ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sakalová Sidonia,

narodila sa 1. júla 1876 vo Veľkej Bytči, úradníčka živnostenského spoločenstva tamtiež. Spisovateľka rozprávok, básní a divadelných hier pre mládež. Hip-hop svetom, veršíky (1933), Moja radosť, 2 sv. (1922 — 25), Mikuláš a Svätvečer (1924), Veselé chvíľky (1933), Z mesta na dedinu (1929), Gašparko zbojníkom (1930).

Salva Karol,

slovenský spisovateľ, národný buditeľ a hlásateľ vzájomnosti československej. Narodil sa 11. augusta 1849 v Sielnici, bol najprv učiteľom, potom, pre národné presvedčenie pozbavený úradu, stal sa majiteľom kníhtlačiarne (od r. 1888 v Ružomberku) a konečne na sklonku života ev. farárom v Clevelande, v Amerike, kde umrel 21. januára 1913. Napriek búrlivému životu vykonal Salva veľa pre rozvoj kultúrneho života na Slovensku. Zaslúžil sa najmä ako publicista, vydavateľ ľudových kníh a časopisov. Vydával: Slovenské Listy (1897 — 1900), prvý orgán, ktorý propagoval u nás československú vzájomnosť, pedagogický časopis Dom a škola (1883 — 1896, hlavný spolupracovník Karol Kálal) a detský časopis Priateľ dietok (1887 — 94). V beletrii známy je pod pseudonymom Čebradský, uverejnil veľa básničiek a poviestok v „Slovenských besiedkach“ a v časopisoch a kalendároch ním samým redigovaných.

Sambucus (Sambocký) Ján, B.,

radca, lekár a dejepisec kráľovského dvora vo Viedni. Narodil sa r. 1534 v Trnave, umrel r. 1584 vo Viedni. Bol jedným z prvých humanistov rodom zo Slovenska. Sbieral a vydával rukopisy (listy Gregora Nazianskeho, Chrysostoma, Basilia a i.), pokračoval v Bonfiniho diele Historia Hungariae; vydal, poťažne preložil, veľa filozofických spisov (Dialogo duo Platonis, Lukianos: Opera omnia, L. Diogenis: De vita ac moribus Philosophorum, Ennapios Bioi philosophón a i.).

Sartorius Daniel,

ev. farár v Banskej Bystrici, predtým rektor v Štítniku, direktor školy v Prešove, kazateľ v Prešove a diakon v Kežmarku. Narodil sa 3. júna 1704 v Štítniku, umrel r. 1763 v Banskej Bystrici. Roku 1742 vydal Florilegium Biblicum aneb Kwětná Zahrádka biblická, w kteréžto hlawnj Cžlánkowé Učenj a Náboženstwj Křesťanského, roku 1744 Diarium Biblicum aneb Hystorye Biblické Starého y Nowého Zákona a roku 1746 Summownj Postilku.

Sasinek Franko Víťazoslav,

slovenský historik, narodil sa 11. decembra 1830 v Skalici, umrel 17. novembra 1914 v Algersdorfe. R. 1930 boly jeho ostatky prevezené do Skalice. Študoval v Solnoku, bol kapucínom v Bratislave, vo Viedenskom Novom Meste a v Pezinku. Keď skončil teologiu, vymenoval ho Moyses za profesora bohoslovia v Banskej Bystrici (1864 — 1869). Potom pôsobil ako tajomník Matice Slovenskej. V r. 1876 — 1882 žil v súkromí v Skalici, roku 1882 odišiel do Prahy, kde bol kazateľom v kláštore milosrdných sestier, r. 1892 do Radošoviec, r. 1901 vstúpil do kláštora milosrdných bratov v Algersdorfe pri Štýrskom Hradci. Literárne bol činný v Priateľovi Školy a Literatúry, v Slovesnosti, v Slovenskom Letopise, ktorý vydával v rokoch 1876 — 1882 v Skalici, v Slovenských Pohľadoch a inde. Písal básničky, poviestky, divadlá, aktuálne články. Ale najväčšiu cenu majú jeho nesčíselné historické štúdie. Samostatne vydal: Dejiny drievnych národov na území terajšieho Uhorska (1867), Dejiny počiatkov terajšieho Uhorska (1868), Dejiny kráľovstva Uhorského (1869, 1871), Dejepis Slovákov (r. 1895), Država Veľkomoravská (1896) a i.

Seberini Ján,

ev. farár v Banskej Štiavnici a superintendent banského okolia, narodil sa 1. januára 1780 vo Veľkej Vsi na Orave, umrel 10. februára 1857 v Banskej Štiavnici. Osvietený a vzdelaný spisovateľ, okrem svojich kázní vydal: De praecipuis capitibus primae Educationis per paedagogos, horamque munere (1810), De praecipuis ideis Theologiae pastoralis evangelicae (1835), Corpus maximae memorabilium synodorum evangelicorum aug. conf. in Hungaria (1848).

Seberíny Andrej,

ev. farár v Naďlaku, narodil sa 14. februára 1824 v Maglóde, umrel 1. januára 1895 v Naďlaku. Pod pseudonymom Veterán vydal r. 1886 na tie časy veľmi zaujímavo koncipovaný román Slováci a svoboda o politickej úlohe Slovákov v býv. Uhorsku.

Semian Michal,

rektor gymnázia v Ratkovej, konrektor prešovského kolegia, kazateľ v Pezinku, narodil sa r. 1741 vo Vradišti pri Skalici, umrel r. 1810 v Pezinku. Okrem príležitostných a náboženských veršov napísal dejiny Uhorska vo dvoch dieloch Kratičké Hystorycké Wypsánj Knjžat a Králů Uherských (1786), v ktorých horlive vychvaľuje najmä jozefínske reformy, neprejavujúc dostatok národného ducha ani kritičnosti.

Severini Ján,

gymnaziálny profesor v Banskej Štiavnici, narodil sa r. 1716 v Dolnej Strehovej, umrel r. 1789 v Banskej Štiavnici. Bol jedným z predchodcov osvietenstva na Slovensku. Zaoberal sa najmä historiou. Vydal: Commentatio historica de veteribus Incolis Hungariae Cis-Danubiae (1767), Conspectus Historiae Hungaricae, a prima Gentisorigine ad memoriam nostram perductae (1769), Pannonia veterum monumentis illustrata (1770) a i.

Sidor Karol,

poslanec Národného shromaždenia, hlavný redaktor časopisu Slovák. Narodil sa 16. júla 1901 v Ružomberku, do predprevratových Národných Novín písal pod pseudonymom Študent od Váhu, po prevrate založil časopis „Vatra“ (roku 1919), načo vstúpil do redakcie „Slováka“, kde pôsobí dodnes. Po prvých pokusoch v literatúre (novely Kliatba nenarodených, roku 1922; divadelná hra Kysuca, 1925; cestopis Cestou po Poľsku, 1927) umĺkol a venuje sa výlučne novinárstvu. Roku 1928 vydal obsiahlu štúdiu Slováci v zahraničnom odboji a z príležitosti sedemdesiatych narodenín A. Hlinku vydal r. 1934 jeho životopis: Andrej Hlinka (1864 — 1926). Svoje zážitky vo väzení opísal v knihe Sedem týždňov (1936).

Simonides Ján,

rodom zo Spiša, od r. 1668 bol rektorom gymnázia v Brezne, Masníkov druh vo vyhnanstve, napokon farár v B. Bystrici a od r. 1704 superintendent. Vydal polemiku s jezuitom Kelliom: Collegium Apostolico-Lutheranum (1676), v rukopise zanechal svoj životopis i životopisy viacerých svojich druhov-exulantov (vyšlo r. 1883 ako Ein Bild aus der Zeit der Verfolgungen der Evangelischen in Ungarn), vydal menší a väčší katechizmus (Wyswětlení Křestianskeho Učeňj…, 1704).

Sinapius Daniel,

viď Horčička Daniel Sinapius.

Sinapius Ján,

viď Horčička Ján Sinapius.

Sklenár Juraj,

kňaz a profesor na kat. gymnáziu v Prešporku, napísal historiu ríše Veľkomoravskej Vetustissimus Magnae Moraviae situs (1784).

Slabey Andrej Pavel,

americko-slovenský spisovateľ a publicista. Narodil sa 17. novembra r. 1889 vo Vrbovom v Liptove. Ako mladý chlapec sa dostal do Ameriky, kde vyštudoval a dosiahol hodnosti bakalára filozofie a majstra psychologického odboru. Dnes je profesorom na International Baptist Seminary v East Orange N. J. Z jeho prác treba uviesť anglické: Who are the Slavs? (1911), The Slavs — a Rising Race; slovenské: Malá slovensko-anglická gramatika, Krátke dejiny Slovákov, Riadily ho hviezdy (knižka o gen. Štefánikovi, r. 1934). Ináč Slabey prispieva mnohými slovenskými i anglickými článkami jak do slovenských, tak i do anglických časopisov amerických.

Sládkovič Andrej,

vlastným menom Ondrej Braxatoris, syn Ondreja Braxatorisa st.; narodil sa 30. marca 1820 v Krupine, lyceum vyštudoval v Štiavnici, teologiu začal (r. 1840) v Bratislave a dokončil v Halle (1843 — 44). V Bratislave priľnul k Ľudovítovi Štúrovi, v Halle zas zapôsobila naň estetika Heglova a dielo Puškinovo. V rokoch 1844 — 47 bol vychovávateľom u zemana Petra Bezegha v Rybároch pod Sliačom. R. 1847 vyvolili ho za farára na Hrochoť, odkiaľ roku 1856 prešiel do Radvane. Tu umrel 20. apríla 1872. — Je najvynikajúcejším zjavom básnickej školy Štúrovej. Býva označovaný aj za najtypickejšieho jej reprezentanta. Ale nie po práve: osobnosť Sládkovičova nezmestila sa do úzkeho rámca, ktorý vymedzila básnickej družine Štúrovej jeho teoria o prostonárodnej poezii slovenskej ako o základe umelého básnictva v pravde klasického. Práve najlepšími svojimi výtvormi, Marínou (1846) a Detvanom (Nitra, 1853) vymkol sa Sládkovič z tohoto rámca. Nielen ľudová poezia, ale i veľki majstri romantizmu, Chomjakov, Puškin, Byron, Mácha, našli tu (najmä v Maríne) svojho žiaka. V Maríne po prvý raz ospieval u nás básnik naplno a otvorene popri citoch vlasteneckých i svoje city osobné. Intímna lyrika v Maríne vyvolala vtedy rozruch, ba pohoršenie; bol to „hriech oproti duchu slovenskému“ a Tatrín sa okúňal vydať túto prvú modernú báseň slovenskú. Po Maríne nasledoval Detvan, epos v piatich spevoch (Martin, Družina, Slatinský jarmok, Vohľady, Lapačka), v ktorom majstrovskou rečou ospieval básnik ľud zpod Poľany. Marínou po prvý raz vzlietol básnický genius slovenský nad domáce obzory, Detvan stal sa apoteózou národnej samobytnosti slovenskej. V ostatnej epike nedosiahol už básnik predošlej výšky. Z mladých, začiatočníckych rokov pochodia jeho Sôvety v rodine Dušanovej (1843 — 44), z neskoršej epiky Milica (Concordia, 1858), príležitostné: Gróf Mikuláš Šubič Zríňsky na Sihoti (1866) a Svätomartiniáda (1861). Šťastnejší bol v lyrike. Vysoký vzlet jeho slova a sila ideí strhuje najmä vo vlasteneckých ohlasoch: Nehaňte ľud môj, Čo vy za nič nemáte nás?, Otčiny mojej spevy, Hojže Bože, Ohlas, Veľký pôst a i. Význam Sládkovičov pre slovenskú literatúru je ďalekosiahly. Nehľadiac na to, že nebyť jeho, mohlo nebyť Hviezdoslava, je Sládkovič mostom, ktorý spájal a spája dodnes neskoršie generácie s tradíciami štúrovskými. Ďalšou jeho zásluhou je, že rozbil putá pseudoklasicizmu, v ktorom viazli jeho predchodcovia a otvoril dvere novým formám i novým ideám.

Sládkovičov,

viď Braxatoris Martin.

Slančíková Božena,

viď Timrava.

Slanický,

viď Mallý Ján.

Slávik Ján,

od r. 1882 do r. 1926 ev. farár v Dobronivej, narodil sa 4. decembra 1855 v Dačolôme, umrel 8. februára 1934 v Banskej Bystrici. Významný cirkevný i národný pracovník. Okrem drobnejších prác vydal Dejiny dobronivskej evanj. cirkve (1898) a významné Dejiny zvolenského seniorátu (1921).

Slávik Juraj,

syn predošlého; viď Neresnický.

Slávoľub,

viď Francisci Ján.

Sloboda Daniel,

narodil sa 20. decembra 1809 v Uh. Skalici, bol. ev. farárom na Rusave na Morave, umrel 10. novembra 1888 na Rusave. Svoje kollárovské básne uverejňoval v Zore a v Hronke. R. 1852 vydala Matice česká jeho Rostlinství.

Slota Juraj,

pseudonymom Rajecký, narodil sa 24. marca roku 1819 v Rajci, od r. 1852 katecheta gymnázia v Banskej Bystrici, od r. 1861 rím.-kat. farár v Tužine, ku koncu života dekan v Drahovciach. Umrel 3. októbra 1882 v Pusta-Voderanoch. Zaslúžil sa viac ako buditeľ a redaktor Pútnika svätovojtešského, Katolíckych novín a i., než ako básnik. Jeho nenáročné verše vyšly v Prahe r. 1882 pod titulom Jiřiho Sloty Rajeckého Básnické spisy.

Slovenský Ján,

zakladateľ Amerikánszko-Szlovenských Novín, prvého slovenského časopisu v Amerike a sostaviteľ anglicko-slovenského slovníka Americký Tlumač ku naučeňu še najpotrebnejších začatečných známoscoch z anglickej reči pre uherských Slovákov v Amerike žijúcich (Pittsburg 1887). Umrel 10. augusta 1900 v Amerike.

Smetanay Ján,

viď Kalina Ondrej.

Smrek Ján,

rodným menom Ján Čietek, narodil sa 16. decembra 1898 v Zemanskom Lieskovom, študoval v Modre, ev. teologiu v Bratislave. V rokoch 1924 — 1925 bol redaktorom Slovenského denníka, od roku 1925 redaktorom Národných novín, od roku 1930 je redaktorom Mazáčovho nakladateľstva v Prahe. Tomuto r. 1925 založil Edíciu mladých slovenských autorov a roku 1930 literárny časopis Elán. Oboje dosiaľ vedie. Smrek je popri Lukáčovi označovaný za hlavného predstaviteľa mladej slovenskej poezie. Vo svojej doterajšej tvorbe prejavil Smrek čisto smyslový záujem o svet. V prvej sbierke (Odsúdený k večitej žížni, 1922), bol tento záujem, pravda, ešte roztekaný, nesústredený, podliehal mohutným víziam Březinovým i melodii verša Verlainovho. V druhej a tretej sbierke (Cválajúce dni, 1925; Božské uzly, 1929) sa tento záujem sústredil a vo štvrtej (Iba oči, 1930) vyvrcholil. Upriamil sa na dva stredobody: na jednej strane žena a domov, na druhej strane šíry svet, voľnosť tuláka. Z kolízie medzi týmito dvoma hlavnými motiváciami jeho poezie vychádzal v prvých sbierkach víťazne svet. Jeho túžba za diaľkami vyplývala vlastne z vrodeného vitalizmu, zo sklonu k neustálej aktivite. Neskôr sa básnik povedome vracia z ďalekých výprav, aby odhaľoval krásu a šťastie i v prostých, blízkych veciach, najmä v kúzle domova a rodnej zeme (posledná sbierka Zrno, 1935). Najväčšou hodnotou Smrekovej poezie sú čisté, priame city, ktoré sa v nej odrážajú dynamicky a verne. Smrekovi je cudzie každé špekulatívne zasahovanie do techniky básnického výrazu. Kúzlo jeho veršov spočíva iba na plnosti ich prežitia a v úprimnosti vyjadrenia. Akákoľvek problematika je mu cudzia; dáva sa unášať chvíľkovým očarovaním, kúzlom prostoty, prchavým, chvatne sa meniacim dojmom. Umeleckú svoju konfesiu vyložil v básnickom dialogu Básnik a žena (1934). Charakteristickou pre Smrekovu formu (ako pre formu vitalistickej poezie vôbec) je zvláštna drsnosť obrazová i rytmická, ktorou je prerušovaný tok jeho melodického verša. — Okrem uvedeného sostavil dva významné sborníky: Sborník mladej slovenskej literatúry (1924) a Slovenská prítomnosť literárna a umelecká (1931).

Smrtník Benignus,

františkán, narodil sa okolo roku 1650 v Ladomeri (Tekovská), od r. 1689 bol predstaveným sboru v Malackách, od r. 1701 definitorom a magistrom novicov vo Sv. Kataríne. Tu umrel 9. septembra 1710. Napísal: Poklad Serafínsky (1691) a významnejší: Kunsst Dobre Umriti. Aneb: Sskoly duchowny Wnižto každy Werícý Krestian učy se od zlého wystrihati a dobre činiti, aby mohl sstastliwe Žiwot szwůg dokonati (1697). Podobne ako ostatní protireformační spisovatelia, prijímal už Smrtník niektoré ľudové výrazy, hoci inak písal bibličtinou.

Socháň Pavel,

narodil sa 6. júna 1862 vo Vrbici, lyceum študoval v Kežmarku, učiteľský ústav v Lučenci. Z oboch bol vylúčený pre slovenské presvedčenie. R. 1881 zapísal sa na maliarsku školu v Prahe, r. 1885 na maliarsku akademiu v Mníchove. Ale čoskoro zriekol sa umeleckej dráhy a venoval sa úplne štúdiu slovenského národopisu. V mnohom ohľade bol tu priekopníkom. Napísal do 1000 článkov a štúdií z najrôznejších oborov etnografie: Vzory slovenského národního vyšívání (1890), Slovenské národnie ornamenty (1894 a 1897), Kroje a svadba v Lopašove (Slov. Pohľady 1894 a 1897, osve po česky 1905), Svadba v Jasenovej (Slov. Pohľady 1897), Vývin keramiky a slovenská majolika (1900), Slovenská majolika, Kroje lidu slovenského, Slovenské vyšívání lidové, Domový průmysl pro spotřebu krojovou (odtlačok zo Slov. čítanky 1911, v jednom sošite), Zbojník Juro Jánošík (1924), Otázka umeleckého priemyslu ľudového na Slovensku (1924), Svätojánske ohne na Slovensku (1924), Pltníctvo na Váhu (Prúdy 1929), Niekdajší maďarskí kňazi kalvínski v českých zemiach (Prúdy 1931) a najmä obsiahle Starobylé zvyky slovenských roľníkov pri poľnej práci (1930). Socháň urobil pokus i v tvorbe dramatickej; vydal dve drámy (Renegát a Sedliacka nevesta, obe 1924) a tri veselohry (Honorár, Tobiaš Klepeto, Civilné manželstvo, 1924).

Sokolík Andrej,

narodil sa 8. februára 1849 v Nemeckej Ľupči; študoval v Levoči, Prešove a Barele; po skončení teologie stal sa profesorom na slov. gymnáziu vo Veľkej Revúcej, po jeho zatvorení bol 2 roky učiteľom vo svojom rodisku a potom tajomníkom Muzeálnej slov. spoločnosti v Turč. Sv. Martine. V rokoch 1878 — 1883 vydával s A. E. Timkom Včelku, časopis pre školskú mládež. Od roku 1898 redigoval Časopis a od roku 1896 Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Umrel 5. novembra 1913 v Budapešti.

Somolický,

vlastným menom Izidor Žiak, narodil sa 10. februára 1863 vo Svätom Michale (Turiec), gymnázium vyštudoval v Banskej Bystrici. Ako advokátsky úradník žil v Banskej Bystrici a v Ružomberku. Umrel 25. januára 1918 v Banskej Bystrici. Verše Somolického objavovaly sa najviac v Slovenských Pohľadoch (od roku 1881), v americkej Jednote (od roku 1900) a v Osvaldovom Tovaryšstve (1893, 1895 a 1900). Knižne vyšly v sbierke Na svite (Ružomberok 1892 a 1905). Charakterizuje ich raz útočný satirický tón (vo vlasteneckých reflexiách), raz prostá melodičnosť ľudovej piesne (v lyrike ľúbostnej). V poslednom jeho cykle Popevky z hôr (1906) ako i v prozaických Bájkach (1899 a 1919) ozýva sa zdravý sociálny tón. Somolický prekladal aj drobné verše z Lermontova, Kolcova, Ševčenka, Huga a i.

Stanislav Ján,

narodil sa 12. decembra 1904 v Liptovskom Sv. Jáne, filolog, docent Karlovej univerzity v Prahe. Popri početných odborných článkoch, uverejnených v „Bratislave“, Sborníku Matice slovenskej, v Časopise pro modernou filologii a inde vydal veľký vedecký spis Liptovské nárečia (1932), zredigoval sborník Ríša veľkomoravská (1933) a preložil Životy slovanských apoštolov Cyrila a Metoda (1933).

Steller-Šteliar Nando,

viď Šteller Ferdinand.

Stodola Aurel,

narodil sa 10. mája 1859 v Lipt. Sv. Mikuláši. Je profesorom vysokej školy technickej v Curychu. Stodola je učenec svetového mena a vyniká nielen ako skvelý matematik, fyzik a strojný inženier, ale jeho meno má dobrý zvuk i v kruhoch duševnej kultúry europskej. Najznámejšia jeho kniha, ktorou položil základ pre teoriu a stavbu parných turbín, je Die Dampfturbinen. Šieste vydanie vyšlo r. 1923 a je preložené do mnohých svetových rečí. Zaujímavou knihou je Gedanken zu einer Weltanschauung vom Standpunkie des Ingenieurs (1931). I táto kniha vyšla v nemčine v troch vydaniach v krátkom čase. Je to ostrá analýza súčasných pomerov, dotýka sa nielen krízy hospodárskej, ale i sociálnej a kultúrnej s hľadiska inženierskej tvorby.

Stodola Emil,

brat predošlého, advokát v Bratislave, právnický spisovateľ, vydavateľ Právn. Obzoru (1917 — 21), predseda Sväzu advokátov na Slovensku. Narodil sa 23. marca 1862 v Lipt. Sv. Mikuláši. Početné sú jeho články a publikácie z oboru práva a štatistiky: Kúpa a predaj podľa obchodného zákona (1923), Návrh slovenského právneho názvoslovia (s A. Zátureckým, 1919), O samospráve Slovenska (1921), Pálčivé otázky Slovenska (1925), Slovenské menšiny na rozhraní maďarsko-slovenskom (1919), Štatistika Slovenska (1912) a i. Roku 1933 vydal knihu spomienok, úvah a štúdií, nazvanú Prelom.

Stodola Ivan,

hlavný zdravotný radca pri krajinskom úrade, predtým lekár v Lipt. Sv. Mikuláši; narodil sa 10. februára 1888 tamže. Významný slovenský dramatik. Tvoriť začal až po prevrate, ale v krátkom čase napísal rad drám a veselohier, ktorými vo veľkej miere pozdvihol úroveň doterajšej dramatickej produkcie slovenskej. Sú to drámy: Bačova žena (1928), Kráľ Svätopluk (1931), veselohry: Náš pán minister (1927) Belasý encyán (1927), Čaj u pána senátora (1929), Posledná symfonia (1930), Jožko Púčik a jeho kariéra (1931), Cigánča (1933) a Banking-house Khuvich & Comp. (1935).

Stodola Kornel,

brat Emilov a Aurelov, narodil sa 26. augusta 1866 v Lipt. Sv. Mikuláši. Dnes je známy ako politik a národohospodár. R. 1914 vyšla jeho cestopisná kniha Zo Španielska, jedna z najbystrejších cestopisných čŕt slovenských. V Sborníku Milan Hodža, politik… uverejnil zaujímavý: Denník z viedenských vojnových rokov, v Slov. Pohľadoch 1899 cestopis V centrálnych Alpách.

Suchanský Peter,

narodil sa 18. februára 1897 v Naďlaku, gymnázium skončil v Segedíne, 2 roky študoval na univerzite v Pešti. Po prevrate stal sa redaktorom Národných Novín, v rokoch 1927 — 29 bol v Brazílii, odkiaľ sa, po načerpaní bohatých skúseností, vrátil k Národným Novinám. Vydal: Sem-tam a iné rozprávky (1922) a niekoľko dobrodružných románov: Záhadná krajina (1929), Za diamantami v divočinách Brazílie (1929), Záhadné lietadlo (1931), Brazília (1932), Tri snúbenice (1934). Hodne i prekladá.

Svoreň,

viď Cambel Danielovič Samo.

Sylván Ján,

najstarší známy skladateľ slovenských piesní. Narodil sa v prvej štvrtine 16. storočia na Slovensku, väčšiu časť života prežil v Čechách ako pisár Jána Popela z Lobkovíc; umrel v Domažliciach dňa 14. februára 1572; Skladal piesne duchovné i svetské. Niektoré z nich prezrádzajú veľké básnické nadanie a dodnes sa spievajú v evanjelických sboroch (Z hlubokosti volám k Tobě a i.). Roku 1571 vydal v Prahe Písně nové na sedm žalmů kajících a jiné žalmy.

Sytniansky,

viď Trúchly Ondrej.

Szathmáry-Vlčková Viera,

dcéra profesora Jaroslava Vlčka, narodila sa r. 1900 v Prahe. Prvé svoje lyrické básne vydala v sbierke Ulice života (česky, 1930). Novšie uverejňuje ich v Slovenských pohľadoch, v Eláne, v Živene a inde. Ukáznená forma, bohatý citový fond, tichá, tlmená rezignácia a jemný, kultivovaný výraz sú základnými znakmi jej lyrických veršov. Prekladá z francúzštiny.