ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

a) Vek slovanskej myšlienky

Charakteristika romantizmu

Rozum a cit, dva prvky, ktoré určujú charakter duchového denia, striedajú sa v dejinách myšlienkových prúdov europských vo viacejmenej pravidelných periodách. Náhle zabočí jeden do extrému, ozve sa druhý, aby vyrovnal líniu vývoja. Tak ako výstrelky stredovekého scholastizmu vyvolaly vlnu humanizmu, tak po periode osvietenstva, ktorou bola zaplatená daň rozumu, prihlásil sa v romantizme k slovu cit. Stalo sa tak najsamprv ústy Immanuela Kanta a jeho žiakov, ktorí podrobili všemohúci rozum doby osvietenskej prísnej kritike. Súčasne vystúpil J. J. Rousseau, hlásajúc návrat k prírode a k životu prostého človeka. Títo, a po nich iní, naučili celú neskoršiu generáciu pohŕdať rozumovým vzdelaním, ktoré človeka kazí a zbavuje prirodzeného šťastia. Podľa romantikov šťastia a slobody možno dosiahnuť len rozvinutím citových dispozícií človeka, najmä jeho prirodzeného sklonu ku konaniu dobra. Z citových sklonov treba pestovať hlavne cit náboženský, cit vlastenecký, cit prírodný. A netreba stavať prekážky ani citu ľúbostnému.

Táto základná idea romantizmu prejavila sa potom svojím spôsobom vo vede, v náboženstve i v umení. Tak na pr. východiskom štúdia dejepisného stáva sa teraz miesto štátu — národnosť; cit vlastenecký a cit prírodný vedie k štúdiu ľudového ducha a jeho umeleckých prejavov; v poézii zvíťazil živel lyrický nad utilitárnosťou a akademičnosťou. A táto idea našla potom ozvenu vo viacmenej odlišných variáciach vo všetkých krajinách europských.

Idea všeslovanstva

Na naše romantické generácie (kollárovskú i štúrovskú) najsilnejšie zapôsobila romantika nemecká, najmä ako sa prejavila v nauke Hegla a jeho nasledovníkov. Prvá ozvena tejto filozofie dostala sa k nám v diele Kollárovom a Šafárikovom. Najmä Kollárova idea všeslovanstva, ktorou naplnil celé svoje životné dielo, vyvolala mohutný dojem. Idea v podstate spočívala na náhlom uvedomení si blízkeho príbuzenstva národov slovanských, v radosti nad tým, že sme členom veľkej, nepremožiteľnej rodiny týchto národov a v túhe po spojení — aspoň literárnom — všetkých členov tejto rodiny. „Každý vzdelaný Slovan nech zná štyri hlavné nárečia slovanské: ruské, illýrske, poľské a československé, aby mohol mať účastenstvo na duchovných plodoch celého Slovanstva“, hlásal Kollár. Kollár potvrdil ďalej lichotivú mienku Krmanovu a iných, že slovenčina je matkou ostatných jazykov slovanských, Tatry že sú kolískou všetkých národov slovanských a Slovák že je Slovanom ,kat exochén‘. Toto význačné postavenie, ktoré Kollár prisudzoval Slovákom v budúcej slovanskej syntéze, získalo naraz pre jeho myšlienku celé duchovné Slovensko. Znelky jeho „Slávy dcéry“ idú od úst k ústam, napodobňujú sa v najrozličnejších variantoch, prebúdzajú mĺkve mysle. Vzniká básnická generácia, ktorá pripravila pôdu generácii Štúrovej.

Poezia

V poezii píšu sa ódy na otcov slovanskej myšlienky, Kollára a Šafárika (Záborský, Žello), napodobňuje sa Slávy dcéra formou i obsahom (Ľ. Žello, S. B. Hroboň, A. H. Škultéty, Ľ. Štúr, Karol Štúr, S. Godra, K. Kuzmány a celý rad ďalších). Takto obrodil romantizmus našu, najprv cirkvi slúžiacu, potom myšlienke osvietenstva poddanú poeziu. V pravom slova smysle stvoril celú jednu básnickú generáciu. Ovlivnil i spisbu teologickú (kázne Karla Braxatorisa, Jána Chalupku, Štefana Lešku) a poeziu náboženskú (piesne Kollárove, Jána a Sama Chalupku, Ctiboha Zocha a i.).

Dráma

A všeobecný rozkvet literatúry prejavil sa i na poli dramatickom: vystúpenie Jána Chalupku, autora kocúrkovských komédií, spadá do týchto časov.

b) Nástup slovenskej myšlienky

Bratislavský „Ústav“

Bratislava už od časov Mateja Béla mala dôležité úlohy v kultúrnom živote slovenskom. Táto jej úloha vzrástla začiatkom devätnásteho storočia, keď tu pôsobilo niekoľko významných dejateľov osvietenstva (Ján Chrastina, Štefan Leška, Michal Inštitoris, Juraj Palkovič a i.). A nadobudla si dejinného významu v rokoch dvadsiatych až päťdesiatych minulého storočia. Slávne ev. lýceum s jedinečným toho času „Ústavom reči a literatúry československej“, právnická a teologická fakulta, priťahovaly sem študentstvo zo všetkých kútov Slovenska. Konzervatívne, zatuchlé a v posledných rokoch nedbale dodržiavané prednášky profesora Palkoviča na „Stolici reči a literatúry československej“ prinútily mládež, ktorá už vtedy dýchala čerstvé prúdy, doviate k nej znelkami Kollárovými a spevmi Hollého, k založeniu ďalšieho samovzdelávacieho krúžku, „Literárnej jednoty“ (1828).

Vystúpenie Štúrovo

Členom tejto Jednoty stáva sa roku 1829 Ľudovít Štúr. O štyri roky neskôr je vyvolený za jej predsedu. K Štúrovmu menu pojí sa potom všetok ďalší študentský ruch v Bratislave. Neobyčajnou silou svojho ducha a kúzlom svojej osobnosti pritiahol v krátkom čase všetku bratislavskú mládež. Imponoval jej svojím bezúhonným životom a mravnou kázňou, ktorou premáhal všetky, i najspravodlivejšie osobné potreby. Účinkoval na mládež svojím rečníckym darom, zápalistým a čistým nadšením za veci národné. Usporadoval schôdzky, verejné i súkromné, na ktorých sa prednášalo o dejinách, literatúre a jazykoch slovanských, čítaly a kritizovaly sa vlastné práce, nadväzovaly sa styky s mládežou chorvátskou, poľskou, českou, dopisovalo sa s vidieckými národovci atď. Robily sa vychádzky do bratislavského okolia, posielaly sa príspevky do pražských „Květov“ atď. Roku 1836 vydali členovia Jednoty výbor svojich prác v „Plodoch zboru učenců“.

Štúdia v Halle a Heglova filozofia zocelily ešte Štúrov charakter. Po návrate do Bratislavy (1840) stal si cele do „služby ducha“ a zmobilizoval do tejto služby čoskoro celé duchovné Slovensko. Darmo ho roku 1844 Maďari perzekvovali, — veľká myšlienka slovenského obrodenia blížila sa k svojmu uskutočneniu. Už rok pred tým radil sa Štúr s Hurbanom a Hodžom na hlbockej fare o tejto myšlienke. A toho istého roku, keď Štúra pozbavili katedry a vykázali z Bratislavy, vyšla Hurbanova „Nitra“ v novom rúchu, prinesúc prvé, čistou slovenčinou písané príspevky. Súčasne vzniká v Liptovskom Sv. Mikuláši spolok „Tatrín“, ktorý prijíma slovenčinu za svoju úradnú reč. Rok na to (1845) začaly vychodiť politické „Slovenskje Národňje Novini“. A dielo bolo dokonané, keď roku 1846 vyšlo Štúrovo „Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí“. „Mladší, celá škola Štúrova, do chlapa stali si k spisovnej slovenčine. Starší sa podelili: Kuzmány, Lichard, Belopotocký, Kadavý zaujali sa jej; Kollár a väčšina evanjelického kňažstva zavrhli ju. Katolíci zpočiatku mlčali.“

Najmä Kollár prijal slovenčinu s veľkým dešpektom. Roku 1846 vydal spis „Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky“, v ktorom nielen že sám prehovoril nadmieru podráždene, ale prijal doňho aj urážlivý a hrubý príspevok Štefana Launera. Šafárik ozval sa v „Hlasoch“ mierne, nezaznávajúc prekážok rečovej jednoty. „Hlasové“ spôsobily, že sa o slovenčinu rozpútal hotový boj. Prvý odpovedal Hurban v práve založených „Slovenských Pohľadoch“, triezve a pádne; po ňom ozval sa Štúr „Naukou reči slovenskej“ (1846) a napokon Hodža „Dobrým slovom Slovákom, súcim na slovo“ (1847) a „Větínom o slovenčine“ (1848).

c) Ideologia a dôvody Štúrovho vystúpenia

Pozvoľné rodenie sa slovenskej národnej ideológie možno pozorovať už od začiatku veku osemnásteho u mužov, akým bol Krman vo svojich citných distichoch, oslavujúcich slovenčinu, alebo Bél v predmluve k Doležalovej gramatike. Ba i vo veku sedemnástom možno najsť šľaky prebúdzajúceho sa národného povedomia v diele Daniela Horčičku alebo Tobiáša Masníka.

Úcta k slovu Kralickej biblie a s ňou súvisiace umelé pestovanie bibličtiny nevedely odolať stále usilovnejšie práva svojho sa domáhajúcemu ľudovému živlu. Neuvedomelé slovenčiace snahy literátov trnavských osvecuje a kodifikuje jozefinizmus vystúpením Bernolákovým.

Nedostatky ideí Kollárových

Mladá romantika Šafárikova a Kollárova priviedla síce na čas ideál československej vzájomnosti k novému rozkvetu v osobnostiach, akými boli Záborský, Žello, Kuzmány a i. v prvej periode svojho básnického vývinu, ale „špekulatívne vývody Kollárove nezodpovedaly citove oveľa vznešenejšej generácii štúrovskej“. Kollárovo počínanie charakterizuje ďalej úplný nezáujem o najširšie vrstvy ľudu; Kollár obracal sa vo svojich výzvach len na inteligenciu. Tento sociálny nedostatok vo všeslovanských ideách tiež nezodpovedal demokratickému duchu štúrovcov, ktorí svojím krokom chceli predovšetkým osožiť ľudu, sprístupniť mu cestu k vzdelaniu.

Nezáujem Prahy

Nepriamo zapôsobila na Štúrovo rozhodnutie aj okolnosť, že súčasná Praha nemala dostatočného pochopenia pre Slovensko, ktoré sa práve vtedy národne prebúdzalo a želalo si zasiahnuť — a to kladným spôsobom — do uskutočnenia československej vzájomnosti. Nepodchytila ponúkajúce sa úsilie bratislavskej mládeže prispieť — hoc skromne — k spoločnému dielu. Darmo Kollár a Šafárik propagujú myšlienku, že novo sa utvárajúce písomníctvo české mohlo by jazykove ťažiť z reči slovenskej. Darmo píše Hurban „Cestu Slováka ku bratrům slovanským na Moravě a v Čechách“ (1841). Darmo posielajú mladí ľudia z Bratislavy svoje príspevky do „Květov“. Praha ostáva nedoslýchavá. Toto je jeden veľmi dôležitý dôvod rozluky.

Nebezpečenstvo maďarizácie

Ale nevyhnutným stalo sa osamostatnenie spisovnej slovenčiny hlavne pre nebezpečenstvo, ktoré hrozilo národu zo vzmáhajúcej sa maďarizácie. Už roku 1792 bola maďarčina vyhlásená popri latinčine za reč úradnú. Reakcia a germanizácia za päťdesiatročného panovania cisára Františka zastavila síce na čas jej postup, ale po nastúpení Ferdinanda Dobrotivého (1835) drala sa do škôl, úradov i cirkvi čím ďalej tým bezočivejšie. Nie malý účinok na vzrastajúce sebavedomie Maďarov mala popri tom poézia Vörösmartyho, Aranya, Petőfiho. Začínaly sa perzekúcie proti slovenským dejateľom, robily sa pokusy spojiť slovenských luteránov s maďarskými kalvínmi atď. Proti maďarizácii ozvaly sa síce hlasy už i pred Štúrom (Kollár, Šoltys, Čaplovič, Hoič, Červenák, sám Hurban a Štúr a i.), ale tie by neboly národ zachránily. Najmä keď Praha, ktorá sa už vtedy začína domáhať politických práv pre Čechov, úplne zabúda na záujmy Slovákov.

Bolo treba prebudiť a zmobilizovať samotný národ, aby sa zastal svojich práv. A tu bolo nevyhnuteľné prehovoriť k nemu vlastným jeho jazykom… „ňje len v obecnom, ale aj v pospolitom a viššom živoťe nárečím naším, milou našou slovenčinou“. (Štúr: Nárečja slovenskuo, 6.)

Vzdelané vrstvy bolo zas treba konfesijne smieriť a ujednostajniť na spisovnom jazyku, aby mohly utvoriť jednotný front proti maďarizácii.

Heglova filozofia

Okrem uvedených reálnych dôvodov treba konečne uviesť i dôvody, ktoré Štúr našiel v súčasnej heglovskej filozofii.

Podľa tejto filozofie všetko, čo existuje, je vtelením absolútneho ducha, objektivizovanou myšlienkou. Toto vtelovanie nie je nahodilé, chaotické. Naopak, je to zákonitý, organizovaný proces. Jeho postup je zhruba tento: Absolútny duch existuje najprv ako téza v sústave predsvetových ideí, prechádza potom antitézou do bezvedomej sféry prírody, aby sa napokon prejavil ako uvedomelá harmonická syntéza v subjektívnom ľudskom duchu. Subjektívny ľudský duch je opäť tézou, ktorá sa snaží prejaviť ako objektivizovaná antitéza v mravnosti, práve, sociálnom cítení, politike atď. Oba predošlé stupne slučujú sa zase v syntéze, v ktorej absolútny duch obsiahne umenie, vedu, náboženstvo a filozofiu, aby sa prostredníctvom nich vrátil nazad, do sveta ideí. Smysel života je teda v tom, aby sa ním prejavil absolútny duch. I smysel života národov. Každý národ má vyplniť určité poslanie. Keď ho vyplní, zahynie. Tak zahynuly staroveké národy, keď obsah ich poslania — najnižší prejav ducha v umení — bol vyčerpaný. Tak zahynú Románi a Germáni, národy, ktorými sa dnes uskutočňuje prejav ducha vo vede, aby ustúpili Slovanom, ktorí sa stanú nositeľmi tretej fázy vtelenia ducha v náboženstve a v živote sociálnom.

„Kmeňovitosť“ slovenského národa

Táto filozofia presvedčila Štúra o veľkej úlohe Slovanov v budúcnosti. K nej družia sa i vlastné Štúrove teoretické výklady o „kmeňovitosti“, t. j. svojprávnosti a samobytnosti slovenského národa v rodine ostatných národov slovanských, ako sa nimi zapodieval v „Nárečí slovenskom“ a v „Náuke reči slovenskej“. Kmeňovitosť táto zakladá sa podľa neho na osobitnom nárečí a charaktere slovenského národa. A ako národ svojprávny máme sa snažiť „pozdvihnúť sa v smýšľaní, hospodársky, vzdelanostne, literárne a to vlastnou silou — aby sme sa stali hodným bratom v slovanskej rodine“. Štúrovi išlo o rezký, svieži život v duchu nového času (Nár. Slov.), o jednotu Slovákov a pozdvihnutie zanedbaného ľudu (N. Sl.) rečou, nárečím zavaruvaným, plnohlasným, bohatým, výrazným, pekným, jadrným, sviežim, maľovným, milou našou slovenčinou. Kollár, Šafárik a Hollý mu ukázali cestu k slovenčine slovenčiacimi pokusmi, poeziou a ľudovými spievankami.

Toto je jadro Štúrovej filozofie a smysel jeho vystúpenia.

d) Škola Štúrova

Určenie ľudovej poezie

Najpresvedčivejším dôkazom prirodzenosti Štúrovho vystúpenia zostáva napokon nepopierateľný rozmach, ktorý v zápätí nastal v literatúre. Štúra v širšom slova smysle možno nazvať zakladateľom celej slovenskej literatúry. Ale v presnom slova smysle je on zakladateľom básnickej školy, ktorej dal svojho ducha a ktorej vytýčil smer svojimi úvahami „o poezii slovanskej“ (Orol 1875), „O národných povestiach a piesňach plemien slovanských“ a i. Uvažuje: Umenie ako prejav absolútneho ducha našlo si rozličné spôsoby vyjadrenia: u Indov a Egypťanov v staviteľstve, u Grékov v sochárstve, u Románov v maľbe, u Germánov v hudbe a u Slovanov v poezii. Slovania postavia si pomník života v poezii. Základy tohoto pomníka sú už tu: v poezii nášho ľudu. Ľudová poezia nech je teda východiskom básnického tvorenia — bol Štúrov odkaz vrstovníkom. V ľudovej reči videl možnosti rozvoja, tvorivosti; v ľudovej poezii život, krásu, ba uznával ju za kvet „všetkých inších poezií“. Tento estetický moment bol pre literatúru najpožehnanejším. A iba dnes vieme náležite oceniť veľký význam tohoto odkazu: tým, že Štúr učinil ľudovú poeziu jediným kriteriom opravdivosti, účinnosti a hodnoty básnického diela, dal svojej generácii jediný, slovenským duchom presiaknutý, súci a bezpečný podklad, na ktorom mohlo vzklíčiť to, čo zasial. Nebyť tohoto odkazu, mnohí by sa boli utopili v epigonstve v tie časy pre nás jalových vzorov západných. Vo vedomí tohoto nebezpečenstva opovrhoval Štúr — sám romantik — na pr. romantizmom byronovským, tým vyzdvihovaním individuality, tým pitvaním vlastného ja. Štúr svoj romantizmus pretavil, odosobnil, postavil cele do služieb národa a ideálu; do služieb harmonie ducha s prírodou.

Škola Štúrova

Za Štúrom išla celá generácia nasledovníkov, verných jeho odkazu. Na prvom mieste medzi nimi stojí trojhvezdie: Samo Chalupka, Ján Botto, Janko Kráľ. Títo vývodia celej plejáde ďalších, ktorú tvoria: Karol Kuzmány, Michal Miloslav Hodža, Karol Štúr, Ladislav Paulíny, Jozef Miloslav Hurban, Janko Francisci Rimavský, Janko Mátúška, Pavel Dobšinský, Jozef Jančo, Bohuslav Nosák-Nezabudov, Peter Kellner-Hostinský, Janko Kalinčák, August Horislav Škultéty, Jakub Grajchman, Samo Tomášik, Ľudovít Žello a i. A napokon, ako diadém, genius Sládkovičov. Posledný patrí, pravda, jednou časťou svojej tvorby (Marínou) k romantizmu subjektivistickému, ktorý — napriek Štúrovej ostražitosti — našiel si aj u nás svojich vyznavačov v osobnostiach Sama Bohdana Hroboňa, Mikuláša Dohnányho, Viliama Paulínyho a i.

Rozvila sa i novelistika. Ale viac kvantitou ako kvalitou. Jedine v genrových obrázkoch Janka Kalinčáka nachádza poezia Bottova, Chalupkova, Kráľova rovnocenný pendant. Ostatných (Hurbana, Tomášika, Viliama Paulínyho a i.) poháňalo k tvoreniu skôr národné nadšenie, ako pravé básnické posvätenie.

e) Revolúcia. Reakcia a „Staroslováci“

Revolúcia

Politické výsledky Štúrovho vystúpenia neboly veľké. Všetko úsilie vodcov národa rozbíjalo sa na šovinistických záujmoch Maďarov a na nedostatočnom porozumení a podpore so strany domáceho zemanstva, ktoré vo vtedajšom politickom zriadení Uhorska jediné bolo by malo v moci získať dostatočný rešpekt národným ideám slovenským. Zemanstvo nestotožnilo sa s národom, podľahlo prvej vlne hungarizmu, a myšlienka slovenská našla v ňom najnebezpečnejšieho protivníka. Sám ľud nemal nijakého politického vplyvu. Požiadavky jeho skutočných zástupcov (akým bol Štúr ako ablegát na sneme uhorskom alebo biskup Jozeffy s deputáciou u panovníka a palatína) boly fumigované. Na „Žiadosti slovenského národa“, ktorými sa ohlásil ľud na shromaždení v Lipt. Sv. Mikuláši (28. marca a 10. mája 1848) a v iných mestách slovenských, odpovedalo ministerstvo vnútra náhlym súdom. Tieto a ďalšie sklamania presvedčily politických vodcov národa, že so strany Maďarov nemôžu čakať uznanie národných práv Slovákov. Preto, keď napnutý stav medzi panovníkom a Maďarmi vyvrcholil roku 1848 v revolúcii, postavili sa Slováci, soskupení v „Slovenskej národnej rade“ a vedení Štúrom, Hurbanom a Hodžom, ako aj (vojensky) Čechmi Bloudkom, Zachom a Janečkom, po bok panovníkovi. Povstanie samo skončilo sa síce s nezdarom, ale kapitulácia pri Világoši (13. VIII. 1849) a jej dôsledky sľubovaly úľavu. Najmä keď už ríšskou ústavou zo dňa 4. marca 1849 vyhlásená bola rovnoprávnosť všetkých národov v Rakúsku a slovenčina uznaná za jazyk vyučovací aj úradný.

Reakcia

Lenže Kollár, toho času univerzitný profesor vo Viedni, využil pravopisného zmätku, ktorý vtedy ešte panoval, a za tento jazyk navrhol Bachovi takzv. „staroslovenčinu“, t. j. češtinu. Zásahom Kollárovým len-len že nebolo zmarené všetko úsilie Štúrovo: staroslovenčinou začalo sa vyučovať v škole, tlačily sa ňou úradné „Slovenské Noviny“, Radlinského „Poklady kazateľského rečníctva“, Lichardova „Domová Pokladnica“, pridalo sa k nej mladšie katolícke duchovenstvo a staršia, československá strana evanjelická.

Ustálenie spisovnej slovenčiny

Ale vplyv staroslovenčiny nepotrval dlho. Jednak zostalo dosť prívržencov čistej slovenčiny, jednak sami prívrženci staroslovenčiny čoskoro zbadali jej neschopnosť ako literárnej reči. Popri tom i vláda ukázala sa menej štedrou, ako za zprvoti zdalo: 31. decembra 1851 zrušila marcovú ústavu. Tak sa stalo, že už roku 1852 dohodli sa prední spisovatelia slovenskí na zreformovaní pôvodného jazykového konceptu Štúrovho. Praktickým výsledkom tejto dohody bola Martinom Hattalom sostavená „Krátka mluvnica slovenská“, ktorou položené boly pevné a trváce základy spisovnej slovenčiny, i keď sa sostavovateľ Krátkej mluvnice odchýlil od pôvodného fonetického konceptu Štúrovho a ustálil, s ohľadom na sesterskú češtinu a na predchádzajúce návrhy Hodžove, pravopisný systém etymologický.

Roky „suchoty a nemoty“

Ale spomenuté zrušenie marcovej ústavy a nové zákony tlačové zháčily v zápätí sľubné nábehy. Tuhý absolutizmus a germanizačný útisk vedú k zániku „Slovenských Pohľadov“, časopisecký ruch obmedzuje sa na „Cyrilla a Methoda“ a „Katolícke Noviny“, roztrúsená družina Štúrova, zbavená svojho vodcu, ktorý umiera v modranskom exiliu, stráca výbojnosť. Jediný Jozef Miloslav Hurban s niekoľkými vernými spolupracovníkmi (najmä s Dohnányim) a na katolíckej strane Janko Palárik zachraňujú, čo sa zachrániť dá. Nastávajú smutné roky „suchoty a nemoty“ (1851 — 1861).

f) Časy matičné

Absolutizmus a germanizácia postihly všetky národy v Uhorsku. Ale Maďari domáhali sa čo najurputnejšie svojich politických práv. Dalo sa predvídať, že keď Viedeň popustí ich požiadavkám, bude Slovákom ešte horšie. Toto nebezpečenstvo prebudilo mysle slovenské. Bolo badať čulejší ruch a prípravu k politickému boju. Janko Palárik a Jozef Viktorín sústredili v „Concordii“ (1858) a neskôr v „Lipe“ (1860) najlepších slovenských spisovateľov oboch táborov. Pavel Dobšinský zakladá „Sokola“ (1860), v Pešti začínajú vychodiť „Pešťbudínske Vedomosti“ (1861).

Memorandum a Matica

Situácia ukázala sa kritickou v rokoch 1860 — 61. Zatiaľ, čo Maďarom bolo vyhovené v zásadných požiadavkách, keď im bol povolený vlastný snem, nedostalo sa Slovákom ani jediného zástupcu na tomto sneme. Patent zo dňa 1. sept. 1851, ktorý umožňoval evanjelickým cirkvám vydržiavanie samostatného slovenského školstva, bol zrušený. Tieto a ďalšie hrozivé okolnosti daly popud k intenzívnejšej obrane vecí národných. Obrana táto vyvrcholila pamätným „Memorandom národa slovenského“, vysloveným dňa 6. a 7. júna 1861 ústy šiestich tisícov zástupcov slovenského národa v Turčianskom Svätom Martine. „Slovenské národné shromaždenie“ pod predsedníctvom Jána Francisciho žiadalo v spomenutom Memorande, ktorého osnovníkom bol Štefan Marko Daxner, aby:

1.) osobitosť slovenského národa a jeho jazyka bola uznaná zákonom, aby

2.) bolo vymedzené slovenské „Okolie“, v ktorom by

3.) za reč úradnú, súdnu, školskú, spolkovú atď. popri maďarčine uznaná bola i slovenčina.

Poezia a novelistika

Praktické výsledky Memoranda boly, pravda, oveľa menšie. Povolené bolo založenie troch slovenských gymnázií (v Revúcej vyššie, v Martine a v Kláštore pod Znievom nižšie) a založenie Matice Slovenskej v Martine (4. augusta 1863). Ale samotné jeho nastolenie malo blahodárny účinok na celý kultúrny ruch Slovenska. Zakvitly oznove mrazom opálené koruny starších velikánov, v poezii ozval sa Sládkovič, Chalupka, Botto, Kuzmány, Paulíny-Tóth (okolo ktorého sústredil sa všetok pohyb), Žello, v novelistike Hurban, Paulíny-Tóth, Kalinčák, Záborský, a z ich koreňov vyhnaly nové svieže puky; v poezii Daniel Bachát, Janko Čajak, Gustáv Lojko, Ján Capko, Pavel Országh (vtedy pod pseudonymom Jozef Zbránsky), v novelistike najmä veľmi sľubný Ľudovít Kubáni, Mikuláš Ferienčík, Leopold Abaffy, Pavel Križko, Štefan Križan a znamenitý humorista Gustáv Zechenter.

Dráma

Obrodilo i divadlo. Prvý hlási sa k slovu Ján Palárik, ktorý svojím „Inkognitom“ a „Drotárom“ dal popud k rozvoju ochotníckych družstiev: Jonáš Záborský, Peter Kellner Hostinský, Ľudovít Kubáni, Jozef Podhradský robia pokusy o drámu historickú; Mikuláš Ferienčík, Daniel Bachát, Jakub Grajchman, Gustáv Zechenter, Paulíny-Tóth trudia sa na veselohrách, Ormis dramatizuje povesť „Mataj“.

Časopisy

Zveľadil sa i časopisecký ruch. Najobľúbenejší bol spomenutý „Sokol“, po jeho zaniknutí „Orol“. Znamenitý bol humoristický „Černokňažník“. Zo sborníkov, okrem spomenutej „Concordie“ a „Lipy“, načim ešte uviesť „Letopisy Matice Slovenskej“ a Sasinkov „Slovenský Letopis“. Pre pospolitý ľud vydával Daniel Lichard „Obzor“. Cirkevným záujmom slúžily evanjelické „Cirkevné Listy“ a katolícky „Cyril a Method“. Pre politiku boly „Pešťbudínske Vedomosti“, ktoré po prenesení do Martina vychodia ako „Národnie Noviny“.

Veda

Vedecké snaženie reprezentujú mená: v historii Mikuláš Dohnányi, Jonáš Záborský, Jozef Miloslav Hurban, Štefan Hýroš, Samo Tomášik, Pavel Križko, Peter Kellner a najmä Franko Sasinek; v národopise Viliam Paulíny-Tóth, Pavel Dobšinský, Peter Kellner a i. V estetike a filozofii Pavel Hečko; v jazykospyte Martin Hattala, Samuel Godra a i.; v pedagogike Samuel Ormis a Emil Černý, v prírodných vedách Gustáv Reuss a Dionýz Štúr. O popularizovanie vied zaslúžili sa Daniel Lichard, Anton Penzel, Andrej Kmeť a i.

g) Zavŕšenie veku Štúrovho

Radosť z rozvíjajúcej sa kultúrnej činnosti rokov šesťdesiatych nepotrvala dlho. Smutné časy zaľahly na národ už v nasledujúcom desaťročí. Nenasýtny maďarský živel prestal si vyberať v prostriedkoch, ktorými chcel uskutočniť svoju zvrátenú ideologiu národného maďarského štátu. Roku 1874 zrušili gymnázium kláštorské a revúcke, roku 1875 gymnázium martinské a Maticu Slovenskú. Toho istého roku vyriekol v uhorskom sneme ministerský predseda Koloman Tisza pamätný ortieľ nad slovenským národom. A keď i vrstovníci Štúrovi, najlepší z tých, čo si stali „do služby ducha“, rad radom vymierali, zdalo sa, že časy sú už beznádejné. Z vatry, ktorú rozložil Štúr v Slovenských Národných Novinách a v Orle Tatránskom, ktorú rozdúchal Hurban v Slovenských Pohľadoch, Paulíny v Sokole, Francisci a Ferienčík v Pešťbudínskych Vedomostiach, ostala len slabušká iskierka. A predsa táto iskierka žila; cez najhoršie časy opatrily ju slovenské vestálky v ženskom spolku „Živena“ (zal. r. 1867), kriesil ju Sytniansky v Orle, Osvald v Tovaryšstve, A. Pietor a iní v Národných Novinách. Ale bolo treba čerstvého dychu, aby zpod popola rokov sedemdesiatych vyšlahly nové plamene. A tento dych zavial skoro odrazu so troch strán: hen od Jadranu horúci vo Vajanského básnickej sbierke „Tatry a more“, tu doma dvoma sviežimi prúdmi od Oravy, Hviezdoslavovou „Hájnikovou ženou“ a Kukučínovými rázovitými kresbami.

Vajanský

Ideove najväčšmi zavážil z nich Vajanský, on dal charakter celej generácii, ním vyvrcholily myšlienky štúrovské. „S jeho smrťou ako by išla k zavŕšeniu jedna doba slovenského duchovného života — tá, ktorá sa bude počítať od Hollého, od štúrovcov, od Sládkoviča“, napísaly Národnie Noviny v nekrologu o ňom.

Vajanský bol presvedčený, že nespravodlivá maďarská politika rozhodne sa skončí katastrofou rakúsko-uhorskej monarchie. Veril popritom v kultúrne schopnosti svojho ľudu, v silu a plodnosť jeho umeleckých a hospodárskych fondov, v jeho húževnatosť a pracovitosť. Vychádzajúc z tejto viery, sústredil všetko svoje úsilie na to, aby spomenuté prirodzené fondy národa konzervoval štúrovskými ideálmi, v ktorých videl jedinú súcu postať pre ďalší kultúrny vývin Slovenska. Bránil túto postať ako básnik, romanopisec i novinár. Bránil ju proti západnej civilizácii, ktorá mu bola cudzou a skazenou a bránil ju i proti vlivom českého realizmu, ktorý mu taktiež pripadal ako nezdravý, nakazený západníctvom. Naproti tomu hľadal posilu v kultúre ruskej a spoliehal sa i na politické zasiahnutie nového „cára osloboditeľa“.

Odsudzovať dnes Vajanského idey je bezpredmetné. Nech boly akékoľvek, „konzervatívne“, „romantické“ a ešte iné, dosiahol nimi svojho cieľa: udržal Slovensko bdelé až do prevratu. Na Vajanského pleciach spočívala za dlhé a najťažšie roky všetka starosť o duchovné bytie národa; bol on hospodárom, ktorý opatril cez najhoršie pľušte zrno Štúrovho ducha, aby ho — umierajúc — sveril mladšej generácii, ktorá ho mohla zasiať za priaznivejších podmienok na úslní slobody. Ako redaktor Slovenských Pohľadov a Národných Novín sústredil okolo seba všetko, čo mohlo vtedy v záujme národnej veci hýbať perom. Z jeho školy vyšli: Ľudmila Podjavorinská, Izidor Žiak Somolický, Ján Donoval (Tichomír Milkin), Pavel Kokeš Kýčerský, Ignác Grebáč-Orlov; v novelistike Elena Maróthy Šoltésová, Terezia Vansová a rad drobnejších, výlučne vlasteneckej tendencii a výchove ľudu oddaných beletristov a básnikov (Ondrej Bella, Peter Bella-Horal, Gustáv Maršall, Kristína Royová atď.). A hoci mnohí z uvedených prehovorili neskôr svojským hlasom, na všetkých badať vplyv Vajanského.

Hviezdoslav

Druhou baštou slovenského duchovného života týchto čias je Hviezdoslav. Ideovou stránkou svojho diela nezapôsobil na svojich rovesníkov tak mohutne ako Vajanský. Nemal jeho gladiátorskej výbojnosti. Svoje myšlienky tlmočil výlučne v básňach, a to ťažkou, zhustenou, nenapodobiteľnou formou. Ale i s ideovej stránky prinieslo Hviezdoslavovo dielo do slovenskej literatúry mnoho nového. Je to menovite demokratický, ľudový živel, ktorý si úplne podmanil osnovu Hviezdoslavovej tvorby a z ktorého umeleckého fondu vyťažil on hotové poklady múdrosti, lásky a šľachetnej humanity.

A treba vyzdvihnúť i slovnú stránku Hviezdoslavovho diela, ten gigantický zápas, ktorý on podnikol s neobrobenou ešte slovenskou rečou. Obrovským úsilím pozdvihol slovenčinu naraz na básnický jazyk, schopný najjemnejších výrazových odtienkov.

V šľapajach Hviezdoslava pokúsili sa kráčať: Mártin Braxatoris Sládkovičov, Peter P. Zgúth-Vrbický, Rehor Uram-Podtatranský, Bohuslav Klimo (Hájomil), po prevrate Anna Lacková-Zora a i.

Škultéty

Prednú zásluhu o rozmach slovenského života kultúrneho koncom storočia devätnásteho a začiatkom dvadsiateho má i Jozef Škultéty. Ako redaktor Národných Novín a Slovenských Pohľadov stal sa horlivým pomocníkom Vajanského. Vďaka osobnej húževnatosti, taktu a vytrvalosti podarilo sa mu zorganizovať kultúrny život slovenský do jednotného a uvedomelého frontu. Slovenské Pohľady staly sa literárnym a vedeckým fórom znamenitej úrovne. Shromaždil v nich všetkých žijúcich slovenských spisovateľov: Hviezdoslav a Kukučín vývodia v krásnej literatúre, k nim pridáva sa v novelistike okrem už spomenutých Timrava, Čajak a i. Jaroslav Vlček, Ľudovít Rizner, Alexander Lombardini, Ján Mocko pestujú literárnu historiu, František Pastrnek, Samuel Czambel, Ľudovít Rizner, Cyril Bodický, František Šujanský, Samuel Hoič, Pavel Križko študujú slovenský jazyk, Tichomír Milkin uvažuje o literárno-estetických problémoch, Julius Botto, Franka V. Sasinek, Pavel Križko, Jozef Kohuth zaoberajú sa historiou, Pavel Socháň, Andrej Buday venujú sa etnografii, Štefan Mišík, Krištof Chorvát študujú mytologiu, Jozef Ľ. Holuby, Ján A. Wagner prírodné vedy, Andrej Kmeť historickú topografiu, Ján A. Kvačala venuje sa štúdiu života a diela Komenského. Hojnejšie a systematicky začína sa i prekladať. Najmä z ruštiny (Bohdana Škultéty) a iných slovanských literatúr (Vladimír Mičátek z juhoslovanskej, Peter Bella-Horal z poľskej). Bohatá je i prekladateľská činnosť Hviezdoslavova, Juraja Maru a i. Sám Škultéty činný je skoro vo všetkých vymenovaných oboroch. S obzvláštnou láskou venuje sa však najmä filologii a literárnej historii, a to zväčša v drobných poznámkach, príležitostných glosách, opravách a referátoch.

Veľké zásluhy získal si popri Jozefovi Škultétym a jeho Pohľadoch aj František Richard Osvald so svojimi Literárnymi Listami a troma sväzkami Tovaryšstva. Podobne ako Škultéty vedel si aj on získať rad skvelých spolupracovníkov (Trúchly, Kmeť, Kohuth, Donoval, Hoič, Furdek a i.).