ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Korčuhov voz sa pobral od Horného hostinca. Drobecký sa prechádzal na ceste hore-dolu. Hlavčo bol pri vozoch s kamarátmi. K nim sa pridali i furmani gardistov.

V pajte bolo tichšie. Gardistom sa zunovalo zapárať do Úložitého. Niektorí si ľahli a zaspali. Predošlú noc bolo dínom-dánom v Ohradnici na slávu vzácnym hosťom z Hút. V búrlivých časoch poriadny vlastenec nemá noci ani dňa.

Drobecký, chodiac hore-dolu, dohadoval sa, ako môže mať Úložitý takú dievku. Chmúrny, neogabaný, akoby ho boli vykresali tešlicou z buka, len tak, čo z väčšieho, ale nie pevný ako buk, syna by zamočil, Hodžu by zradil i národ: mať ju, ako vidno, dobrú a šľachetnú! Bol vo veľkom nepokoji. Ani raz sa mu nežiadalo vidieť znova ženu, ako sa mu žiada teraz pozrieť jej čo len raz ešte do očú. Nehanbiť sa, šiel by s ňou nazad do Bystrice, hoci i do Debrecína. Rástol v sebe od radosti, že jej nedal zazrieť otca.

Z takých myšlienok vytrhol ho dupot koňa. Na vysokom pejovi, s hviezdou na čele a bielymi kopytami, niesol sa ozrutný gardista. Na prsiach veľká kokarda, šabľa pri boku, okolo pása červeno-bielo-zelená stuha šíre temer dlane. Pri šabli poletovala kystka v troch farbách. Drobecký mu vyhol k vozom, ale sa zadivil, kde sa tu berie Gábor Hutyánszky. On ho tiež videl, priložil prst k čákovu a odskákal k pajte. Gardisti poskákali a stali pred neho, i chlapisko so stuhou cez prsia.

„No, čo je?“ oslovil ich nie práve prívetivo.

Pozeral prísne, i hlas akoby mu vŕzgal, sťa nenamastené dvere.

Hlásili poslušne: všetko v poriadku, zápinky sú rozkázané na popoludnie.

„Ach, pán urodzenký, pán osvícený, nezahubia ma! Zmilujú sa! Ako ma zajali, tak ma pustia. Ich srdce milostivé! Nevedú ma do Babylona.“^[30]

„Čuš, negaudž! Dám ťa stiahnuť. Nasádžu ti štyriadvadsať. Ani jednu menej!“

„Ach, ich srdce zo zlata, drahý, milý generál!“

Oddal im koňa, zodvihol ruku, nech sa pracú, a urobil obrat. Pobral sa k Drobeckému.

Štrkal tuho šabľou, kráčajúc veľmi rozkročite. Chcel hádam ukázať, že je starý vojačisko, jednostaj na koni. Bol zamračený, mrzutý. Keď sa priblížil Drobeckému, čosi vyjasnil tvár. Sivé alebo skôr popolavé oči pozreli naň prívetivejšie. Urobil štvrtinu obratu, nedajúc nohy dovedna, a podal mu širokú, veľmi bielu, ale, škoda, pehavú ruku. I tvár mu bola až rysavá od veľkých pieh. Okolo ligotavej tváre horeli veľmi červené vlasy, fúzy a plná, kučeravá brada.

„Oni tuná, pán urodzený?“ zadivil sa Drobecký.

„Urodzenosti necháme, ich i moju, pán Drobecký,“ poučil ho prívetivo. „Pred zákonom je rovnosť, bratstvo, sloboda.“

Bol by sa ho skoro spýtal, či i tí na vozoch s muškami a putkami majú v tom podiel; ale nepovedal, čo mal na jazyku, iba sa poklonil a dodal, že pred zákonom možno, ale tu sú pred hostincom vo veľmi miešanej spoločnosti. Urodzenosť sa vraj skrýva nie v matrike, ale vo vzdelaní, uhladenosti a jemnosti v obcovaní s ľuďmi.

„Pán Gábor Hutyánszky z Hút, ja myslím, ostane vždy urodzený i vysokourodzený.“

„Nerečiem, v tom zmysle,“ zafufnal a hodil rukou.

Pomaly sa rozkýval, začal byť zdielnejším. Znížil sa z podstavca, na ktorý ho postavila huťanská garda, vyvoliac ho za kapitána. Bola by našla vo svojich radoch kapitánov na každý prst desať; ale hádam práve, aby sa predišlo závisti a fukom, išla si do kaštieľa po kapitána. Bol ako stvorený na tú hodnosť. Strávil dosť rokov v Pešti na školách a patvarii,^[31] patril k vlasteneckej mládeži.^[32] I on má povestných dvanásť bodov, ktoré vo veľkom marcovom daždi delil Jozef Irínyi^[33] pred tlačiarňou ,Lederer és^[34] Heckenast‘ rozpáleným občanom: prvé tlačivo, ktoré neznesvätilo oko cenzorovo. Mal i ,Talpra magyar!‘ Petofiho. Oheň oduševnenia niesol so sebou i do Hút, rodiska. Bol vychytená osobnosť v Hutách, i Bystrici. Chodieval i na stoličné zasadnutia ako člen prísnej, liberárnej opozície. Horlil za reformy, i bil sa. Číhala naň i fiškálska akcia, ale ho nemohla dolapiť.

Pred Drobeckým mohol zostúpiť z výšav slávy až na samú zem. Mal ho takto rád. Znali sa oddávna, i v Pešti boli spolu, hoci nedržali dovedna. Drobecký nechodil do ,Köru‘,^[35] nebol členom ,Védegyletu‘.^[36] V Pilvaxovej kaviarni, tuším, nikdy nebol, nevodil sa s vlastencami.^[37] Bol pilný kramár, prvý pomocník vo veľkom obchode na Kerepešskej ceste. Schádzali sa predsa tu i tu v nedeľu, keď bol obchod zavretý. Ale vtiahnuť ho do krážov mládeže, nikam! Nevidel nikdy Petöfiho, ba ani Jókaiho.^[38] Neodhodil sa od utiahnutého, lebo keď prišla tvŕdza, vačky prázdne, u neho sa vždy našlo drobných. Kramár bol veľmi varovčivý. Neraz si dal siahnuť i hlbšie do vrecka, keď sa patvaristovi spreneverilo šťastie v kartách. Úroky nepýtal, ani nevzal.

Hoci bola rozličnosť stavu a vzdelania, hádam i rodu, bolo kamarátstvo, ktoré pochodilo z vidieckeho gymnázia. Spolu sa prebíjali cez gramatiku a syntax. V polovici rétoriky Drobecký vystúpil a šiel do sklepu za učňa. Hutyánszky prebŕdol i rétoriku a filozofiu.^[39] Ako hotový filozof išiel tiež do Pešti na patvariu. Drobecký potom odišiel z Pešti, ustrnul v Ohradnici, vidieckom hniezde, ale ako kupec chodieval často do Bystrice, tam sa neraz sňal s Hutyánszkym, ktorý v Bystrici bol pečený-varený, keď nebol v Pešti.

Tieto veci im iste mihli obom hlavou, keď si podali ruky v dedine pod Šturcom. Zaradovali sa, že sa sňali, ale každý pre inú vec. Drobecký, že sa nemá čo báť gardistov pre to víno, Hutyánszky zasa, lebo nemá groša na bydle. V búrlivých časoch peniažky idú. Zišlo by sa drobných aspoň po Bystricu.

Zaklopal dúfanlive na známe dvere.

„S nimi mám rád do činenia, aspoň neroztrúbia, keď oratujú človeka.“

„Viem, čo je urodzenosť,“ odpovedal mu i odčítal čosi zo stôsika.

Bol skoro rád, že ich ubudlo aspoň koľko-toľko.

Tu mu rozprával kapitán, čo bolo v Ohradnici. Veľké oslavy, magnum áldomás,^[40] trakty a tanec. Panie a dievky sa preukázali: pripínali kokardy, stuhy hrdinom. Ukázal i na svoju širokú, okolo pása. Potom do kasína: prišli i karty, ako obyčajne. Vzácneho hosťa obrali do groša. S ťažkou hlavou šiel spať v Ružomberku. Chcel si pospať len trochu, ale zaspal ako klát, skoro do poludnia. Keď išiel na rínok, na mestský dom, tam už väzňov nebolo.

Drobecký ho počúval s úsmevom.

„Bol v kasíne i môj brat, juris asesor?“

Hutyánszky sa zamračil.

„Bol i Ödön.^[41] Keď vyhral, stratil sa. Opatrná chlapina. Mal stôsik, a fujas Matias.“^[42]

Drobecký sa tiež zachmúril. V slovách kapitána bolo hodne trpkosti, hádam i opovrženia. Bodlo ho, že pieseň hovorí o Edmundovi. Áno, opatrný býval vždy, i skúpy. V gazdovlivosti mu nikto nechytí. Peniaze drží. Ale vyhrať a potom utiecť nie je gazdovlivosť.

I kapitán mlčal. Brnela hlava; nejedol mnoho, ale tým viac popil na tých hostinách. Tej noci ho obrali o peniaze. Nebyť tu ochotného človeka, hodinky by bol musel nechať hostinskému.

Hneď, keď vstal s ťažkou hlavou, prišla mu ťažoba. Začal rozmýšľať, kde je, po čo prišiel. A tu nevedieť ako, zišlo mu na um, čo sa mu stalo pred pár dňami v jednom meste. Mal pojať väzňov so sebou, a keď mu ich vyviedli na dvor, nadišla ho chuť ísť pozrieť, kde boli zatvorení. Odhovárali ho, i vykrúcali; on tým väčšmi sa pýtal dolu. Keď zišiel do pivníc, prišlo mu temer zle. Tu vari ešte nikdy nepratali, nevynášali, nemietli. Na slizkej zemi zhnitá slama na brlohoch; v kútoch smrad a nečin. Stisol nos a pýtal sa hajdúcha:

„Tu ste ich držali?“

„Nuž a kde?“

I zasmial sa i žmurkol. To znamenalo, že pán veľkomožný azda neuvedie takých veľkých pánov, čo delia krajiny, do svojho skromného kaštieľa.

„A čo to nedržíte čistejšie?“ skríkol naň prudko, tuším i oči vyvalil.

Chlap sa zľakol. Nehodno popečkovať s ním; má čákov, i šabľu a červené šnúry; nepozerá milo. Poškrabal sa pokorne za uchom, ale v sebe zabohoval. Čo mu schodí na um: hárešty čistiť! Prečo i nevykadiť cukrom a kadidlom? Ale sa mu najradšej vyhovoril, že len tohto času dostala sa tá hospoda ozajstným pánom. Inak sem dávajú len cigánov, zlodejov, tulákov. Niekedy privrú i ožratých, ale len vtedy, ak ležia krížom na ceste, že vozy nemajú kade vyhnúť.

Hutyánszky sa obliekol, začal si znovu máčať hlavu. Bolela ho od vína i od prázdnych vačkov; žalúdok sa mu dvíhal, keď mu zišla na um na jeho nešťastie tá smradľavá jama. Tu sa mu začalo v očiach meniť, vyrojili sa v hlave divné myšlienky o slobode, rovnosti a bratstve. ,Vlasť obraňujúce zveriteľstvo‘ robí dobre: vešať, strieľať zradcov, špehúňov i tých, ktorí trhajú vlasť. Ale odkedy pasie za nimi, ide ich lapať i vedie ich sputnaných, prizrel sa im niekoľko ráz lepšie, akí sú to hrdinovia. Nemôže uveriť, aby mohli ublížiť komu. Či je vlasť handrička, alebo papier, aby ju zdolali roztrhať títo ľudia? Samí farári, krajčíri, rechtori! Veď vlastne iba pýtajú, čo iní už majú dávno. Ba ani toľko nie — omnoho, omnoho menej. Či jednota reči a národa sa utuží tým lepšie, čím väčší smrad bude v žalároch?

Keď prišiel pred mestský dom v Ružomberku, väzňov už nenašiel. Pobrali sa s nimi popredku jeho ľudia. Nadišla ho zasa chuť ísť pozrieť do pivníc, ale nemal smelosti. Bolo mu i tak zle; bál sa, že by mohol prísť do galiby, a tak išiel z Ružomberka v zlých myšlienkach. Zišli mu na um prvé dni slobody,^[43] oduševnenie, radosť. Potom to všetko akosi obledlo. Ale jednako s oduševnením sa vybral z Bystrice chytať buričov, kde ho poslali: myslel, že slúži slobode. Teraz si je už nie istý, či je vec spravodlivá, ktorej slúži. Druhý raz by nešiel. Pôjde na Nemcov, na Jelačića, na Hurbana alebo Stratimirovića.^[44]

A tu v pajte akoby ho boli udreli do hlavy. Ešte horšia, mrzkejšia vec. Počuje horekovať chlapa v ostatnom voze. Či je to nie horšie, ako vtedy v smradľavej diere? Nešťastná hodina mu ho doniesla na oči!

Rozohnal zlé myšlienky a pýtal sa Drobeckého:

„Urobíme písmo?“

Drobecký ani počuť, zaobíde sa bez písma. Vojak pripomenul, že nie je istý životom. Ak zahynie, jeho veriteľ príde o peniaze. Ale kramár len pohol plecom. Nadišlo ho pokušenie, či by ho nemohol podkúpiť. Peniaze vraj zmôžu všetko. Vyslobodil by aspoň oboch farárov a toho chlapa, čo lamentuje, ak sa už nedá všetkých.

Začal zďaleka, najprv o Úložitom. Nie je vraj ani Slovák, nedrží s nimi. Za syna nemôže: je nepodarený, neposlušný syn, otcovi na skazu a posmech. Kapitán počúval zaujate, Drobecký sa rozohnil. Začal spomínať, ako sa zná s majstrom. Hotový je stáť za neho, čo hneď hlavou. Hutyánszky sa zmraštil, naprával stuhu na páse. Čím ďalej, tým lepšie! Radšej by ho počul haniť, že je burič alebo Rózsa Sándor.

„Oni sú s ním známy?“ spýtal sa zarazený.

„Známy i priateľ. Na život a smrť!“

Drobecký ani nebadal, ako zohýna a preháňa. A jednako necigáni. V srdci mu je cit, akoby otca dievčiny znal odmala, mal ho rád, ako najlepšieho priateľa. Zabudol už i na to, ako váľal hory-doly na Hodžu, ba i na vlastného syna.

Kapitán sa nepozastavil na tom priateľstve. Čo ho do priateľstva medzi kramárom z vidieka a kožušiarom? Jemu je zle, jemu! Keby sa bolo sprostiť veľkej ťarchy! Rástol od radosti, že sa jej sprostí azda. Ale naoko pokrúcal starostlivo hlavou. Prečo nebol chlap opatrnejší v búrlivé časy?

„Ktovie, ako prejde v Bystrici. Armin Görgey^[45] nevyberá.“

Drobecký sa striasol. Ukrutné slová čul povedať bez hrozby a škodoradosti, ako prirodzenú vec. Skôr vyznievalo z nich trochu účasti. Zobral dovedna odvahu a povedal:

„Nech ho pustia, pán Hutyánszky. Urobia veľmi dobrý skutok a vlasti neuškodia.“

Ani sa neopovážil pozrieť naň, že ho hádam najedoval.

Kapitán si ho veľmi nevšímal, držal sa, akoby nebol počul. On sa osmelil a dodal:

„Či by bolo škody komu, keby mu dali uskočiť?“

Hutyánszky pozeral na horu hneď za dedinou. Stisol oči v zamyslenosti. Prečo nie? Najlepšia rada. Úložitý nebol z významných. V Bystrici o ňom neslýchali, ani nevedeli, že je chytený; nie je ani v zozname zajatých. Jeho zlapal on sám na svoju päsť. Ako na to prišiel? Sám nevie. Bol rozčúlený; bola v ňom veľká horlivosť kántriť zradu. Vtedy ešte, žiaľ, nebol nakukol do smradľavej pivnice, ani ho neobrali o peniaze. Keď bol v Zrnovci, ktorýsi mu natúkal o ňom, že drží s Hurbanom, a také veci. Vybral sa k nemu vypočuť ho. Keď videl pri ňom toľký strach, že žaloval až na syna, pojal si ho. Pozdejšie začal banovať, že ak predsa len preháňa dobrého vlastenca. Dnes mu ho bolo už ľúto, i bál sa, ak by ho obesili. O ostatných by sa nemal čo trápiť. On ich len zajal, ako mal rozkaz; za nich nezodpovedá. Ale pre Úložitého, ak sa mu niečo stane, celý život by musel znášať výčitky svedomia.

Teraz, pravda, i o ostatných zmýšľa trochu inakšie. Má nepokoj v sebe; nevie, či koná zle alebo dobre. Niečo mu šepce, že pokoj a blaho vlasti nepýta jednu reč a jeden národ, ale jednu myseľ a srdce. Netreba občianskej krvi. Načo prelievať krv neškodných, ak je vec dobrá a spravodlivá. Veď ona by mala sama seba hájiť. Či vlasť odobrí na spravodlivom súde ukrutné poriadky ,Vlasť obraňujúceho zveriteľstva‘?

Bolo mu okolo srdca ľahko a veselo, keď povedal:

„Uskočiť? Naostatok nedbám. Ale ako?“

Drobecký podskočil od radosti. Ako? To je ľahká vec. Vykradne sa z pajty, vojde do hory; nie je ďaleko. Voz mu je pri samej bráne, ľahko ušmyknúť z pajty. Zhovárali sa o tom veľmi podrobne, chodiac hore-dolu.

„Ale nech sa drží, ako svedčí,“ dohováral mu kapitán s ohňom. „Ak ho zazrú, podstrelia ho ako zajaca. Nech nikdy nezvie nikto, že som ja vedel o tom.“

Drobecký ho uspokojil. Najtiaž sa dostať do hory, nájde salaše. Jeho neprezradí. Pozeral naň s vďakou, skoro s oduševnením. Čo ho obmäkčilo? Nebude to ,lepší človek‘ ,hnutia pravoducha‘? Ak zovrelo i jeho srdce, ktorého sa hádam nedotkla veľká kvarizeň, a začnú sa rojiť čisté mysle ľudské? Čo iného znamená táto veľká ústupčivosť? Keď dá uskočiť jednému, prečo by nie všetkým? Neopovážil sa vypustiť hneď veľké slovo, začal najprv prosiť o dvoch farárov. Mladí, oddaní svojmu poslaniu, priatelia a dobrodinci ľudu. Dal by, čo má, celý svoj majetok.

Hutyánszky zdvihol ruku a pozrel naň vážne.

„Najprv prst, potom ruku, naostatok všetko?“ usmial sa a pokrútil hlavou. „Myslia si, neviem čo, že púšťam Úložitého. To je iná vec, celkom iná. Nevie nikto, aká, ani nikdy nezvie. O ostatných ani slova!“

Drobecký ho chytil za rameno, hladkal ho, aby sa nehneval. Ozrutný Hutyánszky sa udobril, i usmial sa.

„Hej, taký sú, najprv prst, a potom hneď ruku.“