ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vrátil sa pred hostinec. Skoro by sa mu nebol priznal. Bolo ticho v pajte i okolo, akoby všetko spalo. Gardisti, ešte i furmani šli za humno. Hlavčovi pošepol, ak by bol ešte niektorý tu, nech ho odvedie tiež. Odchýlenými vrátami vidno tamdnu vozy s nízkymi drabinkami. Väzni sedia s opustenou hlavou, hádam v dumách, poniektorý i kľucká. Zle je, veľký neporiadok; zadriemal i gardista, ktorý má stráž. Tam sedí na kameni s puškou medzi kolenami.

Prechádzal sa popod obloky, vyzeral kapitána. Začal pohvizdovať. Kapitán sa ukázal v obloku, pozrel na cestu a kývol hlavou. Drobecký už vedel, že nieto prekážky. Kapitán bol pri Úložitom, akoby vyňať niečo z kapsy. I on mal svoju kapsu v tom voze medzi huňami a batôžkami gardistov; prvej tiež chodieval brať z nej, čo bolo treba. Ale teraz miesto ísť do kapsy napravil koberec na Úložitom, aby nezazrel, kto je pri ňom, ak by otvoril oči. Ale sa ich neopovážil otvoriť. Srdce mu búchalo ani zvon, keď bijú naň poplachom. Čiesi ruky sú pod kobercom, obrábajú putká; potom šli k rukám a otvorili mušky. Neopovážil sa dýchnuť, ale keď kroky zanikli, začal vystierať a krčiť nohy. Mohol ich hýbať, ako chcel. Teda ho predsa neoklamal človek s káčerovým perom za klobúkom.

Nadstavoval uši; v pajte počuť tu i tu kopnúť koňa o mäkkú zem alebo hrýzť. Počuť už i pohvizdovať, ale pesnička je nie tá, ktorú čakal.

Striasol sa, keď začul búchať kroky popod stenu; hneď sa ozval surový hlas:

„Ako ste obriadili koňa, daromníci! Ani ho neutrieť, nič naň neprehodiť. Hneď a zaraz ho drhnúť, aby sa zohrial. Očešte ho potom, ale poriadne!“

„A títo tuná?“ nadhodil nesmele ktorýsi.

„Prizriem ja na nich za ten čas. Pohol sa dajeden?“

Istili mu, že nie. Kde by sa hýbali pod prísnou strážou!

Kroky odzneli. Zasa ticho, iba čo pred pajtou pohvizduje ktosi. Strhol sa, akoby ho bolo bodlo do boku; ozval sa začiatok tej čakanej. Odhrnul koberec z hlavy, poobzeral sa, či ho nik nevidí. Väzni zas driemu, nikde nikoho. Pošukal vo voze, napravil koberec, ako bol, a zošmykol sa spod neho na oje. Stal na zem, zobzeral sa ešte raz. Dva-tri dlhé kroky, prihnutý až k zemi, a už bol pred pajtou.

Drobecký sa obrátil. Zjav Úložitého vrátil ho z akýchsi ďalekých výletov zasa pred pajtu. Až teraz vidí, aký je ozrutný. Kde položí nohu, zdvihne sa kúdol z cesty. Obzerá sa hore-dolu, zverský strach v očiach a divá radosť. Chvíľu stáli dupkom na postave, ktorá bola na ceste. Drobecký sa mu usmial, kývol hlavou i ukázal mu plot za garádom. Bol z vrbiny; okrúhle svrčinové kolíky, už bez kôry, trčali dohora. Dva-tri skoky, a bol pri ňom. Medzi dvoma kolíkmi presadil ho ani zajac. Čiapku z brčkavého baranca mal v ruke, hodnú koženú kapsu s mosadznou prackou na remeni prehodil cez plece.

Drobecký ostal zasa sám. Musel sa smiať, ako Úložitý, hoci bol v toľkom strachu, nezabudol odniesť kapsu. Vidieť, hlava je v poriadku i v najväčšej tvŕdzi, keď ide o manie.

Prešiel dva-tri razy hore-dolu, potom sa pobral do hostinca. Hostinský mu oznámil, že obed bude čochvíľa.

„A pán urodzený?“ spýtal sa ho.

„Prídu i oni. Jedujú sa čosi pre koňa.“

Obedovali spolu v bočnej. Hutyánszkemu sa jednako len dostala povestná sliepka. Keď bodol do nej vidličkou, podskočila na mise.

„Ešte zakotkodáka!“ zafufnal. „Keby ju varil do pozajtra, hádam ešte-ešte…“ Tvár sa mu vyjasnila, keď doniesli kusisko teľaciny. „To už hej!“ prikyvoval hlavou. „Upečená v peci!“

„Spálili sme pre ňu osem bukových polien,“ ozval sa hostinský. „Pec prichodilo vykúriť, ako pod chlieb.“

„Čo nepovedia?“ kýval hlavou sem-tam Hutyánszky. „Ja, že ju piekli v nekúrenej. A čo nevstrčili do nej i túto kvočku?“ Odtisol kvočku na stranu, aby nezavadzala; pozrel posmešne na hostinského. Bol veľmi dobrej vôle. „Či im nezapália tam humno?“ spýtal sa ho. Chystal sa nebodaj ostať pri nich; pozerať, ako jedia, a zberať kúsky rozhovoru, ako padajú zo stola. Z takých kúskov sa dá neraz zložiť i niečo poriadneho a osožného. „Nedávajú si pozor na oheň, neznabohovia!“

Hostinskému vysadilo oči. Predesil sa a vybehol z izbičky.

Kapitán sa smial.

„Chcel by počúvať, paskudník! Ľuďom nahnať strachu. Ja myslím, vtedy sú len, akí majú byť.“

Keď Drobecký priložil nôž na pečienku, pocítil pehavú ruku na svojej.

„Nám je to moc. Vystalo by pre ôsmich chlapov. Rozdelia rúče narovnako, nám i tým tam. Bude pre všetkých.“

Drobecký sa obrátil k nemu. Zabudol na pečienku. Chcel mu pozrieť do očú, ale kapitán škrabal bielu škvrnu na červenej šnúre dolomána. Dobre, nedá si pozrieť do nich; ale z hlasu nezabudol vysúdiť ohlas, lepšieho človeka a ,hnutia pravoducha‘. Chytil ho za ruku a riekol mu dôverne:

„Oni predsa len nemajú zlé srdce na nich.“

„Ja?“ Pozrel naň veľmi vážne. „Ja robím, aký mám rozkaz. Nerozkázali mi trápiť nikoho. Dám im jesť, keď mám z čoho; nám nebude menej.“

Viac nepovedal, ale v sebe si myslel: ,Lepšie by sa cítil s buričmi, ktorí majú šable a pušky. Čo mu z buričov sputnaných ako barance, keď ich vezú predať mäsiarovi?‘

Ale Drobecký sa upriamil na ,lepšieho človeka‘. Pokrýva sa kdesi, chcel by hádam vyboriť zabité dvere a obloky. Obrátil sa rovno k nemu; vyjavil mu, že v hornej krčme je žena s dvoma deťmi. Ide k prísnemu komisárovi orodovať. Nepošepol by, ako by sa mala držať?

Hutyánszky veľmi zvážnel.

„Povedia jej, nech sa ponáhľa. Čím skôr, tým lepšie. Komisár je vo Zvolene. Nuž rovno k nemu, s dobrým odporučením.“

„Komu oddajú väzňov?“ spýtal sa ho nesmelo.

„Görgeymu, mladšiemu. On ma poslal.“ Pozeral mračno a dodal: „Komisár je veľmi prísny, ale rozvažitý. Görgey nie je prísny, ale náhlivý.“ Uletela od stola veselosť, zavislo nad ním tušenie, že potečie krv. „Nech sa ponáhľa. Môže nás predbehnúť. Máme mrcha kone. Zabavíme sa tiež pre toho, čo utiekol.“

Drobecký schytil veľmi bielu, pehavú ruku, stískal ju vrele. Najradšej by letieť k tým dvom. Iste čakajú. Ale Hutyánszky ho zadržal, že ešte nie, kým sa nevrátia gardisti. Mohli by ešte mať podozrenie, že pomáhali Úložitému.

Kapitán rozkázal namerať pálenky a vína. I väzni dostanú po pohári. Drobecký videl, že platí peniazmi, ktoré si vypožičal. Či vydržuje zo svojho ľudí, alebo prehral úradné peniaze v kartách a teraz nahrádza zo svojich? Nuž ide to, ide i u nich od buka do buka, rozkazuje náhoda.

Drobecký stál predo dvermi, rozmýšľal o veciach blízkych i ďalekých. Gardisti nesú váru väzňom. Vôňa dobrého gulášu šírila sa v pajte. Väzni sa zhniezdili. Kapitán zavolal kuchárov, kázal im vziať pečienku a rozdať väzňom.

Vtedy sa stal nepokoj medzi gardistami. Sprvoti sa priečili, dohadovali; naostatok ten so stuhou predstúpil veľmi neochotne a oznámil veľmi poslušne, že veru toto a toto — z tamtoho voza — onô…

„Nepovedal som, šeplety, dávať pozor? Ale ste vy slobodní občania slobodnej vlasti? Na dereš by vás rad-radom! I neviem, neviem, či dajeden nebude líhať.“

Nadával i klial, čosi po slovensky, ale mu išlo lepšie maďarsky. Vypočúval ich naostatok, kedy, ako, čo. Naveľa rozkaz: ,Za ním, za ním! Dostanoviť ho živého-mŕtveho.‘

„V dedine hľadať, po humnách, záčinoch. Nebude ďaleko, ak má putká. Neroztratiť sa. Pôjdeme. Ak sa nesponáhľam, dáte, mamľasi, utiecť všetkým.“

„Nie je ďaleko, nie!“ zapískal tenký hlas krajčírov. „Má na šťastie putká a mušky. Veď ho my vyduríme!“

„Pravdaže! Len hľadať,“ prisvedčil Hutyánszky.

Rozutekali sa, ostala iba stráž a kuchár. Väzni ožili. Jednako len uskočil jeden, najnespratnejší. Odľahlo všetkým. Boh ich oslobodil najväčšej strádoby. Nemusia počúvať surových nadávok a rúhania veciam vyšším. Pečienka a víno zo stola kapitánovho je tiež ako závan ľudskosti. A ľudskosť dvíha ducha, ako jedlo silí telo.

Drobecký sa usmieval, začal orodovať za gardistov.

„Vidia, že sa usilujú. Išli by do ohňa za nich; načo ich kľajú?“

„Lebo tak musí byť,“ riekol mu ticho. „Zverbovali sa na vojnu, chcú byť vojaci. Nebudem blázon, ako Hurban alebo Hodža, držať im kázne. Budem revať, čím ďalej, tým horšie.“ Siahol do vrecka. V šatke čosi štrklo; boli to mušky a putká. „To na pamiatku,“ usmial sa mu.

Drobecký pozrel naň uveličený. Bol by mu padol okolo hrdla. Chytil ho za ruku, stisol ju tuho.

„Dneska mi preukázali veľa priateľstva. Nech sa nerobia zlým. Majú srdce i cit.“ Kapitán stisol plecia. Nevie vraj, čo tu má robiť cit a srdce. „Povedia mi,“ naliehal naň Drobecký, „ako sa im odslúžiť? Povedia! Nič by mi nebolo veľa.“

Kapitán sa znepokojil. Sivé oči pobehali pitvorom, potom sa vrátili a zabodli sa mu do očú hlboko. Bolo v nich váhanie, okúňavosť.

Drobecký ho chytil za rameno, stisol ho mocne. Riekol mu priduseným hlasom:

„Čo im chybí? Prečo nepovedia? Povedal som, vďačne čokoľvek, ak môžem.“

Hutyánszky sa mu priznal, že by potreboval niečo peňazí. Niečo okrúhleho. Dlhy sa okúňa robiť. „Ani ten u nich prvej sa nepatrilo.“ Drobecký mu nechcel dať dopovedať, ale on ho postrčil rukou. „Nepatrí sa. Vojak nikdy nevie, či ho zaplatí. A vôbec…“

Čosi chcel povedať, hodil iba rukou. V očiach sa mu ukázal hlboký žiaľ, beznádejný. Mysľou mu šibla predtucha; ak nepadne v boji, že sotva uvidí rodného kraja. V srdci bola mrcha obava, že tento boj ide sa zle skončiť. Rozprávali mu očití svedkovia, že i sám Görgey stratil nádej. Ak nepadne, musí utekať z vlasti. Bolo by dobre odniesť si niečo. A odkiaľ vziať; čo bolo na Hutách, strovilo sa, kasa je ako vymetená.

„Ak by chceli kúpiť, predal by im majer. Zdedil som po strýcovi Mihátovi.“

„Za aké? Nemám iba košútovské.“

Hutyánszky vyvalil naň oči. Má ich, a ešte sa spytuje! Vari nie za Nemcove!

Drobecký sa zaradoval. Bolo by čo kúpiť teda za nanič peniaze. Ale keď pozrel naň, prišlo mu ho ľúto; nemôže sa dívať na človeka, ktorý letí vedome do škody. Či je nie hotová škoda domárniť svoje za peniaze, ktoré nestoja nič? Ale keď mu spomenul, že padnú z ceny, nahneval sa.

„Nepadnú. To ma uráža. Vyprosím si.“ Chcel zahrmieť naň, ale pod výkrikmi jednako bol len sprievod žiaľu. Drobecký mu dotušoval, že sú nie časy na odpredaje; nech počká, kým nenastane pokoj. Hutyánzsky pohodil hrdo hlavou. „Načo sú mne majere? Načo je mne odmrť strýkova? Boja sa oni — nájde sa iný.“

Drobecký sa podvolil, že kúpi. Sľúbil mu prísť do Bystrice, len čo sa doma obráti. Odobrali sa udobrení i oba naradovaní; padla im veľká starosť z hlavy.

Drobecký rozkázal Hlavčovi prísť do hornej krčmy s vozom, on sa vybral popredku. I tam bol zmätok, ako i po domoch. Predtým tiché, ako vymreté, ozývali sa krikom, zvadou. Gardisti hľadali Úložitého po dome, po dvore, po humnách a kútoch. Ženy šli zápäť za nimi, božekajúc, že ich podpália ešte. V hornej krčme ho tiež hľadali. Bolo čosi sena na šope; pichali doň pikami. Jeden z nich kutal i vo voze, kde boli ženy a deti. Drobecký ho vysmial:

„Nie je on vo voze. Bude čupieť v ktorejsi sečkárni pod hŕbou trávy. Len hľadať.“

Rozpovedal žene, že sa má ponáhľať. Prišlo jej veľmi ľúto. Úfala sa ho vidieť, aspoň keď ho povezú. Ale sa uspokojila. Prejalo ju, keď zvedela, že jeden utiekol; vedela, že to nebude jej muž. Dievčina jej pošepla, že to jej otec. Žena sa zaradovala, akoby sa šťastie týkalo jej. I keď Drobecký prišiel, v jej tmavosivom oku preskakovali iskierky nádeje.

Naprávala sedadlo, riadila deti a jednostaj opakovala:

„Aspoň by ho bola videla ešte raz, bola by veľká vec! I z tej najmenšej radosti nám odpadla korunka. Neostalo nič.“

Drobecký jej prisvedčil. Také sú časy. ,Lepší človek‘ je v zajatí, ,hnutie pravoducha‘ nesmie sa prejaviť. Ale sa nedá zabiť ,lepší človek‘ ani ,hnutie pravoducha‘ potlačiť.

„Toto sú len skúšky, či nepodkľakneme. Blýskavica, dudňava, čierňavy zo všetkých strán. Ale od východu sa otvára výhon. Kúsok neba sa už belasie. Čierňavy sa skrútia v iné kraje.“

„Hej, najskôr tak,“ prisvedčila. „Vyhrmí sa, vyblýska, a bude zasa chvíľa. Len keby ho bola videla, aspoň kde, s kým sedí.“

Tu jej Drobecký povedal, čo vedel od prvého furmana. Sedí v treťom voze, pri ňom z pravej strany veľkomožný zo Sychravy.

„Pleban Maduniak zo Sychravy!“ Oči jej zasvietili od radosti. „Chvalabohu, keď je s ním. Budú sa zhovárať.“ Začala im rozprávať, že sa neraz vyprevádzali do pol cesty a znova sa vracali, keď jej muž prišiel do Sychravy, alebo Maduniak k nim. „Aspoň ty, Marienka, už nemusíš ísť. Tvoj pán otec bude už niekde na slobode. Nech nám Pánboh pomáha všetkým!“