ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako sa človek cíti, keď ho predávajú

Pán a pani Shelby odišli do spálne. Pán Shelby si sadol do pohodlného kresla a prezeral si popoludňajšiu poštu. Jeho žena stála pred zrkadlom a rozčesávala si zložitý účes, ktorý jej tak pekne urobila Eliza. Už ju poslala spať, lebo si všimla jej poblednutej tváre a vpadnutých očú. Pri tejto príležitosti si pripomenula svoj raňajší rozhovor s ňou a obrátiac sa k svojmu manželovi, povedala mu ľahostajným tónom: — Ozaj, Artur, kto to bol ten neokrôchaný človek, ktorého si dnes priviedol na obed?

— Volá sa Haley, — povedal Shelby, mrviac sa nepokojne vo svojom kresle a neodpútal pritom oči od listu, ktorý čítal.

— Haley! A čo je to za človeka? Čo tu chcel?

— Vybavoval som s ním istú obchodnú vec posledne v Natcheze, — povedal pán Shelby.

— A preto sa tu cítil ako doma a dal sa pozvať aj na večeru?

— No, pozval som ho. Mal som s ním ešte čosi vybaviť.

— Je to otrokár? — spýtala sa pani Shelbyová, spozorujúc rozpaky svojho manžela.

— Prečo, moja drahá? Ako ti to prišlo na um?

— Nijako, len tak. Totiž Eliza prišla po obede ku mne celá vzrušená a uplakaná a povedala mi, že si sa rozprával s akýmsi otrokárom. Vraj počula, že chcel od teba kúpiť jej chlapca. Taká hlupaňa!

— Hm, teda počúvala za dverami? — povedal pán Shelby a obrátil sa opäť k svojmu listu, na ktorý sa zdanlivo sústreďoval, no nezbadal ani, že ho drží obrátený naopak. „Raz to musí vyjsť na javo,“ pomyslel si. „Radšej nech už je po tom.“

— Povedala som Elize, — pokračovala pani Shelbyová, stále sa češúc, — že je blázonko, keď sa tak bojí a že ty si nikdy nemal nič spoločného s takými ľuďmi. Samozrejme, nepochybovala som ani chvíľku, že by si nevedel predať niekoho z našich ľudí. A to ešte takému človekovi!

— Nuž, Emília, — povedal jej manžel, — i ja som vždy tak zmýšľal. Skutočnosť je však taká, že sa tomu pre finančné ťažkosti nebudem môcť vyhnúť. Budem musieť niekoho predať.

— Takému človekovi? To nie je možné. Iste to nemyslíš vážne.

— Ľutujem, ale je to už tak, — povedal pán Shelby. — Rozhodol som sa predať Toma.

— Čo? Nášho Toma? Toho zlatého, verného človeka? Bol tvojím sluhom od detstva! A veď si mu sľúbil slobodu! Sto ráz sme mu to povedali, obaja. No teraz už uverím všetko. I to, že si mohol predať malého Harryho, jediné dieťa nešťastnej Elizy! — povedala pani Shelbyová smutným, pohŕdavým hlasom.

— Nuž, keď už musíš vedieť všetko, je to tak. Rozhodol som sa predať Toma aj Harryho. A neviem, prečo by si mala na mňa hľadieť ako na obludu, keď raz urobím niečo, čo iní robia každý deň.

— Ale prečo si si vybral práve týchto dvoch? — spýtala sa pani Shelbyová. — Prečo práve týchto, ak už naozaj musíš niekoho predať?

— Preto, že za nich dostanem najviac peňazí, keď už chceš vedieť. Mohol som vybrať ešte niekoho iného. Ten chlapík mi ponúkol vysoký obnos za Elizu. No, neviem, ako by sa ti to páčilo, — doložil pán Shelby.

— To je lotor! — zvolala prudko pani Shelbyová.

— Ani som sa s ním nedal do reči o tom kvôli tebe. Aspoň to mi teda pripíš k dobru.

— Odpusť mi, — povedala pani Shelbyová ovládnuc sa. — Prenáhlila som sa. Prekvapilo ma to a vôbec som to nečakala. Iste mi však dovolíš prihovoriť sa za tieto nešťastné stvorenia. Tom je statočná, verná duša, hoci má čiernu tvár. Som si istá, Artur, že keby na to prišlo, položil by svoj život za teba.

— Viem. Načo však o tom hovoriť? Nemôžem si pomôcť.

— Tak teda zrieknime sa čohosi iného. Som ochotná sama niečím prispieť. Ja som sa, Artur, usilovala, ako sa patrí na kresťanku, konať svoju povinnosť voči týmto nešťastným, prostým ľuďom, ktorí závisia celkom od nás. Starala som sa o nich, vychovávala som ich, dohliadala som na nich. Celé roky som sledovala ich ťažkosti aj radosti. Ako by som im teraz mohla pozrieť do tváre, keď pre akúsi márnu výhodu predáme takého oddaného, šľachetného a verného človeka, ako je Tom, a vo chvíľke ho zbavíme všetkého, čo mal rád a čo si vážil, ako sme ho to naučili. Vysvetľovala som i služobníctvu ich povinnosti k rodine, povinnosti rodiča k dieťaťu, manžela k manželke. Ako mám teraz vysvetliť také otvorené priznanie, že peniaze sú nám cennejšie než akékoľvek ľudské vzťahy, povinnosti, rodinné zväzky, čo ako posvätné? Ako som sa rozprávala s Elizou o jej synčekovi, ako som ju učila byť mu dobrou matkou! Čože jej mám teraz povedať, keď ho odtrhneš od nej a predáš ho takému surovému, bezcharakternému človekovi pre pár grošov? Akože mi po tom vôbec môže veriť?

— Je mi veľmi ľúto, Emília, že sa ťa to tak veľmi dotýka, skutočne je mi ľúto, — povedal pán Shelby. — A vážim si tvoje cítenie, hoci s ním nesúhlasím úplne. No, uver mi, je to márne. Niet inej pomoci. Nechcel som ti to povedať, Emília, ale veci sa majú tak: alebo predáme týchto dvoch, alebo prídeme o všetko. Buď pôjdu tí dvaja, a keď nie, tak pôjdu všetci. Haleymu sa dostala do rúk jedna moja zmenka a ak ju sám priamo jemu nevyplatím, oberie nás o všetko. Zháňal som peniaze, ako sa len dalo, požičiaval som si, priam som žobral. Cena týchto dvoch vyrovnala môj účet. Musel som sa ich teda vzdať. Haleymu sa dieťa zapáčilo. Nepristúpil na nijakú inú náhradu. Bol som v jeho moci a musel som pristať. Myslíš vari, že by bolo lepšie predať ich všetkých namiesto týchto dvoch?

Tieto slová pani Shelbyovou otriasli. Podišla ku svojmu stolíku, zakryla si tvar rukami a začala vzlykať.

— Kliatba božia leží na otrokárstve. Kliatba na pánoch aj na otrokoch! Bola som hlúpa, keď som myslela, že môžem urobiť dobro z takého strašného zla. Aký je to hriech, mať otroka; i keď to naše zákony dovoľujú! Vždy som to cítila, už od detstva. Myslela som si však, že otrokárstvo by sa dalo akosi skrášliť dobrotou, starostlivosťou a výchovou černochov, takže by sa u mňa cítili lepšie, ako keby boli slobodní. Aká som len bola hlúpa!

— Ale, Emília, zdá sa, že sa z teba stala abolicionistka!^[6]

— Abolicionistka! Ach, keby tí abolicionisti vedeli o otrokárstve to čo ja, len potom by mohli rozprávať. Nie, my sa nemáme čo od nich učiť. Ty vieš, že mne vždy pripadalo ťažkým vlastniť otrokov. Myslím, že to nie je potrebné.

— Tým ale zrejme zastávaš odlišný názor od mnohých vzdelaných a zbožných ľudí, — povedal pán Shelby. — Pamätáš na kázeň pána B. minulú nedeľu?

— Nechcem už počúvať také kázne a takí kazatelia nepatria do nášho kostola. Farári azda nemajú síl zmeniť toto zlo, nemôžu ho vyliečiť práve tak ako my, ale nech ho aspoň nebránia! To sa vždy priečilo môjmu zdravému zmýšľaniu. A konečne, ak sa nemýlim, ani tebe sa tá kázeň veľmi nepáčila.

— Nuž, musím priznať, že tí farári niekedy idú ďalej, ako sa opovážime my, obyčajní hriešnici. My, ľudia, ktorí žijeme v svetskej spoločnosti, často musíme prižmúriť oči nad všeličím a neraz musíme robiť aj veci, ktoré sa nám nezdajú celkom správne. No tým horšie, keď ženy alebo farári narušujú poriadok a mravnosť celkom otvorene a vo väčšej miere ako my. Teraz, dúfam, moja drahá, že si uznala nutnosť takéhoto riešenia, a nahliadneš, že som robil, čo sa len dalo.

— Ale áno, áno! — povedala pani Shelbyová netrpezlivo, mimovoľne sa dotýkajúc svojich zlatých hodiniek. — Nemám veľa skvostov a drahých vecí, — dodala zamyslene. — Ale tieto hodinky iste majú dosť veľkú cenu. Stáli hodne peňazí, keď mi ich kupovali. Keby som mohla zachrániť aspoň Elizino dieťa, dala by som za to všetko, čo mám.

— Ľutujem veľmi, Eliza, — vravel pán Shelby, — naozaj veľmi ľutujem, že sa ťa to natoľko dotýka. No, niet už pomoci. Už sa stalo! Kúpnopredajná listina je už podpísaná a je v rukách Haleyho. Môžeš byť rada, že sa to neskončilo horšie. Bolo v moci toho chlapa zničiť nás celkom a teraz sme sa ho konečne striasli. Keby si ho poznala tak ako ja, uznala by si, že sme boli len na vlások od záhuby.

— Je to teda lotor?

— Nuž nie práve lotor, ale je to tvrdý chlap, ktorý sa bezohľadne ženie za svojím obchodom a ziskom; je to chladný, nemilosrdný a neústupný človek. Vlastnú mater by predal za dobrý zisk, a to bez výčitiek svedomia.

— A takýto oplan je teraz pánom toho dobrého Toma a Elizinho dieťaťa!

— Aby som ti pravdu povedal, aj mňa to nesmierne mrzí. Najradšej by som na to nemyslel. Haley sa s vecou ponáhľa a chce si ich vziať zajtra. Zavčas rána si sadnem na koňa a idem preč. Nechcem sa stretnúť s Tomom. Aj ty by si si zajtra mala vyjsť niekde na výlet a vziať Elizu so sebou. Nech sa to stane, kým je preč.

— Nie, nie, — odmietala pani Shelbyová. — Nechcem sa nijako zúčastniť na tejto špinavej veci. Pôjdem k úbohému starému Tomovi; Boh ho poteší v utrpení! Nech sa čokoľvek stane, aspoň uvidia, že ich pani vie s nimi cítiť. Čo sa týka Elizy, neodvažujem sa ani len pomyslieť na to. Nech nám Boh odpustí! Čím sme sa len prehrešili, že na nás prišlo také hrozné nešťastie?

Manželia Shelbyovci nevedeli, že ich rozhovor ktosi vypočul.

K spálni manželov priliehala malá komôrka, z ktorej bol východ na chodbu. Keď pani Shelbyová prepustila Elizu, v horúčkovitej a vzrušenej mysli mladej matky skrsla myšlienka schovať sa do tejto komôrky. Pritisla ucho k štrbine steny a neušlo jej ani slovo z rozhovoru.

Sotva hlasy utíchli, vykradla sa von. Bledá, trasúc sa na celom tele, s tvárou ako z kameňa, so stisnutými perami, v ničom sa neponášala na tú jemnú a plachú ženu, akou bola dosiaľ. Opatrne vyšla na chodbu. Chvíľku sa zastavila pri spálni svojej panej a potom vkĺzla do svojej izbičky. Bola to tichá, čistučká miestnosť na tom istom poschodí ako izba panej. Tu, pri tomto okne na slnečnej strane neraz vyspevovala, keď šila. Tu, na malej stoličke stálo niekoľko kníh a popri nich všelijaké ozdobné vecičky — vianočné darčeky. V skrini a bielizníku boli jej prosté šaty. Slovom, tento kútik bol jej domovom a žila si v ňom pomerne šťastne.

Jej malý chlapček spinkal teraz spokojne v postieľke. Dlhé kadere splývali mu okolo nevinnej tváričky. Ružové ústočká boli pootvorené, buclaté nožičky ležali na prikrývke a obličajom pohrával slnečný úsmev.

— Neboráčik, úbohé dieťa! — šepkala si Eliza. — Predali ťa, ale tvoja matka ťa zachráni!

Ani jediná slza nepadla na perinku. V takýchto strastiach srdce nepozná sĺz, ale iba ticho krváca. Vzala si kúsok papiera a tužku a rýchlo písala:

Moja drahá pani! Nehnevajte sa na mňa a nepovažujte ma za nevďačnicu! Počula som všetko, čo ste sa rozprávali s pánom dnes večer. Idem sa pokúsiť zachrániť si svojho chlapca. Vy ma za to neodsúdite! Boh vám žehnaj a odplať za vašu dobrotu!

Lístok náhlivo zložila a napísala naň adresu. Podišla ku skrini, vytiahla chalpčekove šaty a uložila ich do batôžka, ktorý si potom priviazala pevne k drieku. V nežnej materinskej starostlivosti nezabudla ani v týchto strašných minútach strčiť do batôžka zo dve hračky. Pestrofarebného dreveného papagája si nechala v ruke, aby sa synček mal s čím zabávať, keď už bude hore. Malý spachtoš sa nedal prebudiť len tak ľahko, ale konečne s nemalou námahou sa jej to podarilo. Chlapček si sadol na postieľke, a bavil sa so svojím papagájom, kým si matka dávala na seba šál a čepiec.

— Kam ideme, mama? — spýtal sa chlapec, keď Eliza podišla k posteli s jeho kabátikom a čiapkou.

Matka si ho pritúlila a pozrela mu vážne do očú; ihneď uhádol, že sa deje čosi nevídaného.

— Pst, Harry! — zašepkala Eliza. — Nesmieš hovoriť nahlas, lebo nás počujú. Zlý človek chce Harryho odniesť od jeho mamičky a vziať ho preč. Ale mama si ho nedá! Oblečie svojmu synčekovi kabátik a čiapočku a ujde s ním, aby ho neuchmatol ten škaredý človek.

S týmito slovami zapla synčekovi jeho prostý kabátik, vzala si ho do náručia a zašepkala mu, aby bol ticho. Otvorila dvere svojej izbičky vedúce na verandu a tíško vykĺzla von. Bola mrazivá, hviezdnatá noc; matka okrútila šálom svoje dieťa, ktoré ani nemuklo, prestrašené nejasnou hrôzou a držalo sa matky pevne okolo hrdla.

Starý novofoundlandský pes Bruno, ktorý spával na konci verandy, vstal a tlmene zavrčal, keď sa blížila k nemu. Tíško zavolala jeho meno. A Bruno, jej starý kamarát, hneď spustil chvost a chcel ísť s ňou, hoci sa mu v jeho psej hlave zrejme nemohlo rozbresknúť, prečo taká čudná nočná prechádzka. Vážne ho znepokojovali nejasné predstavy o tom, čo sa patrí a čo nie. Neraz sa zastavil, keď Eliza kráčala stále vpred, smutne pozeral najprv na ňu, potom na dom, ale hneď, akoby si celú vec opäť rozmyslel, hopkal zase za ňou. O pár minút boli pri okne chalúpky strýčka Toma. Eliza zľahka zaklopkala na okno.

— Preboha! Ktože je to? — strhla sa teta Chloe a náhlivo odstrčila záclonu. — No, na moj veru, veď to je Eliza! Starý, obleč sa, zaraz! Aj Bruno sa sem vlečie, čo sa to len porobilo? Idem jej otvoriť.

Ako povedala, tak hneď urobila. Dvere sa otvorili a svetlo voskovej sviečky, ktorú Tom rýchlo zažal, padlo na strhanú tvár a divo blčiace oči ubehlíčky.

— Prepánajána, Líza! Strach pozrieť na teba! Chorá si, či čo sa porobilo s tebou?

— Strýčko Tom, tetuška Chloe, som na úteku. Musím zachrániť svoje dieťa. Pán ho predal!

— Predal! — ozvali sa obaja súčasne a od hrôzy zalomili rukami.

— Áno, predal ho, — povedala Eliza tvrdo. — Vošla som dnes večer do komôrky, ktorá susedí so spálňou pánov. Počula som za dvermi, ako pán hovoril panej, že predal otrokárovi môjho Harryho a aj vás, strýčko Tom. Dnes ráno pán odíde na vychádzku na svojom koni a otrokár vás má prevziať.

Tom, počúvajúc tieto slová, stál ako vo sne. Ruky mal stále zdvihnuté, oči naširoko roztvorené. Pomaly a postupne, ako si uvedomoval zmysel toho všetkého, si sadol a či skôr klesol na svoju ošarpanú stoličku a zvesil hlavu skoro až na kolená.

— Bože, zmiluj sa nad nami! — zvolala teta Chloe. — Ó, to nemôže byť pravda! Čím sa previnil, že ho pán chce predať?

— Neprevinil sa ničím, to nie je preto. Pán ho nechce predať a pani — veď viete, aké má dobré srdce — počula som ju, ako sa vás zastávala a prosila za vás. Ale pán jej vysvetlil, že to nemá zmyslu. Bol zadĺžený tomu človekovi a ten ho mal v moci. Ak by mu hneď nezaplatil, musel by nakoniec predať celý majetok, všetkých ľudí a musel by sa vysťahovať. Áno, počula som, ako pán vravel, že nemal voľby iba medzi tým, či predať týchto dvoch, alebo predať všetko. Tak ho gniavil ten chlap. Nakoniec pán vravel, že mu je za vami ľúto; no pani, keby ste ju počuli! Nie je to odo mňa pekné, takto jej ujsť, ale nemôžem ináč.

— No, starý! — durila teta Chloe. — A ty čo sa nepoberáš? Vari chceš dočkať, kým ťa vezmú dolu riekou na Juh, kde negrov kántria ťažkou robotou a hladovaním? Radšej by som skapala, ako ta odísť! Máš ešte čas. Choď spolu s Lízou. Máš prepustku, nik ťa nezastaví. Tak sa pohni! Ja ti hneď prichystám veci.

Tom pomaly zdvihol hlavu; smutným, no pokojným pohľadom sa obzrel po chyžke a povedal:

— Nie, nejdem! Eliza nech ide — má na to právo! Kto by za to mohol odsúdiť matku? No počula si, čo vravela? Ak majú predať buď mňa, buď všetkých ostatných černochov a všetko má vyjsť navnivoč, tak nech radšej mňa predajú. Ja to azda znesiem tak ako každý iný, — dodal a čosi ako vzlyk sa mu vydralo z jeho širokých, tvrdých pŕs. — Pán sa mohol na mňa vždy spoľahnúť. Nikdy som ho neoklamal, nikdy som nezneužil svojej prepustky a nikdy sa ničoho takého nedopustím. Nech radšej predajú mňa, akoby mali znivočiť a rozpredať celé toto miesto. Netreba za to viniť pána, Chloe. On sa iste postará o teba aj o nešťastné deti.

Tom sa obrátil k neotesanej posteli, plnej čiernych kučeravých hlavičiek a sily ho opustili. Oprel sa o operadlo stoličky a zakryl si tvár svojimi veľkými rukami. Ťažké, chrapľavé vzlyky otriasali jeho hruďou a veľké slzy mu padali pomedzi prsty na zem.

— Ešte slovo, — povedala Eliza, stojac na prahu dvier. — Dnes popoludní som sa stretla so svojím mužom, ale vtedy som ešte nevedela, čo sa stane. Dohnali ho až do zúfalstva a povedal mi, že ujde. Pokúste sa, ak môžete, povedať mu, prečo a ako som ušla. Povedzte mu, že sa pokúsim dostať sa do Kanady a že, ak sa nikdy neuvidíme!… Zavrite Bruna! — doložila, — nech nebeží za mnou.

Ešte niekoľko sĺz a slov… rozlúčka… požehnanie… a Eliza, pritisnúc si svoje začudované a prestrašené dieťa v náručí, vykĺzla tíško von.