlienok,“ povedal si Legree, vzal klobúk a vyšiel na verandu. Zatrúbil na roh, ktorým obyčajne volal svojich paholkov.

Keď mal Legree dobrú vôľu, volával si k sebe týchto naničhodníkov, rozohrial ich pálenkou a zabával sa na tom, ako na jeho príkaz spievali, tancovali alebo ruvali sa.

Keď sa Cassy vracala od Toma okolo jednej či druhej v noci, z Legreeho izby počula divý rev, výskot, hulákanie, spev a do toho sa ešte miešalo zavýjanie psov, teda jedným slovom hurhaj, naznačujúci bujné hýrenie.

Vystúpila na verandu a nazrela dnu. Legree a obaja jeho poháňači, strašne opití, spievali, výskali, lámali stoličky a strúhali navzájom na seba grimasy.

Oprela sa svojou malou nežnou rúčkou na okno a uprene na nich pozerala. V jej očiach sa zračil odpor, zlosť i divá zatrpklosť:

„Bolo by hriechom zbaviť svet takého oplana?“ povedala si.

Rýchlo odišla a náhlila sa k zadným dverám domu. Vystúpila hore schodmi a zaklopala na dvere Emmelíny.