ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zasa bolo všetko dobre. Dievčina sa rozveselila. Jednako sa schápal, nedal sa okyptiť. Ach, akú novinu jej doniesol, osloboditeľ! Ale je už súdené, že od neho má vyjsť všetko dobré, čo ju potkáva? Je dobrý kramár, nepýta nič za to, čo delí, neberie zálohy, dlžníkom. Hodila mu aspoň vrúcny pozor do tváre.

Ale on nepobadal podarúnka. Sprvoti sa bol zhniezdil, že jednako len podoprel rozkývané stavisko, ba nie: všupol do samého ložiska uholný kameň, že stojí pevne ako prvej. Ale potom nadišli myšlienky nad tým ostrvím. Bolo mu smutno. Ona sa radovala, ale nebolo s kým sa radovať. Pozrela zboku naň tu i tu, čo ho zašlo. Tu jej radosť počala opúšťať krídla. Naostatok zachytil jej plachý pohľad. Usmial sa jej, hoci nie od srdca. Zaverila by sa, že nie.

„Tak vy, Marienka,“ prihovoril sa jej, „mávate hnutia pravoducha? Nepriečite sa ,svojmu vlastnému lepšiemu človeku‘?“

Oči sa jej zasmiali. Predsa len sa vrátil do voza z akýchsi ďalekých výletov. Ale hnutia pravoducha? Svoj lepší človek? Stisla plecia a sklonila hlavu. I vzdychlo sa jej. Neprotivila by sa hnutiu pravoducha, ani svojmu lepšiemu človeku. Ale čože! Musí. Bola by ho ona slúchla vďačne, bola!

„Kedy?“ pozrel na ňu veľmi bedlive. Zapálila sa. Je galiba s tou zlatou vatrou, hádže veľkú páľu do tváre. Až ožihá.

„Keď bol Peter blízko, v Malužinej a na Bociach, zasekávať cestu.“

Pozrel jej na ruky, či by boli súce vziať sekeru alebo prevaľovať kláty a kopať vlčie jamy a garády. Boli primalé na hrubú robotu rubačov. A či by šla ako chlap do ozajstného boja? Je ukrutná, chcela by krvou uhášať smädy? Aké by vzala na seba zbrojstvo? Belasé oči, nehľadieť do iných očú, ale na mušku a cieľať. Začal upratovať vrecia okolo sediska, aby ho nedochytila, že sa smeje. Ale smiech sa utíšil a začal rozmysel. Ona bola hotová ísť, čo ako, ale nemohla.

„Vy ste nemohli, nesúca na to remeslo,“ rozložil ruky pred ňou, aby zahnala krvavé chúťky. „Ale čo poviete na tých, ktorí mohli, i mali ísť, a nešli?“

„Čo ja viem? Nešli, nemohli, nechceli. Nebolo ozajstného hnutia.“

„Ozajstného nebolo,“ prisvedčil jej. „Chýbalo mu čosi; to, čo hýbe, tisne. Nebolo vzpruhy, ani veci sme nevideli dohola, ako dneska, hádam že sa nás netýkali tak zblízka. Kossuth povedal pravdu. Slobodu neprídu ponúknuť, treba si ju ísť vziať. Byť všetci, kde nám prichodilo, boli by sme Görgeymu postavili prsia, ako váš Peter, nie záseky.“

Bol by driečny dobrovoľník, má oči smelé; keď pozrie nimi, ale dohlboka, príde nepokoj a ukáže sa zlatá pahriebka.

„Mali ste byť v Mikuláši takto rok, ako Peter, boli by ste šli. Bol tam Štúr i Hurban, boli by vás nahovorili.“

Krútil hlavou. Cíti, vie dobre, že nie.

„Nebolo by šlo k srdcu ako dnes,“ začal je] vysvetľovať. I dokázal jej naisto, že jemu dnes Šturec bol to, čo Petrovi Mikuláš pred takto rokom. Tam hovoril Štúr, Hurban a Hodža, tu skutočnosť, i vlastná duša. „Ej, vtedy vedieť, vtedy, čo dnes!“ I pomkol klobúk s káčerovým perom, i šiel si rukou do vlasov.

Ako sa trápi zasa on, a načo? Banovať po nečase nenahradí škodu, vyháša podaromnici pahriebky, ktoré tak pekne horia a hrejú, hrejú. Naklonila hlavu nabok, pozrela mu do mrzutej tváre. Jej oči sa smiali.

„Ale tak by ste neboli bývali dnes pod Šturcom,“ riekla mu. „Či nie?“ Prešla ho mrzutosť. Mal veľkú starosť vyberať spod slov zlaté zrnká, ktoré pod ne hodila. Musia byť kdesi, v nich je pravý zmysel slov. Ale ona zbadala, že on čosi hľadá. Nechcela sa mu dať trápiť, sama pohľadala, čo ho trápilo. „A kto by bol vyslobodil otca? Brániť slabých je nie malá vec: ja ju pokladám za takú, ako keby ste boli tam, kde je Peter. Možno, urobili ste i viac. Vám sa vydarilo lepšie ako jemu.“

Hm, otca? Ako bránil slabých? Či sa ho dotkli ich utrpenia tak zblízka, najmä náreky Úložitého? Veď ho držal iba hnus a hnev, kým bol v pajte. Bol by ho dal vďačne stiahnuť a vyťať; obeť by bol zmlátil, nie katov. Až keď zazrel ju, začal bedliť na slabých. V nej sa mu zjavila opravdivá, vzácna pravda. Hej, Šturec znamená veľký obrat v jeho živote. Vie, cíti až do špiku, že je Slovák, i musí lepšie stáť za národ, ako dosiaľ; tak, ako stál dnes za ňu, i lepšie ešte. Keď je raz tak, príde slúchnuť Štúra, posvätiť sa službe ducha.^[53] Tu je ona, ktorá ho napravila na novú cestu: ona bude vládnuť jeho novým svetom. Veď ona je zrkadlo, v ktorom sa ukazuje práve jeho vlastný, lepší človek.

Poprezeral si ju znova, čo si to nadobudol pod Šturcom. Je i pekná i milá. Oči ako nebo pozerajú naň i dôverne, i s povďačnosťou. Hja, on je jednako osloboditeľ, ochranca slabých! Prišiel k sláve ako slepá kura k zrnu. A u nej bude len dôvera a vďaka? Budú i iné city? Kto sa vynájde? City dievok sú ako i rúcho, v komore, kde nieto prístupu, v maľovaných truhlách, od ktorých nieto kľúča. Ak je len vďačnosť, či by bolo dosť? Len niečo viac, čo by len stupník nad vďačnosť.

Nuž on už vie, že mu príde otvoriť srdce a vziať ju doň; ale musí upratať miestko dobré, priestranné. Sú tam i iné cennosti, treba ich poukladať rad-radom na poličky. Začal hneď tú robotu s ňou spolu.

„Mal som staršiu sestru, volala sa Marka. Marienka nebola vtedy ešte v obyčaji. A škoda. Mne sa väčšmi páči Marienka.“ Šibla naň zboku, či sa mu ozaj páči toľme Marienka. Páči sa, páči. Tvár mu je vysmiata, na nej sa šíri žiara, ale ktovie, či nie od slnca. Marienka sa páči: len meno, a či i klinček, na ktorom visí? Ej, nie ľahko vyzvedieť. Chlapi zachodia s citmi ako s peniazmi. Kramár ich drží v tobolke, a tú kdesi vo vnútornom vačku na lajblíku. „Marienka je veľmi pekná a milá,“ vysvetľoval jej. Ona sa porovnala a poposadla príhodnejšie. „Ale naša Marka umrela. Ledva ju pamätám, bol som ešte malý.“

Bolo jej ho veľmi ľúto, že nemá sestry Marky. I pozrela naň zboku, či je veľmi smutný. Nuž tvár je ako toto dnešné nebo. Keď je nie veľmi smutný, opovážila sa ho spýtať:

„A rodičia?“

„Ani rodičov nemám. Matka umrela, keď som bol v syntaxi, otec, keď som bol druhý rok v rétorike. Ten rok som už len dokončil, ale potom som išiel do sklepu za učňa.“

Pozrela naň, či je veľmi smutný. Bol trochu zamyslený. Chudák! V mladom veku ostal bez rodičov. Nemohla sa zdržať, spýtala sa ho:

„Bolo vám veľmi ťažko?“

„Bolo — veľmi, veľmi ťažko. Siroba — horký chlieb!“ Prisvedčila mu. I ona žiali za materou. Bolo by omnoho horšie, nebyť starej matere. Ale otec ju doviedol hneď, bývať s nimi, tak sa rozobrala čosi. „Ich smrť ma vyhodila z koľaje,“ vysvetľoval jej. „Keby nie ona, bol by skončil rétoriku a filozofiu. Hotový filozof bol by šiel na patvariu do Pešti. Dnes by mal úrad.“

„Banujete?“ spýtala sa ho tíško, preberajúc strapce na šatke.

V jej hlavičke zaľahla starosť, že ak banuje, nestojí veľmi o Šturec. Mať úrad, bol by sedel v ňom, nebolo by kedy chodiť popod Šturec. Pozrela naň, ale iba v duchu, čo urobí s kosílkou, čo mu nadstavila. Srdce jej veľmi búchalo.

Nezbadal, chudák, kosílky; vbehol rovno do nej. Tak náhlo, že ju až roztrhol.

„Teraz už nie,“ odpovedal jej doprosta. Vdýchol hlboko cez zuby a doložil: „Viac je mne hodno, čo bolo dnes pod Šturcom ako všetky úrady. Nečaroval by ani s jeho vysokosťou, gubernátorom krajiny.“

Vydýchol si. Povedal už raz, čo sa toľme pýtalo. Odvalil sa mu ťažký kameň zo srdca. Akoby ho čul váľať sa dolu grúňom, lomiť smrečky a borievky, preskakovať bútľavé pne. Zľakol sa, pozrel na ňu. Nebožiatko, je pod grúňom kdesi, na kvetnatej lúke: ešte ju dokaličí. Ale ona stojí naspodku; díva sa na kameň, ako smiešne skáče. ,Ihuhú!‘ zahúkala a skrútila šatôčkou nad hlavou. Nezahúkala, ale vydýchla. Vyšla z nej tesnoba; keď jej pozrel do očí, v nich dvorilo blaho.

Zamĺkli. Myseľ oboch plná krásy, hádam z tej lúčiny, na ktorú bol zišiel z grúňa. Začali sa kochať v bohatých komorách, čo všetko v nich nájsť! Čo len padne pod ruku, všetko vábi a volá. Nevieš, čo vybrať: najradšej by odniesť všetko, ako je.

Nakochala sa v bohatstvách, ťažko sa odobrať od nich. Aspoň na chvíľku pootvoriť ešte začarované okienko. Začala ho odmykať veľmi zľahka.

Tu zas hodila naň okom, čo urobí s tou kosílkou.

„Tak som myslel niekedy. Ale dnes inak. Akosi mi je tak, akoby mal všetkých: otca, mater, znamenitých priateľov a patrónov. Srdce je razom plné, až preteká. Kde popratať doň všetko, čo som nadobudol?“ Pozrel na ňu, čo mu povie na toľké bohatstvo? Nebude závidieť? Tu, keď sa stretol s jej okom, nenašiel závisti. Skôr, akoby sa mu smiala, že je chvastúň. „A vy?“ spýtal sa jej.

„Ja?“ Vydýchla veľmi zhlboka. Ale sa musela smiať; videla, ako strežie. Podložil jej, chudáčisko, tiež kosílku. Ale ona ju vidí, veď je celkom neumelý. „Ja sa divím, aké je veľké srdce: kde sa doň poprace, čo je v ňom? Vtisne sa doň odrazu taká ozruta, Šturec! Bolo už i na ňom dosť, a tu ešte sa pýta dnu radosť, že otec vedel hovoriť o lepšom človeku a hnutí pravoducha. Na ňu skoro nieto ani miesta. Príde ju dať do pitvorca. Nepatrí sa nechať ju predo dvermi.“

„Hej, všeličo sa nájde pod Šturcom, všeličo,“ prisvedčil jej. Ale i on začal pokyvovať hlavou veľmi starostlive. „Vy máte biedu, kde popratať radosť nad otcom; ja zas mám inú oštaru.“ Vidno, je ustarostený. Otvorila naň veľké oči, čo jej ide zjaviť. Nevie sama ako, ale jeho starosť akoby bola jej starosť. Jej pozor ho potískal, aby sa jej len zveril: budú hľadať rady dovedna. Tak sa nachýlil k nej a zveroval sa: „Mal som čosi vecí, mal uprataných v srdci. Boli veľké; myslel som, zaplnia ho navždy. A tu príde zavrieť doň Šturec! Im neostalo temer ani kútika. A nemôžem sa ani žalovať, i opľasli trochu, veru sú hodne, hodne menšie. A jednako neviem, či im nemusím tiež pohľadať miestka v pitvorci. Ako ich vysadiť len tak, predo dvere?“

Poradila mu, keď sú už nie také veľké, že sa azda spracú v tom pitvorci. Predo dvere neklásť pekné pamiatky.

„Škoda by bolo,“ uznal i on, pozrúc na ňu povďačne, že má starosť o pamiatky. „Vidíte, mám veľmi dobrého brata; nie ani brat, ale otec. Našiel mi učňovstvo v Pešti, aby mi bolo dobre. Hoci patvarista pod kučmou, prichádzal ma pozrieť každý mesiac, či sa mi oziabliny na rukách nerozkvitli priveľmi. Viete, že ich učni po sklepoch v tých časoch mávali. Boli im ako svedectvo, že ich gazda môže pripovedať do poctivého cechu za subjekta. Edmund sa oženil. Vzal si Zuziku, veľmi súcu a veľkú gazdinú. Bola štyri roky v Spiši na edukácii!“^[54] Dievčina zhíkla: aká to bude gazdiná! Ktorá by chytila v gazdovaní takej, čo bola v Spiši na edukácii. „Veď uvidíte, ako ma prijmú, nás; pôjdeme k nim spolu,“ vysvetľoval jej. Dievčina stŕpala, že jej prichodí predstúpiť pred Edmunda a veľkú gazdinú. „Zuzika nám ofúka miesto, uvidíte, keď prídeme.“

Čo i ofukujú toľme, okúňala sa pred nimi; radšej by nešla. Ale on jej dotušoval, a zasa len to ofukovanie. Mala na jazyku povedať mu: ,Ja by ho tiež ofúkala, keby oni prišli do nás‘; ale mu povedala miesto toho:

„Ja myslím, bratia majú sa hľadieť ako bratia.“

„My ešte väčšmi! Oj, väčšmi od bratov. Ani nevieme, čo je čie. Čo mám ja, akoby mal on. Čo je jeho, akoby bolo moje.“

„Tak sa patrí,“ odobrila mu. „Málo i medzi bratmi toľkej žičlivosti. Keď ostanú na odmrti otca, neradi sú vovedne. Ja myslím, chcú vedieť, čo je jedného, čo druhého. Miešať len tak dovedna, čo majú, a ak nemajú po jednako, tiež nevychodí.“

„Nuž my jeden o druhom nevieme, čo máme.“ Keď sa jej priznal, začal sa diviť sebe, ako mu nezišlo nikdy na um prizrieť sa, čo zgazdoval Edmund. Musel zgazdovať. Má službu pri slúžnodvorskom a žena chýrna gazdiná. „Ale Edmund má Miloslava.“

„Kto je ten Miloslav?“

„Syn!“ Vystrel sa, keď to riekol. Bol hrdý. Musel sa smiať, ako hľadia naň veľké oči. Otvorila ich naširoko, aby vysvetlil lepšie. „Ja som mu krstný otec, na krste som mu vybral to meno. Ja som Jozef, i to je veľké meno, ale jemu chcel som nájsť významnejšie. Už vtedy sa bolo počalo slýchať o Hurbanovi a Hodžovi. Zaumienil som si vychovať ho v miloslavovskom duchu.“^[55]

Podvihla hlavu a zahľadela sa naň. Načo sa nepodberá! Skadiaľ ho len vytiahol, toho ducha. On sa vyrovnal a meral ju očami. Hovorili jej: ,Len sa dívaj, dívaj. V ozajstnom miloslavovskom?‘

„Vy! Otec pomáha?“ Usmiala sa mu.

Čo po otcovi, či pomáha, alebo nie? Položil ruku na prsia. Povedal s hlbokým presvedčením:

„Ja sám — sám.“

„Máte kedy?“

Nuž kedy ako kedy. Ale uhľadí si času, nakukne k nim tu i tu, pochytí šarvanca a začne ho nabíjať na miloslavovské kopyto.

„Nie je dobre?“ zarazil sa.

Zbadal, že odula ústa; urobila z nich čudné ovocie, ako dve maliny, pritisnuté jedna na druhú a roztiahnuté trošku.

„Neviem, neviem,“ pokrúcala hlavou, i smiešok vykukol naň z kútika očí. „Ale ten duch najskôr zostupuje odhora. Sotva ho strýcovia nosia k synovcom. Ozajstného bude ho málo. Keby ho vštepovali otec-mater, nerečiem. Ba či ho majú!“

„Či ho majú? Hm…“ Zamyslel sa veľmi hlboko. Nemohol sa vysloviť jasne. Vykrútil sa jej. „Ťažko súdiť. Prvej som povedal, nevieme jeden o druhom, čo máme.“

Zasmiala sa veľmi chutne. Naklonila hlavu, oči ako nebo sa smiali veľmi. V nich stálo: ,Ale si ty len Jožko, Jožíčko!‘ Usmial sa i on, hoci ho mrzelo, ako sa dal dolapiť, že nevie, či u brata prebýva miloslavovský duch, alebo nie.

„Ja myslím,“ začala mu vysvetľovať veľmi vážne, „ten duch by neostal pod pokrývkou. Keby ho bolo v Ohradnici, bolo by o ňom slýchať aspoň po Zrnovec. A u nás sme neslýchali, že máta v Ohradnici. Vidíte, ako vedia o Hodžovi a Hurbanovi hen v Pešti a Debrecíne.“

Škrabal sa za uchom. Na ten spôsob, vidno, sotva ho bude. Najskôr sa mýlil. Nuž tak si bol predkladal: dať Miloslavovi miloslavovského ducha, a kým narastie, honobiť a zháňať, aby duch mal dobrý podstavec.

„Vidíme,“ doložil, usmievajúc sa potuteľne, „z podstavca sa hovorí inakšie ako z rovnej zeme.“

„Miloslavovský duch si ho robí sám, a nielen podstavce! Stavia oltáre až henta,“ ukázala na nebo, kde práve zapadá slnce.

Na tvár jej rozlialo ružovej žiare. Vlasy horeli menivými zásvitmi, ktoré sa po nich hrali.

Zahľadel sa na ňu. Bola krásna v nádhere večerných zôr. Ako vie všetko dopodrobna, čo sa krúti okolo miloslavovského ducha! Preberal sa prstami v brade, hútajúc, ako sa človek učí do smrti.

„Zle som premyslel, honobiť miloslavovskému duchu, čo mu netreba, a ešte horšie, sadiť ho ta, kde ho možno nebudú vedieť opatriť. Ale vtedy som bol sám.“

Pozrel na ňu, čo ona na to, ale ona hľadela kdesi pred seba do diaľok. Zahniezdil sa tuho na mieste, či mu ešte niečo nepovie. Bola si zakázala pred chvíľou, že je dosť, povedala, čo mala. Ale ako sa hniezdil, obrátila sa k nemu. V očiach zlatý ohník blkoce vysoko čistým plameňom. Pri ňom sa vyhrieva niečo tajomného; skrčená postava ženičky s plachtičkou na hlave, dlane obrátené k plamienku. Ženičke sa zošmykla plachta, okolo hlavy sú ovinuté vrkoče, oči ako nebo jej žmurkajú, z úst ako dve pripučené maliny blysli biele zuby. Pravdaže, tušila dobre, kto sa zohrieva pri tej vatre. Usmiala sa radostne.

V ňom zakričalo čosi veľmi hlasne, mohli by počuť až pod Šturcom: ,V svojom dome, vo svojom budeme si držať miloslavovského ducha!‘