ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Lúčenie im padlo ťažko. Odobrala sa od dievčiny, akoby jej bola najbližšia rodina. Marienka i plakala, ale ona sa nepoddala, iba čo sa jej raz zligotali oči v slzách.

Pozerali za ňou pred pajtou, ako sedí medzi deťmi. Pred zákrutou sa obrátila, kývla im rukou ešte raz.

Stáli na mieste, kým nezatíchol hrmot voza. Potom, keď sa pohli, ostali chvíľu zoči-voči. Akoby sa až teraz videli. Skoro sa nevedeli vyznať, čo ich tu zviedlo dovedna. Oči sa im stretli, v nich bola tá istá myšlienka. Sotva sa zišli, a hľa, nie sú si cudzí.

Boli radi, sami nevedeli prečo, keď prišiel Hlavčo s vozom. Ale keď počula, že idú, vzoprela sa. Nepohne sa spod Šturca, kým nevideli vozov ísť bez otca. A potom nechce ostať ani tu. Chcela by byť tamdolu, pri nich, pozerať, či nedovedú otca.

„Ostala by som vo voze, učupila sa pod plachtu. Nik by ma nezazrel.“

Urobili jej kvôli. Vošla do voza, Hlavčo zastrčil i strednú košinku. S vozom zatiahol z druhej strany pajty.

Drobecký vošiel do hostinca, zaplatil hostinskému. Vyšiel i predo dvere. Hutyánszky bol v pajte, prechádzal sa hore-dolu. Bol namrzený. Väzni mysleli, že iste pre útek väzňa. Netušili, že rozmýšľa nad slobodou, ktorá, len čo sa ukáže, obzerá sa, kadiaľ by jej bolo tiež utiecť. Náš svet jej je akosi tesný.

Naostatok počali sa vracať gardisti po dvoch, po štyroch, veľmi okúňaví. Schádzali sa i sedliaci so zápinkami. Hutyánszky sa prechádzal šomrave, nevšímal si ničoho okolo seba. Furmani stáli pri vozoch, dedinčania s prázdnymi koňmi čakali.

Dosť hodnú chvíľu čakalo vojsko v hŕbke; povracali sa všetci. Nevedeli, čo robiť. Držali piky hore koncom, prestupovali z nohy na nohu. Báli sa kazára. Napokon sa prebral z myšlienok, pozrel na nich, ako sa zhŕkli do kôpky. Stiahol obrvy.

„Či sa tak slúži vlasti? Ale ste vy mešťania, občania slobodne] vlasti? Myslíte, že je dosť revať ,Éljen‘^[46] a čakať, aby vás chovala darmo, ako pavúky? Či vlasť môže chovať toľkú spitú háveď, ktorá nevidí na prst od nosa? Ako sa obráni od nešťastia, keď jej prví synovia nevedia vlastne, čo chcú?“

Ťažko im bolo počúvať, ťažko. Banovali i za Úložitým. Koho budú strašiť, po kom sa voziť? Čo majú z ostatných väzňov? Tým sa nedá pristúpiť, sú privážni a neduria sa. Najhoršie, že vo vrátach stojí sedľač, dedinčania i furmani zďaleka; počúvajú, duša im rastie, ako ich češe, mešťanov, temer susedov slávnej Bystrice.

Začali priahať, zápinky čakali vonku. Zriadili sa do radu, vozy i ľudia. Chlapisko so stuhou vyviedol si tučného faku, iný gardista zasa peja s hviezdou na čele. Blyšťal sa ani zrkadlo. Keď naň vysadol Hutyánszky, tvár sa mu vyjasnila trochu.

Ako vychodili z pajty, tak pred každý voz pripäli prázdny pár malých koní. Pred dievčinou prechodili rozhegané drabinovčeky, po dvoch väzňoch a proti nim dvoch gardistoch, s puškou medzi kolenami. V ostatnom boli iba hune, kapsy a batôžky. Otca nebolo. Bolo by jej malo srdce skákať od radosti, ale jej bolo veľmi clivo; plakala, že jej srdce usedalo, modlila sa Bohu.

Drobecký stál pri voze, pri ňom Ondrej Hlavčo. Vyňal zapekačku z úst a sňal čiapku hneď pred prvým vozom. I Drobecký stál holovlasý. Videl krehkých ľudí, bezvýznamných, ale videl pri nich pravdu. Ide zasa pred súd ľudí, povedať, že ešte žije.

Väzni prijali hold s vďakou; vedeli, že sa klaňajú nie im, a zajtra, možno pľuvať budú tiež nie na nich, ale na ňu, ktorú nemožno zašpiniť.

O hodnú chvíľu prešiel Hutyánszky, zasa v myšlienkach. Drobecký ho pozdravil, on mu zaďakoval nedbale, prstami pri čákove.

Ulica stíchla. Biele, nízke domčeky s vysokými štítmi sa usmievali na slnci. Nebo sa smialo, potok hučal spoza zákruty.

Keď sa pohol, vo vrecku mu štrkotalo čosi: putká a mušky, čo dostal do daru. Odstrčil strednú košinku, vzal kapsu, tam za vozom, kde ho nik nevidel, popratal ich do nej.

„Kedyže ich popraceme, čo ich nesieme?“ mihlo mu mysľou. Mimovoľne zdvihol nohu, či mu neštrkne na nej niečo. „Ondrej, povedzte tým tam, nech idú. My za nimi pomaly, aby nešiel prach na nás.“ Kapsu popratal do voza. Keď podvihol hlavu, usmieval sa.

Slnce mu padalo do tváre, bielej ani u panny, brada sa mu leskla. V jeho očiach sa zažala zlatistá pahriebka, lebo ju videl posiatu svetlými bodkami. Slnce ju nabadkalo hádam za pomstu, že nemohlo nijakovsky prejsť cez plachtu, iba na miestkach, na miestkach, kde ho pustili. Prezerá znova, s kým ho zviedol osud tak znenazdania. Hm, a ktovie či je to i pravda všetko. Mohli by byť i panny; hora je blízko, rarach i ježibaba. Možno ju držala zatvorenú v nejakej jaskyni, s vlasmi ako ľan. Nuž ako ľan nie celkom, sú čosi tmavšie, ale svietia nie ako ľan, omnoho, omnoho krajšie — ako hodváb.

Zľakla sa, prečo sa díva na ňu. Vari sa zafúľala? Nerada, nie, že ju toľme prezerá. Prešla si šatôčkou po tvári, ak by bola zababraná, a tvár našla divnú: horí ako horúci oheň a oči tiež horia, horia. Nevedela, kde sa podieť s nimi. Hodila ich až hen kdesi pod vrece. V taký čas — vie zo skúsenosti — začervenie sa ako pivónia. Ešte si bude namýšľať, že hádam pre jeho čiernu bradu, takú ligotavú, alebo pre vystíhavé oči. Nabralo sa obočie, ktoré ide dorovna, iba čo visí z neho akási tenká kystka nadol. Je biele, nie čierne ako jeho, a do oblúčika. Koľko by dala, mať ho také? I má sa veru prečo naberať. Má veľké starosti. Nevie, čo bude pýtať od nej, že vyslobodil otca. Nemala sa kedy pojednať s ním popredku. Keď pozerá tak posmešne, iste niečo kuje. Ktovie, či je nie veľmi prefíkaný! Sú vraj kramári, čo vovábia ľudí do sklepu: ,Vojdite, ľahko sa pojednáme‘, a len hodíš okom na súkno, odstrihnú pol druhej siahy. Potom zapýtajú, čo chcú. Spustiť potom nedajbože; povedia: ,Pozde, milý drozde, bolo sa jednať, kým sme neodstrihli.‘ Ak nemáš čím platiť, zavrú dvere na dva spusty a berú záloh. Horíš od hanby, keď vyjdeš pred sklep bez šatky, serbianky.

„Pôjdeme i my?“ spýtal sa jej.

Zuby mu blysli spod čiernych fúzov, i oči zasvietili. Hej, kuje čosi, kuje.

„Pôjdeme, pôjdeme,“ odpovedala v starosti.

Urobila mu i miesto pri sebe. Pozeral na ňu, že mu robí miesto. Akoby to bola toľká vec. Sadol si k nej, pohniezdil sa — no v očiach mu je, akoby bol zvíťazil neviem ako. Nuž, pravdaže, dobre sa sedí, i jej sa sedí dobre. Dávno sa jej nesedelo takto.

Hlavčo stojí pri voze v širici, so zapekačkou v ústach. Veľké šajby na širokom opasku sa ligocú, remenné strapce sa kyvocú. Potuteľné sivé oči sa usmievajú; okolo hrbolkov na vyšnej pere túla sa smiešok. Či je dobre? Napravil im sedenie, ako svedčí? Drobecký prisvedčil, že je dobre, dobre, ani v perí. Nuž Hlavčo mu verí; nieto sa na čo žalovať, sedenie je poriadne. Stal i on na oje a vyšvihol sa na šalagre.

Bolo pekne. Chrbtom sa jesto na čo oprieť, jesto na čo položiť nohy; iste sečka vo vreci. Tu zas on prekladá jej pokrývadlo po kolenách, ani čo by bolo o Lucii.^[47] Obrátil sa k nej vyzvedať, či je vraj dobre. Dobre by bolo, dobre. Aha, pravdu mala: prefíkaný je kramár; chystá sa na jednačku, chystá. Čo zapýta? Veď sú ako v izbičke, medzi štyrmi očami, ohradení vrecami. Nad hlavou plachta na oblúkoch. Hlavčisko hen na šalagrách, akoby bol kdesi predo dvermi. Či nepovedala, ostanú párom v drgľavej izbičke, ani dvoje vtáčat na konáriku! Aká bude jednačka? Pozrela naň veru i v strachu i pochybách.

„Ondrej, odhrňte plachtu nabok,“ rozkázal Hlavčovi, „aby sme videli, kadiaľ ideme.“ Vtedy jej bol veľmi milý. I hlas mu zunel veľmi sladko. Vkráda sa, chceš-nechceš, rovno do srdca. „Či nie?“ obrátil sa k nej znezrady.

Čo sa obracia a nedá znať popredku? Prichytil jej oči, ako mu pozerali na ústa. Sú trochu pod fúzmi, ale pekne pozerať na ne, keď ide cez ne sladký, milý hlas. Ani mu neodpovedala, iba prikývla. Ale sa usmiala, to hej. Ešte väčšmi, keď ho videla rozväzovať motúzky, ktoré držia plachtu o drabinu.

Ach, aký nemotorný! Nevie rozviazať, keď je nie hrdúsky, ale iba na slučku. Ale kde by, keď sa mu ruky trasú. Čo sa majú triasť? Keby ho pľasla po nich, čiže by vyskočil! Prišlo je] ľúto, ako sa usiluje. Povedala mu, čo jej slina doniesla na jazyk.

„Veru mi nebolo takto, keď som sa vyberala z domu.“

Nad hlavou nemajú bielej plachty, ale šíre nebo. Zas je bez starosti, rozveselila sa. Obrátila sa nazad. Šturec akoby jej kýval. Slnce sa oprelo doňho po chlapsky; preberá sa medzi črtinou a pletie pomedzi chvoje divné čipky po sivej kôre. ,Hej, Šturčisko, aký si bol predpoludním chmúrny! Nezabudnem ti! Nemohol si sa hneď usmievať takto? Hrešila ho, oči, ako kúsok neba vypleštila naň; ale Šturec čuší, smeje sa do pästi. Z grúňa volá na ňu posmešne: ,Ku-ku, ku-ku!‘

„Či je tu nie pekne?“ začula pri sebe milý hlas, čo sa dobíja do srdca.

Čože, je vari strigôň, že vždy povie nahlas, čo ona myslí? Vynáša myšlienky, ktoré mala skryté. Ale mu prisvedčila, tuším sa mu i usmiala, keď je taký majster. Prisadla si k nemu bližšie, tak je lepšie. Nie je prefíkaný kramár, ale hodný čeľadník. Sám pomáhal otvoriť izbičku. Dal odhrnúť plachtu, vidia nebo nad sebou; sponad predných vriec vidno konček Hlavčovho bičiska, ako zamrdká tu i tu; na biči červenkavá kystka.

A keď sa obrátila sem-tam, vidí polia a lúky; tam ďaleko naboku hory. Hneď popri nich, skoro pri samej ceste, hučí potok. Náhlo mu je, i on by chcel byť čím skôr pri starom Váhu. Je šomravý, hrešil by lenivca. Ponáhľa sa čím lepšie, pení sa od jedu, že ho zastavujú skaly a balvany.