ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vajanský,

vlastným menom Svetozár Miloslav Hurban, syn Jozefa Miloslava Hurbana; narodil sa 16. januára 1847 v Hlbokom, umrel 17. augusta 1916 v Turčianskom Sv. Martine. Študoval v Ober-Schützen, v Tešíne, Stendale a v Banskej Bystrici; práva skončil v Bratislave. V rokoch 1874 — 78 bol advokátom v Skalici, v Námestove a v Lipt. Sv. Mikuláši. Zúčastnil sa okupácie Bosny a Hercegoviny a po návrate domov stal sa redaktorom Národných Novín, pri ktorých sotrval až do smrti. Pre svoju neohroženú národnú činnosť bol maďarskou vládou niekoľko ráz stíhaný a pokutovaný. Literárnu dráhu nastúpil sbierkou Tatry a more (1880), motívovanou a napísanou na slovanskom juhu. V nej zračí sa už smer vývoja a budúcej pôsobnosti básnikovej: sú to obrázky zo života chrabrého juhoslovanského národa, spomienkami na smutné domáce pomery politicky naladené. Tendencii národnej podriaďoval osobné city i v ďalších svojich básňach, sobraných v knihe Veršov (1890). Prudká je táto tendencia najmä v epickej básni Herodes, javí sa i v jeho veršovanej fantastickej poviestke Vilín (1885) i v druhej sbierke Zpod jarma (1884). Hoci formove ovládol Vajanský virtuózne všetky škály básnickej dikcie, a svojimi básňami ovlivnil celú jednu generáciu, pravého významu nadobudol si prácami prozaickými. Prvá jeho novela vyšla r. 1880 v Orle pod názvom Ľalija. Po nej nasledovaly v Slov. Pohľadoch: Kandidát (1881), Mier duše (1881), Podrost (1881), Búrka v zátiší (1882), Babie leto (1882), Letiace tiene (1883) atď. a zápäť na to tri široko koncipované romány Suchá ratolesť (1884), Koreň a výhonky (r. 1885) a Kotlín (1901). Umelecky vzdelal sa tu Vajanský na tvorbe Turgeneva (preložil Otcov a deti). Dokonalou kompozíciou, majstrovským slohom i živým a časovým obsahom stal sa zakladateľom slovenského spoločenského románu. Ideove nadviazal jednak na panslavistické myšlienky Kollárove, jednak na Štúrovo povedomie o samobytnosti slovenského národa. Duchu štúrovcov zostal verný svojím nekompromisným bojom za práva národa, na Kollára nadväzoval svojimi politickými náhľadmi a vierou v oslobodenie Slovenska. Nedôveroval západníckym ideám, ktoré práve vtedy skapíňaly v dekadentizme a únave z fin de siecle. Ostro vystúpil i proti realizmu, vtedy už i na Slovensko prostredníctvom hlasistov prenikavšiemu. Oproti hlasistom, ktorí videli možnosť kultúrneho a politického oslobodenia národa len prostredníctvom obrodnej práce medzi ľudom, priťahoval Vajanský k práci inteligenciu a stredný stav. Týmto spoločenským vrstvám venoval aj obsah všetkých svojich beletristických diel. Rozvinul v nich živé pásmo deja, plného dramatických konfliktov medzi roduvernými a odrodilcami. Neopustil však pri tom nikdy pôdu skutočnosti a básnik vždy prevládol nad žurnalistom. — Súborné vydanie diel Vajanského vychádza dosiaľ v Matici slovenskej; posledne (r. 1935) vyšiel ako 13. a 14. sväzok román Koreň a výhonky a ako 15. sväzok Život Štefana Moysesa. Okrem uvedeného napísal Vajanský i cestopisy Volosko — Venecia, Sofia — Pleven (1910) a Dubrovník — Cetinije. Výber z jeho novinárskych článkov vyšiel pod titulom Náhľady a výhľady. Význam Vajanského spočíva hlavne v tom, že v najkrušnejších časoch predvojenných, keď maďarizačné besnenie neznalo už hraníc, udržoval v národe nádej na vyslobodenie.

Valaský Pavel,

ev. kňaz jelšavský, narodil sa v Baďanoch 29. januára 1742, umrel 24. septembra 1824 v Jelšave, člen Učenej spoločnosti malohontskej. Sostavil po latinsky napísanú bibliografiu Uhorska (Conspectus reipublicae litterariae in Hungaria, r. 1785), v ktorej shrnul hodne dát najmä o dielach slovenských.

Vámoš Gejza,

narodil sa 22. decembra 1901 v Piešťanoch, gymnázium vyštudoval v Nitre, medicínu v Prahe a v Anglii, doktorát filozofie nadobudol si v Bratislave. Teraz pôsobí ako kúpeľný lekár v Piešťanoch. Už do svojho debutu, sbierky noviel Editino očko (1925), vniesol autor metody svojho občianskeho povolania: sústredil svoj záujem na niekoľko patologických prejavov života a dôvodiac nimi, vyhlásil všeobecnú diagnózu o žalostnom stave sveta. Takto pokračoval i v dvojdielnom románe Atómy Boha (1928). Život je nepodarenou hračkou zlomyseľného stvoriteľa. Akákoľvek námaha napraviť ho je márna. Čím väčšiu obeť prinesiete pre dobro ľudstva, tým väčšiu radosť urobíte cynickému bohu — stvoriteľovi. V najnovších svojich prácach našiel vari Vámoš kladnejší vzťah k životu. Svedčí o tom ďalšia z jeho kníh, karikatúra na vojenský život, Jazdecká legenda (1932), v ktorej zamenil cynizmus za zdravý, chlapský humor a najmä posledné dielo, Odlomená haluz (1934), román z prostredia malomestskej židovskej a džentríckej spoločnosti, román víťazstva zdravej nátury a výchovy nad zdegenerovaným a pokryteckým okolím. Dramatické pokusy Vámošove, frašky: Sterilizácia, Jarný sladoľad a Pisár notáriušov, vyšly roku 1935.

Vansová Terezia,

narodila sa 18. apríla 1857 vo Veľkej Slatine, kde jej otec, Samuel Medvecký, bol ev. farárom. Osemnásťročná vydala sa za Jána Vansu, ev. farára v Lomničke. R. 1882 presťahovali sa odtiaľto na Pílu (pri Tisovci) a r. 1911 do Banskej Bystrice, kde žije dodnes. Do literatúry vstúpila kratšími poviestkami, uverejňovanými v Národných Novinách a v Slovenských Pohľadoch (Jedlička, Slov. Pohľady 1884, Humoreska, 1885 tamže). Roku 1889 vydala v Ružomberku román Sirota Podhradských, v ktorom prejavila vyvinutý smysel pre realistickú drobnomaľbu. Tento smysel uplatnila i v ďalších svojich novelách zo ženského sveta a z prostredia dedinských fár a škôl: Suplikant, Chovanica, Vlčia tma, Ohlášky, Julkin prvý bál a i. (vydala „Lipa“ v samostatných sošitoch v r. 1919 — 1923). Dojmy z cesty na národopisnú výstavu do Prahy opísala v humornom cestopise Pani Georgiadesová na cestách (1930). Značnej obľuby dosiahly jej dva populárne romány Kliatba (1927) a Sestry (1930). Podarené sú i novely z detského sveta Danko a Janko, Dobrodružstvá malých hrdinov dedinských a i. V dramatickej tvorbe vyskúšala svoj talent v činohre Svedomie, vo veselohrách Ľúbezní hostia a Môj Jožko a v aktovke V salóne speváčky. V ženskom hnutí rokov predprevratových mala Vansová vedúcu úlohu ako redaktorka Dennice (1898 — 1909); po prevrate viedla Slovenskú ženu (1920 — 1924). Jej sobrané spisy začala vydávať „Lipa“ v Turč. Sv. Martine (sväzok I. — III., 1919 — 1922), pokračuje v nich L. Mazáč v Prahe (tu okrem spomenutých vyšly jej knihy Prsteň, Paľko Šuška, Rozsobášení, Z fary a zo školy). R. 1928 sobrala svoje staršie a novšie dovtedy neuverejnené povesti a vydala ich pod názvom Ako zo svojho a iná próza.

Varsík Branislav,

narodil sa 5. marca 1904 na Myjave, je docentom filozofickej fakulty a komisárom archívnej a knižničnej služby krajinského úradu v Bratislave. Napísal: Slováci na pražskej univerzite do konca stredoveku (Sborník fil. fakulty, 1926), Husiti a reformácia na Slovensku do Žilinskej synody (1932). Posledná kniha je prvou kritickou, vedeckou slovenskou prácou o vplyve husitizmu na slovenský život.

Vechťovič Mydloslav,

viď Paulíny-Tóth Viliam.

Veterán,

viď Seberíny Andrej.

VHV

viď Hurban Vladimír.

Viktorín Jozef,

mecenáš a vydavateľ slovenskej literatúry; pseudonymom Junius; narodil sa 22. marca 1822 v Zavare, umrel 21. júla 1874 v Pešti. R. 1847 vysvätený na rím.-kat. kňaza, pôsobil na rozličných miestach, až na stálo zakotvil v Pešti, kde vydával slovenské knihy a almanachy. Medzi inými Concordiu (1858), Lipu (1860 — 63), básne Sládkovičove (1861), Hollého (1863), Záborského (1865 — 66), Tomáša Kempenského Štvoro kníh o nasledovaní Krista (1867) a i. Napísal slovenskú mluvnicu (Grammatik der slovakischen Sprache, 1860), ktorá sa dožila štyroch vydaní.

Vlček Jaroslav,

narodil sa 22. januára 1860 v Banskej Bystrici; otec bol Čech, matka Slovenka; gymnázium študoval v Banskej Bystrici, univerzitu v Prahe (od r. 1878). Bol stredoškolským profesorom v Prahe a v Brne a od r. 1908 profesorom českej a slovenskej literatúry na Karlovej univerzite v Prahe. Bol členom Českej akademie, po prevrate správcom Matice slovenskej, poslancom i senátorom Národného shromaždenia. Umrel dňa 21. januára 1930 v Prahe. — Vlček je zakladateľom modernej literárnej historie slovenskej. Jeho knihy a príspevky sú dosiaľ najspoľahlivejším a najúplnejším spracovaním tohoto oboru do konca rokov 90-tych storočia devätnásteho. Vlček pracoval tu metodou genetickou; individualitu spisovateľovu kládol až na druhé miesto. Pôvodné vydanie jeho Dejín literatúry slovenskej vyšlo v dvoch častiach v Turč. Sv. Martine roku 1889 a 1890 (oznove r. 1923), ale už roku 1881 vydal v Prahe prvý pokus z tohoto oboru Literatura na Slovensku, její vznik, rozvoj, význam a úspěchy. K Slovensku vrátil sa ešte knihou Slovensko od reakce Bachovy do zrušení Matice Slovenské (1913) a radom článkov, uverejnených v Slovenských Pohľadoch, ktorými doplňoval a korigoval pôvodné „Dejiny“. Z českej literárnej historie vydal: Přehled české literatury (1885), Dějiny české literatury (1893 — 1920, oznove 1931), essaye a úvahy: První novočeské škola básnická (1896), Několik kapitolek z dějin naší poezie (1898), Několik kapitolek z dějin naší slovesnosti (1912), Nové kapitolky z dějin literatury české (r. 1912), Pavel Josef Šafařík (1896) a Poznámky k Čechově Dagmaře (1913). Najnovšie (r. 1932) vydala Matica slovenská výbor z jeho článkov Jaroslav Vlček Slovensku a Malú rukoväť literárno-historickú z prác Jaroslava Vlčka.

Vojan,

viď Záborský Jonáš.

Votruba František,

narodil sa dňa 13. apríla 1880 v Hrachove (južné Čechy), gymnázium študoval v Tábore. Na Slovensku a pre Slovensko začal pracovať r. 1902 ako pomocník u Karla Salvu v Ružomberku. Ako literárny referent pôsobil v Slovenskom Denníku, v Slovenskom Týždenníku, v Slovenskom Obzore, v Dennici, v Prúdoch. Bol jedným z redaktorov Sborníka slovenskej mládeže (1909), slovenským zpravodajcom Času a Lidových Novín. Po prevrate redigoval Slovenský Denník, Slovenskú Politiku a revue Slovenské Dielo (1929). Dnes žije ako šéfredaktor Slovenskej politiky v Bratislave. V rokoch predvojenných bol Votruba členom tej mladšej generácie hlasistov, ktorá sa r. 1909 ozvala v Prúdoch. Nové idey a kritické metody tejto generácie uplatňoval vo svojich úvahách literárno-estetických a v posudkoch literárnych diel svojich vrstovníkov. Na tomto poli bola jeho činnosť vo veľkej miere priekopníckou: prvý podal dokonalý rozbor slovenskej literárnej moderny, vysvetlil jej smer a cieľ. (Jeho štúdie o Kraskovi, Jesenskom, Tajovskom a i.) Hŕstku svojich lyrických, vzácne kultivovaných veršov (Nostalgia, V pozdnej jeseni) podpísal pseudonymom Andrej Klas.

Vrahobor,

viď Maróthy Daniel.

Vrbický,

vlastným menom Peter Pavel Zgúth, narodil sa 25. januára 1863 vo Vrbici, bol učiteľom v Mošovciach, teraz žije ako penzionovaný škôldozorca v Turčianskom Svätom Martine. Vo svojej reflexívnej poezii je žiak Hviezdoslavov; v lyrike ľúbostnej spieva v duchu ľudovej piesne. Verše jeho vychádzaly v Slovenských Pohľadoch, v Dennici, v Živene a inde. Bol spolupracovníkom Vajanského v redakcii pedagogického časopisu Rodina a Škola.