ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Teraz sa mu sedelo cele inakšie. Pri sebe už má niečo vlastného. Ono má ducha, svojho, nie požičaného, rozšíri mu ho v dome. V ďalekých krajoch počujú o duchu; pôjdu do jeho domu okriať pri ňom.

Na kraj sa spúšťa večer, zore horia nad horami. Nebo potemnelo na východe. Začal sa o ňu starať, či jej niečo nechýba. Napráva často pokryváč na kolenách, aby neprestydla. Jarné noci sú nespoľahlivé, keď neskopnelo ešte na horách. I od hučiaceho potoka poťahuje chladom.

„A máte vy košútky?“ spýtal sa jej znezrady. Pozrela naň prekvapená. „I o to sa treba starať,“ vysvetlil jej. „Miloslavský duch, myslím, nemá nič proti tomu. A mne je povinnosť.“ Keď videl, že nerozumie, vysvetlil jej. „Keď som nie pri nich, brániť duchovné výdobytky, obránim aspoň majetok svojich.“

To mu odobrila. I oni majú košútok, a hodne. Vrátila sa znova k veľkej boľačke, k strachu otcovmu. Keď padli Hurbanove ,Kráľovské rady‘, prišli časy neistoty a strachu. Vrchnosti vyhľadávali, ako sa kto držal, keď bolo Slovákom navrchu. Na koho sa prezvedeli, že sa zaujal za vec národa, preháňali ho. I Úložitého predvolal slúžnodvorský pre Petra. Bránil sa, ako mohol. Keď mu ponúkli košútky, vzal si ich, koľko vládal. Rimštiaky a toliare^[56] išli, ostalo len dukátov čosi na pamiatku.

„Premeníme ich, ale toliarov nedostaneme za ne.“

„Nik ich nechce,“ požalovala sa.

Zasmial sa. Nechce ich obyčajný kupec, lebo sa všetkého bojí, čo je nie obyčajné. Ale on je nie obyčajný. V duchu je už medzi Hurbanovou družinou. Kým nebude i skutkom, do tých čias bude brániť svojich rozumom. Ona je sama prvá medzi svojeťou.

I z tých slov ju ovievalo teplo. On sa stratil v kupeckých výpočtoch a zámysloch, ona blúdila po kvetnatých poliach. Čo sa má starať o obyčajné veci; pri nej sedí on, ktorý prevzal starosť na seba. Má kto pečovať o ňu. Bolo jej tak dobre pri ňom, bezpečnejšie, ako pod tou ohromnou svrčinou s bujnou chvojinou v lejaku. Táto je mocná, hrdá. Nedá sa obsekať.

Predošlých nocí nespala mnoho, ostatnú veľmi málo. Túlala sa po Ružomberku, či by jej kto neotvoril chodník k otcovi. Vo voze sa sedelo dobre, medzi vrecami, na mäkkom. Bola pri ňom v toľkej bezpečnosti! Mysle sa zamútili, medzi ne sa spustila akási hmla. Hlava oťažela. Časom sa jej miatlo, akoby nebola vo voze, ale poletovala kdesi v zaslnených krajoch. Zo všetkých strán volajú na ňu Šturce: ,Dobre je tebe, Marienka, dobre!‘

On sedel ticho; hodil tu i tu okom na ňu, ako sa jej hlavička kníše, i opála neraz ani dozretá hruška. Časom kľucne nadol, akoby mala spadnúť. Nuž vtáčatko! Búrka ho vyšmarila z hniezda, sotva operené.

Keď raz prikývla čosi nižšie, strhla sa; ale sa mu hneď usmiala a poposadla si lepšie. Oprela sa na vrecia od chrbta. Netrvalo dlho, a už sa nachýlila k nemu, hlavou sa mu oprela o plece. Dobre padlo, dobre podoprieť slabosť! Bol ešte radšej, keď sa oň oprela celou váhou. I jej sa zapáčilo iste operadlo, vydýchla zhlboka. Hlave našla dobrú jamku medzi jeho plecom a lícom. Priložil nežne líce na vlasy; keď ho pomkol, cítil pod ním mäkké, hrubé vrkoče.

Tak presedel až do Ohradnice. V duši sa rozhučal slávnostný jas. Bude brániť národ, ale bude mať i ako človek niekoho, kto sa mu tak príchylne túli pod krídla. Hľa, šiel spustošenými krajmi, kde prešla búrka, na ceste si zdvihol vtáča, ako trepotalo oproti nemu nemotornými krídelkami. Keď zazrel prvé domy Ohradnice, zadivil sa, ako sa cesta minula. Bol by myslel, že i on spal: čo zažil, že bol iba vábny sen. Ale tu je ona, opretá oň. Cíti od nej teplotu na pleci i na líci. Chytil ju zľahka za driek a posadil dorovna.

Precitla, zahniezdila sa; pozrela okolo seba pomútená.

„Kde sme?“ spýtala sa, otvárajúc oči naširoko.

Popri nich išli rad-radom domy, záhradky pod oblokmi i stromy, ako driemu v sadoch. Slabý mesiac, skoro ako srpček, sliepňal kdesi nad holým vrchom.

Zadivila sa, ako môžu byť na mieste. Veď len pred chvíľou boli pod Šturcom! Sen, skutočnosť, všetko sa jej zmiešalo dovedna; vyšlo z toho niečo divného, ako Ohradnica v noci. Pri slabom a či nijakom osvetlení domy, stromy sa vlečú pred nimi sťa mátohy.

„Čas sa míňa. I mne sa minul v dobrej spoločnosti. Sám neviem ako.“

Tu sa spamätala, že ju vlastne prebudilo niečo prvej. Ktosi ju držal za driek i narovnal. Čo všetko sa porobilo, kým spala? I tvár je veľmi horúca, na jednej strane horúcejšia, práve na tej, čo je k nemu. Búšila horúčava i do druhej, ktorá je nie k nemu.

„Bola som iste na obtiaž,“ zajakala sa.

„Takú by chcel mať na obtiaž celý život. Verte.“

V jeho hlase bolo toľko teploty, že tvár ešte väčšmi zblčala. I vlasy má z jeho strany teplejšie. Nuž čo, nech budú. Vie už, čo bolo; oprela sa naň celým bokom a hlavou mu ležala na pleci. Bolo jej dobre, dobre. Celý život by nedbala mať také odpočívadlo.

Bolo veľmi pozde, okolo desiatej. O tej hodine sa nejde do cudzieho domu; ale do takého, kde ofukujú miesta, môže sa ísť i pozdejšie.

„Nie je ani tak pozde — v prednej majú svetlo,“ tešil ju.

Kráčala pri ňom rozospatá. Zakrútila sa do šatky, bolo jej chladno.

Divne pozerali na nich, keď napokon boli v prednej, po dlhom klopaní na dvere. Hotovili sa do spiša, najmä gazda. Predošlej noci sa doštveral po polnoci domov, hoci mu nebolo zle; dobre sa mu bolo povodilo v kartách. S kým to prišiel mátať k nim nočnou hodinou? Ani jej nevidieť, ako svedčí, má zlé svedomie? Zababušila sa do šatôk.

„A ty odkiaľ, Jožo?“

Juris asesor zastal, vypleštil naň oči. Nevedel, že brat bol v Bystrici. Mal úrad, starosti, dom, a potom i tie návštevy cudzích gárd; to všetko sa melie na jeho hlavu, lebo býva v meste. Slúžnodvorský si príde na vozíku do úradu zo svojho kaštieľa, ako na hotové. Zababušené dievky mu vodí do domu nočnou hodinou? Pekná robota! Či jeho dom je hostinec? Zazívalo sa mu, zišlo by sa ľahnúť naozaj po neprespatej noci.

Opustil nos veľmi nadol, keď mu nerozmyselný vysvetlil, koho doviedol, kde bola, čo robila pod Šturcom. Teda takej pýta nocľah a u neho, u úradníka! Či ho chce obrátiť na posmech pred priateľmi v stolici? Beztoho mu vopchali onehdy pod nos veľký zoznam predplatiteľov ,Domovej Pokladnice‘.^[57] V ňom bolo i ich meno, Drobecký, ale bez ,z‘. I noviny prijíma! Koľko ráz mu vyhodili na oči!

„Nuž také veci, Jožo! A utiekol. Ale na ten spôsob prichodí robiť poriadok. Nie je dosť utiecť, treba vedieť, či nedolapia. Vrchnosti majú dlhú ruku, ruku spravodlivosti.“

Hladkal si hlavu, zasa košútovskú bradu. Oholená brada bola dosť končitá, i tvár podlhovastá. Oči prvej hľadeli v údive, boli ako zájdené olovo, ale teraz sa očistili trochu, prezerajúc vysokú postavu neznámej v šatkách. Ona, rozospatá, nepočúvala veľmi, skrýva sa za spoločníka. Juris asesor, keď nemal na čo pozerať, stisol pery od mrzutosti, naježil ostré fúzy a zafučal. Hľa, ako sa pokrýva pred ním ktovieaká! Obrátil sa, urobil dva-tri kroky na stranu. Vykasaná košeľa blysla spod krátkeho kabátka, ktorý žena ušila z pokráteného dolománu, aby súkno zo zvyšných krídel vystalo na rukávy, ktoré sa už nedali plátať. Remeň z úzkych popolavých nohavíc zošmykol sa čosi dolu bedrou, kde i nohavice zívali trochu. Neboli natiahnuté, ako patrí, nad kolenami sa hodne skuklili. Nohy šuchali po zemi vo veľkých čiernych papučiach. Dievčina, hoci rozospatá, bála sa tej prísnej tváre, zasa len uhla pred ňou za spoločníka. Ale i tak videla prísnu tvár, pravda, zboku. Vytriešťa veľké oči na mohutné chlpy huncútok v tyle. Červenejú sa, najmä kde sa snímajú s košútovskou bradou.

„Bez poriadku nikam!“ hromžil, tľapnúc dlaňami o nakrkvané nohavice. „Poriadok pri každej veci!“

Proti nemu stála žena, tiež ako muž vyriadená ísť spať. Je vysoká, chudorľavá, čosi prihnutá v krížoch. Čierne vlasy trčia vzdorovite spod tmavého čepčeka, ktorý sa pomkol do tyla. Krídelká tenkého nosa šibú ani v horúčke, i na lícnych kostiach sedia akési horúce škvrny. Oči jej horia, najmä keď sa dotknú dievčiny. Postavila sa za ňu a švagra. Spoza nich žmurká tuho na muža, i päste mu vytŕča, aby sa nedal, ostal ako tatranská žula. I usiluje sa držať; veď vie, že je odvislý od stolice, ale i od domáceho vladárstva. Naučil sa tráviť život medzi nákovou a kladivom. Vie sa i hýbať, obracať sa zboka nabok, aby pucka nebúchala na jedno miesto.

„Kto utiekol, zlapajú ho. Čo sa toho týka, ,Vlasť obraňujúce zveriteľstvo‘ sa už postará. S Beniczkym nehodno fačkovať. Nezmysel s ním fačkovať; Beniczky je Beniczky; dnes v Bystrici, zajtra v Kremnici, alebo Mikuláši. Poriadok je poriadok, najmä keď je vlasť v nebezpečenstve.“

„Odpusť, Edmund, že som zabudol na poriadok,“ ozval sa mladší. Hlas mu znel i teraz milo a čisto. „Nepovážil som, že si piate koleso v dome.“

Obrátil sa rovno k chudorľavej. Dievčine sa rozišli driemoty. Keď videla olovené, zájdeté oči, naježené, červenkasté fúzy, ledva sa zdržala smiechu. ,Aký miloslavovský duch!‘ smiala sa v sebe. ,Ach, drahý Jožko, Jožíčko!‘

„Pýtam len nocľah, a ak by bolo trochu mlieka a chleba,“ obrátil sa k nej; ohnivé oko uprelo sa na ňu panovite, že ho mohla ledva vydržať. „Vidíte, ustatá je. Alebo mám ísť do Chudých? I tam sa nájde izba a viac ochoty ako tu!“

Hlas sa mu zostril, dievčina pozrela naň prekvapená; i odtiahla sa od neho. Nenazdala sa, že vedia čierne oči pozerať tak tvrdo, i že je v nich toľko iskier.

Žena sa strhla, naľakala sa.

„Akože, mlieka, i teľaciny hádam. Máme i koch z mleziva. Zavčerom sa otelila Rysuľa.“

Hej, bolo vždy v dome čo-to, hoci sa nerozhadzovalo. Nemohla vystáť tučných, ani ich v dome nebolo. Na tučných idú veľmi zlé časy. Len v Ohradnici porazilo troch od Všechsvätých. Muža treba držať na krátkej svorke. Švagra by držala ešte na kratšej, len ho dostať do ruky. Ale musí zachodiť s ním opatrne, aby mu nezišlo na um ovrabčiť sa. Čo sa má ženiť? Nech gazduje, zháňa, kým môže. Keď ho Pán Boh povolá k sebe, odmrť príde na brata, alebo už Emila. Pristala i na ,Miloslava‘, keď sa naň toľme upriamil; ľahko ho prerobiť na Emila kedykoľvek.

Ale tu sa jej vovalil do domu s akousi neporiadnicou! Skamenela od ľaku, bola by spadla hádam z nôh, keby ju nedržali hore koncom opovrženie a jed. Taká kadejaká, rozváža sa po noci s chlapmi; kto vie, kde sa vodáckala s ním. So žiarlivosťou prezerala hladké, biele líce. Keby ho mohla pohladkať česadlom, alebo aspoň drapačkou! A on, ľaľa, nespúšťa z nej očú! Má ich jednostaj na nej, sype sa z nich živý oheň na ňu.

„Necnejte si,“ riekol jej mäkkým hlasom, s úsmevom v očiach. „Oni sú veľmi dobrí, ako kus chleba; iba že nevedia ukázať dobroty, alebo treba ich potisnúť do nej. I v nich je skamenelosť, nehybnosť a kôrovitosť. Zato viem, posteľ bude dobrá. Spite ako v oleji. Zajtra prídem zavčasu po vás.“

Dal jej ruku, pozrel ešte raz horúcim okom na ňu. Zabudla na tŕne a bodliaky i na oči ako zájdeté olovo. Bolo jej zasa dobre. Tým dvom len kývol hlavou a odišiel.