ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Je pekne takto samým. Ale nevedia, na čom sú. On je nie potuteľný kramár, nepýta zálohy, ani nevystíha. Iba je majster; uhádne všetko, čo ona myslí: ani sa nenazdá, už jej vysvieti, čo mala na jazyku. Zato je veľmi opatrný. Čo má on za lubom, poupratuje na police, ako ozajstný kramár. Keď to ostali vtedy sami pred pajtou, vtedy bol pozabudol poupratovať. Zazrela v očiach, keď mali zlatú pahriebku, zahrievať sa pri nej čosi divného, tajomného. Schytil ju veľký nepokoj, čo je to tam. A teraz, keď sa jej pridá pozrieť do nich, i bojí sa, že zazrie v nich tajomného hosťa, i zasa akoby si ho žiadala. Nevie, sama nevie, na čom je.

Ale má i druhú vec, skôr ťarchu, na srdci. Tlačí ju dni a noci, odkedy vyšla z domu. Ak je dobrý, úprimný, ako sa ukazuje, azda jej ju on sníme. Zapálila sa, horúčava jej búšila do tváre, keď sa odhodlala.

„Boli ste vy v pajte pri nich?“

„Hneď keď prišli, ale nie dlho. I pozdejšie, tuším raz.“

„Počuli ste, čo hovorili?“ Prisvedčil. Bol celý čas neďaleko, mohol počuť každé slovo. „Čo hovorili?“ Tu sa už obrátila k nemu akosi smelo. Hľadala mu oči. Ale on jej ich nevydal. Poslal ich pozerať na červenkavú kystku na biči.

„Nehovorili nič zvláštneho. Takto obyčajné veci nahlas. Čo hovorili medzi sebou, v dôvernosti, toho nik nepočul. Hovorili veľmi ticho.“

„A môj otec s kým sa zhováral?“

Zasa hľadela naň veľmi pozorne; čakala jeho oči. Hľadala v nich úprimnosť. On ich odtrhol od kystky a obrátil k nej. Zavolal úprimnosť na pomoc, nadstrčil ju, veľmi plachú. Bola by sa chcela zvrtnúť a bzíknuť, najmä keď si ju začali prezerať veľmi pilne belasé oči.

„Pán otec?“ odpovedal jej a zjašená úprimnosť kyvkala hlavičkou. „On sa nemal s kým zhovárať. Sedel sám na ostatnom voze. Mohol sa zhovárať len s gardistami.“

„O čom, o čom?“ I dupla nohou. Najedovala sa. Že dupla, nepočul nikto; sečka neprezradila. Najedovala ju úprimnosť. Odvracala tvár, nedala si pozrieť do nej. V jeho očiach vyhasla vatrička, zotmilo sa v nich veľmi. „O čom?“ riekla tak ticho, že sa sama nepočula. Možno, to len srdce vykríklo.

„Nuž divné veci. O Zrnovci, o Petrovi, o Hodžovi. Počúvali ho ako pečení.“

„O Petrovi?“ Oči jej zasvietili. „To je brat. Išiel s Hurbanom!“ riekla hrdo. On jej prisvedčil, že vie. Z otcových rečí vyrozumel, že je dobrovoľník. Stiahla obrvy, tvár jej polial rumenec. „Hovoril o ňom mrzko, i o Hodžovi?“ Hlas sa jej čosi striasol. Dýchala búrne.

„Z väzňov ani jeden nehovoril mrzko o takých veciach. My, čo sme tam boli a počúvali, boli sme na nich hrdí. Sami gardisti počúvali s úctou.“

Noha dupotala po sečke. Belasé oči stemneli, kutajú u neho po tmavých skrýšach a záhyboch, zvŕtajú katovanú úprimnosť. ,Ukáž tvár, ukáž!‘ Nemohli sa jej domôcť. On sedel ako na tŕní, na nose a na čele sa mu perlil znoj. Usmiala sa a zamĺkla. Jej vŕta ostrá bolesť v prsiach, ale ani jemu je nie najlepšie. Kriví sa, chudák, ani had v rázštepe.

Ale nemala pokoja. Vzchopila sa. Hľadel na ňu v strachu, čo má pred sebou. V tvári jej sedela neústupná odhodlanosť.

„Tak som sa vás spytovala. Bola by som chcela zvedieť, čo-to. Bála som sa, že sa nezadržal dobre.“ Tu sa odhodlanosť nalomila. I hlava sa sklonila a hlas zatíchol. „Ťažšie preniesť hanbu, ťažšie, ako — ako čokoľvek. Hanba sa nezotrie.“

Utrel perly z nosa a čela. Jedoval sa veľmi, jedoval: aký nemotorný tĺk, nevedieť zaobísť dievku zo Zrnovca on, obchodník, vyučený v Pešti, ktorý má vedieť naškriepiť ľuďom akýkoľvek tovar. Myslel, že urobil veľkú vec, nedajúc jej vojsť do pajty, že si ju vyslúžil sťa Jakob svoju Ráchel.^[48] A belasé oči ho prehliadli sťa plytkú studničku, až na dno. Slabé rúčky ho poskrúcali, sťa keď gazda vezme vŕbové prútie a krúti z neho húžvičky. Čo už teraz — čo?

Bolo jej ho ľúto. Hľa, čo urobila z neho! Pod Šturcom veselý, s ohníkmi v oku, a tu opustený, so zvesenou hlavou. Čo urobila z neho! Chytila sa ho, chudáka, keď ju krútňava mala odniesť; on ju nevytiahol, ale čľup za ňou, a teraz oba dnu, nevedia, kadiaľ vyjsť, ako. Spolu v tej istej tvŕdzi, akosi jej bol bližší, akoby ho znala oddávna. Chcel jej pomôcť, niesť niečo z ťažkého batoha, najhoršiu hanbu odvaliť. Bol skoro ako rodina. Tak jej už padlo i ľahšie otvoriť pred ním srdce a zjaviť mu svoju biedu.

„Bojím sa toho, bojím veľmi,“ rozprávala mu už otvorene. „Iste pohovoril zle. Prišli do nás, keď boli v Zrnovci, znezrady, s veľkým krikom. Ten červený, čo sa nesie na koni, je najhorší. Dojedal ako pajeď, hneď okovy, šibenice. A tu otec začal hovoriť kadečo, zle, veľmi mrzko, čo nemal. Pohovoril, čo mohol najhoršie o Petrovi, o Slovákoch, o Hodžovi a Štúrovi, ale najhoršie o Hurbanovi. Nadával na všetkých, i — i — zaprel, moc ráz zaprel, že neslýchal o ničom; božil sa, prisahal i — i kľakol. Mala som zhynúť v kuchyni od žiaľu a hanby.“

Zajakala sa, hlas jej zlyhal niekoľko ráz, ale zakaždým zobrala sily a odkrývala ranu. Teraz jej už bolo dosť. Mihalnice sa spustili na oči, triasli sa. Spomedzi nich sa tisla slza. Slnce ihralo v nej, ako v čistom diamante.

„To v prvom strachu,“ dohováral jej ticho. Hnev na samého seba ho minul. Niečo sladkého mu zohrieva dušu, srdce. Tá teplota sa vkráda do hlasu, do slov, dávajúc im nový, podivný význam. „Ak hovoril niečo, verte, sám nevedel, čo hovorí. Strach, keď pustí na nás prvý des, vyhasí razom lepšie city. Slabším naveje nečinu do srdca; urobí v ňom ozajstné hnojisko. Na ňom potom už vyhúknu mrzké dríštele zrady, jedovaté, jarabé huby podlosti. Ale on o tom nevedel. Spamätal sa z prvého strachu, a srdce sa očistilo.“

Sladko sa počúvali slová: ľúbezný hlas s teplým nádychom zaliečal sa uchu a srdcu. Vie vyhovárať, tešiť. Najostrejší bôľ predsa stratil čosi z pichliačov. I žena ju pozdvihla; naliala do nej viery, že za svätú vec bojuje Hospodin, zo slabúchov robí hrdinov. Ani ona, bojazlivá, nebála sa vysadnúť na brvno ponad hučiacu rieku.

Ale slová, mrzké slová, už nezabudne. Ostali zabodnuté v rane ako tŕň.

„Dobrý bol náš otec, dobrý,“ začala spomínať, akoby vykladala nad jeho truhlou. „Usiloval sa, honobil. Keď mi umrela mať, doviedol starú mater a ctí ju. Ako nás opatroval, deti! Bol dobrý Slovák, kupoval knihy, prispieval na Tatrín,^[49] odoberal noviny. Práve takto rok bol i v Mikuláši, keď bolo to veľké zhromaždenie,^[50] pojal so sebou i Petra. I mňa pojal dva razy do Mikuláša, počuť Hodžu. Ako hovoril! Myslím, nehovoril on. Duch hovoril z neho.“

Počúval zarazený. I z jej úst tečú divné slová. Hovorí o vyšších veciach, o ktorých málo hovorievajú ženy a tobôž dievčatá. Neni ľahko natrafiť v tatranských dolinách na Miloslavy,^[51] málo ich je, málo. Od nej vialo niečím, čo ho zahrievalo ešte v Pešti, keď sa schádzali učni a tovariši a keď ich začal učiť Ján Kadavý.^[52] I z jeho úst tiekli slová, ktoré im Duch dával hovoriť.

„Viete, ako vtrhli do nás náramne surove, vyhnali z domu všetko odrazu, čo v ňom bolo pekného a dobrého. I z otca vyhnali dobré city. Čo mu ostalo, tomu som sa už nemohla priznať. Bežala som za ním, či by sa mu nevrátilo azda, čo bol stratil.“

„Už to našiel, našiel sám seba,“ tešil ju.

Rád by podoprieť vieru v otca, uholný kameň, na ktorom stojí nádherné stavisko detinskej lásky.

Zhrýzal sa, hneval na samého seba. Mrcha palier, mrcha! Nevie schytiť uholný kameň a všupnúť ho pod stavisko. Nevie ho vyvážiť, zvrtnúť, aby skočil do ležoviska. Obzeral sa krajom, či by nenašiel fortieľ, ktorý by mu pomohol. Ale videl iba kraj. Slnce sa chýlilo nad hory, rozlievalo nádheru na polia v jarnom rúchu. Oziminy sa vlnia, jariny sa zelenejú, lúky sa smejú kvietím. Hory, z ktorých dýcha vôňa jari, temnejú, kladúc sa nebu za podnož. Belasé závoje, ktoré viseli popoludní pred nimi, padli. Nevidí ničoho, len krásu, a jemu treba rady, rady.

Na brehu, s podomletými, strhanými krajmi stoja staré, sivé vŕby. Z obsekaných hláv vyhnali zasa bujné, zažité konáre. Prekypujú zdravou miazgou. Pri nich stojí svrčina, rovná ani svieca. Je už hrubá, stará, ale nevidieť na nej suchej halúzky. Bujná chvojina sa už černie od sily a krásy.

„Pozrite ten strom, pozrite!“ vytrhla ho z ťažkého hútania „Vidíte mu haluzinu? Staňte pod ňu v lejaku, a nezmoknete. Nie je pekný?“ Prisvedčil jej. Ozaj pekný, zdravý strom. Hja, dobrá zem, zasa voda. „Taký bol otec, jeho duch. Bolo útulno i bezpečno pri ňom. Prišli so sekerami, obsekali haluzinu, ale nie pri samom pni; nechali kýptiky. Vytrhli ho zo zeme, čo ostalo z neho? Ostrva — suchá ostrva, vešať na ňu zradu, hanbu.“

Zahniezdil sa. Čo všetko nevynájde! Naozaj, čo iného robia oddávna, ako obsekávať zdravú, bujnú horu z najkrajšej chvojiny, nechávať na nej holé kýpte. Hora ostáva už nie horou, ale pustým, otupným ostrvím. Vtrhli záškodníci, vtrhli; sekery osekávajú, okypťujú. A kto bráni horu? Vodcovia volali: ,Bráňte, nedajte!‘ Kto sa ozval?

„Nie ostrva,“ začal ju tešiť, lebo zasa zvesila hlávku. Prstami preberá strapčeky na šatke; prsty sa trasú. „On sa spamätá, pán otec. Spamätal sa. Zazelenie sa znovu chvojina. Bude zasa úplne pod ňou.“ Pokrúcala hlavou, i pozrela naň s pochybou. Nenapráva sa, čo odpadlo. V nej ostal iba obraz ustrašeného, ako hanu kydá, odrieka sa. „Nič nezhynulo,“ teší ju, nakloniac sa k nej. „Iba sa utajilo. Z kýpťov začne hnať, ako z tej obsekanej vŕby tamto. Zovrú srdcia ľudí, ktorých sa nedotkla veľká kvarizeň a vyroja sa čisté mysle ľudské. Nebude sa nikto priečiť svojmu vlastnému lepšiemu človeku a každému hnutiu pravoducha.“

Obrátila sa znáhla k nemu. Tvár sa jej vyjasnila.

„To ste počuli od Hodžu? Boli ste v Mikuláši?“

Skoro skríkol. Striaslo mu celú bytosť hlboké pohnutie. Zhrýzal sa, hľadal radu, a tu sama mu podbehla, znenazdania. Usmial sa jej. V Mikuláši bol mnoho ráz, ale od Hodžu nepočul tých slov.

„A od koho?“

„Od vášho pána otca.“

„Kde?“

„V pajte. Svojimi ústami učil gardistov, že i v nich býva ,lepší človek a hnutie pravoducha‘. A počúvali ho, počúvali.“ Vyvalila naň veľké oči, ani kúsok neba. Zložila ruky ako k modlitbe.

„Môj otec! Môj otec zvestoval pravdu nevedomým!“