Rukoväť dejín slovenskej literatúry

Časy pohanské

Z časov pohanských zachovalo sa iba niekoľko slov (mien bohov a ich sviatkov) a zlomkov piesní. (Bezpečne „Morena, Morena, zakohos’ umrela…“ a možno aj „Hoja, Ďunďa, hoja“, „Jano, Jano, Vajano…“ a i.)

Doba cyrilo-metodejská

Ani doba cyrilo-metodejská nezanechala určitejších šľakov; bola prikrátka na prebudenie národného povedomia Slovákov. Veľkomoravský knieža Rastislav vyžiadal si roku 863 od byzantského cisára Michala III. slovanských vierozvestov, chcejúc sa tak sprostiť odvislosti od nemeckých kňazov. Ale už roku 889 vyhnal jeho nástupca Svätopluk učeníkov a nasledovníkov slovanských apoštolov z krajiny a za nástupcu Metodovho na biskupskom stolci nitrianskom ustanovil Nemca Wichinga. Jednak len zachovalo sa niekoľko vzácnych omrviniek i z týchto časov. Tak udajne na Slovensku koncom jedenásteho storočia vznikly dva „Pražské zlomky hlaholské“ a zo storočia štrnásteho zachoval sa „Krtišský zlomok hlaholský“, v Čechách boly najdené hlaholské pamiatky „Legenda o sv. Václavu“, bohoslužobná pieseň „Hospodine pomiluj ny“ a doplnok prvej: „Prolog o smrti sv. Václava“.

Panstvo latinčiny

Sv. Štefan uhorský, aby ľahšie sjednotil podmanené národy, zaviedol dvoje nešťastných ustanovení. Bol to jednak feudalizmus, ktorým si zaviazal šľachtu k lénnej vernosti, jednak latinčina, ktorú učinil obcovacou rečou v cirkvi i v štáte. Prvá ustanovizeň spôsobila, že ľud v bývalom Uhorsku nemal až do roku 1848 nijakej účasti na politickom živote. Druhá zas zavinila, že mu bol zamedzený prístup i k najprimitívnejšiemu vzdelaniu. O národnom uvedomení nemôže sa v tých časoch vôbec hovoriť. Ani u zemanstva nie. „Zemanstvo uhorské bolo internacionálnou kastou, ktorú spájaly iba privilegia. Jeho obcovacou rečou bola latinčina.“ Ani v cirkvi nenašiel ľud ochrancu. „Táto vo svojom hierarchickom systéme a podľa svojich teokratických zásad bola zastupiteľkou najhrubšieho despotizmu.“

Napriek tomu ľud žil. A s ním žila i jeho reč, zachovávajúc si svoju starobylosť, čistotu a bohatstvo. Mal svoje povesti, svoju poeziu. Z tejto zachovalo sa aspoň niekoľko ukážok. Tak duchovné piesne „Vitaj, Kráľu všemohúci“, „Buoh všemohúci“ a i., známe i v Čechách, spievaly sa aj na Slovensku. O svetských piesňach „Nitra, milá Nitra“ a „Stála bitka, stála, za Štefana kráľa“ nie je isté, či pochádzajú z tejto doby. Spomienky zasluhuje po slovensky glosovaný spis „Sequentionarius seu prosarum expositio“ (z roku 1385) a takzv. „Prešporský slovník“ („Vocabularium latino-bohemicum posoniense“, vydaný roku 1892 F. Menčíkom v Prahe).