ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pekne sa im išlo i v to ráno. Slnce svietilo, onedlho začalo i pripekať. Plte sa spúšťali dolu vodou ani začarované, po pltníku pri vesle na prvej a ostatnej z radu; ani zakliati strážcovia, ktorých zastihol deň na potajomných cestách. Vzduch sa trasie nad mihotavými bleskmi vody. Rybárik poletuje popri podomletých brehoch, kde staré vŕby driemu. Hlavčo na šalagrách^[62] fajčí. Vetrík podnesie tu i tu belasý obláčik nad voz. Kystka na dienku čiapky trčí nad lajstničkou, spojkou medzi drabinami; kyvká zboka nabok, ani gombička na kyvadle hodín.

Dnes sa jej nedrieme. Nebolo neprespatej noci, ani ťažkých otrasov. Hlavička je prebudená, čujná, myšlienky sa v nej len tak roja a skáču, ako slniečko si tam skáče na šantovných vlnkách. Keď vidí pri sebe to plece tak blízko, príde sa jej zachichotať. Na ňom ležala včera jedným lícom, mala v ňom horúčavu; i na hlave bola horúčava, lebo on prikladal k nej svoje líce, možno mäkkú bradu.

Keď sa ukázala veža za vŕškom, stíchli. Teda i táto cesta sa chýli ku koncu. Za vŕškom je Zrnovec, čaká ich. Slniečko akoby nesvietilo tak veselo. Sedia ešte spolu, ako ich Šturec zviedol dovedna. Ale život ich ide rozdeliť.

„Ba kedy sa uvidíme?“ nadhodil trochu stiesneným hlasom.

Strhla sa zarazená; vyslovil, čo sa jej odprvu miatlo po jazyku.

„Na Jána je v Ohradnici jarmok. Otec naň nechodieva, proti letu nekupujú kožúšky. Na Ondreja by prišiel, ale či sa vráti do tých čias!“

Aké mrcha remeslá, ktoré v lete spia! Vzdychlo sa jej. Po jarmokoch nechodieva s kožúškami, ale do Ohradnice by sa vychytila, čo by bolo čo.

„Ja by mohol prísť do Zrnovca, keď vymlátia ľany. Bolo by prvej. Nebol som po ľanové semä nikdy, ale toho roku by prišiel.“

Sklonil hlavu; to ,by‘ ktovie ako zvrtne ešte. Môže i nebyť tu, keď budú mlátiť ľany. Tej noci rozvažoval mnoho. Všetky myšlienky vychádzali na tie isté úvrate: ísť, neodkladať, hľadať Hurbana. Námeru jej nemohol vyjaviť akosi, jazyk nechcel slúchať.

„I konopného bude na predaj,“ pripomenula mu. „Nebudete kupovať?“

„Konopného by tiež kúpil. To je znamenitý tovar, dá sa na ňom zarobiť. V Pešti, vo Viedni sa ho moc míňa.“

Nekupčil dosial so semiačkami, ale ozajstný kupec nech sa ničoho nezarieka. Tak by sa jednako len videli, keby nebil tak naliehave ten zvon slobody.

„Keby ste prišli, azda by ste sa ohlásili u nás. Ak by vás noc prikvačila, nešli by ste hádam do hostinca. Otec by sa najedoval veľmi: najeduje sa ľahko.“

„Ja by ho nechcel najedovať za celý svet. Viem po sebe, ako by mne bolo, nech ma tak obídete, keď by ste prišli do Ohradnice. Chodievam aspoň raz do roka do Batizoviec alebo do Soboty po hrach. Toho roku, ak by šiel, dal by sa na Zrnovec miesto na Mikuláš. Ohlásil by sa, keby ste nemali nič proti tomu.“

Pozrela naň s výčitkou, čo to hovorí. Keby jej nebolo clivo, nanosila by sa mu do štice.

Keď si porozprávali, čo vedeli o jarmokoch a kúpach, bolo im hneď akosi ľahšie. Drobecký videl jasne, že Zrnovec bude od týchto čias dôležitý uzol všetkých jeho ciest a predsavzatí. Doň pôjdu cesty, ale veru, veru i myšlienky. Ona zas vidí, že čas nepotečie v jednotvárnosti a prázdnom vyčkávaní. Zavítajú v roku znezrady také dni, keď srdce začne búchať na jednu stranu, ani na poplach. I uši bude nadstavovať, či nečuť hrmot a štrkot z cesty i dupot mocných furmanských koní. Bude inakšie, bude. Myšlienky sa nebudú rozpásať ako črieda bez pastiera, na vospust sveta, ani poletovať ako motýľ, keď ho vietor socia sem a ta. Budú mať svoj konár, kde ísť a sadnúť si.

Keď voz zastal na dolnom konci, skočili z neho. Drobecký zazrel biely dom pod tmavým šindľom. Okolo oblokov belasé široké maľby a tulipány. Čisté sklá černeli by sa, nebelieť sa za nimi záclonky s čipkami. Aký biely, čistý dom! I tu na rohu pod odkvapom veľký orgován. Pekné hniezdo bielej holubice.

Vošli dvercami do veľkého dvora. Pod ústreším dlhá biela stolica s operadlom. Ako sa bude s ňou sedieť večerom, keď príde kupovať semiačka. Príde iste i mesiac, bude sa chcieť na nich dívať. A možno sa učlovečí; ak bude chmárka, zahrá sa na schovávačku.

„Mamička, mamička! Potešenie moje!“ volala zo dvora; v hlase jej zvonili strieborné zvonce.

Vyšla žena v pačesnej trávnici, v tlačenici, ktorá sa už sivie na vrchoch záhybov. Obočia sa jej stretávajú nad nosom, hádžu tôňu na oči, veľmi pozorlivé. Pritiahla uzol šatky tam v tyle, odkiaľ trčia nakrochmálené rožky ani dlhé uši.

„Nevolajte veľmi, nie — daromná vec. Gazdiná nepríde,“ riekla hlasom trochu chripľavým.

Dievčina zastala zarazená. Čo tu hľadá táto žena? Nikdy jej nebolo u nich.

„A kde je?“

„Je tu, ale nepríde, povedám.“

Šibla popri nej pitvorom rovno do zadnej komôrky. V drevenom kresle sedela stará žena v tmavom čepci; spod neho trčia chlpy ako srieň. Tvár je veľmi biela, ale vpadnuté pery sa v nej belasejú. Oči, tiež ako nebo, ale keď sa zatiahne hmlou, blúdia sem-tam po komore; zastavili sa na nej, prezerajúc si ju, ale neblysne v nich radosť, že ju poznajú. Chytila sa kostnatej ruky, ktorá krútila rožtek zástery; priložila ju k ústam náružive.

„Mamička, čo vám je? Či mi nič nepoviete?“

„Kde sa túlaš, čo zháňaš?“ ozval sa neistý hlas, ktorý časom i preskakoval do výšky. „Obed na stole — treba vás zvolávať. Lokše vystydli. Zvonilo, ani on nepríde. Samá protiveň — každý len protiveň. Najskôr zavadziam — viem, zavadziam. Nebudem dlho, nebudem. Ideme beztak — na Katrenu jarmok…“

Pozerala na ňu so zloženými rukami. Dolu oblednutým lícom sa rútia slzy, radosť vyhasla v očiach. Drobecký stojí v pitvore pred samými dvermi do komôrky. Zabudla naň, že je tu. V prsiach sa mu stislo, tieseň sa dvíha do hrdla. Hľa, načo vyšli radosti! Vidí ju, ako hľadá dušu, ktorá jej rozumela od malička, duša sa schovala pred ňou. Hľadá teplé miestko pri kozúbku, miestko vystydlo.

Žena v trávnici si ho prezerá. Obrátil sa k nej, čo sa to tu stalo. Eva Hrotkovie mu vyrozprávala, akou náhodou tu prischla. Bola na ulici, keď stará gazdiná vyšla na cestu bosá, holovlasá zvolávať Marienku, Petra a Tomáša. Urobila veľký krik, ľudia vybehli na cestu, či zasa nelapajú niekoho. Doviedli ju do domu nasilu. Uložili do postele, ale nechcela slúchať. Ostala pri nej, kým niekto príde z domácich, aby si neurobila niečo. Vidieť, že jej krv udrela do hlavy. Postavila jej dbanky, bola by i pijavice za uši, ale ktosi doviedol nezmestnú Doru z Plevian, a tá, že sa vraj hostec pohol. Začítavala i obkiadzala. Bola by narobila zle, ale ona ju vyhnala.

Drobecký ju veľmi pochválil, i dal jej peknú košútku. Nespytoval sa nikoho, šiel rovno po lekára. Doktor poprezeral chorú, popozeral po peknej komôrke. Hja, staroba! Tá pýta svoje; potom i ten ľak. Liečenie? Hm, opatera, pokoj a trpezlivosť nadovšetko.

Nuž neprišiel na dobrú hostinu. Vkradol sa do komory, že bude aspoň pri nej, aby jej nebolo tak ťažko. Ale nemal šťastia ako Eva Hrotkovie. Ju trpela, ešte i slúchla, ale keď zazrela jeho, uprela naň tie mútne oči spod nabratých, šedivých obŕv a nespúšťala ich z neho. Čosi i hundrala v sebe. Keď sa priblížil k dievčine, vykríkla zlostne:

„Načo je učeň? Darmo jesť! Nech mi nejde na oči. Načo bradatý? Vyje nás z domu. Nech ide k šarhovi, i jeho hradisko. Netreba kadluby!“

„Mamička,“ dohovárala jej tichučko, skoro do samého ucha. „On vyslobodil otca. Bol mi na pomoci, keď bolo najhoršie. I do Zrnovca ma doviezol, len aby prišla čím skorej.“

Skoro by jej bola vyrozprávala, ako príde kupovať ľanové semä i skeruje na Zrnovec, miesto na Mikuláš, keď pôjde do Batizoviec a Spišskej Soboty. Len s tým by sa jej bola sotva zverila, ako zadriemala a na čie plece sa oprela hlavou. Ale chorá nedala na jej reči nič, opakovala zanovite:

„Netreba — netreba!“

Vytratil sa z komory a vyšiel na dvor. Nechcú ho tamdnu, nechcú. V chorej hlave sa najskôr prebudilo hmlisté tušenie, ktoré nazerá hlbšie od ostrých rozumov, možno jej šepce, po čo prišiel, za čím siaha lakomou rukou.

O hodnú chvíľu vykradla sa k nemu ona. Sadli na lavicu pod ústrešie.

„Nechcel by vašu chorú búriť, vidím, že sa jej protivím. Ťažko mi odísť, nechať vás v tomto kríži.“

Pustila sa do plaču. Ostane naozaj sama, sama.

„A jednako nie sama,“ hovoril jej tíško. „Keď vám bude otupno, nezabudnite, že ktosi tam niekde myslí na vás. Nezabudne nikdy na Šturec. Pomohol by vám vďačne niesť diel tejto súžby, keby vedel, ako. Ak by bolo zle a on nebol pri Hurbanovi, odkážte do Ohradnice. Prišiel by kedykoľvek.“

Prestala roniť slzy. I na túto ranu sa rozlial hojivý balzam.

„A či naozaj za Hurbanom?“ Pozrela naň skoro s výčitkou za túto zvesť. I Hurban by už mohol mať dosť. Dala mu brata, pre neho prišla o otca i o starú matku. Teraz pýta ešte jeho. Stislo sa jej srdce. „A obchod? Ako sa zaobíde bez gazdu?“

Vyrozumel, aký obchod mala na ume.

„Obchod sa zaobíde. V ňom vládne miloslavovský duch. Zaobíde sa, veď je len na krátky čas. Tej noci som sa odhodlal, cestou do Zrnovca som zasa váhal. Ale teraz už nie. Čo som videl tam v komore, napomína, že treba robiť poriadok, ako hovorí Edmund. Zasa taká obsekaná ostrva. Vy pod ňou smutná, opustená, nemáte sa pod čo uchýliť.“

Znova jej hlava padla do dlaní.

„Neplačte,“ hovoril jej zasa ticho. „Obsekali iných, našu chvoj si nedajme. Nech sa zelenie nádejami. Prídu lepšie časy; zavládne pokoj medzi ľuďmi. Nebude krivda sedieť vždy za stolom. I vaša chorá príde k sebe. V Rudnom je povestný muž, ktorý zná moc všetkých zelín, dobrý kňaz Madva.^[63] Lieči darmo náš ľud, chorí prichádzajú zďaleka k nemu; vyliečil i takých, ktorí nenašli pomoci inde. Odvedieme i vašu chorú k nemu. Vráti sa i otec i brat. Do sviežej chvojiny sadne slávik, zaspieva ľúbeznú. Tá zhojí žiale.“

Zasa osušila slzy. Jeho slová rozohnali žiaľ. Vyniesla mu hŕbku pekných nových bankoviek. Šušťali zvodlive, ale čože, keď v truhlách nieto zlata podlepiť ich krásu! Nuž keď nemôže im dať hodnoty Kossuth, ani štátny sekretár Duschek,^[64] on ich premení za pekný majer.

Keď popratal peniaze, dal jej čosi zakrúteného. Rozkrúcala hodvábnu šatku, zabudla i na zármutok. Stála udivená, keď jej zaštrkli v rukách retiazky, na nich putká a mušky.

„To je pamiatka na Šturec, vám i pánu otcovi. Ale ju schovajte, aby vám ju nenašli.“

Už nepozeral z jej oka zármutok, usmievala sa šťastím. Čože, okovy sú otcovi na pamiatku, ktorý ich niesol. Ak ich niesol tak dôstojne, ako jej rozprávali, zaraduje sa im, keď mu ich ukáže. I Peter si bude zakladať na nich. Ale v tých putách sa našla i jej sloboda; nie je sama svoja ako dosiaľ. Sú otvorené, ale jej srdce sa dalo dobrovoľne do nich.

Chcela by mu ukázať, čím jej je a ona jemu, kým je tu pri nej. Nemôže ho pustiť bez sľubu, že ho bude čakať, kým sa nevráti. Tu sa jej vyjasnila tvár; bola by vykríkla od radosti, že sa vynašla. Zabudla na chorú v komore.

„Putá nech budú len otcovi, mne ostane šatka; nedám jej otcovi. Keď pozriem na ňu, zíde mi na um…“, chcela povedať ,náš Šturec‘, ale sa zhákla — „všetko, čo bolo.“

Zabúchalo mu srdce, pozeral na ňu nežne. Zlatisté vatry zasa blkotali. Pri ich žiare i jej srdce okrievalo.

Odbehla do izby popratať dary. Čul ju otvárať truhlu, či skriňu. O chvíľu bola pri ňom. Držala niečo v ruke.

„I toto je šatôčka,“ vysvetľovala mu. „Nie je pekná ako vaša, ale ja by ju nedala nikomu.“ Rozostrela ju; bola tiež hodvábna, žltkavá. V rohoch boli maľované povojové byle s belasými kvetmi a zelenými listmi. „Nebohá matka,“ začala mu rozprávať potichu, „nosievala ju do kostola. Držiavala v nej voňačku. Ešte i teraz vonia z nej rezeda i marianový list. Ja som ju brávala len vo výročné sviatky. Ale vám ju dám vďačne. Nech vám bude…“

Hlas jej zlyhal, v očiach jej zahrali slzy.

Nevedel poďakovať tak pekne, ako pekne mu ona vedela dať veľký dar. Zajakal sa trochu, i myšlienky sa spopretŕhali. Napokon sa zobral ako-tak.

„Váš dar budem nosiť pri sebe. Ale prídem, čo by bolo kedy, pýtať zaň výmenu.“ A doložil, ale len pre seba: ,Ak by neprišiel, môžeš vedieť, že ma už nieto.‘