ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vyšli do pajty odchýlenou bránou. Od vonkajšej steny nebolo veľkej svetlosti. Odo dvora miesto steny boli len stĺpy, ale ani odtiaľ nevchodilo mnoho svetla. Dom, humná a stajňa zacláňali, ale najväčšmi azda veľká, rozkonárená jabloň neďaleko hnojiska.

Kapitán zahvízdal, chlapi ho obstali. Rozkázal variť obed a večeru odrazu. Keď si zajedia, pohnú sa. Variť pôjdu za humná, ale pozor, aby nepodpálili. Z váry dajú i väzňom, ako sa patrí. Nechytili ich moriť hladom, ale oddať do ruky spravodlivosti takých, akí boli. Hostinec im dá pálenky a vína, ale pod spôsobom. Nie sú na majálese, ale v prísnej službe. Dvoch oddelil na stráž, ostatní majú voľnosť. On sám ostane pri pajte.

Hovoril im dlho; dozeral, ako vyťahujú kotál a ostatný riad i jarku. Mal čo vytýkať a hrešiť, že gardisti boli zaujatí pri ňom. Za ten čas Drobecký prikradol sa k ostatnému vozu. Úložitý nebedákal. Pozeral, ako sa chystajú variť. I bál sa nariekať, aby ho ukrutný červený nedal ešte i vyťať.

„Ak chcete, mohli by ste utiecť,“ riekol mu pošepky. Úložitý otvoril naň oči ako plánky. „Rozumeli ste?“ spýtal sa ho. Vidiac tie mútne oči, začal sa báť, či hádam nepodstúpil z rozumu. Ale Úložitý sa chytro schápal. Zobzeral sa ani jazvec, prisvedčil hlavou. „Cez tieto vráta,“ začal mu vysvetľovať. „Vyjdete pred pajtu, tahore idúc je plot, ponadeň do sadov, potom cez potok rovno do hory. Vždy sa držať dohora. Na ľavom grúni sú salaše. Tam vás schovajú. Máte peňazí?“ Zasa mu prisvedčil hlavou. „Viete pesničku ,Štyri kozy, piaty cap‘?“ Úložitý sa trochu usmial, že vie. „Keď ju počujete hvízdať pred pajtou, zoberte sa hneď. A teraz si ľahnite, prikryte sa huňou, i hlavu. Ak príde k vám niekto, nepohnite sa, ani nepozerajte. Môžete i chrápať, ale nie zaspať. Zachovali ste si všetko?“

„A ako — kto ma pustí?“

„Nespytovať sa. Zachovali ste si všetko?“

Úložitý sa ho bál spytovať, prikývol a hneď sa vyvalil. Bolo okolo neho huní a kobercov dosť. Pokryl sa, že ho nebolo vidno.

Drobecký sa vytratil z pajty. Z gardistov ho nevidel ani jeden zhovárať sa s väzňom.

Nemal miesta pred hostincom. Hlavčovi naložil bedliť na vozy, on že sa ide prejsť. Pohvizdoval si hore dedinou. Ale prestal si hvízdať, keď zazrel voz Korčuhov. Zišli mu na um väzni, ktorých nemohol vyslobodiť.

Chlapci spali vo voze: drgľovanie v ceste a tu tichosť pajty ich ukolísali. I ženám sa driemalo; keď vypili čosi mlieka. I hostinský ich núkal soleninou s kapustou. Zaďakovali mu. Zhovárať sa nemali čo, bolo im dosť clivo. Drobecký ich volal, či by sa neprešli. Staršia ukázala spiace deti, zato tisla dievčinu vyjsť trochu na slnce. I Drobecký pozrel na ňu akosi naliehave, že sa znepokojila a vyšla.

„Volal som vás,“ začal jej tichým hlasom, „mám vám niečo povedať.“

„Urobili mu niečo?“ zvolala ustrašená. Bola bledá ako stena, ruky sa jej triasli.

„Nič mu neurobili, ani mu neurobia,“ tíšil ju. „Nebojte sa. Nebude v ich moci.“ Zložila ruky a pozerala naň udivená. Belasé oči ako nebo o poludní, pozerajú, akoby sa boli na ňom zabudli. Trochu sa zahanbili a uhli, stretnúc sa s jeho pozorom, v ktorom bol jas a oheň. I biela tvár, okolo ktorej sa leskne čierna brada, bola veselá a oživená. „Ak nás nepotká niečo zlého, váš pán otec bude na slobode ešte dneska.“

„Pustia ho?“

Drobecký zas pozrel na ňu. Z jej hlasu bolo vycítiť nie radosť, ale veľký strach. Nemohla sa zdržať. Zastala oblednutá; nohy sa triasli pod ňou. Vystrel ruku zadržať ju: bál sa, že spadne z nôh. Jej belasé oči stemneli, pozerali naň s desom, ani na strašidlo.

„Čo vám je? Nebude mu nič,“ tíšil ju, predesenú. „Utečie im.“

„Utečie?“

„Utečie, ak nás nezájde niečo.“

„Teda utečie!“ Vydýchla zhlboka, akoby jej bolo veľmi odľahlo. Na bielu tvár sa vrátil život, oči jej zažiarili od radosti. Bolo počuť jej búrny dych. „Zabijú ho!“ Desné slová povedala skoro spokojne. V nich nebolo ani znaku predošlého zdesenia.

„Divná stvora,“ hútal Drobecký. „Najprv sa zľakne, že ho pustili, až temer padne z nôh, a teraz sa nebojí, že ho zabijú.“

Prezeral si ju zboku, čo je to s ňou. Ona sa ho vypytovala, chcela vedieť, čo a ako. On sľúbil Hutyánszkemu, že ho neprezradí, i držal slovo. Keď nemohla ničoho zvedieť, bola zas nespokojná.

Jemu chutilo kochať sa na jej rozčúlení. Jednako mal šťastie, že sa sňal s výpravou väzňov; môže zvestovať veľkú radosť stvore, ktorá ho zaujala, keď ju zazrel tam na ceste. Teraz je už nie v šatkách. Pekná hlava sa nesie hrdo na bielom hrdle, okolo ktorého sa rozkladá biely široký golier s čipkovými okrajmi. Svetlé vlasy, spletené vo vrkočoch, venčia hlavu, v nich sa slnce hrá zlatistými zásvitmi. Keď ho obháňala otázkami, čo a ako, on jej riekol:

,Verte mi, všetko ide, čo si veľmi, veľmi žiadame. I ja tak. Zažiadal som si veľmi oslobodiť vášho pána otca, a vidíte, ide sa splniť. Nemyslite, nestálo moc ani ustávania, a — a — peňazí ani groša. Išlo samo od seba. Bolo dosť zaklopať, otvorili. Ujde do hory. Pred večerom už bude na salaši.“

Zatíchli. Jemu bolo voľno, veselo. Ju ovialo z jeho hlasu niečo teplého. Napätosť popustila, a tu ju navštívil strach, čo by sa bolo stalo otcovi, keby bol ostal v ich rukách. Bolo jej odrazu bôľne, slzy sa jej vyronili z očú.

„Bude všetko dobre,“ tešil ju citným hlasom, ktorý sa triasol trochu. „Nastanú pokojné časy. Pán otec sa vám vráti i brat. Bude zasa dobre.“

„A do Bystrice nepôjdem?“ zvolala.

Ostala udivená. Stal sa v nej veľký zmätok. Bystrica sa jej vrezala tak hlboko do mysle, že keď vypadla z nej, ostala ako bez rady a poriadku.

„Pôjdeme domov,“ usmial sa.

Ponúkol jej voz na spiatočnú cestu. Prejala ho radosť, akú spoločnicu bude mať do Ohradnice. Nenazdal sa, keď sa vyberal, že sa bude vracať so švárnou dievčinou.

Tu ju schytila radosť. Zajtra o poludní môže byť v Zrnovci. „Ach, čiže sa zaraduje stará mať!“ Oči sa jej smiali, z nich sa lial i na neho jas a radosť. Ako sa mu odslúži? Obzerala si ho, čím by ho mohla obradovať. Ale tu sa stretla s jeho očami: v nich stálo, že netreba odmeny. ,Mne je odmena tvoja veľká radosť.‘ Uhla chytro pred tým heslom. V ňom zbadala čosi hlbokého, záhadného; prejalo jej bytnosť a dýchlo na ňu sladkým, horúcim trnutím.

Už sa nemohla vynájsť, reč jej zasekla v hrdle; zašla ju neistota. Akési neznáme city valili sa na ňu, podrývali jej pokoj. V tej súre našla na šťastie, čoho sa chytiť. Zišla jej na um tá pri deťoch. Či by nemohli oslobodiť i jej muža?

Drobecký pokrútil starostlivo hlavou. I jeho prešlo opojenie, ani čo by bol padol z kvetnatej, zaslnenej nivy do tmy.

„Vari jej ho ani nepustia?“ Jej oči sa zas otvorili, potemneli zdesením.

„Sme v božích rukách!“ prihol hlavu.

Bolo mu veľmi smutno, ona sa striasla. Hľadela bez rady hore cestou k ozornému vrchu, z ktorého veje chladom a veselosťou. Kdesi za dedinou vyletel škovran nad siatiny, sype na zem trasľavé zvuky, až srdce usedá. Odvšadiaľ radosť, ples; slnce víťazí, jar rozosiala mnohú nádheru z jarabej rozsievky. Stvorenstvo dýcha novým, bujným životom.

„Zas bude ako bolo: dobre,“ riekla dumne. Uprela pozor do hory, akoby z jej hlbín čítala taje budúcnosti. „I ona sa bude radovať. Vráti sa jej. Boh oslobodí i jeho. Nepoviem jej, že je otec na slobode.“

Pozrel na ňu prekvapený. Na tú istú vec myslel i on práve.

„A zasa ako jej zatajiť?“ opravila sa.

Zadivil sa znova, ako zasa myslel na tú istú vec. Ako jej zataja? Veď preto ostali kŕmiť, že ich uvidia, keď ich povezú. A zas ak jej povedia, čo si pomyslí, keď sa dostalo jednému slobody, inému okovov.

„Nebude veľmi želieť?“ radil sa jej. „Čo myslíte? Vy ju znáte lepšie.“

„Ja ani nemyslím, nemôžem myslieť,“ priznala sa mu bez rozmyslu.

Čo myslieť? Veď niet na čo. Na to azda, že je veľmi pekne pod Šturcom, pred touto pajtou? Hľa, šindľa sa chytil mach. No, tam pri pazuche sa prijala rakyta. Čo si tam počne? Vyničie od suchoty, vietor ju vyvalí. Aká tuhá vôňa poťahuje od Šturca. Smola a črtina. Kdesi zboku zakukala kukučka, znova a zasa — do ôsmeho razu. A káčerovo pero na klobúku sa mení, inakšie proti slncu, inakšie za slncom.

Jemu zišlo na um, že ho bude treba tamdolu. Ešte prepasie čas! Ak ho už prepásol! Vrtkavý Hutyánzsky premení myseľ, ukáže mu straku na kole.

„Ach, ako je tu pekne, pekne,“ zhíkol, rozhliadajúc sa udivený naokolo. „A ja musím ísť.“