ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Palárik Ján,

narodil sa 27. apríla 1822 v Rakovej na Kysuciach, gymnázium študoval v Žiline a v Kečkeméte, teologiu v Ostrihome, Bratislave a v Trnave. Kaplánčil najprv v Starom Tekove, potom (od r. 1850) vo Windschachte pri B. Štiavnici, v B. Štiavnici (r. 1851), v Pešti (od r. 1851). R. 1861 poslali ho za farára do Majtechova pri Trnave, kde umrel 7. decembra 1870. Palárikova osobnosť vysoko prevýšila priemernú úroveň vtedajšieho rím.-kat. kňažstva. Už ako kaplán vo Windschachte začal vydávať týždenník Cyrill a Method, časopis vzácnej úrovne, v ktorom hrdinsky bojoval proti vysokému kléru za osvietené, demokratické a národné ideály. Bol preháňaný s miesta na miesto, postavený pred ostrihomské konsistorium, kde mu hrozili vylúčením z cirkvi atď. Po preložení do Pešti redigoval populárne a laické Katolícke Noviny (v r. 1852 — 56). Popri tom bol spolupracovníkom Orla, Slov. Národných Novín, Slov. Pohľadov, Pešťbudínskych Vedomostí, vydal s Viktorínom almanach Concordiu (v. t.), prispieval do Lipy atď. Ako literát proboval písať verše i novely, ale prenikol iba v dramate. Keď r. 1858 objavila sa v Concordii pod pseudonymom Beskydov jeho hra Incognito, svedčila táto komedia v štyroch aktoch o autorovej príprave pre tvorbu dramatickú, ale umelecky veľa nezavážila. A hoc ani v ďalších veselohrách (Drotár, v Lipe 1860, Smierenie alebo Dobrodružstvo pri obžínkoch, v Lipe 1862) nevymanil sa Palárik z diletantstva, predsa získal si nimi nepopierateľnú zásluhu, že rozprúdil ochotnícky divadelný život rokov šesťdesiatych k službám národným. Dramaticky neúčinná je i jediná jeho tragedia so všeslovanskou tendenciou Dimitrij Samozvanec (v Sobraných dramatických spisoch vydaných Minervou v Pešti r. 1870).

Palkovič Juraj,

narodil sa 27. februára 1769 v Rimabani, študoval súčasne s Tablicom v Jene, od r. 1803 až do svojej smrti (13. júna 1850) profesor na „Stolici reči a literatúry československej“ pri bratislavskom ev. lyceu. Skostnatelé jeho názory, ktoré s katedry, najmä ku koncu života, hlásal, boly už dobou prekonané a mladými zaznávané. Ostríhajúc prísne kanonickú čistotu bibličtiny, dostal sa do sporu s Jungmannom a inými, ktorí zavádzali novoty do pravopisu i skladby. Najcennejšie svoje dielo, česko-latinsko-nemecký slovník (Böhmisch-deutsch-lateinisch Wörterbuch, mit Beyfügungder dem Slovaken und Mähren eigenen Ausdrücke und Redensarten zunächst für Schulen durchaus neubearbeitet, I. 1820, II. 1821), vydal Palkovič ako protiváhu proti chystajúcemu sa Jungmannovmu slovníku česko-nemeckému (1834 — 39), užil v ňom Ribaym a Leškom posbieraných slovenských idiotík. Užitočné boly Palkovičove kalendáre, vydávané od r. 1801 do r. 1848 (Wětssj a zwlásstněgssj Nowý i Starý Kalendář a dva jeho bratislavské časopisy: ľudový politický Týdennjk aneb Cysařské Králowské Národnj Nowiny (1812 — 18) a poučno-zábavná Tatranka, Spis pokračugjcý rozličného obsahu, pro učené, přeučené i neučené (1832 — 45). Ostatná jeho činnosť literárna, hoci rozsiahla a mnohostranná, nemá takej dôležitosti; jozefinizmus, ktorého verným privržencom ostal do smrti, bol už vtedy mŕtvy. Spomienky zasluhujú ešte poučné jeho spisy pre ľud: Poučenj o očkovánj (1802), Zpráwa o sázenj a obděláwánj stromowj (1817) a preklad Hufelandovho Kunsst Prodlauženj žiwota lidského (1800). Jeho debut Muza ze Slowenských hor (1801) a jeho dramatický pokus Dwa buchy a tri ssuchy (1800 a 1810) nemajú nijakej umeleckej ceny. Zveršoval i zemepis Uhorska (Známosť Wlasti, 1804).

Palkovič Juraj,

prepošt, kanonik ostrihomský, mecenáš bernolákovcov, narodil sa 24. apríla 1763 v Ompitáli, umrel 21. januára 1835 tamže. Do bernoláčtiny preložil a vydal celé Sväté Písmo (I., 1829; II., 1833) ako aj 6 divadelných hier Petra Metastasia, ktoré vydal pod názvom Duchowné Diwadlo (1801); vydal Bernolákov Slovár, Rešetkove Kázne, Hollého preklady a najmä jeho Svatopluka a Cyrillo-Metodiadu a i.

Palkovič Juraj,

redaktor v tlačovom oddelení ministerstva zahraničia, od roku 1936 hlavný redaktor New-Yorského deníka. Narodil sa 1. júla 1900 v Sarvaši. Študuje novodobé dejiny, najmä stredoeurópske, vývoj československej otázky a pomer slovensko-maďarský. Uverejnil z týchto oborov rad štúdií a článkov v domácich i zahraničných časopisoch (Slovenské pohľady, Prúdy, Politika, Zahraničná politika, Sobota, Centralnaja Jevropa, C. E. Observer, L’ Europe Centrale, Prager Rundschau a i.). Osve vyšla jeho štúdia Die Nachbarn der Magyaren und ihre Zusammenarbeit (1935).

Palles (Paleš) Juraj,

narodil sa 25. apríla 1753 v Gajdli, umrel 2. novembra 1833 v Spišskom Podhradí, opát a kanonik spišský, direktor prvého učiteľského ústavu na území ČSR., ktorý zorganizoval r. 1819 v Spišskej Kapitule. Sostavil pozoruhodnú Pedagogiu slowenskú pre triwiálské sskoli biskupstva Spišského (1820).

Papánek Juraj,

kat. farár v Zadunajsku, narodil sa 1. apríla 1738 v Kuklove, umrel 11. apríla 1802. Napísal dejepisné dielo o pôvode Slovákov, z ktorého pozdejší historikovia hojne čerpali: De regno regibusque Slavorum… (1780).

Pauliny Ladislav

(pseudonymom Branislav Podolinský), od r. 1840 ev. farár prietržský, narodil sa 1. júla 1815 v Zemanskom Podhradí, umrel 25. apríla 1906 v Senici. Vzbudil mnohé nádeje veršovanou alegoriou Hrdoš alebo Stratení Generál (Nitra, 1847) a skizou v duchu komédií Chalupkových Výlet do Kocaurkova (Nitra, 1842). Umĺkol však po týchto prvých pokusoch. Cenné doklady pre historiu evanjelických cirkví na Slovensku shrnul v štyroch sväzkoch Dejepisu superintendencie nitrianskej (1891 — 94).

Pauliny Tóth Viliam

(prídavok Tóth získal ako adoptovanec zemianskej rodiny svojej manželky); narodil sa 3. júna 1826 v Senici, študoval v Komárne, v Modre a v Bratislave, bol profesorom na ev. lyceu v Kremnici, po revolúcii podslúžnym v Rudne a slúžnym v Bystrici, prvým stoličným komisárom v Pešti a v Žolte. Po vyrovnaní žil v Pešti, v Skalici a napokon v Turč. Sv. Martine. R. 1869 bol vyvolený za poslanca v Báčke, stál v čele Matice Slovenskej, redigoval Národnie Noviny, vydával Černokňažníka (v. t.) a Sokola (v. t). Umrel dňa 6. mája 1877 v Turčianskom Sv. Martine. Pauliny bol duch mnohostranný; písal básne, drámy, povesti, vedecké úvahy, politické články. Vydával noviny, organizoval kultúrny i politický život. — Básniť začal v duchu Kollárovom. Neskoršie stratily jeho verše nečasový pathos a ostrou satirou šľahaly súčasné politické udalosti. Iné, skladané v tóne ľudovom, znárodnely (Bože, svetov stvoriteľu). Básne jeho vyšly zčasti r. 1866 (Staré i nové piesne Viliama Podolského), zväčša posmrtne roku 1877 pod názvom Básne Viliama Pauliny-Tótha. V próze zanechal romantickú rekonštrukciu osobnosti a doby Matúša Čáka, Trenčiansky Matúš, povesti Tatarský plen a Tajna, povesť zo života Čerkesov Kyčina, autobiografickú Trinástu pieseň, pestré Volebné rozpomienky, Tri dni zo života Štúrovho, satiru Slovenský pravopis a i. Výbor svojej beletrie vydal r. 1867 — 70 pod názvom Besiedky. V dráme urobil Pauliny pokus deväťaktovou Ľudskou komédiou (Sokol, 1862) a fraškou Kocúrkovský bál (1861), ale — ako sám priznal — bez väčšieho úspechu. Aj jeho pokus, podať originálnu vedeckú sústavu mytologie starých Slovákov, sa stroskotal (Slovenské Bájeslovie, 1876). Písal pod mnohými značkami a pseudonymami. Najznámejšie: Podolský, Rozmarín, Budišovský, Mydloslav Vechťovič atď.

Paulovič Augustín,

účtovník Spolku Sv. Vojtecha v Trnave, narodil sa 30. augusta 1850 v Bučanoch. Od r. 1897 vydavateľ Veselej knižnice, ktorú zväčša sám zaplňoval prekladmi humoresiek, sólových výstupov a p.

Pavlů Bohdan,

vyslanec Československej republiky v Moskve, narodil sa 3. marca 1883 v Spěšove na Morave. Jeden z ideových vodcov mladého Slovenska v rokoch 1909 — 1914, organizátor demokratického hnutia, vzdelaný a pohotový publicista, tvorca programu Prúdov a jeden z redaktorov Sborníka slovenskej mládeže (1909). Prispieval do Slovenského Obzoru (Literárne túžby, r. 1907, pod pseudonymom Paľo), do Prúdov (Pokrokovosť a konzervativizmus, 1912), do Času (pravidelné zprávy o slovenských veciach, 1907 — 1910), Národných listov (1910 — 1914) a inde.

Penzel Anton,

narodil sa roku 1810 v Kráľovej Lehote; ev. farár v Banskej Bystrici, kde umrel 18. októbra 1886. Znamenitý pomológ. Vydal dielo Ovocinár na Slovensku (1867).

Pepkin Dušan Sáva,

viď Medniansky Martin.

Perohryz,

viď Timko Anton Emanuel.

Petian Daniel,

narodil sa 19. septembra 1772 na Polichne, študoval v Lučenci, Banskej Štiavnici, Bratislave, od r. 1795 dva roky teologiu v Jene. Bol ev. farárom v Príbelciach, kde umrel 6. septembra 1828. Vynikajúci pomológ. V rukopise zanechal 9 hrubých sväzkov Symbola seu Collectanea ad Historiam ecclesiarum evang. Hungariae. Prispel i do Kollárových Písní světského lidu slovenského v Uhřích.

Petrovský,

viď Maršall Gustáv.

Petruškin,

viď Kello Juraj.

Pietor Ambro,

dlhoročný redaktor Národných Novín a Národného Hlásnika, slovenský publicista a buditeľ. Narodil sa 15. októbra 1843 v Bobrovci, slov. gymnázium študoval v Banskej Bystrici, práva v Pešti, vo Viedni a v Prahe. Za novinára zacvičoval sa pri Národných Listoch v Prahe, potom stal sa redaktorom Národných Novín a N. Hlásnika. Umrel 3. decembra 1906 v Turč. Sv. Martine. Okrem množstva novinárskych článkov napísal knihu Nápor — Odpor. (S podtitulom: Ako postupovala maďarizácia v Uhorsku a čo s tým súvisí, 1905.)

Pilárik Štefan,

narodil sa roku 1615 v Očovej, bol ev. farárom a dvornym kazateľom zemianskych rodín na viacerých miestach (v Očovej, na Hornej Strehovej, Spiš. Tepliciach, vo Sv. Ondreji, u gr. Gabriela Iléšházyho v Beckove, u gr. Ludvika Ňáryho v Senici), r. 1663 strávil dva mesiace v tureckom zajatí a svoje utrpenia v ňom opísal prostým, živým slohom v knihe Sors Pilarikiana. Los Pilaríka Štepána (1666, po druhé 1814), po návrate zo zajatia bol nútený ukrývať sa a napokon utiecť do Vratislavy (1673), odtiaľ do Žitavy, r. 1674 do Neusalcu, kde ako farár umrel r. 1706. Okrem uvedenej knihy vydal Pilárik r. 1648 sbierku modlitieb Favus Destillans, to gest Strd tekaucy utessených srdečných a nábožných Modliteb, r. 1651 sbierku piesní Harpha Davidica a po nemecky vlastný životopis Currus Jehovae mirabilis (Divný povoz boží, 1678).

Pinka,

viď Bella Andrej.

Pinka Štefan,

viď Zechenter Gustáv.

Pišút Milan,

narodil sa 16. februára 1908 v Liptovskom Sv. Mikuláši. Gymnázium vyštudoval v rodisku, filozofiu v Bratislave. Pôsobil ako profesor v Bratislave, toho času v Prahe. Básnik, literárny kritik a estetik (Slov. pohľady, Elán, Mladé Slovensko, Slovenské smery). V kritickej svojej činnosti uplatňuje moderné metody štrukturálne a napísal o tejto metode niekoľko článkov do Slov. smerov 1934 — 35.

Plachý Ondrej,

ev. farár v Kost. Moravciach, Turč. Sv. Martine a v Novom Meste nad Váhom, narodil sa v Krupine 18. januára 1755, umrel v Novom Meste nad Váhom 7. októbra 1810. Vydavateľ Starých Nowín liternjho Uměnj (v. t.), osvietený spisovateľ najmä z oboru historie (Piis manibus Josephi II. aug. regis Hung. ap. in Synodo Aug. et Helv. conf. redivivi sacrum, 1791). Skladal aj verše, vydával náboženské knihy (agenda, kancionál, funebrál, postila a i.).

Plávka Andrej,

tajomník sdruženia YMCA v Bratislave; narodil sa 18. novembra 1907 v Sielnici. Roku 1928 debutoval sbierkou básní Z noci i rána. Básne a novely uverejňuje v Slovenských pohľadoch, Slovenských smeroch, články v Eláne a denných časopisoch.

Plintovic Adam,

utiahol sa k nám zo Sliezska asi naraz s Tranovským, bol organistom v Žiline a vo Sv. Jure. Složil niekoľko krásnych duchovných piesní (Což můj Bůh chce, to se vždy staň, Ježíše se nespustím a i.).

Pockody Alexander,

narodil sa 21. augusta 1906 vo Veľkom Bábe pri Nitre. Študoval gymnázium v Trnave a v Nových Zámkoch, vyššiu hospodársku školu v Košiciach, kde maturoval r. 1927. Pockody debutoval Knihou jednakých dní (1930), sbierkou veršov, ktoré vznikly z rozporu dedinskej mentality s mestským prostredím. No vážne upozornil na seba až sbierkou Podkovy (1934), kde podarilo sa mu v najlepších z básní vniesť nejeden výrazný tón do slovenskej básnickej reči a zapôsobiť presvedčive stvárnením nejedného výseku z našich spoločenských pomerov. Ďalšia jeho sbierka Slávnosť (1935) hodne utrpela pathetickým gestom autorovým. Zato jeho románový debut Zmŕtvychvstanie Jána Kasalu (1935) prekvapil pevnou stavbou i výraznou rečou.

Podhradský Jozef,

ev. farár slovenskej cirkvi v Pešti, neskôr profesor na gymnáziu v Novom Sade, Sombore a Belehrade; narodil sa 19. apríla 1823 v Skalici, umrel 14. októbra 1915 v Jagodine (Juhoslávia). Napísal rad dramatických prác bez väčšej umeleckej ceny: Holuby a Šulek (1850), Vyhodený študent na Skale (1889), Mataj a jeho svet (Slov. pohľady 1886) a i. Písal i básne bez väčšej umeleckej ceny.

Podjavorinská Ľudmila,

vlastným menom Ľudmila Riznerová, narodila sa 26. apríla 1872 v Horných Bzinciach (Nitrianska), kde jej otec, Karol Rizner, bol ev. kantorom-učiteľom. Krátko pred vojnou opustila s rodičmi rodisko, presťahovala sa do Nového Mesta nad Váhom, kde žije dodnes. Podjavorinská je prvá úspešná poetka slovenská. Skoro celú doprevratovú svoju tvorbu zasvätila službe národnej; napísala množstvo veršov, besedníc, článkov poučných i básničiek pre deti, naplnených teplým dychom rodolásky a bolesťou z utrpenia slovenského národa. Jemná lyrika, vrúcny cit a prostoduchosť charakterizuje ľúbostné jej verše z tejto doby. Výbor z nich vyšiel v sbierke Z vesny života (1898). Ďalšie verše, v ktorých postupne sa vymanila z ľúbostnej lyriky, až našla svoj výraz v drobnej epike i vážnej reflexii, zostaly v časopisoch. (Dennica, Živena, Slovenské pohľady a i.) I v próze prebila sa od začiatočnícky plytkých Protív (1893) k zdravému objektivizmu a pevnej forme. Neváhala pustiť sa do najpáľčivejších problémov dediny (V otroctve, 1905; Otrok, 1904, Blud, Letopis Živeny 1906). Ale vedela si vybrať z prostredia dediny i svetlé obrázky, ktoré líči temer s kukučínovským humorom (Na prievoze, Fako Ďura Kotúľku, Žena a i.). Jej podarené detské veršíky vyšly zčasti v Turč. Sv. Martine (Veršíky pre maličkých, 1930) a v Novom Meste n. V. (Kytka veršov, 1921); novšie ich vydáva L. Mazáč v Prahe (Zajko-Bojko, Medový hrniec). Tam vyšly aj jej Balady (1930) a rozprávky pre deti Čarovné skielka (1931) a Baránok boží (1932).

Podolinský Branislav,

viď Ladislav Pauliny.

Podolský Viliam,

viď Pauliny-Tóth Viliam.

Podtatranský,

viď Rehor Uram.

Pohronský Emil (Miloš),

viď Černý Emil.

Poľský Dlhomír,

viď Majer Andrej.

Pongrác Imrich,

kapitán, zemiansky veršovník z Liptova. Od neho pochádza „Prevez, prevez, prievozníčku“, „Ej, mám ja koňa faku“ a i.

Poničan Ján,

básnickým menom Ján Rob Poničan, narodil sa 15. júna 1902 v Očovej, študoval v Banskej Bystrici, práva v Prahe. Pôsobí ako advokát v Bratislave. Predný člen skupiny davistov. Debutoval sbierkou Som (1923), v ktorej jeho funkcia agitátora za nový, komunistický spoločenský poriadok bola ešte do značnej miery zatemnená vitalistickým záujmom o smyslové radosti sveta. Tohoto vynasnažil sa zbaviť v ďalších troch sbierkach, Demontáži (1929), Večerných svetlách (1931) a Angare (1934), pravda, na úkor básnickej účinnosti verša. Idei nového spoločenského poriadku zasvätil i svoje drámy Dva svety (1925), Iskry bez ohňa (1935) a Boj (1935), tak isto aj svoj románový debut Stroje sa pohly (1935), v ktorom pokúsil sa zobraziť metodou sociálneho realizmu výsek z našej hospodárskej skutočnosti a jej triedne rozpory.

Pöstényi Ján,

správca Spolku Sv. Vojtecha, narodil sa 27. júla 1891 v Kuklove, napísal knižku Slováci a sv. Václav (1929), Dejiny Spolku sv. Vojtecha (1930), založil a redigoval Tatranského Orla, redigoval Katolícke kázne, Sborník literárno-vedeckého odboru Spolku Sv. Vojtecha 1933 (tu jeho životopis J. Papánka).

Prídavok Anton,

najprv učiteľ, od r. 1926 do r. 1932 tajomník Slovenskej ligy v Košiciach, teraz tajomník lit. oddelenia Radiojournalu v Košiciach, narodil sa 28. mája roku 1904 v Kežmarku. Vydal sbierku básní Vrásky času (1926), romány Rozbité ministerstvo (1927) a Svitanie na východe (1928).

Pruno Fraštacký Ján,

ev. rektor v Hlohovci a v Trenčíne, vydal Katechysmus latinsko-slowenský (1582). Složil niekoľko duchovných piesní (Všemohúcí Bože náš, Slunce za horu zapadá a i.). Umrel 23. apríla 1586 v Hlohovci.