ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Šafárik Pavel Jozef,

narodil sa 13. mája 1795 ako syn ev. farára v Kobeliarove (Gemerská), gymnázium študoval v Rožňave (od r. 1805) a v Dobšinej (od r. 1808). R. 1810 odišiel na nemecké lyceum do Kežmarku. Tu prebudilo sa v ňom národné povedomie (najmä pod vlivom čítania spisov Jungmannových) a mladušký Šafárik vydáva knižočku básní Tatranská Muza s ljrau Slowanskau (1814). R. 1815 odišiel do Jeny, kde sa vhĺbil do štúdia filologie, historie a filozofie. Pri návrate domov spoznal sa v Bratislave s mladým Palackým. Ovocím tejto známosti bola pozoruhodná knižočka: Počátkowé Českého básnjctwj, obzwlásste prozodye (1817), v ktorej oponujú mladí učenci Jungmannovi, zastávajúc sa — nie bez vážnych dôvodov — časomerného rytmu v slovanskej poezii. Do r. 1819 pôsobil Šafárik ako vychovávateľ v Bratislave a v Pešti. Nato prijal profesúru na novootvorenom srbskom gymnáziu v Novom Sade. Hmotná i duševná tieseň prinútila ho zanechať profesorstva a r. 1833 odchodí Šafárik do Prahy. Palacký zaistí mu súkromnou sbierkou existenčné minimum s podmienkou, že nabudúce bude písať česky, nie nemecky. R. 1841 vymenovaný je za kustosa a r. 1848 za bibliotekára univerzitnej knižnice v Prahe. Chatrné zdravie nedovoľuje mu prijať ponúkané univerzitné profesúry. Umrel 26. júna 1861. — V Novom Sade zaoberal sa Šafárik najmä štúdiom literárnej historie; r. 1826 vydal v Budíne Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten, v ktorých podľa moderných bibliografických metod prvý podal súpis všetkých literatúr slovanských. Toto dielo chcel neskôr podrobne prepracovať, ale stihol tak učiniť iba v diele o dejinách juhoslovanskej literatúry (Geschichte der Südslawischen Literatur, 1864) a v niektorých kratších štúdiách literárne-historických (Památky dřevního písemníctví Jihoslovanů, 1851; Památky hlaholského písemnictví, 1853; Über die Ursprung und die Heimat des Glagolismus, 1858). Počas jeho pobytu v Novom Sade vyšla i jeho sbierka Pjsně swětské Lidu slowenského w Uhřjch, (I. diel 1823, II. diel 1827 spolu s Benediktim). Po príchode do Prahy úplne sa oddal štúdiu slovanského národopisu a po kratšej prípravnej štúdii Über die Abkunft der Slawen nach Lorenz Surowiecki (1828) vydal monumentálne Slowanské starožitnosti (1837), v ktorých na základe nesčíselných dokladov a prameňov dokázal starobylú vzdelanosť a mravnú vyspelosť Slovanov. Dielo zaoberá sa minulosťou Slovanov až do roku 988 po Kr., t. j. po dobu príchodu kresťanstva. Ako doplnok k „Slovanským starožitnostiam“ vydal Šafárik roku 1842 Slowanský národopis, kde podal prehľad súčasného Slovanstva s pripojenou prvou národopisnou mapou. Okrem týchto prác národopisných a historických vydal ešte niekoľko štúdií z oboru filologie. Tak najmä: Počátkové staročeské mluvnice (1845), Serbische Lesekörner (1833) a i. — Hoci Šafárik nebol za samostatnú spisovnú reč slovenskú, predsa — podobne ako Kollár — nepriamo prispel svojím vyzdvihovaním zachovalosti, bohatstva a ľúbozvučnosti slovenčiny k nastoleniu myšlienky samostatnej spisovnej reči slovenskej. Oboch — Šafárika a Kollára — menuje Vlček „otcami dnešnej literárnej slovenčiny“.

Šándor Elo,

známy i pod pseudonymy Jano Ozembuch, Dušan Lipnický a i., narodil sa 8. marca 1896 vo Vrbovom, meštianku vyštudoval v rodisku, obchodnú akademiu v Kolíne. Bol úradníkom Ľudovej banky v Žiline. Teraz je direktorom filiálky Hypotečnej banky v Bratislave. Od roku 1927 do roku 1931 vydal na Myjave tri sväzky humoristických obrázkov, čŕt a rozprávok: Sváko Ragan z Brezovej. Dielo obsahuje i množstvo cenného materiálu pre poznanie ľudovej psychologie a etnografie okolia brezovského. Okrem toho vydal Od Laborca, Hornádu, od Váhu i od Dunaja (1930), dielo podobného žánru ako Sváko Ragan, ale neobmedzujúce sa na brezovské okolie, Figliari (1933), Zákonodarci (1936) a iné.

Šándorfi Eduard

(Kresťanovič, Podbjedsky), narodil sa 5. apríla 1869 v Bošáci, za kňaza bol vysvätený roku 1892, potom kaplánčil v Pobedíme, roku 1899 prešiel za katechétu do Budapešti. Tu ako redaktor Kresťana, politicko-spoločenských katolíckych novín, budil národného ducha po celom Slovensku, kým ho vrchnosti nepreložily za túto záslužnú prácu na zastrčenú faru do Vrboviec, kde umrel opustený dňa 6. januára 1936.

Šenšel Ľudovít,

ev. a. v. farár v Porúbke, senior liptovský. Narodil sa 13. apríla 1888 v Očovej, gymnázium vyštudoval v Banskej Bystrici, teologiu v Šoprone, Lipsku a v Edinburgu. Po prevrate pôsobil ako profesor slovenčiny na gymnáziu v Lipt. Sv. Mikuláši a vychoval tu celú generáciu pozdejších literátov, ktorým svojou Slovenskou štylistikou (1921) vštepil cit pre dobrý spisovný jazyk slovenský. Po smrti Juraja Janošku (viď tam) prevzal v plnej miere bohatú jeho činnosť pri vydávaní kníh spolku Tranoscius, ktorého je predsedom, jeho činnosť redaktorskú, pri Cirkevných listoch a Tranovskom kalendári. Okrem toho vydal Album tolerančných chrámov (1931), Zprávu o 30-ročnom účinkovaní Tranoscia a i. Rediguje Sobrané spisy dr. Juraja Janošku.

Škarvan Albert,

narodil sa 31. januára 1869 v Tvrdošíne, gymnázium skončil v Kežmarku, medicínu v Prahe. Lekársky diplom si nadobudol v Insbrucku. V rokoch 1895 — 96 bol v Rusku u Tolstého a Čertkova. Potom vyše 10 rokov prežil v Locarne vo Švajčiarsku. R. 1909 vrátil sa domov. R. 1911 usadil sa v Bátovciach, kde bol roku 1912 vymenovaný za okresného lekára. Po prevrate pôsobil ako okresný lekár v Liptovskom Hrádku, kde umrel 29. marca 1926. Ešte na štúdiach soznámil sa Škarvan s učením Tolstého. V duchu tohoto učenia odoprel známym listom zo dňa 6. novembra 1895 konať prezenčnú vojenskú službu. Bol za to uväznený. Po druhý raz ho areštovali r. 1915 pre podozrenia z panslavizmu. Obsažný jeho denník Zápisky vojenského lekára vyšiel r. 1920. Jeho preklady Tolstého diel (Vzkriesenie, Otroctvo našej doby a kde východ? a i.) vydával Dušan Makovický v Poučnej Bibliotéke a Poučnom čítaní.

Škultéty August Horislav,

narodil sa 7. augusta 1819 v Krtíši (Novohrad), vyštudujúc teologiu, zastupoval profesora Palkoviča, bol predsedom „Ústavu“ (v. t.), kaplánom v Tisovci, farárom v Rozložnej, profesorom a direktorom slovenského gymnázia vo Veľkej Revúcej a po jeho zrušení farárom v Kraskove až do smrti, 22. januára 1892. Už vo svojich prvých veršoch, vyšlých pod názvom Básne (1840), prezradil smysel pre lahodnosť ľudovej piesne. Ľudovému tónu ostal verný i v mravoučných veršíkoch Beda a rata (1846 — 47), ľudu slúžil aj ako organizátor abstinentných spolkov a spisovateľ drobných poviestok pre deti. Posledné vydal vedno s Čipkom vo dvoch sošitoch pod názvom Zornička, zábavňík pre ďjetki (1846 — 47). Vyznačil sa aj ako sberateľ ľudových povestí, ktoré vydal s Pavlom Dobšinským (začaté r. 1858 v Balašských Ďarmotách, dotlačené v Štiavnici r. 1860) a spisovateľ Pamätí slovenského ev. a. v. gymnásia a s ním spojeného učiteľského semeniska vo Veľkej Revúci (1889).

Škultéty Bohdana,

rod. Makovická; narodila 23. januára 1865 v Ružomberku, umrela 31. mája 1935 v Turč. Sv. Martine. Verná pomocníčka svojho muža Jozefa Škultétyho. V literatúre zanechala množstvo vzorných prekladov z ruskej beletrie. (Slov. Pohľady od r. 1891.) Knižne vyšlo: Potapenko: V skutočnej službe, A. Tolstoj: Povesť o mnohých veciach, Lermontov: Hrdina našich časov a i.

Škultéty Jozef,

narodil sa 25. novembra 1853 na Potoku (Gemerská), na revúckom gymnáziu pripútal ho k národnej veci direktor August H. Škultéty (v. t.). Po skončení učiteľského ústavu bol od r. 1871 do r. 1875 učiteľom v Sučanoch a na Vrútkach. R. 1875 odišiel do Budína a absolvoval tam pedagogium. Bol potom pridelený ku školskému inšpektorátu v Rimavskej Sobote, odkiaľ mal byť preložený do ministerstva do Pešti. Volil radšej zanechať učiteľskú dráhu a r. 1879 prešiel do Turč. Sv. Martina, kde pôsobil najprv ako úradník expozitúry banky Slávie a od r. 1881 až do prevratu v redakcii Národných Novín. Od r. 1890 prevzal i redakciu Slovenských Pohľadov. Po prevrate stal sa správcom Matice slovenskej, r. 1921 vyznamenala ho Komenského univerzita čestným doktorátom a stal sa na nej profesorom. Roku 1926 odišiel do výslužby; ostal správcom Matice. Význam osobnosti a práce Jozefa Škultétyho je obrovský a nedoceniteľný; za celých tridsať najťažších predvojenných rokov sústreďoval v Slovenských Pohľadoch zo slovenského sveta vedeckého a literárneho to najlepšie, čo vydržalo urputný nápor maďarizácie. V tomto ohľade môže byť význam jeho práce — práce nevýbojnej, ale húževnatej, neúnavnej — porovnaný iba s významom práce Vajanského. Literárne začal byť činným beletristickými príspevkami od r. 1871 v Dennici, Naprede, Orle, v Dunaji, od r. 1876 ako korešpondent Národných Novín. Ale všetky svoje schopnosti a sily uplatnil až v neprehľadnom rade článkov z oboru literárnej historie a kritiky, jazykospytu a dejepisu v Slovenských Pohľadoch. Ocenil a do nového svetla postavil Jána Hollého, Šafárika, Kollára, Hamuljaka, J. M. Hurbana (osobitné vydanie r. 1888), Kuzmányho (osobitné vydanie r. 1906); sobral, roztriedil a zhodnotil množstvo materiálu historického („Slovenské memorandum 1861“, 1911; O Matici Slovenskej, 1919; Stodvadsaťpäť rokov zo slovenského života, 1920; „Nehaňte ľud môj“, 1928; O Slovákoch, časť I., II. 1928); rubrikou „Slovenský jazyk“ vykonal obrovskú prácu pre slovenskú filologiu; a — čo je najzáslužnejšie — získal si celý rad spolupracovníkov vedeckých i literárnych (Vlček, Botto, Mocko, Križko, Rizner, Czambel, Holuby, Medvecký, Hurban, Donoval, Mudroň atď.). Zázračná jeho energia dodnes nie je vyčerpaná, zasahuje stále živo do aktuálnych problémov nášho vedeckého života.

Šoltésová, rod. Maróthy Elena,

narodila sa 6. januára 1855 v Krupine, kde jej otec, Daniel Maróthy, bol ev. farárom. Ešte toho roku prešiel za farára do Ľuboreči, a tu žila i jeho dcéra do r. 1875, keď sa vydala za obchodníka Ľudovíta Soltésza do Turč. Sv. Martina. Tu žije dodnes. Od r. 1910 redigovala ženský časopis „Živena“. Do literatúry vstúpila r. 1881 poviestkou Na dedine (Slovenské Pohľady 1881), po ktorej nasledovaly ďalšie: Prípravy ku svadbe, V čiernickej škole, Letný večer, Prvé previnenie, Popelka a i., uverejňované v Slov. Pohľadoch, v Živene a inde. R. 1894 vydala dvojdielny román Proti prúdu (Turč. Sv. Martin), napísaný v duchu Vajanského tendencií. Umenie Šoltésovej vyvrcholilo v zápiskoch Moje deti — dva životy od kolísky po hrob (Turč. Sv. Martin 1923 — 24), v ktorých sleduje s neobyčajnou psychologickou prenikavosťou a citovou vrúcnosťou životy svojich dvoch detí. Dielo má veľkú cenu nielen literárnu, ale i pedagogickú. Stavané je na roveň najlepším dielam svetovej literatúry tohoto druhu a bolo preložené do viacerých rečí. Významné zostávajú i jej úvodné články v Dennici o úlohách a postavení slovenskej ženy v rodine a v národe. Popri Vansovej je Šoltésová hlavnou predstaviteľkou predprevratového feministického hnutia. Sobrané jej spisy vydala „Lipa“ v Turč. Sv. Martine v 6 sväzkoch (1921 — 1925). Vlastný životopis, Sedemdesiat rokov života, napísala do Slovenských pohľadov; vyšiel ako osobitný odtlačok r. 1925. Výbor z jej článkov sostavila Lea Mrázová a vyšiel pod názvom Začatá cesta r. 1934.

Šramko Pavel,

narodil sa 13. februára 1743 vo Veľkej Revúcej, bol ev. farárom v Paludzi, v Nemeckej Ľupči a v Klenovci; umrel v Klenovci r. 1812. Jeden z prvých osvietencov na Slovensku. Oslavoval vo veršoch reformy Marie Terezie a Jozefa II. (Běh Žiwota Slawné Paměti Neygasněgssj a Neymilostiwegssj nekdy Pani Marye Terezye, 1781; Pamětný Slaup). Napísal i Česko-Slowenskú Gramatyku (1805), v rukopise zanechal Řecko-Slowenský Slowár na Nowý Zákon, Wypsánj Zkázy Jeruzalemské a menovaný Pamětný slaup. Ukážky z jeho veršov, ktorými chcel rozširovať užitočné vedomosti, uverejnil Jaroslav Vlček v Slovenských Pohľadoch 1898.

Šramko Peter Pavel,

ev. farár v Klenovci, narodil sa 29. júla 1775 v Paludzi. Jeden z členov Učenej spoločnosti malohontskej; doplňoval bibliografickú a kultúrno-historickú prácu Pavla Valaského (v. t.).

Šrobár Vavro,

narodil sa 9. júla 1867 v Liskovej, medicínu vyštudoval v Prahe, ako lekár pôsobil v Ružomberku, bol dôverníkom Maffie na Slovensku, po prevrate stal sa splnomocneným ministrom pre správu Slovenska, potom bol ešte viac ráz ministrom. Teraz, ako senátor NS. a profesor Komenského univ. žije v Trenč. Tepliciach. Bol za dlhé roky hlavným vodcom realistického hnutia medzi slovenskou mládežou, jedným zo zakladateľov Hlasu (v. t.), prispieval do Hlasu (Maďarizácia, O národnom úspechu a jeho podmienkach, O vzdelávaní ľudu a sebavzdelávaní inteligencie), do Slovenského Obzoru, Prúdov (Viera a veda, osve 1913), Slovenského Denníka a inde. Knižne vydal populárnu Ľudovú zdravovedu, 1909, štúdiu Vláda ľudu v demokracii (1920), zápisky a dokumenty Osvobodené Slovensko (1928), Pamäti z vojny a väzenia (1922) a iné.

Štefánek Anton,

žurnalista a štátnik československý, narodil sa 23. apríla 1877 vo Veľkých Levároch. Jeden z predných činiteľov v hnutí hlasistickom; od r. 1907 redigoval Slovenský Obzor, v rokoch 1900 — 1902, 1910 — 1915 s Hodžom Slovenský Denník, prispieval do Hlasu, Prúdov a inde. Po prevrate do roku 1934 poslanec, dnes senátor Národného shromaždenia, minister školstva atď. Vedecky pracuje najmä v obore sociologie (Príspevok k sociologii slovenského stredoveku, 1932; Exkurzia o nacionalizme, 1933; Problémy spisovnej slovenčiny a slovenský nacionalizmus, Slovo a slovesnost 1935; Sociologický výzkum kulturního života na venkově, Věstník Čs. akademie zemědělské 1935 a iné). Okrem toho vydal Dejiny slovenského akademického spolku „Tatrana“ od roku 1890 — 1898 a slovenského literárneho spolku „Národa“ vo Viedni od roku 1892 — 1902 (1904) a i.

Štefánik Milan Rastislav,

astronom, francúzsky generál a prvý československý minister vojny. Narodil sa 21. júna 1880 v Košariskách, umrel 4. mája 1919 pádom lietadla neďaleko Vajnor. Počas štúdií na filozofii v Prahe zúčastnil sa realistického hnutia v spolku „Detvane“, prispieval do denníka „Čas“, jeho články z pražského pobytu sobral Juraj Šujan („Hlasistické články M. R. Štefánika“, 1929), astronomické štúdie uverejňoval v „Comptes rendus de l’Académie des sciences“ (1905 — 1912). Jeho ecuadorský denník vydal Vlad. Polívka („Zápisník dr. M. R. Štefánika z Ecuadoru z r. 1913“, 1928).

Šteller Ferdinand,

narodil sa 10. januára 1897 v Jasenom (okr. Brezno nad Hronom), po gymnaziálnych štúdiach navštevoval prírodovedeckú a filozofickú fakultu v Budapešti a v Prahe, doktorát zo slávistiky získal si v Bratislave. V rokoch 1919 — 1924 bol gymnaziálnym profesorom v Ružomberku, od roku 1924 v Košiciach. Vo filologii propagoval niektoré pravopisné reformy (Ako budeme písať prídavné (-ie) mená, 1924 a 1925, Gramatika slovenského jazyka, 1924 — 25, Pravopis slovenský, 1919, 1922, 1927, 1928, 1933 pod rozličnými titulmi). Vydal ďalej štúdiu O košickom nárečí (1928), Odpoveď Bratislave (1929), Pravda o pravopise jedine platnom (1932). Z literárnej historie publikoval: Baťko Škultéty (1925), Jonáš Záborský a pamätnie dni na rok 1926 a najmä obsiahly životopis Andrej Radlinský… (Slovenské dejiny v rokoch 1830 — 1880, roku 1934). Vydal ďalej detvianske a košické „spievky“ pod titulom Z venca mojej Maríny (I. roku 1927, II. roku 1930). Za niekoľko rokov redigoval Sborník Spolku profesorov Slovákov.

Študent od Váhu,

viď Sidor Karol.

Štúr Dionýz,

slávny geolog slovenský, narodil sa 2. apríla 1827 v Beckove, umrel ako direktor ríšskeho geologického ústavu vo Viedni dňa 9. októbra 1893. Napísal do poltreťasto spisov; väčšinou nemecky. (Geologie der Steier mark, 1871; Die Culm-Flora des Mährisch-Schlesischen Dachschiefers, 1875 — 76 atď.) Na svoj pôvod nikdy nezabudol a venoval 15.000 zlatých na založenie štipendia pri Matici českej.

Štúr Karol,

starší brat Ľudovítov, narodil sa 25. marca 1811 v Trenčíne, prežíval s bratom národný ruch v Bratislave. Od r. 1833 bol vychovávateľom v Záriečí, potom rok študoval v Berlíne, od r. 1839 do r. 1846 bol profesorom a rektorom modranského gymnázia a od r. 1846 do smrti (13. januára 1851) farárom tamojšej cirkvi. Pod dojmom gréckych klasikov a Kollárovej Slávy dcéry začal uverejňovať svoje prvé básne v bratislavských Plodoch, v Hronke a časopisoch bratových. Náhla smrť znemožnila mu rozvinúť naplno mimoriadne jeho nadanie. Knižne vydal spevy a povesti Ozvěna Tatry (1844).

Štúr Ľudovít,

vodca a hlavný organizátor hnutia za samostatnú spisovnú reč slovenskú. Narodil sa 29. októbra 1815 v Uhrovci z učiteľskej rodiny. Roku 1827 odišiel na gymnázium do Rábu a o dva roky neskôr do Bratislavy. Tu poznal a obľúbil si najmä Sama Chalupku. V Bratislave pobudol do r. 1838 a za krátky čas stal sa vodcom tamojšej slovenskej študujúcej mládeže. Ako podpredseda „Literárnej jednoty“ (v. t.) zorganizoval čulý a plodný spolkový život. V jeseni roku 1838 odišiel do Halle; študoval tu filologiu, politické dejiny a filozofiu. Z tejto okúzlilo ho najmä idealistické učenie Heglovo. Tento zakladateľ dialektickej metody poznávacej a prorok veľkej budúcnosti Slovanov utvrdil v ňom presvedčenie o samostatnom kultúrnom poslaní slovenského národa, ktoré zažalo v ňom dielo Kollárovo a Šafárikovo. Po návrate do Bratislavy (r. 1840) vyvinul Štúr ešte horlivejšiu činnosť. Ale už r. 1842 zaviedol proti nemu generálny inšpektor evanjelických cirkví a škôl, gróf Karol Zay vyšetrovanie. Najprv bez výsledku, ale rok nato oznove a v januári r. 1844 zbavili Štúra katedry, na ktorej bol zastupoval starého Palkoviča. Niektorí Štúrovi žiaci protestovali tým, že v zápätí opustili Bratislavu a prešli do Levoče. Inkvizícia nezlomila Ľudovíta Štúra, organizoval ďalej národné hnutie, písal plamenné obrany, obžaloby i petície (Die Klagen und Beschwerden der Slaven in Ungarn über die Übergriffe der Magyaren, 1844; Das neunzehnte Jahrhundert und der Magyarismus, 1845) a keď sa roku 1843 sišiel s Hodžom a Hurbanom v Hlbokom (kde posledný bol farárom), po dlhších dôverných poradách ushodli sa „hovoriť k ľudu nášmu nielen v obecnom, ale aj v pospolitom a vyššom živote nárečím naším, milou našou slovenčinou“. (O príčinách a dôvodoch, ktorými vysvetlili Štúr, Hurban a Hodža toto svoje ďalekosiahle rozhodnutie, hovorili sme v „Prehľade ideovom“ na začiatku tejto knihy.) Myšlienka samostatnej spisovnej reči slovenskej našla rýchlo horlivých privržencov. Druhý ročník Hurbanovej „Nitry“ (1844) priniesol prvé slovenské práce, osvetový spolok Tatrín (v. t.) v Lipt. Sv. Mikuláši prijal slovenčinu ako reč úradnú. 1. augusta r. 1845 V začal Štúr vydávať politické Slovenskje Národňje Novini s beletristickou prílohou Orol Tatránski a r. 1846 vydal v Bratislave spis Nárečja slovenskuo a potreba písaňja v tomto nárečí, v ktorom nakrátko vyložil príčiny odluky. Obšírnejšie učinil tak v spise Nauka reči slovenskej (1846), v ktorom ustálil aj nový pravopis, a to fonetický. V rokoch nasledujúcich oddal sa Štúr telom i dušou bojom politickým; stal sa vyslancom slobodného kráľ. mesta Zvolena na sneme uhorskom, viedol deputáciu k cisárovi, napísal sériu článkov do Národných Novín a Hurbanových Slovenských Pohľadov, organizoval osvetovú prácu medzi ľudom atď. Po revolúcii, ktorej sa činne zúčastnil, nútený bol utiahnuť sa do Modry, kde vychovával siroty po bratovi Karlovi. Tu pracoval na národopisnom diele O národních písních a pověstech plemen slovanských (1853), v ktorom, opierajúc sa o Heglovu filozofiu, dôvodil, že národy slovanské s najväčším úspechom môžu vyjadriť svoje umelecké cítenie poeziou (Gréci sochárstvom, Románi maľbou, Germáni hudbou). Týmto povýšil ľudovú pieseň za najvernejší prejav umeleckého genia národov slovanských a určil smer básnickej škole svojich nasledovníkov (Samo Chalupka, Janko Kráľ, Janko Francisci-Rimavský, Janko Matúška, Pavel Dobšinský, Ján Botto, Jozef Jančo, Bohuslav Nosák, Peter Kellner-Hostinský, Janko Kalinčák, August Horislav Škultéty, Jozef Miloslav Hurban, Jakub Grajchman, Karol Štúr a i.) Sám Štúr zasvätil svoj básnický talent ideám, ktoré hlásal ako publicista. Jeho Spevy a piesne (Bratislava 1853) sú jedinou žalostnou elegiou nad ubitým národom. Z epiky sú tam dva spevy: Svatoboj, smútiaci nad pádom Veľkej Moravy, a Matúš z Trenčína, bohatier, v ktorom na chvíľu zažiaril clivý genius národa. Do ostatných drobných veršov preniklo čo to z osobných citov. Ale žiaľ a smútok nad zmarenými nádejami vyplňuje i tieto. V Modre napísal i svoj panslavistický spis Slovanstvo a svet budúcnosti („Slavianstvo i mir buduščago“, napísané po nemecky, vyšlo v ruskom preklade v Moskve r. 1867), v ktorom vyslovil svoj názor o slovanskej vzájomnosti. Oproti všeslovanským ideám Kollárovým žiadal tu Štúr samostatné rozvitie individuality každého kmeňa vo vlastnom nárečí a za spoločný, vyšší literárny jazyk navrhoval ruštinu. Mnohé nádeje Štúrovho života zostaly nevyplnené; dňa 22. decembra roku 1855 padol na poľovačke nešťastnou náhodou na pušku, náboj vnikol do stehna a Štúr dňa 12. januára 1856 skonal v Modre. — Osobnosť Štúrova priťahovala mládež sugestívne. Bol rodeným vodcom a organizátorom: horúci a vášnivý v láske k národu, prísny až asketický k sebe samému. Zriekol sa pohodlia rodinného krbu, zaprel telesné svoje potreby na minimum a cele stal si do „služieb ducha“. Genialita Štúrova nie je v jeho diele básnickom ani filozofickom, ona je v anticky vznešenej jeho osobnosti. Ňou zapálil trúchlivé mysle svojich druhov, ňou v pravom slova smysle zachránil národ pred kultúrnym zamknutím tým, že ho v reči sjednotil a určil smer budúceho jeho vývoja na celé stáročia. Štúrove spisy začala vydávať Matica slovenská. (Dosiaľ: sv. I. Spevy a piesne, 1929; sv. II. O národných povestiach a piesňach plemien slovanských, 1932.)

Šubík František,

viď Žarnov Andrej.

Šujan Juraj,

narodil sa 2. novembra 1904 v Pravenci (okr. Prievidza). Zaoberal sa štúdiom života a diela Štefánikovho. Vydal: Hlasistické články M. R. Štefánika (1929), Milan Rastislav Štefánik (1929), Mladý Štefánik a mladé Slovensko (1932).

Šujanský František,

kat. farár v Radvani, od r. 1881 v Selciach, narodil sa 1. apríla 1832 v Rajci, umrel 20. mája 1907 v Tešíne. Pochovaný je v Selciach. Šujanský zaoberal sa slovenskou filologiou a kultúrnou historiou, hľadal pôvod slovenských slov, sbieral porekadlá a príslovia. Prevažnú časť svojich článkov uverejnil v Slov. Pohľadoch (1892 — 99). Knižne vydal Povesti a bájky (1892) a Osobné a rodné mená slovenské (1893).