ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Haan Ľudovít,

ev. farár v B. Čabe, narodil sa 13. augusta 1818 v Šamšoháze, umrel 12. augusta 1891 v Čabe. Okrem niekoľkých významných monografických a historických diel (Pamětnosti B. Čabanské, 1845; Jena Hungarica sive memoria Hungarorum a tribus proximis saeculis academiae Jenensi adscriptorum, 1858) napísal dôležitú Cithara Sanctorum, gegj historia, gegj půwodce a tohoto spolupracovníci (r. 1873).

Habel Fraňo,

volený biskup dulmenský, opát, veľký prepošt a kanonik nitriansky, narodil sa 12. októbra roku 1760 v Trenčíne, umrel 13. októbra r. 1846 v Nitre. Bol zo školy populárnych bohoslovcov Bernolákových. Napísal obšírne Učení Múdrosti kresťanskeg (1802 — 03).

Hájomil,

vlastným menom Bohuslav Klimo, narodil sa 9. apríla 1882 v Jamníku, gymnázium študoval v Banskej Bystrici a v Kežmarku; práva v Prešove, Kluži a v Pešti. Ako advokát v Liptovskom Hrádku zastával po prevrate za čas slúžnovský úrad tamže; r. 1920 bol zvolený za poslanca slov. národnej a roľníckej strany. Vo svojej básnickej tvorbe kráčal Hájomil po stopách Hviezdoslavových, ale lepšie ako široký verš tohoto svedčí mu melodická forma a duch ľudovej piesne. Svojimi vojennými veršami zaplňoval Slovenské Pohľady (od r. 1916) a výbor z nich začal vydávať v Lipt. Sv. Mikuláši r. 1928 pod názvom Z ruských hôr. Básne z bojišťa. Kniha I. a Básne v próze. Kniha II.

Haľamová Maša,

narodila sa 28. augusta 1908 v Blatnici. Študovala gymnázium v Turč. Sv. Martine, obchodnú školu v Bratislave. Vydala sa za kúpeľného lekára na Štrbskom Plese, dr. Jána Pulmana. Roku 1928 debutovala sbierkou subtílnych veršov Dar, roku 1932 vydala sbierku Červený mak. Lyrika Haľamovej je jednostrunná, vymedzená úzkym obzorom intímnych vzruchov. Forma klasicky čistá, prostá, melodická.

Halaša Andrej,

advokát v Turč. Sv. Martine, narodil sa 17. septembra 1852 v Záskalí, umrel 4. apríla 1913. Horlivý činovník Muzeálnej Slovenskej Spoločnosti. Folklorista, sberateľ ľudových piesní (zapísal ich vyše 10.000), porekadiel a prísloví. Pod pseudonymom Prorok usporiadal sbierku Písně slovenské, ktorá vyšla v Prahe 1879 a prispel do nej 275-mi piesňami. Jeho sbierky prísloví v Časopise MSSp od roku 1898.

Halla Ján,

viď Gall Ivan.

Hamaliar Ján Igor,

knihovník Verejnej a univerzitnej knižnice v Prahe. Narodil sa 4. januára 1905 v Bátovciach, umrel 14. októbra 1931 tamže. Kritik a literárny historik. Vo svojich novinárskych článkoch, z ktorých výber vydal knižne pod názvom Hlasy nášho východu (1929), horlive sa zastával čsl. jazykovej jednoty.

Hamaljar Martin,

ev. superintendent, narodil sa 1. novembra 1750 v Bátovciach, umrel 3. augusta 1812 v Sarvaši. Učený a osvietený muž; zaslúžil sa ako spoluzakladateľ Spolku literatúry slovenskej a Stolice řeči a literatúry československé pri bratislavskom lýceu. Napísal: Materialen zum öffentlichen Religions-Unterricht (1790), Agenda, to gest Poržádek Prác Cyrkewnjch (1788) a i.

Hamuljak Martin,

účtovný radca v Budíne, narodil sa 19. apríla 1789 v Jasenici, umrel 31. marca 1859 v Námestove. Zaslúžil sa najmä založením Spolku Milowňíkow Reči a Literatúry Slowenskég (r. 1834), ktorý vydal 4 sväzky básní J. Hollého a najmä štyri ročníky prvého slovenského almanachu Zora (1835, 1836, 1839 a 1840) tlačeného bernolákovčinou. Hamuljakova veľká knižnica prešla do bývalej Matice Slovenskej.

Hanko Milan,

profesor v Kláštore pod Znievom, potom redaktor Slovenského východu v Košiciach. Narodil sa 8. novembra 1905 v Malej Čauši (okr. Prievidza). Literárny historik a kritik. Časť jeho štúdie Literárne teorie J. M. Hurbana vyšla v Slov. smeroch 1934.

Hattala Martin,

univerzitný profesor v Prahe, narodil sa 4. novembra 1821 v Trstenej, umrel 11. decembra 1903 v Prahe. Svojho času vodca linguistiky českej i slovenskej. Napísal niekoľko slovenských mluvníc (Grammatica linguae Slovenicae, 1850; Krátka mluvnica slovenská, 1850; Srovnávací mluvnice jazyka českého a slovenského, 1857; Mluvnica jazyka slovenského, 1864), ktorými ustálil spisovnú slovenčinu. Napísal niekoľko štúdií zo slovenského konsonantizmu a z tvaroslovia, i z cirkevnej slovančiny, ale vynikol najmä originálnym poňatím skladby (Skladba jazyka českého, 1855).

Havlíček Vincenc,

kat. farár v Bratislave, narodil sa 26. apríla 1845 v Oščadnici, umrel 23. februára 1922 v Pešti. Prispieval náboženskými článkami do Slovenského Sionu (1869 — 1871), prekladal z taliančiny a francúzštiny, vydal Rozvrhy ku kázňam na nedele a sviatky katolíckeho cirkevného roku (1870) a Sobáš na pôl kola inak Ciwílne manželstwo (1868) a i.

Havran,

viď Roy Vladimír.

Hečko František,

úradník Ústredného družstva v Bratislave. Narodil sa 10. júna 1905 v Suchej n. Parnou (okr. Trnava). Roku 1931 debutoval sbierkou básní Vysťahovalci. Tragický pocit odcudzenia sa otcovskej roli, rozpor medzi mestom, v ktorom mu prichodí žiť a dedinou, ku ktorej ho viažu korene života, sú vedúce motívy Hečkovej tvorby.

Hečko Pavel,

ev. farár v Hodruši, narodil sa 8. júna 1825 v Dolnom Srní, umrel 24. júna 1895 v Hodruši. Písal pedagogické úvahy do Orla (1870 — 80), Nár. Novín (1870 — 83), Priateľa školy a Literatúry (1859 — 61), Evanj. Školy (1877 — 79) a i., dejepisné štúdie do Slovesnosti (1863 — 65) a Sokola (1860 — 65), náboženské úvahy do Cirk. Listov (1877 — 78) a i. V rukopise zanechal Životopis a účinkovanie Ľudovíta Štúra, Memorandum národa slovenského, filozofické úvahy: Povaha ľudského ducha, Slované a náboženství kresťanské a zaujímavý Príspevok k terminologii slovenskej.

Hlavatý Štefan,

gramatik slovenský; kat. kňaz v nemocnici u sv. Štefana v Pešti, po prevrate profesor v Bratislave, narodil sa 16. decembra roku 1876 v Sološnici, umrel 20. júna roku 1923. Z jeho prác je najvýznamnejšia Vývoj skloňovania prídavných a podstatných mien slovenských.

Hlbina P. G.,

vlastným menom Pavel Gašparovič, rím. kat. kňaz v Bošáci, predný básnik mladej katolíckej moderny slovenskej. Narodil sa 13. mája 1908 vo Veľkých Krštenanoch, gymnázium vyštudoval v Trnave a v Nitre, teologiu v Prahe, kaplánčil v Rosine. Vydal dosiaľ tri knihy meditatívnej lyriky, v ktorých hľadá duchovnú rovnováhu svetského a božieho, harmóniu ženstva a panenstva: Začarovaný kruh (1932), Cesta do raja (1933) a Harmonika (1935).

Hodža Michal Miloslav,

narodil sa 22. septembra 1811 v Rakši, študoval v Prešove a v Bratislave, kde sa soznámil so Štúrom a stal sa horlivým členom jeho spoločnosti. R. 1847 doštudoval teologiu vo Viedni, prijal miesto kazateľa v Lipt. Sv. Mikuláši. Tu rozvinul bohatú činnosť buditeľskú a organizačnú (založil „Tatrín“, spolok pre šírenie literatúry — v. t.). Po vyrovnaní dali ho do penzie a vykázali do Tešína, kde umrel 26. marca 1870. Jeho telesné pozostatky boly r. 1920 prevezené do Lipt. Sv. Mikuláša. Hodžova osobnosť doplňuje trojhvezdie Štúr, Hurban, Hodža. Svojou rozvahou, učenosťou a silou slova získal si neoceniteľné zásluhy o ujednostajnenie spisovnej slovenčiny. V knihe Epigenes slovenicus (Levoča 1847) podal výklad hláskoslovia a tvaroslovia a vyslovil zásadu etymologického pravopisu (rozchádzajúc sa v tom so Štúrom, ktorý si želal pravopis fonetický). Proti Kollárovým „Hlasom o potrebe jednoty spisovného jazyka pre Čechov, Moravanov a Slovákov“ napísal Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo (Levoča r. 1847) a Větín o slovenčině (Levoča r. 1848), v ktorých dokazuje oprávnenosť odluky od spisovnej češtiny. Slovenskú otázku v Uhorsku riešil nemecky v Der Slowak (Praha, 1848). Básnické jeho práce: Vieroslavín a Matora ostaly zväčša v rukopisoch. (Úryvky z Vieroslavína v Orle 1877, Slovenských Pohľadoch 1884, 1912, 1913, z Matory v Slov. Pohľadoch 1910 — 13.) Prvá báseň je obsiahla lyricko-didaktická skladba. Má päť kníh (Mojslav, Rodoslav, Vlastislav, Miroslav, Vekoslav) a sedem tisíc veršov. Je to akási ponáška na Slávy dcéru ovlivnená náboženskými eposmi; Klopstockovou Mesiadou, Dantovou Božskou komédiou, Miltonovým Strateným rajom a i. Vlastenecko-kresťanskou filozofiou chcel tu Hodža čeliť odnárodňovaniu Slovanov. Druhá báseň, s Jánošíkom ako hlavnou postavou, háji slovenské politické práva. Obe mohly mať veľký vplyv na súčasné pomery, keby ich Hodža nebol zaťažil apokalyptickými, nesrozumiteľnými symbolmi a rovnako nesrozumiteľnými slovnými novotvarmi. Hodža-básnik neprevýšil nimi Hodžu-národného buditeľa, filologa, praktického pedagoga a sociologa.

Hodža Milan,

žurnalista, politik a štátnik československý, narodil sa 1. februára 1878 v Sučanoch. Vlivný činiteľ v hnutí hlasistickom. Roku 1903 založil Slovenský Týždenník, pred vojnou najrozšírenejší časopis slovenský, roku 1900 — 1902 a 1910 — 1915 redigoval s A. Štefánkom Slovenský Denník. Okrem početných publicistických článkov (Slovenský Denník, Hlas atď.) napísal Československý rozkol (1920), príspevok k problému československého súžitia. Od roku 1930 vychodia súborne jeho Články, reči, úvahy. Diel I. Aktivita a demokratizm v slovenskej politike, 1898 — 1906. Diel II. Československá súčinnosť, 1898 — 1919. Diel III. Začiatky roľníckej demokracie na Slovensku, 1903 — 1914. Diel IV. Cesty stredoeurópskej demokracie, 1921 — 1931. Diel V. Slovenské roľnícke organizácie, 1921 — 1933. Diel VII. Slovensko a republika.

Hoič Samuel,

ev. farár na Hornej Mičinej, narodil sa 16. novembra 1806 v Brezne, po skončení teologických štúdií v Tübingách stal sa r. 1833 kaplánom u P. Jozeffyho v Tisovci, potom u J. Seberiniho v Banskej Štiavnici (1836 — 1840). Od r. 1840 — 1859 bol farárom na Mičinej. Umrel na pustatine Vatya (Peštianska stolica) dňa 24. júla 1868. Literárne pracoval málo, epizodicky. Dôležité sú dve jeho politické brošúry Sollen wir Magyaren werden (1833) a Apologie des ungarischen Slawismus (1843), v ktorých odsudzoval maďarizáciu a hájil slovenskú vec. Neskôr sa Hoič povážlive priklonil k maďarskému smýšľaniu.

Holéczy Ervin,

lekár, primár nemocnice v Brezne nad Hronom. Narodil sa 1. novembra 1896 v Novej Bani. Jeho literárny debut, Inženier Riava (1929) je zaujímavý pokus o vytvorenie dobrodružného románu. Roku 1934 vydal pod pseudonymom Peter Zván nie menej zaujímavý pokus o román spoločenský, nazvaný Čachovania, v ktorom sa snaží vystopovať príčiny sociálneho úpadku a rasového znehodnotenia obyvateľov typického baníckeho mesta slovenského, spoliehajúc sa pritom, pravda, viac na svoje vedomosti z biologie, ako na umelecké čutie a stvárnenie materiálu.

Holko Matej, st.,

ev. farár v Kobeliarove, Hnúšti a Nižnom Skálniku, narodil sa 28. marca 1719 v Tisovci, umrel 28. októbra 1785 v Nižnom Skálniku. Skúmal dejiny českých vysťahovalcov na Slovensku, napísal niekoľko súpisov kníh, literátov, škôl a farárov v Uhorsku. (Catalogus Hungarorum Literatorum, Catalogus Librorum Bohemicorum et Slavicorum, Catalogus Scholarum in Regno Hung., Catalogus Pastorum Lutheranorum in Hungaria a i.) Všetky zostaly v rukopisoch.

Holko Matej, ml.,

syn predošlého, ev. farár a senior, narodil sa 9. februára 1757 v Nižnom Skálniku, umrel 20. júla 1832 v Rimabani. Jedon zo zakladateľov Učenej spoločnosti malohontskej (viď Erudita Societas Kis-hontensis) a pilný prispievateľ do jej Solennií. V prvom ročníku (1809) sú jeho Wersse k Prwnj Památce Obecné Biblioteky w Kiss-Hontě…, z ostatných ročníkov spomíname aspoň obšírny literárno-historický súpis Commentatio historico-literaria de Documentis literariis imprimis in senioratu Kis-Hontensis Ev. A. Conf. (Solennia 1816, 1817, 1818.)

Hollý Ján,

narodil sa 24. marca 1785 v Búr. Sv. Mikuláši, študoval v Skalici, Bratislave a v Trnave. Roku 1808 bol vysvätený na kňaza, pôsobil najprv v Pobedíme, potom, po troch rokoch, odišiel do Maduníc, kde sotrval v kňazskom úrade do roku 1843. Po požiari, v ktorom stratil zdravie i bohatú knižnicu, uchýlil sa na Dobrú Vodu, kde umrel 14. apríla 1849. V Maduniciach postavili mu r. 1923 krásny pomník. (Dielo Ladislava Dunajského.) Hollý bol jediný veľký básnik z Bernolákovej školy a súčasne prvý génius zrodivšej sa poezie slovenskej. Už na štúdiách nadobudol si dokonalú prípravu čítaním a prekladaním antických básnikov. V duchu a formou týchto (časomerný rytmus) skladal svoje mytické eposy z minulosti Slovákov: Swatopluk (Trnava, 1833), Sláw (Trnava, 1833) a Cirillo-Metodiada (Budín, 1835). Taktiež podľa vzorov staroklasických napísal svoje Selanky, Žalospevy a Ódy (Zora, 1839 — 40). Sobrané jeho Básne i Katolickí Spewňík vydal poprvé Spolok Milowňíkow Reči a Literaturi Slowenskég (Básne roku 1841 — 42, Spewňík 1842). Preklady z antickej poezie vyšly „nákladem istého literatúry slovenskej milovníka“ v Trnave 1842 pod názvom Rozličné básňe Hrďinské, Elegiacké a Lirické z Wirgilia, Teokrita, Homéra, Owidia, Tirtea a Horáca.

Hollý Jozef,

ev. farár v Mor. Lieskovom, narodil sa 29. januára 1879 v Uh. Skalici, umrel 3. novembra 1912. Písal ľudové divadelné hry bez väčšej umeleckej ceny. (Márnotratný syn, Geľo Sebechlebský, Kubo a i.)

Holuby Jozef Ľudovít,

ev. farár a senior v Zem. Podhradí, narodil sa 25. marca 1836 v Lubine, umrel 15. júna 1923 v Pezinku. Slovenský botanik svetového mena. Okrem neprehľadného radu článkov, uverejňovaných asi v 60 časopisoch domácich i cudzích (Slov. Pohľady od r. 1881, Obzor od r. 1865, Deutsche botanische Monatschrift od r. 1883, Sborník Muzeál. slov. spoločnosti od r. 1869, Verhandlungen d. Vereins für Naturk. zu Pressburg od r. 1856, Österr. botan. Zeitschrift od r. 1865, A Trencsén vm. term. egylet évkönyve od r. 1878 a i.) vydal knižne: Kvetna Javoriny nad Lubinou (1871), Flora des Trencsiner Comitates (1888), Aus der Botanik slovakischer Kinder des Trentschiner Komitates (1896), Soznam rastlín cievnatých v Trenč. stolici (rukopis) a i. Popri tom písal i články folkloristické, ľudovýchovné a štúdie z dejín ev. cirkvi na Slovensku (Materiály k dejinám cirkví ev. a. v. Trenčianskych a i.). Populárne spisy J. Holubyho vydáva L. Mazáč v Prahe. V rukopise zanechal päťsväzkové dielo o dejinách trenčianskeho bratstva.

Horal,

viď Bella Peter.

Horčička Daniel Sinapius,

popri Tranovskom najvynikajúcejší zjav sedemnásteho storočia, narodil sa okolo roku 1630 v Sučanoch, študoval vo Wittenbergu, r. 1660 bol rektorom v Jelšave, r. 1665 kňazom v Kameňanoch, r. 1667 v Lipt. Teplej, potom v Radvani. R. 1673 bol odsúdený do vyhnanstva, zdržoval sa najprv v Brieg, potom vo Vratislave a v r. 1677 — 1684 v Poľsku ako rektor školy bojanovskej. R. 1684 vrátil sa do vlasti a pôsobil ako kňaz a gymnaziálny inšpektor v Levoči až do svojej smrti (okolo r. 1706). Okrem svojej činnosti vydavateľskej (Komenského Orbis pictus) a skladania duchovných piesní zaslúžil sa Horčička najmä veľadôležitou svojou sbierkou slovenských a českých prísloví, ktorú pod názvom Neoforum Latino-Slavonicum. Nowý trh Latinsko-Slowenský vydal r. 1678 v Lešne. V tomto diele — podobne ako aj v Zahradke Dussičky pobožné (Hortulus animae piae, Drážďany 1676) a v Perličke Dijtek Božijch (Levoča, 1683) — po prvý raz prihovára sa slovenský spisovateľ za užívanie a pestovanie slovenčiny. („Proto jak mluvíme, také psáti máme, ne čtiržy, ale čtiry, ne křt, ale krst… pro některých slov chatrnost nemáme hnedy ruce opuštěti, za jazyk náš sa styděti…“) Chváli starobylosť a čistotu reči slovenskej, Slovákom dáva za vzor Grékov, Rimanov a ostatné vzdelané národy, ktoré pečujú o svoju reč, zemanom kladie na srdce, aby milovali materinský jazyk. Jeho sbierka dôležitá je i tým, že sa nám v nej zachovalo veľa starobylých porekadiel a prísloví. Okrem spomenutého napísal a vydal ešte rad príležitostných kázní, modlitieb a piesní; v rukopise zanechal rozmnoženú Tranovského Citharu, z nemčiny preložil Kašpara Neumanna Gadro wssech Modliteb (1703).

Horčička Ján Sinapius,

brat predošlého, rektor fraštácky, kňaz skalický, veličiansky a trenčiansky, umrel vo vyhnanstve, v Halle Magdeburskej r. 1682. Skladateľ piesní duchovných (Ach, matka zarmúcená), vydal ilustrovaný latinský katechizmus.

Horin,

viď Uram Ján.

Horváth Ivan,

narodil sa 26. júla 1904 v Senici, študoval v Bratislave, práva v Prahe, Bratislave, Drážďanoch a v Paríži. Teraz je ver. notárom v Senici. V tvorbe Ivana Horvátha odrážajú sa moderné literárne smery západných krajín. Vydal štyri sbierky noviel: v prvej (Mozaika života a snov, 1923) podľahol vplyvom impresionizmu, v druhej (Človek na ulici, 1928) Hamsunovmu tlmenému lyrizmu; tretia (Strieborný prach, 1929) obsahuje jedinú expresionistickú novelu; štvrtá (Vizum do Europy, 1930), tiež expresionistický načrtané obrázky cudzokrajné. Užíval i pseudonymu Olšovský.

Hostinský Záboj,

vlastným menom Peter Kellner, narodil sa 6. januára 1823 vo Veľkej Polome, študoval v Bratislave a v Levoči. Pomáhal Štúrovi pri Slovenských Národných Novinách; po revolúcii pôsobil v štátnych službách (v Gelnici, Levoči, v Novom Meste pod Šiatrom, v Rimavskej Sobote), po vyrovnaní bol prepustený a umrel v núdzi dňa 10. augusta 1873 v Hnúšti. Literárna jeho činnosť bola mnohostranná; písal alegorizujúce drobné verše (Hlasy k Nitre, 1844; Silvestrovská noc, „Nitra“ 1846), filozofické úvahy v duchu štúrovských ideí (nedokončená Stará vieronauka slovenská, kniha prvá, v Pešti 1871), práce dejepisné (Trudoviny k dejepisu slovansko-obradnej cirkve v Uhorsku, Slovesnosť 1863) a i. Pokúsil sa i o drámu: Svätoslavičovci (Minerva 1869), tragedia v piatich dejstvách, má síce málo pôvodného v stavbe a psychologickom rozbore, ale veľa hodnotného v básnickej účinnosti.

Houdek Fedor,

narodil sa 5. januára 1877 v Ružomberku, nižšie gymnázium vyštudoval v Ružomberku a v Rožňave, obch. akademiu v Prahe, po praxi v rozličných podnikoch (u fy P. Makovického, v Úvernej banke, v Brémach), stal sa po vojne členom revolučného Nár. shromaždenia, v rokoch 1919 — 20 ministrom pre zásobovanie ľudu, od roku 1922 je predsedom a gen. direktorom Ústredného družstva v Bratislave. Okrem početných článkov národohospodárskych, historických a štatistických, uverejnených v časopisoch Hlas, Prúdy, Slov. pohľady, Letopis Matice slov., Sborník Matice slov., Bratislava a inde, napísal väčšie štúdie: Úryvky z dejín remesiel a obchodu na Slovensku do konca 18. stor. (kalendár Obrana 1922), Priemysel a obchod na Slovensku (Slov. čítanka), Mestá a mestečká na Slovensku (Naše Doba 1918), Hodža a Slovenská národná rada (Hodžov sborník), Príspevky k miestopisu Slovenska (Hlas III., IV.), Javorina v Spiši (Krásy Slovenska 1923), Bankovníctvo a peňažníctvo (sborník Setona Watsona: Slovensko kedysi a teraz), Stručné dejiny slov. družstevníctva (Hosp. Obzor 1923), Žitný ostrov (Prúdy 1933), Maďarský revizionizmus (Prúdy 1934), More, rieky a Slovania (Prúdy 1934), atď. Knižne vydal: Kapitulácia Maďarov v r. 1918 (1918), Osvobodenie Slovenska (1929), Vznik hraníc Slovenska (1932). Od r. 1922 je vydavateľom a spoluredaktorom Prúdov.

Houdek Ivan,

direktor továrne na drevovinu v Ružomberku. Narodil sa 13. januára 1887 v Ružomberku, gymnázium vyštudoval v rodisku, techniku (chemické inženierstvo) v Budapešti. Popularizátor prírodných vied (Vývin zeme a života, 1913), odborný spisovateľ v národohospodárstve, historii a historickej topografii. Z väčších štúdií: Baníctvo a hutníctvo v Liptove (Prúdy 1924), Papierový priemysel na Slovensku (Prúdy 1926), Z historie kostolov a iných stavit. pamiatok Liptova (Sborník MSSp. 1927), Jánošík v svetle súdnych spisov a podľa ľudového podania (Slov. pohlady 1929), Osudy slovenských hradov historických (Sborník MSSp. 1930), Národné vychádzky na Kriváň (Slov. pohľady 1933). Knižne okrem spomenutej publikácie vydal: Ružomberok a okolie (1924), Považské hrady a kaštiele (1925), 600 rokov z minulosti býv. výsadného mesta Ružomberka 1318 — 1918 (1934).

Hrabovský Peter,

správca budatínskeho panstva v Trenčianskej, priaznivec cirkevného školstva, vydal sbierku slovenských, latinských a maďarských modlitieb Manuela latino-hungarico-slavonicum ad praxis pietatis ordinatum (1657).

Hradovský,

viď Čipka Jonatan.

Hrdlička Ján,

ev. farár, najprv na Vsetíne, potom v Maglóde, narodil sa 2. mája r. 1741 v Modre, umrel r. 1810 v Maglóde. Spolupracovník Starých Novín Literního Umění (Vznešenosť Ržeči České neb vůbec Slovenské, roku 1785).

Hrebenda Matej,

prostonárodný básnik, buditeľ a rozširovateľ slovenskej i českej literatúry. Narodil sa 10. marca 1796 na Píle, v mladom veku oslepol, stal sa kostolníkom a ponocným na Kokave. Roku 1830 musel aj toto biedne miesto opustiť a chodil potom po Slovensku i Čechách ako kolportér kníh. Umrel 16. marca 1880 na Hačave. Hrebenda bol ideálnym národovcom zo školy Kollárovej, venoval 400 zlatých na revúcke gymnázium a poručil mu aj cennú knižnicu. Mal čulé styky s československými spisovateľmi, ktorým zaobstarával staré knihy, posbierané po cestách. Vlastné svoje verše dal si Hrebenda pečlive prepísať („pro mdlobu zraku swého, cyzj ruku, tauto swau pracy spisugjcyho“ — stojí na rukopise jeho náboženskej poezie Poklad Srdce Z Ewangelium P. G. a učenj Aposstolského wibraný), ale ich vydania sa nedočkal. Okrem uvedeného Pokladu srdce zanechal ešte trojsväzkový rukopis Magazjn aneb Sbjrka Werssů Matěge Hrebendy Hačavského.

Hroboň Samo Bohdan,

narodil sa 24. augusta 1820 v Sielnici (Liptov), do škôl chodil v Lipt. Sv. Mikuláši, Gemeri, v Levoči (kde bol usilovným členom „Ústavu“ a plodným prispievateľom Jitřenky). Teologiu skončil v Bratislave (1839 — 41) a v Halle (1841 — 43). Cestou do Halle zastavil sa v Prahe, zamiloval sa tam do Bohuslavy Rajskej, ale v smysle Štúrových ideálov prerušil s ňou styky, aby sa úplne mohol venovať práci národnej. Žil v osamotení bez zamestnania, odkázaný zväčša na milosrdenstvo svojho brata Ľudovíta. Umrel 30. júla 1894 v Sielnici. V citných listoch, ktoré písal Hroboň svojej snúbenici do Prahy i v listoch priateľovi Štefanovi Launerovi (v. t.) vyslovil sa pre myšlienku samostatnej spisovnej slovenčiny už v roku 1843 a odôvodňoval ju podobne ako Štúr, Hurban a Hodža v ten istý čas na fare v Hlbokom. Ako básnik nebol Hroboň z najvernejších vyznavačov Štúrovej teorie o význame ľudovej piesne v poezii. Viac než prostonárodná pieseň okúzlil ho romantizmus, nad ktorým vyslovil Štúr prísne veto. V Květinách nadsálanských, venovaných B. Rajskej, bol to romantizmus Kollárov. V ďalších, neobyčajne strojných veršoch (Letí sokol letí v Orle Tatránskom 1843, Mládeži, v Nitre 1847) i romantizmus majstrov svetových (Mickiewicz). Žiaľ, že básnik neskôr zabŕdol do trasoviska mysticizmu a vyplytval veľké svoje nadanie v mátožných nábožensko-lyrických skladbách (Slovopieseň, 1861 ako príloha k Sokolu; Svätopomstopej, Tábor 1872 a i.). V Orle Tatránskom 1845 — 46 uverejnil „pokus ideálnej povesti slovenskej“ nazvaný Céra povesti, v Pohľadoch 1847 a v Sokole 1865 Dakoľko skromných myšlienok o Slovenčine. (Stvoril si akúsi vlastnú svoju reč: Byst = Boh, horhorana = okrúhla hora, Prabezden = bezodná prvotná priepasť atď.) Sokol z roku 1863 uverejnil i jeho obsiahlu filozofickú úvahu Slovo o Göthem a Hegelovi. Umrel blízky pomätenosti.

Hrochotius, Hrochotský,

viď Abrahamides Izák.

Hronec Juraj,

narodil sa 17. mája 1881 v Gočove, matematik a pedagog, profesor matematiky na českej technike v Brne, od r. 1906 profesor, od r. 1920 direktor gymnázia v Kežmarku, potom v Košiciach a v Prahe. Od r. 1923 docent Karlovej univerzity, od r. 1924 profesor v Brne. Z jeho spisov matematických: Fuchs’sche Periodenrelationen für lineare Differencialsystem (1913), K teorii diferenciálnych rovníc (1923), Algebraické rovnice a ich použitie na analytickú geometriu (1932). Zo spisov pedagogických: Vyučovanie a vyučovacia osobnosť (1923), Učiteľova osobnosť (1926).

Hronský J. C.,

vlastným menom Jozef Ciger, narodil sa 23. februára 1896 vo Zvolene, študoval v Krupine, učiteľský ústav v Leviciach. Ako učiteľ pôsobil od r. 1914 v Horných Mladoniciach a v Senohradoch, po vojne v Krupine, potom na meštianke v Kremnici a v Turč. Sv. Martine. Teraz je tajomníkom Matice slovenskej. Hronský pilne veľadí dedictvo, ktoré nám nechal Kukučín v realistickej poviestke. Pravda, Hronský odpútal sa, najmä v novších prácach, od realizmu opisného, od realizmu priamej fabule a otvorenej kompozície. Pracuje skratkou, náznakovou líniou a hodne sa tak priblížil modernejším smerom literárnym, najmä expresionizmu. Väčšinu námetov berie si Hronský z dediny. K dedine má úprimný, intímny vzťah. Všetka životná tragika, všetok ľudský bôľ sa v jeho poviestkach podivuhodne mierni a zastiera teplým lyrizmom. Smysel pre detail dovoľuje mu uplatniť sa najmä v kratších rozprávkach. Tu je pravým majstrom. Prostú dejovú osnovu, nepatrný príbeh, opradie toľkou nehou, vykreslí takým jasným, nezáludným slohom, že si naraz získa čitateľovo srdce. Takýto bol v sbierkach noviel U nás (1924), Domov (1925) a Medové srdce (1929), v sbierkach Podpolianske rozprávky (1932), Tomčíkovci (1933) a Sedem sŕdc (1934). V románoch Žltý dom v Klokoči (1929) a Chlieb (1931) utrpela trochu celková stavba diela práve tou drobnokresbou, ktorá ho robí majstrom v rozprávke. Ale i tu ukázal sa ako znamenitý znateľ povahy dedinského ľudu. V románe Proroctvo doktora Stankovského (1930) pokúsil sa o zveľadenie svojej tvorby novoromantizmom. Látku si vzal z prostredia veľkomestského. Roku 1933 vydal Hronský román Jozef Mak, v ktorom podarilo sa mu zbaviť sa všetkých nedostatkov, čo sa mu vyčítaly pri románoch predošlých a vytvoriť dielo neobyčajne pevnej kompozície i krásnej básnickej dikcie. Hronský je ďalej znamenitým spisovateľom literatúry pre mládež (je redaktorom detského časopisu Slniečko) a vydal v tomto obore rad kníh (Najmladší Závodský, 1924; Kremnické povesti, 1920; Brondove rozprávky, 1923; Zábavky strýca Kurkovského, 1932; Zlatý dážď, 1933). Pokúsil sa aj o drámu (Firma Moor, 1927).

Hruškovic Samuel,

narodil sa 1. apríla 1694 v Krupine, umrel 1. septembra roku 1748 v Banskej Bystrici ako superintendent banského dištriktu. R. 1735 vydal Katechizmus a r. 1745 Tranovského Citharu, ktorú rozmnožil o 88 svojich piesní, zčiastky pôvodných (Kriste, obrance sboru křížového), zčiastky preložených.

Hrušovský František,

direktor rím. kat. reál. gymnázia v Kláštore pod Znievom. Narodil sa 7. septembra 1903 v Dolných Lovčiciach (okres Trnava), stredné školy skončil v Trnave, univerzitné štúdia v Prahe, Krakove a v Bratislave. Historické štúdie uverejňuje v Slovenských pohľadoch, Sborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti, Sborníku Spolku profesorov Slovákov, Sborníku Matice slovenskej (rediguje historickú časť tohoto), v Kultúre a inde. V Sborníku „Ríša veľkomoravská“ je jeho štúdia Veľká Morava a Poľsko, v Sborníku na počesť J. Škultéty štúdia Boleslav Chrabrý a Slovensko.

Hrušovský Igor,

knihovník knižnice Komenského univerzity. Narodil sa 14. apríla 1907 v Bánovciach nad Bebravou. Roku 1935 vydal filozofickú štúdiu Invencia a vývoj, v ktorej pokúša sa rozobrať základné problémy invencie ako sa vyskytujú v psychologii, biologii a sociologii. Filozofické úvahy uverejňuje v „Bratislave“, Prúdoch, Indexi, Českej mysli a inde.

Hrušovský Ján,

narodil sa 4. februára 1892 v Novom Meste nad Váhom. Do obchodnej školy chodil v Turčianskom Sv. Martine a v Revúcej. R. 1911 pôsobil ako praktikant Slovenskej banky v Novom Sade, potom ako účtovník v bryndziarskej fabrike Petra Makovického v Ružomberku. Od prevratu venuje sa žurnalistike. Pôsobil v redakcii Slovenského východu, Národných novín a Slovenského denníka. Teraz je redaktorom Slovenskej politiky. Vydal knihu rozpomienok z detského sveta Takí sme boli (1920), zápisky Zo svetovej vojny 1914 (1919), rozprávky Zmok (1925), novely Dolorosa (1925) a Pompiliova Madonna (1923), románovú skizu Muž s protézou (1925) a román Peter Pavel na prahu nového sveta (1930). Vo všetkých týchto prácach predstavil sa predovšetkým ako pohotový rozprávač. Hrušovského dielo presviedča najmä ľahkým jasným slohom, logickou stavbou a psychologickou bezpečnosťou, s ktorou kreslí postavy svojich hrdinov. Iba že táto pohotovosť mení sa často na žurnalistickú prenáhlenosť a škodí umeleckej úrovni diela; rozrušuje stavbu jeho širšie komponovaných prác. To sa prejavuje najmä v posledných jeho románoch, v ktorých sa podľa vzoru Joža Nižnánskeho pokúša o spracovanie dobrodružných námetov (Jánošík, 1934), no nedá sa povedať, že s umeleckým zdarom. Okrem uvedeného roku 1935 vydal fantastický román Dráma na ostrove.

Hurban Jozef Miloslav,

popri Hodžovi hlavný spolupracovník Ľudovíta Štúra v organizovaní hnutia za samostatnú spisovnú reč slovenskú. Narodil sa 17. marca 1817 v Beckove. Od roku 1830 do roku 1840 študoval v Bratislave. Tu, najmä v posledných štyroch rokoch, vyvinul horlivú činnosť v Literárnej jednote. V r. 1840 — 1843 bol kaplánom na Brezovej, od r. 1843 až do smrti (21. februára 1888) účinkoval ako farár v Hlbokom. Hurban bol zpočiatku pod vlivom Kollárových všeslovanských ideí. V tomto duchu napísal Cestu Slowáka ku bratrům Slowanským na Morawě a w Čechách (Pešť 1841). Sotva však Štúr nadhodil myšlienku samostatnej spisovnej slovenčiny, pridal sa Hurban k nemu celou dušou. Už druhý ročník jeho almanachu „Nitra“ (1844) priniesol príspevky v novej reči. A keď v jeseni roku 1846 začal vydávať Slovenskje Pohladi na vedi umeňja a literatúru (v. t.), vedeckú to revue, o akej sa predtým na Slovensku iba snívalo, hneď v prvom čísle zavrátil veľmi rázne a vecne útoky Hlasov (v. t.) na novú spisovnú reč. Ukáznenosť a pevný filozofický názor i pevný mravný podklad charakterizujú vôbec všetko počínanie Hurbanovo; tak obšírnu štúdiu Slovensko a jeho život literárni (Slovenskje Pohladí 1847 — 51), ako mužnú polemiku Unia, čili spojení Lutheranů s Kalvíny v Uhrách (Budín 1846), namierenú proti spojeniu slovenských evanjelikov s maďarskými kalvínmi, ako aj jeho vedúcu úlohu v slovenskom povstaní a nie v poslednom rade i jeho funkciu redaktorskú pri Cirkevných Listoch, ktoré viedol a vydával od roku 1863 do roku 1874 a v ktorých pôsobil najmä na evanj. kňažstvo a určoval jeho smer i úlohu v národnom živote slovenskom. I lýrou slúžil Hurban myšlienkam vlasteneckým. Ale básnik nedosiahol v ňom nikdy úrovne publicistu. Svedčí o tom sošit politických básničiek Piesne na teraz (1861), ako aj v „Nitre“ zostavšie: Osudové Nitry, Písně (Nitra, 1842), Spevi a Divadlo duchov nad Tatrámi (Nitra, 1846 — 47). Šťastnejšie pero mal Hurban v novelistike. Ale hoc Svatba Krále Velko-Moravského (Nitra, 1842), Svatoplukovci, aneb pád říše Velko-Moravské (Květy, 1844) a Olejkár (Nitra, 1846) vykonaly svoju obrodzujúcu úlohu v národe, nepodarilo sa Hurbanovi ani tieto trudy rozviť v umelecké diela. Badať na nich unáhlenosť, príznačnú vôbec pre túto dobu vajatania nových svetov. Tej istej chyby nevedel sa Hurban vyvarovať ani v jedinom svojom obsažnejšom románe Gottšalk, ktorý vydal po česky v Prahe roku 1861. (V slovenskej úprave vyšiel román v Prahe roku 1935.) Pomerne najlepšie darily sa Hurbanovi aktuálne pohľady do súčasných pomerov spoločenských (Prítomnosť a Obrazi zo života Tatranskjeho, Prechádzka po Pováskom svete, Koritňickje Poháriki, Od Silvestra do trech Králou — všetko v Nitre), kde mohla zavážiť jeho životná filozofia alebo sa vybiť jeho štipľavá satira. Veľmi dôležitý je i jeho životopis Ľudovíta Štúra (Slov. Pohľady, 1881 — 1884), žiaľbohu nedokončený.

Hurban Svetozár Miloslav,

viď Vajanský.

Hurban Vladimír,

pseudonym VHV, ev. farár v Starej Pazovej, narodil sa roku 1884 tamže. Veľmi plodný dramatický spisovateľ. Píše drámy zo sedliackeho života (Záveje, 1922; Zem, 1931; Vinica zrie), hry historické (Trenčiansky Matúš, 1920; Ľudovít Štúr 1927, zdramatizovaná Kalinčákova Reštaurácia, 1921; Milica Nikoličová, 1932; Vršatského hradu verný Budiač, 1933), hry s námetmi fantastickými (Homo Sapiens, Sl. Pohľ., 1924; S. O. S., tamže 1923), spoločenské komedie a aktovky (Či nepoznáte môjho synovca, Kľúč, Objednávam nový písací stolík, Kvitancia, 1931; Pekná, nová, maľovaná kolíska, 1923; Divé husi, 1933) atď. Z týchto najúspešnejšia je dráma Záveje. V ostatných prejavil viac technickej zručnosti ako opravdového dramatického talentu. Mnoho novších jeho prác je dosiaľ v rukopisoch.

Húščava Alexander,

koncipista krajinského archívu v Bratislave. Narodil sa 4. januára 1906 v Bratislave. Archiváliami a historickými štúdiami prispieva do Bratislavy, Prúdov a inde. Knižne vydal: Kolonizácia Liptova do konca XIV. storočia (1930).

Hušek Karol

slovenský publicista, hlavný redaktor Slovenského denníka, kde uverejňuje svoje články. Narodil sa 2. júna 1891 v Ružomberku.

Hviezdoslav,

vlastným menom Pavel Országh, narodil sa 2. februára 1849 vo Vyšnom Kubíne. Prvé tri gymnaziálne triedy chodil v Miškovci, ostatných päť v Kežmarku. Po skončení práv v Prešove bol podsudcom v D. Kubíne, r. 1879 otvoril si advokátsku kanceláriu v Námestove. R. 1899 odišiel na odpočinok do Dolného Kubína, kde umrel 8. novembra 1921. Prvé básne napísal počas gymn. štúdií pod vplyvom Petőfiho. Národnostne precitol pod dojmom tvorby Sládkovičovej. Prvé slovenské básne uverejnil v Sokole r. 1867. Debutoval Básnickými prviesenkami Jozefa Zbranského (Skalica, 1868). Roku 1871 vydal s Kolomanom Banšellom almanach „Napred“ (v. t.), ktorý z veľkej časti zaplnil sám. Od roku 1881 začal prispievať do Slovenských Pohľadov básňami čím ďalej úchvatnejšími formou, myšlienkou i vrelým citom (Chalúpky, Roľník, Agar). R. 1884 — 86 vyšla v Slovenských Pohľadoch Hájnikova žena (osve po prvý raz r. 1886 v Turč. Sv. Martine), lyricko-epická báseň, ktorá sama o sebe stačila by urobiť Hviezdoslava nesmrteľným; ňou zaujal miesto na prestole slovenskej poezie. Reflexia a básnický opis, ktoré už tu dominujú, udávajú charakter i ďalšej jeho tvorbe. Popri tom vyniká však jeho dielo i dokonalou plastičnosťou osôb, ktoré nikdy nestrácajú na svojej individualite v bohatej záplave krajinárskeho líčenia. Neobyčajná sila slova umocňovaná je nesmiernym bohatstvom ľudových zvratov a ťažkých básnických metafor. Subjektívne zaujatie a horúca láska k ľudu nie je na úkor realistickému jeho nazieraniu. V podobnom duchu ako Hájnikovu ženu, napísal, ďalšie básne epické Bútora a Čútora (1888), Ežo Vlkolinský (1890), Gábor Vlkolinský (1897 — 99), idylku Na Obnôcke (1889) a Poludienok (1891), plné hrejivého humoru a dokonalej básnickej dikcie. Jeho lyrika, písaná týmže hutným veršom, ospevuje najmä prírodu, Boha, matku, národ. Sú to tri cykly jeho Letorostov (1885, 1886 — 1887, 1893 — 1895) a ďalšie cykly: Prechádzky jarom (1898), Žalmy a hymny (od r. 1885), Sonety (1886), Stesky (1903), Dozvuky (1910), r. 1919 ako reakcia na hrôzy vojny vydané Krvavé sonety a i. Osobitnou kapitolou v tvorbe Hviezdoslavovej sú básne s námetmi biblickými: Agar (1883), Kain (1892), Ráchel (1891), Sen Šalamúnov (1900), Vianoce (1897), ku ktorým druží sa tragedia Herodes a Herodias (1909). Bohatá je aj jeho činnosť prekladateľská. V popredí stoja štyri dramatické básne: Shakespearov Hamlet a Sen noci svätojanskej, Madáchova Tragedia človeka a Puškinov Boris Godunov. Hojne prekladal zo Slowackieho, Lermontova, Mickiewicza, Götheho, Petőfiho, Aranya a i. Sobrané jeho spisy vydáva Matica slovenská. (Dosiaľ 15 sväzkov.)

Hyroš Štefan Nik.,

kat. farár v Lipt. Sv. Michale, narodil sa 18. augusta 1813 v Ružomberku, umrel 30. januára 1888 v Lipt. Sv. Michale. Cirkevnými článkami prispieval do Cyrilla a Methoda (1859 — 1863) a Kazateľne (1883 — 1888), historickými prácami do Letopisu Matice Slovenskej (1872) a Slovenského Letopisu (1876 — 1882). Osobitne vydal monografiu Zámok Lykava a jeho páni (Turč. Sv. Martin 1876), v rukopise zanechal Opis starobylých chrámov a malieb (r. 1873).