ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vozy vtiahli do pajty. Chlapisko so stuhou skočil z koňa a poslal dvoch chlapov k richtárovi vystanoviť desať párov koní, zápinky do vrchu Šturca. Slabé mršiny ledva by jedným párom mohli vytiahnuť vozy, hoci nevezú fúru, len päť chlapov.

Zajatí sa napospol držali dôstojne. Mlčali, alebo najviac ak sa zhovárali medzi sebou. Ako vidno, čakajú pokojne, čo má prísť, hoci vedia, že nemôžu čakať nič dobrého. Ten v ostatnom voze veru sa nedržal ako chlap. Má hlas ako trúba; reve, nadáva Slovákom, i vykladá ani staré ženy nad truhlou. Gardisti sa zabávali na ňom.

Len čo sa rozložili v pajte, zhŕkli sa okolo neho. Jeden s hrubým, červeným nosom a ježatými fúzmi povedal:

„Toto kŕmenie a ešte jedno na Starých Horách, a sme v Bystrici, Tomáško. Tam si oddýchneme, nepôjdeme na Huty. Budeme sa aspoň dívať, ako ťa povýšia.“

Ukázal prstom na hrdlo a na mocnú hradu pod povalou.

„Nebudú ho vešať!“ zapískal tenkým hlasom šťúply človiečik, krajčír v občianskom zriadenstve. Na heslo Petofiho „Talpra magyar!“^[24] vybral sa i on oslobodzovať vlasť. „Na mestskom dome majú veľký paloš.^[25] Visí hneď pri címeri.^[26] Príde s ním kat v červenom plášti na roštovanie, bude ho držať v ruke. Tohto tuná dovedú, ruky pekne nazad, hodia ho o zem, hlavu mu položia na klát. Kat mu ju odsekne, ako moriakovi.“

„Netáraj! Ako ju zotneš, vari je kapustná?“ zakríkol ho chlapisko so stuhou cez prsia. Hoci predstavený, kamaráti sa s ľuďmi, keď je nie služba. Podbradok sa mu triasol od smiechu. Chytil väzňa za hlavu a prihodil ju trochu. „Pozri, aká šija. Ani vôl! Bolo by ho najlepšie obriadiť ako vola. Do čela obuškom dva-tri razy a podrezať hrdlo. Ako by drugal nožiskami, kým by stiekol z krvi!“

„Dobre pohnojí bystrické hrady! Bude mať dobré dva centy!“

Pozeral z jedného na druhého, osprostený. Hádam ani nerozumel všetkému, čo hovoria. Čiapku mal pri sebe na sedisku. Veľká hlava sedela medzi mohutnými plecami. Oprieť sa tým plecom odspodku, zadržal by zbožový voz v úbočí, aby sa nevyvrátil. Sivkasté vlasy trčia dohora ani šteť nad širokým, čosi ploským čelom. Obrvy sú ešte čierne, hrubé; idú priamo, skoro nezaoblúčene. Nad sluchami spúšťajú sa temer rovno nadol, akoby chvostík. Tvár je široká, lícne kosti z nej hodne trčia, hoci je dosť tučná. Ako išla do šírky, tak natiahla i oči. O koľko sú dlhšie, o toľko sú užšie. Medzi mihalnicami blysnú tu i tu oči. Fúzy pristrihol, bradu oholil, ale na lícach a podbradku nechal z nej dosť široký pás.

Pozeral bojazlive z jedného na druhého. Slzy mu tiekli dolu širokou tvárou.

„Ale som sa ja nazdal, že takým koncom zídem zo sveta? I vlasť milujem, nikdy som jej neublížil. Ale nehovorievam: uhorský chlieb kúsať, uhorskú vlasť slúchať? Iba môj syn, nepodarenec, sa zgrmanil. Pridal sa k ukrutnému Hurbanovi,^[27] sám neviem ako. Vykradol sa z domu ako zbojník, keď boli Myjavci v Zrnovci. Dobrý remeselník, svoj istý chlieb v ruke, a pristať medzi sedliakov z Myjavy, či kdesi z Vrboviec, v krpčiskoch a haleniskách po päty. Ej, keby ho bol dolapil!“

Vyvalil oči, podvihol päste ani kyjanice, späté muškami, hrozil nimi i zasipel. Gardisti sa rozosmiali. Keď hovoril, počúvali ho veľmi pozorne. Jeho reči sa im páčili. Voz bol prvý od vrát. Drobecký bol až v pajte pri gardistoch, furmani stáli vo vrátach; počúvali ľahostajne, čo hovorí. Drobecký sa skoro hanbil sám pred sebou.

„Nás našli, ale zvoditeľom nič: prečo nezlapajú ich, ich? Môjho Petra zviedol, poviem, akoby mal umrieť na mieste, zbehnutý farárisko z Mikuláša.^[28] I ja som ho počul raz na stoličnom dome. Krasorečnil kongregácii, Michal Miloslav Hodža sa volá. Dodnes sa mi mätú jeho slová. Nepriečiť sa, vraj, svojmu vlastnému, lepšiemu človeku a každému hnutiu pravoducha. Zovrú, vraj, srdcia ľudí, ktorých sa nedotkla veľká kvarizeň,^[29] a vyroja sa čisté mysle ľudské. Sväté city nás, vraj, ťahajú slúžiť našej večne večnej slávopravde. Slýchal kedy ktorý človek také slová?“

Obzeral sa po nich, ako ho obstali a počúvali.

„Čertom páchnu,“ poznamenal ktorýsi gardista.

„Možno ich začitoval!“ zabľabotal nízky gardista tomu so stuhou spoza chrbta. Jazyk sa mu prevŕhal o riedke, rozkývané zuby. „Nájdu sa i čierni farári.“

„I černokňažníci, čo zovú kamenec.“

„Možno začítal, možno pustil i porobeninu,“ prisvedčil chlapisko na voze, kníšuc sa spredku nazad. „Všetko čušalo, i stoliční páni. Počúvali, aké reči mu idú z hriešnych úst. Ja som ich púšťal jedným uchom dnu, druhým von, mám rozvahu. Ale Peter nie. Vláčil sa za ním do Mikuláša. On zaviazol, ja vyhorel bez viny.“

Boli zarazení, neposmeškovali. Niekoľko divných slov povestného rečníka, pohodených do vetra, neostalo bez účinku. I väzni ho pobadali. Hádam ľutovali, že nie je v tejto pajte. Prísť medzi nich so svojím umenstvom, ktovie, či by nezapálil i týchto ozbrojených.

„Hej, majú papuľu, nechovajú jej darmo,“ prisvedčil jeden z gardistov. „Ja som zas počúval Hurbana tej zimy v Martine; trafil som sa tam na trhu. Bol by sa zaprisahal sto ráz, že hovorí svätú pravdu.“

Väzeň badal, že ukrutnosť popúšťa v nich. Ej, keby si bol zachoval niečo viac od Hodžu! Keby im mohol vysvietiť reč, ako ju počul takto rok, tiež v máji na zhromaždení v Mikuláši! A reč Hurbanovu a Štúrovu. Ej, sypal by im na hlavu slová čo vyberanejšie, kým by ich neukrotil. Takto mu neostávalo, ako nadávať, kydať hanu.

„Čo ste neprišli, vlastenci, vtedy, ale mu dali mútiť a podrývať vlasť? Nemohli ste prísť z Hút a udrieť na Mikuláš? Mali ste ho vtedy odviesť do Bystrice, vtedy! I dolný Liptov sa chystal naň, a čo urobil? On si teraz tam sedí kdesi pod Leopoldovom alebo v Skalici, a mňa tuto vedú, čo som neslýchal o ničom.“

Pokrúcali hlavou: ísť na Mikuláš nemohli. Ešte vtedy nevyhlásil Kossuth, že je vlasť v nebezpečenstve.

Drobeckému hnusila sa zbabelosť chlapova. Iní sa držia zmužile, ako ľudia, ktorých vec je svätá. Veď nepýtajú nič, len kúsok slobody, ktorá bola pre všetkých. Padol v hodnosti človeka hlboko, kto špince na svoje presvedčenie.

Vyšiel z pajty i nahnevaný i smutný. Ľúto mu väzňov, že pri inom hryzovisku musia niesť i potupu mať takého babského chlapa za spoločníka.

„Aký je to vývrheľ, ten na ostatnom voze!“ žaloval sa Hlavčovi, keď vyšli na cestu. „Všetko sa mi mení, že som videl kdesi tú ohavu.“

„Najskôr na Ondreja, na jarmoku v Ohradnici. To je Úložitý, kožušiar zo Zrnovca.“

„Veď Úložitý, i podlízavý. Mrzká gebuzina, mäkká ako zhnitá švábočka.“

„Mäkký je nie.“ Hlavčove oči zahrali smiechom. „Vie sa jednať. I tri razy sa vráti, kým spustí päť groší. Tvrdý je on, ale teraz ho uhniľačilo.“ Strekol slinu cez zuby a mykol opasok na miesto.

Tu sa ukázal, idúc proti nim, furmanský voz s odtrhnutou plachtou. Sedeli v ňom dve ženy v šatkách a dvoje detí. Chlapci okolo sedem a päť rokov. Starší sedel proti ženám, menší sa pritúlil k nižšej žene. Bola pekná v tvári. Držala dlaň nad očami, tôňa jej padala na bledú tvár. Pozerala k hostincu.

„Naša farárka,“ riekol Hlavčo, „s chlapci. Neborka!“

Voz skoro súčasne zastal. Hlavčo šiel k nemu. Začal rozprávať ženám.

Drobecký neznal ani jednej z nich, ale pristúpil k vozu a predstavil sa. Farárka bola bledá, vidno, utrápená, ale jej sivé oči pozerali odhodlane. Rozpovedala mu, že sa vybrala orodovať za muža.

„Do Bystrice, alebo kde bude treba, ku komisárovi, alebo čo i do Debrecína, k samému Kossuthovi.“

Sedliak na šalagriach. Jano Korčuh riekol ticho Hlavčovi:

„Veru neviem, či nepôjdem i ta. Spravodlivosť je ďaleko. Hádam nebýva ani v Debrecíne. Vieš, že je most pri Ružomberku rozobratý? Iba hrady čo sú na pilieroch.“

„Ako ste prešli?“

Korčuh mu rozpovedal. Jeho s vozom a deťmi previezli pltníci na prázdnej plti. Sprvoti sa chcel vrátiť. Ale ona ani počuť. Nechala ho s deťmi na ceste, sadla na brvno ako na koňa a začala sa šmýkať. Pod ňou hučala mútna voda, Váh bol veľký, ale prešla. Čo mal urobiť s deťmi, ktoré kričali za materou? Šiel hore Váhom, našiel plte, pozháňal pltníkov a dal sa previezť.

Drobecký tiež vypočúval rozprávku, pozeral udivený na ženičku. Nevysoká, ani v sebe, a hľa, herská žena! Akých odchovala chlapcov! Mocní, urastení ani dubce. Sú čistí, vyobliekaní v plátenných háboch: iste ich sama šila, sama tkala, sama priadla, i ide zastať muža. Ako mohla prejsť po hradách? Koľko hrdinstva sa kryje v hlbokej, ozajstnej láske! Mimovoľne klonil čelo pred mravnou veľkosťou toho citu.

Ale mu oči pritiahol zjav iný. Pri ženičke sedela iná, vysoká, štíhla, ani jedlica. Tvár ako ľalia, veľmi biela; oči ani kus neba, ktoré sa usmievalo nad nimi. Šatka sa jej pomkla nazad. Videl svetlé vlasy vo vrkočoch okolo hlavy. Oči sú červené, iste sa naplakali. Jej zasa odviedli otca. Nemohla vydržať doma, pobrala sa za ním. Stará mať sama ju, vraj, vypravila. „Choď, môžeš bežať, mladá si. Otec ti je. Nedaj ho obesiť katom krvavým.“ Našťastie sa sňala v Ružomberku s farárkou. Pri nej hneď je ľahšie. Iskrička nádeje zažala sa v nej.

„Netreba sa už báť, Marienka. Veď nám ich oni pustia. Neboj sa.“

Drobecký čušal. Vie zo skúsenosti: koho zlapali, nepustia ho ľahko. Iba čo niektorí uskočili drábom. Ostatní sedia v okovách, ak ich nepovešali.

Dievčina chcela bežať do pajty k otcovi. Ale on ju odhováral. Lepšie čakať, alebo sa ani neukázať v pajte. Zdúpnel, keď zvedel, že jej otec je Tomáš Úložitý zo Zrnovca. Pozeral na ňu, ako na nejaký zázrak. Nežná, citlivá dievčina, a dcéra podliaka, nebodaj i surovca! Či má niečo od neho? V tvári nenašiel ničoho, chvalabohu, čo by upomínalo naň. Iba čo obočie má i ona dorovna, nad sluchami sa spúšťajú dve hodvábne pradienka trochu nadol. Tôňa od mocného obočia padala na oko; dodávala tvári výraz vážnosti, robila ju akoby staršou, rozvažitejšou.

Už nechcel ani počuť, aby šla k nemu. Ak má hynúť, nech hynie od strachu a túžby za ním, nech i umrie, ak má tak byť, od žiaľu; ale nech tvár ako ľalia nemusí horieť od hanby nad jeho nízkosťou a sebectvom.

I farárka mu pomohla. Ona sa nepôjde ukázať, zadať mužovi bôľ, aby musel pozerať v putách na ženu a deti. Má dosť trápenia, mysliac na nich a na neistú, hrozivú budúcnosť. A ktovie, či by gardisti dovolili; ak sú suroví, mohli by i urážať. Pôjde ta, kde má ísť. V Bystrici má dobrých známych, azda jej prekliesnia cestu k mocnému Beniczkému. Hádam sa dá uprosiť, ak je z Boha. Pokŕmia, ale v inom hostinci. Zazrú stadiaľ svojich, aspoň keď ich povezú.

„A ja dám znať, ak budem môcť, pánu Úložitému, že ste tu,“ sľúbil Drobecký dievčine. „Poteší ho, že idete do Bystrice konať za neho.“