ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň ráno sa prebudila zavčasu. Bolo pekne, skočila z postele, riadila sa pomaly, aby potrvalo. Nechcelo sa jej vyjsť z izby; lepšie tu samej, ako tam kdesi pri domácich. Počula už kohosi chodiť, búchať dvermi, zas i lenivé, šuchotavé kroky. Ale behanie, búchanie dvermi zaniklo kdesi, prestalo, len čo sa ona počala hýbať.

Nepáčilo sa jej tu, nie. Myslela, že nebudú takí. Keď sa obriadila, otvorila oblok a vyhla sa hodne. Pozerala, hej veru, dosť pilne, kto sa vlečie popod domy na pomostinách, hodne obrúsaných, z ktorých urobili chodníky ulicami. Ohradnica si ich môže dovoliť, hoci každý rok nové. Má mnoho pekných hôr.

A Edmund Drobecký chodí po izbe hore-dolu. Rozmýšľa o prevrátených časoch. Naši teda jednako len zvíťazili. Do krajiny sa vracia pokoj a poriadok. Dnes-zajtra vykúria Nemca i z Budína, vláda prejde zasa do prirodzeného sídla. Usmial sa, i skrútil sa rezko. Horniaky sú zas čisté, a budú ešte čistejšie, len ich povymetať trochu. Stoličné úrady sa inštalovali,^[58] viac ako tri mesiace. Ale osvícený, hm, sa neukázal. Poveril prvého viceišpána Blabocsányiho odhajduchovať čo z väčšieho veľmi dôležitý výkon v ústavnom živote stolice a krajiny. Na druhý rok ide, čo nenazrel do stolice. Ako prišla sloboda, rovnosť a bratstvo, začal bočiť. Pamätajte, ľudia, krúti chvostíkom, a ak by sa čo skúrilo, uskočí k pečovićovcom.^[59] Alebo hádam zo skúposti? Ale nie. Inokedy nehľadel na útratu; dával trakty, a povestné. A tie chybia. Hladoš Blabocsányi radšej sadnúť za hotové, ako sa učlovečiť. A zíde sa i najesť, aspoň ten raz po vidličku.

Tá naša Zuzika varí, ale aby nikdy nič neostalo; bude vraj chvíľa, keď odchodia misy prázdne od stola. Čo tam po chvíľach! Nech prší, koľko chce; jeho neoprší v úrade. Vôbec, hm, Zuzika sa neosvedčila; temer ako tá vychytená sloboda a rovnosť. I pri nej hlad chodí okolo-okolo, len sťahuj remeň.

Vošla pani, pozrela naň zboku podbehnutými očami. Boli veru, boli ani mäso. V noci, kým on chrápal, ona plakala, plakala.

„Ty tuná, Ödön, na zdravej strane, a ja som nezažmúrila oka celú noc. A od svitu, Ödön, pri tej dierke. Nemohla som sa odtrhnúť.“

Zastal, obrátil sa k nej. Oči, ako zadýchnuté olovo, túlali sa po jej postave. Urazili ich žlté záplaty na lakťoch kamizoly, i sukňa ovisla na jednu stranu. Z domácej črievice vykukuje skrivený necht veľkého palca. Naježil fúzy a riekol:

„Nepatrí sa striezť dierkou, čo robia, najmä zaránky, stvory, keď sú v izbe samé a nevedia, že na ne strežú.“ Zafučal veľmi tuho a doložil: „Nie je poriadok — ani najmenej. Nie!“

„A keď tak prišlo!“ zasipela i dupla nohou. Začala mu rozprávať už tichšie. „Ako svitlo, ti je po izbe, sem a tam, sem a tam. Mágala sa v tej vode ako hus. I ústa vymývala, ústa! Má to kedy robiť poriadna gazdiná? Košeľa, Ödön, netrváca. To ti je ako pavučina.“

Stál odrazu proti nej. Zádych na olove akoby sa čistil, tuším sa i leskne. Počúva veľmi bedlive.

„Štrimfle má biele. Ödön, viaže ich stužkou, a červenkavou, vyše od cóla šíre. Na mašľu.“

„Hm,“ sfučal a hladil košútovskú bradu. „Biele! Nie deravé na prstoch a pätách?“ Pozrel ako náhodou na skrivený necht. Ona potiahla nohu nazad, necht sa schoval. „A čo ešte, čo?“

„Čo ešte?“ Oči, podbehnuté krvou, hádzali naň strely. Bola v nej predtucha, že sa jemu nesprotivilo, čo mu žalovala na ňu. „Čo ešte?“ Nemohla zdržať rozhorčenia, musela niekomu otvoriť srdce. „Rozpustila vlasy, ak chceš vedieť; rozčesávala, rozčesávala. Bola ako oblečená v nich, a len rozčesávala. Obracala sa, pokiaľ idú. Boli do kolien. A potom pliesť a pliesť.“

Čakal, či ešte niečo nevysvitne, niečo horšieho možno, ale nebolo nič takého. Nemala hádam čo vykričať, lebo sa už siakala. On začal chodiť v myšlienkach. Nebolo toľkej veci, iba ak by tá košeľa a mašľa, ale to by bolo treba vidieť svojimi očami. Všetky oči nepozerali jednako.

„A vyľahla do obloka. Dobre von, dobre,“ doložila.

„Neoblečená?“ pozastavil sa a pozrel prísne.

„Ach, to nie. Ale robí to gazdiná? Povedz!“

„Hm — a vôbec… Vezmime po poriadku. Každá sa rada vytŕča. Jedna devätnásť, druhá bez jedného dvadsať. Čert ako diabol.“ Bol znepokojený. Len toľko, že jej nenapomenul, ako i ona vtedy, keď nosila na stôl, mala bielu zásterôčku i biele, biele štrimfle. Vlasy mala prihladené, napredku veru mali i skrutky, brčky, hádam ich robila na vretene. Pery sťahovala dobre, neukázať zuby, trochu priširoké a vystavené. Jemu sa neprotivili, hoci neboli v rade, ako svedčí. Pamätá sa, ako mykala plecami pri chôdzi, i hlavu niesla trochu nabok. Okolo hrdla mala bielu rojtu. Bola dosť otvorená, že sa ukazovala celá jamka. To ho najväčšmi rozobralo vtedy, lebo v jamke bol zlatý medailón na červenkavej stužke. Mašlička z nej sedela v tyle. Vtedy sa trochu buchol do nej. Bol by prisahal, že Zuzike nechytí ani jedna. „Každá sa ukáže, každá, keď je čas a miesto, po poriadku.“

„A ty sa o nič nestarať!“ okríkla ho, dajúc ruky na bedrá. Vlasy spod čepca zakývali sa nad čelom. „Brat sa ti žení. Budeme labu lízať. A ty sa prechodiť, akoby zvyšovalo!“

Stal pred ňu. Zatískal vykasanú košeľu za pás.

„Rozmysli najprv, ak chceš poriadok. A vôbec, ešte sa nežení. A potom labu lížeme vždy. Vidíš, olízaná je.“ Strčil jej pred oči široké dlane. „Dobrá rada stojí groš. Ale groše držíš zubmi, nedala by si ho za najlepšiu radu. Na večeru liptovská múka s cmarom, aby sa vraj lepšie spalo. Spí sa dobre, ale z nej sa nevyliahne dobrá rada. Vôbec, Zuzika, po poriadku. Spiš nech čerti vezmú, kde je. Čo máme z neho? Robiť fuky, smokliť sa pre haraburdy, a nevedieť sa ogabať.“

Zastal, vystrel sa, meral jej zjav očami, v ktorých už olovo bolo ako nové.

„Viem ja, viem, že nechceš pozrieť na mňa.“ I šatku položila k očiam.

„Vôbec, Zuzika, po poriadku. Veď si mi len sprostô, akoby si včera bolo zo Spiša prišlo!“ Najedoval sa, sfučal. Pritiahol si remeň. Ona zazerala naň, chcela mu čímsi zaťať oči, že ju urazil. Ale on hodil rukou a zakríkol ju. „Vôbec bolo s ňou robiť poriadok. Čo si jej nepovedala, že je chybný, že má vložené zuby alebo čo? Mohla si jej šepnúť, že má rúču gazdinú alebo slúžku. Ľahko bolo vymyslieť, že je dieťa na plekaní niekde okolo Skalice. Dievky sa boja, že im donesie taká Dora dieťa pred samý kostol, keď vyjdú zo sobáša.“

Rada bola ozaj súca. Prestala utierať oči, iba čo šatku skrúcala do húžvy a rozkrúcala. Bolo jej ľúto, že sa ho neporadila prvej. Teraz už bolo neskoro. Prišiel i on. A potom ktovie, či by bolo osožilo. Je driečny, biely, rezký mládenec. Brada mu len tak svieti, oči pozerajú sebavedome. Čierne vlasy mu ľahli nad pravé sluchy v načechraných vlnách. Oblek je čistý, vyriadený. Drží sa hrdo, nič ho nezjedá. Takým chlapcom dievky prehliadnu to i to. Veru tak! Bratia stáli proti sebe ako úhľadný kaštielik proti chalupe so zamachnatenou strechou. Skoro v ten istý čas prikvitla druhými dvermi i ona.

Vyspala sa dobre, oči jej žiaria; v nich vidieť spokojnosť a šťastie, najmä keď sa stretli s jeho pozorom. Nuž áno, nezabudli. Šturec zaľahol na miesto, nedá sa odšutrovať. Svetlé vlasy hádžu hodvábne odblesky; v nich je muškátový lístok, ktorý si zastokla, ostal bez lesku. Zapálila sa. Toľké oči sa upreli na ňu. Juris asesor sfučal. Nevidí nič zo všetkého, čo mu nažalovala dobrá gazdiná, iba tie vlasy. Hej, budú čajsi do kolien, musia byť, hádam po tú mašľu. Drobecký už videl, že sa jej nepáči medzi nimi. Aby ju aspoň neobzerali toľme, povedal bratovi:

„Máš ty, Edmund, košútok?“

„Ale ja? Čo ma hodíš sto ráz o zem, nevytrasieš zo mňa dva groše.“

„Ani vy?“ obrátil sa k chudorľavej.

„Ale ja? Ach, kde by ich vzala! Ale nevieš, Jožinko, že ledva vychádzame? Nerobíme zbytky, a ledvým činom stačí.“

Usmial sa. Ako ho klamú! Veď on len tamtej noci obral Gábora Hutyánszkeho o peniaze. Ak nie iné, aspoň tých pár tisíc bude kdesi!

Muž a žena vymenili pohľad, už cele udobrení. Chceli si povedať: Hľa, sliedi za grošom. Chcel by vedieť, koľko majú. Ale pomaly! Musel by včaššie vstať, aby im prešiel cez rozum. Oni vedia, áno, dosť dobre, koľko on má. Pozrel mu na zuby vtedy, keď mu naškriepil košútky. Koľko má v tovare a koľko je hoden dom, ľahko vyrátať.

Chcel ho trochu poobracať, tak sa ho spýtal:

„A čo máš s košútkami?“

„Kúpil by som niečo za ne, kým sa dá. Ktovie, dokedy potrvá tá sláva. Dobre sa ich sprostiť.“

„Dokedy — dokedy!“ zašomral a premeral ho od päty do hlavy. „Kým svet svetom bude! Ešte len teraz prídu do ceny, keď sme už sami sebe páni. Görgey vyčesal nadutého Windischgrätza a jeho generálov. Ostatní viťúzi^[60] schovali sa do dier. I pán Hurban.“ Zamĺkol, pristúpil k nemu šuchotavým krokom. „Nebol si tej zimy doma? Nevidel si Görgeyho vtiahnuť do Ružomberka? To je vojsko! A päť vozov zlata a striebra, čo bolo v komorskej kase v Štiavnici! A koľko súkna, plátna a kožiek! Má košútka na čo spoliehať, má. Len po poriadku! Dnes-zajtra dostaneme Budín, a Uhor doma pánom.“

Mladší sa usmieval, prikyvoval a riekol:

„Ak ich máte, nedržte ich.“

Pozrel na ňu veľmi vážne. Hľa, ako vystíha! Začala stonať, žalovať sa znova — na biedu, starosti, večné skývraženie.

„Čože to všetko neodkopneš, Edmund? Zrádzať svojeť, a nemať ani odmeny! Poobzeraj sa lepšie. Pretri oči. Nastanú veľké premeny; presype sa celý poriadok v krajine. Nechaj ošarpanú búdu, poď s nami stavať nové svety.“

Vypleštil naň chladné oči.

„Akýže je to poriadok, Jožo? Či ti rozum nekrepčí hore nohami? Alebo hádam váľa barany, preskakuje dubce!“ Zasmial sa a sfučal. „A kdeže pôjdete, kde? Za Hurbanom?“

„Najskôr za ním,“ riekol a pristúpil k nemu. Chytil ho za krátky kabátik a potrhával mocne. „Mali sme tam byť dávno, keby sme ľúbili slobodu. Lížeme ruku, ktorá nás bije. Či by sme si boli dali zlapať verných a stálych a púšťať strach na slabých? Nevidíš náš úbohý ľud, ako ho zaviedli? Zmiatli mu rozum, že brojí sám proti sebe; pletie korbáč na seba. Spotvorili mu dušu, že ani nevie, čí je a čo má chcieť. Tancuje od radosti, keď mu vešajú najlepších synov. Či môže takto ostať?“

„Jazyk za zuby!“ Zdvihol prst a pridusil hlas. „Vieš, aké idú časy. Dosiaľ som zastával, ale tuto vidím nedobrý poriadok!“ Rozkročil sa v papučiach, naprával niečo okolo pása. Ona zaštikla dolnú peru pod vystavajúce zuby, oprela päste o bedrá a pozerala s hnevom na ňu, na ňu. „Odkiaľ to máš, synku, tieto taľafatky? Mrcha poriadok!“ pokrúcal hlavou, že sa zarastená šija zvlnila. „Len odkiaľ?“ tľapol dlaňou v stehno.

„Spod Šturca, Edmund, spod Šturca!“

Bol to víťazný výkrik, i pozrel na ňu, ktorá sa usmievala.

Ten pozor zachytila i najedovaná.

„Povedám, že je tak, povedám!“ vykríkla bôľne, pritisla päste k lícam a vytackala sa s izby.

„Pekné školy spod Šturca!“ okríkol ho rozkročený. „Nedali sme ti dobrých náuk? V inakšom si mohol byť poriadku!“

Sfučal, vytreštil naň oči. V nich už bolo roztopené olovo, po ňom sa túlal bledkavý lesk.

Mladší sa mu smial; znamenité náuky, znamenité!

„Čo vešajú vaše školy na chvojinu? Či to životu treba? To sú šaľby a samé klamy. Prišla povíchrica, zmietla jarabé fáborce.“

Naostatok sa odobrali od neho. Bola veru rada, keď vychodila z veľkej izby. On ich vyprevadil až na samé schody. I tam mu ešte dotušil:

„Nezabudni na poriadok, Jožo. Na konci kyjak!“

Keď zišli pred bránu, zastali trochu zoči-voči. Veď od včerajška sa nevideli, ako patrí! Dobre je na ulici, krásne. Ohradnica má čistý vzduch, dobrú vodu, mnoho pekných hôr a pasienkov. Dobre sa v nej žije, dobre, komu dajú žiť. Vzduch je dobrý, čistý, dýcha sa v ňom vôňa hôr, a nie potuchlina zatvorených izieb opatrného úradníka. Usmiali sa; bolo im ako vtáčikom, keď vyletia z klietky.

„Vcelku nie sú zlí — čo?“ Hlas jeho zunel veľmi zaliečave. Ťažko mu padlo staré, roztrepané riady vyhadzovať predo dvere. Nech sú niekde v kúte v pitvorci. Nachýlila hlavu, pozrela naň ukradomky. Bola by riekla: ,Obsekané smrečky, súce ostrvy vešať na ne čokoľvek.‘ Ale ktovie, či by neniesol ťažko prísny súd. „Obsekali ich dokonale, máločo ostalo z chvojiny, málo,“ uznal i sám. Prisvedčila mu a usmiala sa. Teda predsa len vidí, predsa! Zazrel jej nad uchom strapatý muškátový list. Sedel tam ani zelený motýľ. Hľa, i v smutnom dome našla jednako niečo živého, čo odniesť so sebou. Aké sú tie belasé oči vidomé! Všade je niečo zeleného, všade. Zaradoval sa, život si nedá vypliesť všetku krásu zo záhrad. „Ktovie,“ usmial sa, biele zuby mu blysli, „či peň zasa nevyženie. Náš peň je zdravý, od nepamäti. Drobeckovci sa nepodkladali nikdy surovej moci, ani zvodidlám; preto i prišli o majetky. Slobodu bránili mečom, kde mohli. Azda sa nezrodíme celkom — čo?“

„To už nie!“ zvolala s presvedčením. Videla na svoje oči, ako ženie zo zdravého pňa mocná haluz. „Suché sa odlomí samo, nové sa rozrastie.“

Doviedol ju k sebe. Hlavčov voz čakal, ostatné išli domov. Sudy už boli v pivnici. Starý faktor mal dosť biedy s touto robotou. Prvý raz, čo mu prišlo mať do činenia s vínom. Vrecia s perím popratali na pôjd; s nimi si už poradí faktorova žena.

Čakal ich prikrytý stôl. Obzerala sa v jeho izbách, čo a ako sa má; smiala sa nad prevráteným svetom. Všeličo by tu malo byť inakšie. Najsamprv riadiť od koreňa, čistiť, drhnúť. Pečienka nebola najchutnejšia, čo doniesla faktorova žena. Stála pri nich s rukami pod zásterkou, staré oči sa usmievali na dievčinu s muškátovým lístkom. Koho to doviezol s jágerským vínom? Azda nebude trpká ako ono. Včera jej nalial muž čierneho, vraj, býčia krv. Veď tá krv, všade samá krv! Dosť jej tečie ľudskej, dosť, a nevinnej. Rozprávali jej predvčerom, ako hnali do ohňa nadchnutých zvolenských regrútov: „Elől dupla Lehnung, hátul kartács!“^[61] Videla ich, nebožiatka, v Ružomberku, osinutých od zimy, keď ich hnali po mrazoch na jatku.

Keď dojedli, doniesla krásny konárik orgovánu a pivóniu. Videli staré oči, videli, kde zaletujú jeho oči. Nuž, hľa, každý pasie za šťastím.

Dala mu konárik a červený kvet.

„Dajte jej, keď rada kvety. Kvet lepšie pristane na tú hlavu ako listy.“

Dievčina sa smiala, keď zastokla k listu veľký červený kvet. Staré oči pozerali, hlava prikyvovala; na tú hlavu pristane všetko.

Hlavčo odhrnul plachtu, napravil sedisko zo slamy a sena. Voz teraz už bol prázdny. Dievčine sa prichodilo lúčiť, začalo jej byť všakovak. Môcť urobiť, čo sa žiada srdcu, bola by ostala vďačne ešte jeden deň. Ale stará mať čaká, a čo by povedala prísna pani zo Spiša, keby ju videla u mládenca celý deň? Keď mu podala ruku z voza, on sa chytil ruky a vyšvihol sa dohora. Ruky nepustil, kým si nesadol. Bolo zas akosi ako včera popoludní, keď sa hýbali spod Šturca. Tvár sa jej zapálila, oči sa jej smiali, keď pozreli naň a spytovali sa ho: „Kde, kde?“

„Do Zrnovca i ja,“ vysvetľoval jej, pokrývajúc ju zasa veľmi pečlive. „Mám tam čosi konať. A potom ani tie košútky nemôžu čakať.“