ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dedictvo

Z toho, čo sme uviedli v predošlých kapitolách, vidno, že prevrat našiel Slovensko do značnej miery pripravené politicky aj literárne. Politicky pripravil ho najmä Štúr so svojimi druhami, po ňom dejatelia matiční (Štefan Marko Daxner, Štefan Moyses), Vajanský a Pavel Mudroň so svojimi Národnými Novinami a bezprostredne, pravda, hlasisti svojou koncepciou československou, svojou činnosťou ľudovýchovnou a svojimi časopismi (Hlasom, Slovenským Obzorom, Prúdmi, Slovenským Denníkom a Slovenským Týždenníkom). V literatúre našlo oslobodené Slovensko, i keď nie zbytkom bohaté, predsa bezpečné dedictvo najmä v tvorbe štúrovcov (Janka Kráľa, Sama Chalupku, Jána Bottu, Janka Kalinčáka), v tvorbe Sládkovičovej, Vajanského, Hviezdoslava, Kukučína a, nie v poslednom rade, i v tvorbe Kraskovej a Tajovského. Bolo to len niekoľko kníh veršov a rozprávok, niekoľko románov a pár ročníkov časopisov, čo bolo možno vziať do základov nového života, ale únosnosť tohto mála bola veľká. Poprevratový spisovateľ mohol bezpečne pokračovať v rozostavanom diele.

Nástup mladých

A tak krátko po prevrate predstavuje sa slovenskej verejnosti v Sborníku mladej slovenskej literatúry naraz jedenatridsať mladých poétov a novelistov, ktorí smelo, ale ukáznene preberajú liace od svojich predchodcov. Je pravda, že skoro polovica z tých, čo sa tu predstavili, čochvíľa tieto liace znovu pustila, ale väčšina ostala a vedie i dnes predné šíky slovenskej literatúry (Lukáč, Smrek, Novomeský, Poničan, Gašpar, Urban, Hronský, Vámoš a iní).

Sborník mladej slovenskej literatúry vyšiel roku 1924, ale už dva roky predtým, roku 1922, vydali dvaja z jeho prispievateľov svoje básnické debuty, ktoré možno nazvať príznačnými pre ďalší rozvoj slovenskej literatúry, i keď samy o sebe neznamenaly tieto debuty nijaké zvláštne obohatenie, nijaké nové výboje ani prelomy. Boly to sbierky: Spoveď od Emila B. Lukáča a Odsúdený k večitej žízni od Jána Smreka. Obaja debutanti ukázali sa totiž v neskorších svojich veršoch ako najschopnejší z básnickej generácie tesne poprevratovej. A hoci Smrek ani Lukáč nezaložili predbežne nič takého, čo by sa dalo nazvať básnickou školou alebo skupinou, predsa okolo ich pôsobenia sústreďuje sa ďalší rozvoj značnej časti slovenskej literatúry, a to najmä v časopisoch a edíciach, ktoré vedú (Elán, Edícia mladých slovenských autorov, zaniknuvšie Mladé Slovensko, Slovenské smery). Prevažná časť slovenskej literatúry presahuje, pravda, rámec spomenutých časopisov a edícií. Popri nich vychodia Slovenské pohľady, obnovené roku 1922, a ich prispievatelia predstavujú i po prevrate jadro slovenskej literatúry. Toho istého roku zakladá niekoľko pražských študentov priebojnú revue Svojeť a roku 1925 vyhraňuje sa ľavo orientovaná skupina básnikov a essayistov v časopise Dav. V posledné časy (1934 — 35) kryštalizuje sa z prvkov dosť nesúrodých i mladá katolícka moderna v časopise Postup. Roztekaní a roztrúsení ostávajú predbežne najmladší, ovlivnení modernými smermi západnými (poetizmom a surrealizmom).

Je teda obraz povojnových snažení slovenskej literatúry v hlavných črtách tento:

Posledné slová starších

Z trojhvezdia Vajanský, Hviezdoslav, Kukučín prežili vojnu len poslední dvaja. Ale i tí zavŕšili svoje dielo dávno pred prevratom. Hviezdoslav vydáva síce ešte roku 1919 plachý ohlas na hrôzy vojny (Krvavé sonety) a Kukučín vracia sa z Južnej Ameriky s rukopisom svojich cestopisných čŕt a paberkov i svojej obsiahlej kroniky Mať volá, vydáva po prevrate i svoje poviestky a romány historické (Lukáš Blahosej Krasoň, Bohumil Valizlosť Záboj a i.), ale to všetko nevyváži jeho tvorbu predprevratovú a nezapadá ani funkčne do zmenených pomerov povojnových. Tak isto zavŕšila pred prevratom svoje dielo aj Elena Maróthy Šoltésová, hoc jej zápisky Moje deti vychádzajú knižne až roku 1923 — 24. Ani ostatným zo staršej generácie, čo zapĺňali predvojenné ročníky Slovenských Pohľadov, Živeny a i Prúdov, nepodarilo sa skrútiť plachty do nového, sviežeho vetra. Najvýraznejší, Ivan Krasko a Ivan Gall, celkom sa odmlčali. Žiaci Hviezdoslava a Vajanského, Martin Sládkovičov, Hájomil, Kýčerský, Grebáč-Orlov, Dlhomír Poľský, Vrbický, Podtatranský ozvali sa síce v poezii, Timrava, Vansová, Podjavorinská tvorily v próze, ale príležitosť preladiť lýry a pozdraviť slobodu využili mladší:

Poezia oslobodenia

Martin Rázus po knižkách stŕpania a úzkostí (Z tichých i búrnych chvíľ, To je vojna!) zaplesal radosťou v sbierke Hoj, zem drahá… (1919), Štefan Krčméry vydáva sbierku Keď sa sloboda rodila (1920) a Vladimír Roy hymnicky pozdravil nové časy v knižke Cez závoj (1927). I Janko Jesenský napojil posledné verše sbierky Zo zajatia (1919) radosťou z oslobodenia. Mladšia generácia prijala prevrat chladnejšie. Ozval sa síce v poezii na toto téma Smrek i Lukáč, v próze dotkol sa ho indirektne Hrušovský, Gašpar, Hronský, Alexy, najmä však Urban a aj Kompiš (román Osloboditeľ) a Cirbusová (Cez zatvorenú hranicu), no až po rokoch vychádza slovensko-česká románová freska L. N. Zvěřinu Milan Rastislav Štefánik a Jesenského glosy Cestou k slobode. Mladí boli čoskoro zaujatí problematikou subjektívnou alebo problematikou sociálnou, danou novými pomermi. A tak radosť z oslobodenia vyznela v našej literatúre nakrátko. Politický prevrat bol azda priveľmi náhly, aby naň mohla reagovať poezia spontánnejšou a trvácejšou ozvenou. Čoskoro rozspievalo sa Slovensko celkom inakšími nôtami.

Dedina

Kontakt s minulosťou nebol, pravda, prerušený ani po prevrate. Najmä v tématike ostáva i naďalej dedina najistejšou základňou. V jej prostredí pohybuje sa slovenský autor najbezpečnejšie. Pravda, stanovisko, s ktorého sa díva na dedinu poprevratová literatúra, je oveľa diferencovanejšie ako bolo stanovisko Kukučínovo, Hviezdoslavovo, alebo hoci Tajovského. U jedných stáva sa sedliactvo a jeho zdravé korene až akýmsi mýthom. Z rozporu sedliackej krvi s novým mestským prostredím vzniká celý rad sbierok (Medzi zemou a nebom od Nižnánskeho, Vysťahovalci od Hečku, Kniha jednakých dní od Pockodyho), v ktorých sa ako protiváha k slovu „asfalt“ kladie slovo „hruda“. I v poezii Lukáčovej, najmä v sbierke Dunaj a Seina a Spev vlkov, vracia sa často motív domova kontrapunkticky podložený pod autorove dojmy z ciest parížskych a severských. Tak isto v tvorbe Smrekovej všetko to vzývanie diaľok smeruje ku konečnému návratu domov, k oslave rodného kraja (sbierka Zrno). Poezia Rázusova, Krčméryho, Žarnova, Haľamovej, z mladších Dilongova a i. tkvie pevne v slovenskej zemi.

V próze podíval sa poprvé otvorenými očami na slovenskú dedinu Milo Urban v románoch Živý bič a Hmly na úsvite. S istotou, ktorá prekvapila, odhalil vojnovú a povojnovú dedinu a položil základ k modernému románu sedliackeho kolektíva, ktorý zakrátko našiel ďalších autorov v Martinovi Rázusovi (Svety), J. C. Hronskom (Chlieb), Petrovi Jilemnickom (Pole neorané, Kus cukru), Fraňovi Kráľovi (Cesta zarúbaná) a i. Dedina je popri tom studnicou motívov pre novelistov Jégého, Urbana, Chrobáka, Zuzku Zgurišku, Ferdinanda Gabaja, Ivana Minárika, Margitu Figuli a i.

Mesto a nová spoločnosť

Mesto a nová spoločnosť je pre slovenského romanopisca dosiaľ oveľa neistejším prostredím ako dedina. Prvú výskumnú cestu (popri novelistoch Hrušovskom a Gašparovi) podnikol do novej sociéty Kvetoslav F. Urbanovič v románoch Poklesky, Tridsať strieborných, Bez vesla, neskoršie v Oráčine. Vrátil sa síce s trofejmi nie vždy presvedčivej umeleckej ceny, no po ňom osmelili sa siahnuť po motívoch mimodedinských ďalší: J. C. Hronský (Proroctvo doktora Stankovského), Jégé (Alina Orságová), Jesenský (Demokrati), Vámoš (Atómy boha, Odlomená haluz), Zván (Čachovania), Kavec (Kuvik na plote, Nezamestnaný) a i. A hoc ani jeden z týchto románov nemožno bez rozpakov položiť ako pendant k Urbanovmu Živému biču alebo k Hronského Jozefovi Makovi, predsa niektoré z nich značia v slovenskej literatúre objaviteľské činy ďalekého dosahu (Demokrati, Odlomená haluz).

Ľahšie ako romanopisci ovládli nové pole novelisti. Ivan Horváth už v začiatočníckej svojej novele Laco a Bratislava, i keď sa ešte díval na mestské fasády s naivným údivom dedinčana, zmocnil sa novej tématiky s ležérnou istotou a v pozdejších svojich novelách (Vízum do Europy) dospel bravúrnym expresionizmom až k akémusi mestskému kozmopolitizmu. (Drážďany, Paríž, Stockholm, Le Havre sú dejišťami jeho noviel.) Janko Alexy načrtal ľudsky presvedčivé obrázky z mestského študentského života vo svojej Grétke a Jarmilke, Gašpar pohybuje sa rovnako isto v mondénnom budoáre ako na dedinskej fare. Vámoš bol od začiatku (vo svojich novelách Editino očko) doma skôr v komplikovanej sfére mestskej, ako dedinskej. Tak isto Letz a Hrušovský.

Román historický

Najlepšie badať, ako sa zmenilo poslanie literatúry po prevrate, na románe historickom. Kým do prevratu bol motív historický obľúbený ako vďačný tvárny element pre národne buditeľskú funkciu literatúry, klesá táto obľuba po prevrate navidomoči. Ak sa však predsa chápu autori motívu historického i po prevrate, robia tak alebo z pohnútok čisto umeleckých, nie tendenčných, alebo zo snahy získať materiál pre pútavý dej. Do prvej skupiny patria romány Jégého (Adam Šangala, Svätopluk), novely Ivankovej (V krinolíne) a evokácie Mitrovského (Pani Heléne), do druhej na pr. román Júlia od Martina Rázusa, ale najmä dobrodružné romány Nižnánskeho a Hrušovského. Predprevratovú výchovnú funkciu zachovávajú si azda iba rozprávky Braneckého.

Poezia súčasnosti

S rozšírením oblasti tématickej nerozlučne súvisí, pravda, aj rozšírenie formálnej škály a znásobenie celej štruktúry literárneho diela. Kým do prevratu dostávajú sa k nám zahraničné smery len akoby úchytkom a so značným zmeškaním, vyrovnáva sa poprevratová literatúra slovenská omnoho živšie a temer synchronne s najrôznejšími prúdmi a smermi svetovými. Básnici nestačia ani reagovať na všetko, čo sa im núka otvorenými oknami z východu i zo západu a čo im dáva netušené možnosti výrazové. V lyrike Lukáčovej odzrkadľuje sa na pr. vplyv Claudelov (Hymny) skoro súčasne s vplyvom bolestnej osobnej problematiky Adyho (O láske neláskavej) i s vplyvom strohej antickej formy Valéryho (Elixír). V poezii Smrekovej, čo ako kúzelne osobitej, ovanie ťa miestami prchavosť obrazov Verlainových, dojem rýchleho rozpadu, chvíľkového trvania. V poezii Haľamovej môžeš privoňať k útlejšiemu, ženskou rukou sadenému kvetu poezie Wolkrovej. Básnicky vyzrel v moderných školách poetizmu aj Valentín Beniak a na poľských modernistoch učil sa Andrej Žarnov. Cesta posledného je zvlášť zaujímavá a príznačná pre vývoj slovenskej poezie poprevratovej: Od nacionálne výbojnej, ale básnicky nepretavenej Stráže pri Morave cez Brázdu cez úhory a Hlas krvi vyznačená je cesta ku zhusteným, elementárnym, ale básnicky mnohoznačne pôsobivým Kockám. Fraňo Kráľ, Vladimír Rolko, z najmladších Bezek, Kostra, Gráf, Fábry, Klimeš a i. tvoria poeziu moderne formovanou technikou. No najúčinnejší výraz vedel dať tejto technike Laco Novomeský v sbierkach Nedeľa, Romboid a Otvorené okná. Novomeský je pri tom priamym dedičom slova, ktoré pre nás vykúpil Janko Kráľ vo svojich piesňach a baladách a ktoré neskôr posvätil Ivan Krasko v symbolickom výraze svojich Veršov a Nox et solitudo. Novomeský dal tomuto výrazu novú, dnešnú platnosť, a to nie funkčným usmernením, ale básnickými kvalitami. Vyslovene funkčná je zato poezia Poničanova, zapätá celou svojou štruktúrou do časového denia, odsunutá s poľa umenia na pole politického zápolenia. O tú istú funkčnosť snažili sa aj Daňo Okáli, Fraňo Kráľ a i.

Osobitný odsek treba venovať katolíckej moderne. Vyhraňuje sa predbežne z elementov dosť nesúrodých, no zrejme prevláda v nej a tón udáva meditatívna poezia Hlbinova, ktorá po začiatočných sbierkach dozrieva v Harmonike vo vyrovnaný verš „čistej poezie“ ako jej učil Abbé Bremond. Povedľa Hlbinu prebíja sa originálnym a trochu unáhlene dôverčivým tempom radostný optimista a oslavovateľ života Rudolf Dilong a s ním rad ďalších. (Geraldini, Ľudo Ondrejov, Ján Ľupták, Ľ. Škodáček, Ľ. Kupčok, Alexander Pogorielov, Ilja J. Marko a i.)

Dráma

Najmenej sa dá povedať o slovenskej dráme. Okrem niekoľkých výnimôk možno označiť celú poprevratovú produkciu v tomto obore alebo za pokusníctvo alebo za ochotníctvo zaslúžilého typu Urbánkovho. Uvedomele tvorí z našich dramatikov azda iba Ivan Stodola. Po nenáročných výjavoch z dedinského života dostal sa Stodola k vážnej produkcii dramatickej, zväčša veselohernej, v ktorej dobrou technikou pranieruje výstrelky nášho poprevratového spoločenského života. Popri Stodolovi znesie porovnanie len Jozef Gregor Tajovský, ktorý svoju poprevratovú činnosť obmedzil výlučne na tvorbu dramatickú. Dlhý rad hier VHV (Vladimíra Hurbana), hoc písaný na veľmi náročné problémy, nedosahuje vyššej úrovne. Zlyhaly i dramatické pokusy Urbanovičove, podobne Jégého, Hronského, Timravine, pokus Rázusov a i. Z mladších autorov najsľubnejšie znaky dramatického nadania prejavil Štefan Letz, Julius Barč-Ivan a Emil Rusko. Menej sľubné sú pokusy Wagnerove, Poničanove a Vámošove.

Vedecká spisba

Pekne sa rozmáha literatúra vedecká. Pestujú sa, pravda, skoro prevažne obory duchovné na úkor exaktných. Vedecká práca sústreďuje sa okolo niekoľkých časopisov a sborníkov. Matica slovenská vydáva svoje Slovenské pohľady a Sborník, Šafárikova učená spoločnosť sborník Bratislavu, ideám hlasistickým ostávajú verné Prúdy, mladí regionalisti soskupili sa okolo Politiky. Literárnu a kultúrnu historiu pestujú po prevrate † Pavel Bujnák, Štefan Krčméry, Andrej Mráz, Rudo Brtáň, Ľ. Kühn, A. Göllnerová, M. Húska, J. V. Ormis, Ján Garaj, Konštantín Čulen, Ferdinand Šteller a i. V histórii pracujú Daniel Rapant, Branislav Varsík, Karol Goláň, Alexander Húščava, Pavel Florek, Anna Gašparíková, M. Mišík a iní. Jazykospytom sa zaoberajú Ján Stanislav, Ľudovít Novák, Henrich Bartek, Belo Letz, † Peter Tvrdý, Eugen Jóna, Štefan Tóbik, Ján Mihál, Michal Gálik, Ján Sabršúl a iní, estetikou a literárnou kritikou Štefan Krčméry, Andrej Mráz, Andrej Kostolný, Milan Pišút, Ján E. Bor, dejinami výtvarného umenia Vlado Wagner, Jozef Cincík, hudobnou kritikou G. Koričánsky, Ivan Ballo, Svätopluk Štúr a iní, pedagogikou Ján Marták, Rudolf Klačko, J. Čečetka a iní, filozofiou Samuel Št. Osuský, Svätopluk Štúr, Igor Hrušovský, psychológiou Anton Weiss-Nägel, sociologiou Anton Štefánek, Štefan Janšák, vedami právnymi Vladimír Fajnor, Emil Stodola, Jozef Rudinský, Juraj Palkovič, Adolf Záturecký, národným hospodárstvom Imrich Karvaš, Ivan Houdek, Peter Zaťko, Branislav Chrapo a i., národopisom a topografiou Fedor Houdek, Ján Húsek, Pavel Socháň, Ján Geryk a i.

*

Nasleduje časť lexikálna. Životy a diela