ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tablic Bohuslav,

narodil sa 6. septembra 1769 v Českom Brezove (Novohrad), v Jene študoval filozofiu, teologiu, prírodovedu i archeologiu, najmä však reči: nemeckú, francúzsku, anglickú; tam soznámil sa so súčasnými prúdmi osvietenskými, ktorým potom zasvätil všetku svoju literárnu činnosť. Pôsobil najprv krátko v Horných Rykynčiciach, potom za sedem rokov na Jači, tri roky v Uhorskej Skalici a napokon, 26 rokov, v Kostolných Moravciach, kde umrel 21. januára 1832. Bol literátom neobyčajne plodným; písal knihy teologické, historické, hospodárske, právne; prekladal a uvádzal k nám súčasnú literatúru svetovú; najmä však usilovne sbieral dáta bibliografické a životopisné zo staršej slovenskej literatúry a zachoval tak pre budúcnosť v mnohých veciach jediný prameň pre poznanie literárnej minulosti od storočia šestnásteho do devätnásteho. Výsledky tejto svojej práce shrnul jednak v dvoch sbierkach Sloweností Werssovcy (I. 1805, II. 1809), jednak v úvode k štyrsväzkovému dielu Poezye (1806, 1807, 1809, 1812); ku každému dielu pridal totiž Paměti československých básníků neb veršovníků, kteříž se buďto v Uherské zemi zrodili, aneb aspoň v Uhřích živí byli. Z ďalších jeho diel zasluhujú spomenutia: Kratičká Summa Práw Uherských (1801), spisok preložený z maďarčiny pre potreby ľudu; Augsspurská Konfessy s obšírnym dodatkom Kratyčka Hystorye Augsspurského Wyznánj (r. 1808), v ktorej shrnul zas prístupné mu dáta z historie cirkvi evanjelickej a jej dejateľov v bývalom Uhorsku. Tablic, ako osvietený kultúrny historik, nezaprel sa ani v menovaných už Poeziach, kde okrem spomenutého úvodu podal svoje básnické plody. Sú to vo veršoch spracované povesti o pôvode hradu či obce, príležitostné verše, ktorými pozdravuje súčasnú dáku udalosť v kultúrnom živote atď. Viac zavážily jeho preklady z anglických a francúzskych klasikov: Anglické Múzy v Českoslowenském Oděwu (1831) a Boileaua Uměnj básnjřské (1832). I kratšie jeho práce: preklad Špaldynkovho spisu Určenj člowěka (1802), Lidomil (1813) a i. slúžily osvietenským ideám.

Tajovský,

vlastným menom Jozef Gregor, narodil sa 18. októbra 1874 v Tajove (Zvolenská). Študoval v Banskej Bystrici a v Kláštore pod Znievom. Päť rokov bol učiteľom, ale po konflikte s úradmi odišiel do Prahy (1898), vyštudoval tu obchodnú akademiu, a vrátiac sa na Slovensko, bol postupne bankovým úradníkom v Trnave, v Martine, Naďlaku, Prešove a nanovo v Martine. Ako vojak prebehol k Rusom, vstúpil do čsl. legií, spolupracoval v Odbočke Národnej rady, v časopisoch Slovenské Hlasy, Československý Denník a Československý vojak. Vrátil sa ako kapitán ruských legií, teraz žije v Bratislave ako podplukovník na penzii. — Realizmus Tajovského rozprávok z dedinského života má veľa spoločného s realizmom Kukučínovým. Líši sa od neho väčším dôrazom, ktorý Tajovský kladie na sociálnu funkciu svojej tvorby. Život dediny predstavuje drsnejšie, často až naturalisticky drsne; odhaľuje biedy tohoto života bezohľadne, karhá ich prísne. Ak sa prederie úsmev do jeho tvári, prederie sa často cez slzy. S Kukučínom ho spája najmä porozumenie a láska k dedinskému ľudu. Cítiš ju na každom slove, v trpkých výčitkách i radostných pohladeniach. Celá jeho literárna tvorba vyšla v Sobraných spisoch v Turč. Sv. Martine v rokoch 1920 — 1934: sväzok I., Do konca a iné rozprávky (z rokov 1900 — 1901); sv. II., Besednice (z rokov 1902 — 1903); sv. III., Smutné nôty (z rokov 1904 — 1906); sv. IV., Zpod kosy (z rokov 1907 — 1909); sv. V., Tŕpky (z rokov 1910 — 1912); sv. VI., S Bohom (z rokov 1913 — 1915); sv. VII. — VIII. Divadelné hry; sv. IX. — X. Rozprávky z Ruska (z rokov 1915 — 1920); sv. XI. Smrť Ďurka Langsfelda (divadelná hra); sv. XII. Obrázky nové i staré, sv. XIII. Úhrabky, sv. XIV. Jej prvý román, sv. XV. Blúznivci. I na poli dramatickej literatúry uhájil Tajovský čestné miesto, ktoré si vydobyl svojimi rozprávkami. Sú to realistické „obrazy z ľudu“: Statky-zmätky, Tma, Hriech, Matka, Ženský zákon a i., alegorická hra Sova Zuzka (1928), konverzačná hra Jej prvý román (1928), davová dráma zo slovenského povstania r. 1848 Smrť Ďurka Langsfelda (1923), ktoré, znova spracované, bolo predstavené r. 1932 na Národnom divadle v Prahe (pod názvom Úsvit nad Slovenskom) ako prvá slovenská hra, hraná tamojšími herci na tomto javisku, a dráma zo svetovej vojny Blúznivci (1933).

Tamáši Mikuláš,

viď Tomáčik Mikuláš.

Tesák Juraj Mošovský,

narodil sa v 16. storočí v Mošovciach, bol rektorom v Kežmarku a v Košiciach, učiteľom v Jihlave, farárom v Lstiboři, Českom Brode, v Slanom, Hradci Králové, Kouřimi, v Prahe. Umrel roku 1617. Písal náboženské básne a úvahy (Mnemosinon mesta Brodu Českého, 1601; Tenorové a antifony, Knižka o přátelství, 1608; Poutnik duchovní, 1616 a i.). Napísal i divadelnú hru: Komedie z knihy zákona božího, jenž slove Ruth (1603).

Tešedík Samuel,

ev. farár sarvašský, národohospodár a sociolog. Jeho reformné snahy vzbudily pozornosť Jozefa II. Hlavné svoje dielo napísal po nemecky Der Landmann in Ungarn, was er ist und was er sein könnte (1784; to isté po maďarsky r. 1786).

Tichomír Milkin,

viď Ján Donoval.

Timko Anton Emanuel,

učiteľ v Trhanovej, narodil sa 27. júna 1843 v Selciach, umrel 10. marca 1903 v Trhanovej. Spisovateľ humoristických cestopisov (Výprava na severnú točnu, Výlet do Azie za Vlasteneckým účelom, Prechádzka po pekle, Terra incognita, Výskumy z mesiaca a i.), ktoré mu vydával G. a E. Bežo v Knižnici zábavného a užitočného čítania. Užíval pseudonymu Perohryz.

Timon Samuel,

jezuita, narodil sa r. 1675 v Turnej pri Trenčíne, umrel 7. apríla 1736 v Košiciach, napísal a r. 1733 vydal historiu starodávneho Uhorska Imago antiquae Hungariae, v ktorej všíma si hlavne ríše Veľkomoravskej.

Timrava,

vlastným menom Božena Slančíková, narodila sa dňa 2. októbra 1867 v Polichne z ev. farárskej rodiny. Od r. 1909 žije pri bratovi, farárovi v Ábelovej. Prvé jej práce, uverejnené v Hornyánszkeho Slovenských Novinách v rokoch deväťdesiatych, vzbudily záujem redaktora Slovenských Pohľadov J. Škultétyho a na jeho nabádanie začala mu od roku 1896 posielať svoje črty a novely z dedinského života (Pomocník, Ťažké položenie, Tak je darmo…, Pozde, Nemilí, Veľké šťastie, Na jednom dvore, Tá zem vábna, Márnosť všetko, Príde čas, Mojžík, Ťapákovci). Po prevrate vyšly knižne jej novely: Prípad Jána Hrkaľu (1922), Skon Paľa Ročku (1922), V predvečer (1922) a romány: Hrdinovia (1928) a Všetko za národ (1930). Timravine realistické rozprávky vynikajú znamenitým umením charakterizačným; niekoľkými hrubými, „akoby do dreva rezanými“ črtami vie vystihnúť svoju postavu. Epická objektívnosť, verná psychologia a tvrdá zemitá reč zaisťujú popri tom Timrave čestné miesto medzi najlepšími slovenskými novelistami. V drámach Chudobná rodina (1921), Páva (1923) nepodarilo sa jej dostihnúť úrovne svojich noviel. Jej sobrané spisy vyšly v Turč. Sv. Martine v 7 sväzkoch (1907 — 1930).

Tisovský Hostivít,

viď Lojko Gustáv.

Tomáčik (Tamáši, Thamásy) Mikuláš,

zeman a notár v Žiline, katolícky protireformačný spisovateľ, jeden z prvých, ktorí už pred Bernolákom začali zavádzať do bibličtiny prvky ľudovej reči. (Pravda, bez každej zákonitosti, a skôr z neznalosti spisovnej bibličtiny ako zo snahy uplatniť v spisbe individualitu národa slovenského.) R. 1687 vydal dielo Transquillitas Consientiae Catholica, kde vysvetľuje svoje prestúpenie na katolícku vieru, r. 1691 obsiahlu Prawú Katolíckú Ručny Knyžku, v ktorej obhajuje katolicizmus proti podobnému Hoe-ovmu spisu (Ewangelická Ručnj Knižka) a r. 1709 latinský spis Vindiciae illibati conceptus Mariani.

Tomášik-Dumin Jozef,

narodil sa 15. septembra 1900 v Medzanoch (Šariš), gymnázium študoval v Prešove, práva v Prahe. Debutoval r. 1926 sbierkou lyrických, silne sociálne zafarbených veršov Chlapec a husle.

Tomášik Ján Pavel,

brat Samov, uhorský školský radca, narodil sa 30. júna 1802 v Jelšavskej Teplici, umrel 8. novembra 1887 v Pešti. R. 1829 vydal Paměti Gelssawské a Muránské s dôležitou prílohou Artikule muránské z roku 1585, písané po slovensky. Okrem toho napísal dielo o jazykových bojoch v Uhorsku Der Sprachkampf in Ungarn (1841), poviestku Obchodníci (1846) a preložil Ciceronove reči (1875).

Tomášik Samo,

narodil sa 8. februára 1813 v Jelšavskej Teplici, študoval v Rožňave, v Kežmarku a v Berlíne. (Tu už ako farár chyžniansky.) V Chyžnom pôsobil od r. 1835 až do smrti (10. septembra 1887). Z drobných jeho veršov, ktoré napospol znárodnely (Hej pod Muráněm, Nie se nestarejme, chlapci od Šajavy, Kochal jsem anjela a i.), nesmrteľným ho učinila hymna Hej, Slováci, improvizovaná náhodne počas jeho zastavenia sa v Prahe na ceste do Berlína. Hymna vyšla po prvý raz vo Fejérpatakyho Novom i starom vlasteneckom kalendári r. 1838. Jeho Básně a písně, české i slovenské, vyšly r. 1888. Lepšie ako básne darily sa Tomášikovi historické povesti. Prvú, Hladomru, uverejnil v Orle Tatránskom r. 1846 pod pseudonymom Kozodolský. Z ďalších: Vešelínovo dobytie Muráňa (Národný kalendár, 1867), Bašovci na Muráni (Sokol, 1864), Sečovci, veľmoži gemerskí (Sokol; 1865), Odboj Vešelínov (Orol, 1870), Malkotenti (Orol, 1873) a Kuruci (Orol, 1876) najväčšej obľuby získala si povesť Malkotenti z čias povstania Tököliho. Pamätihodnosti muránskeho zámku opísal v diele Denkwürdigkeiten des Muranyer Schlosses (1883).

Tonsoris Ján,

ev. farár v Istebnom, narodil sa vo Vrbovom. Jeden z prvých osvietených spisovateľov slovenských. Vydal ľudovú zdravovedu Sana Consilia Medica, Aneb Zdrawá Radda Lékařská (1771). Okrem toho: Otewřenj Pjsma Swateho (1746).

Tranovský Juraj,

narodil sa roku 1591 v Tešíne, študoval v rodisku a vo Wittenbergu, bol učiteľom v Prahe, rektorom v Holešove a v Meziříčí. Tu bol vysvätený za kňaza. Po desiatich rokoch vyhnaný, uchýlil, sa do Bilska v Sliezsku, potom ku Gašparovi Illésházymu na oravský zámok, napokon je povolaný za kňaza do Lipt. Sv. Mikuláša, kde po šesťročnom účinkovaní umrel 29. mája 1637. V časoch Tranovského značne sa už rozmohol rad skladateľov duchovných piesní. Tranovský posbieral ich plody a vydal v kancionále Cithara sanctorum, Pjsně duchownj staré i nowé, kterýchž cirkew kresťanská… užívá (Levoča 1638). Kancionál okrem piesní pôvodných obsahoval i preklady reformačných piesní nemeckých a niektoré piesne českobratské; spolu 400 piesní, z. ktorých Tranovský sám složil 73 a zatoľko preložil. Obsah sbierky sa v nasledujúcich sedemdesiatich vydaniach strojnásobil. Tranovského „Cithara“ bola prvým kancionálom, tlačeným na pôde slovenskej. Predstavovala na svoju dobu poklad neoceniteľný: tlačené slovo dostalo sa ňou po prvý raz do širokých vrstiev ľudu. Užíva sa dosiaľ v našich ev. a. v. sboroch. Okrem kancionála Tranovský preložil a vydal Konfessý Augsspurskú (1620) a roku 1636 v Levoči sbierku slovenských modlitieb Phiala Odoramentorum.

Trokan Ján,

ev. farár a senior v Kostolnom, narodil sa 25. februára 1810 na Myjave, umrel 5. júla 1894 v Kostolnom; napísal a r. 1851 vydal nezáživnú veršovanú oslavu revolúcie z osemaštyridsiateho Mijawa s nowim wekom.

Truchlý Ondrej,

pseudonymom Sytniansky, narodil sa r. 1841 vo Sv. Antole, bol kaplánom v Prievidzi, neskôr rím. kat. farárom v Sáse. Po Kalinčákovej smrti redigoval Orla (od r. 1871), ku ktorému pripojil kritickú prílohu Slovesnosť (od r. 1873). Umrel r. 1916. Veľká znalosť slovanských literatúr umožňovala mu oboznamovať obecenstvo s najlepšími ukážkami z poezie ruskej, poľskej a juhoslovanskej a i. Nimi uviedol k nám i niektoré nové exotické formy básnické. Najviac sa vyznačil svojimi úvahami o literatúre. Prvý písal u nás o prozodii. (Príspevky k nauke o prízvučných a rytmických rozmeroch v slovenskom básnictve. Slovesnosť, 1873.) R. 1870 prichystal v Prievidzi almanach Tábor (v. t).

Tvrdý Peter,

slovenský lexikograf, narodil sa 29. júna 1860 v Žiline, po štúdiách na katolíckom slovenskom gymnáziu v Banskej Bystrici a filologických štúdiách v Budapešti musel sa uchýliť ako štipendista do Ruska, kde bol zprvu profesorom, potom direktorom gymnázia a inšpektorom. Za svoje vynikajúce zásluhy dostal od ruskej vlády dedičné zemianstvo. Z Ruska vrátil sa do vlasti roku 1920 a oddal sa literárnej práci. Okrem niekoľkých praktických, najmä školských príručiek a slovníkov (cudzojazyčného, česko-slovenského, latinsko-slovenského a slovensko-latinského; výboru latinských hesiel a citátov) vydal Rozprávky ruských spisovateľov a preložil dva romány Dostojevského: Zápisky z mŕtveho domu a Zločin a trest. V slovenskej lexikografii vydal veľkú, základnú príručku Slovenský frazeologický slovník (1931), ktorým vyplnil citeľnú medzeru v našej odbornej literatúre. Umrel 24. februára 1935 na Myjave.