ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jakobei (Jacobaei) Jakub,

ev. farár v Prešove a Trnave, narodený medzi r. 1580 — 1590 v Kutnej Hore, okolo r. 1625 prišiel do Uhorska. Písal latinské a české verše: Viva gentis Slavicae delineatio (Levoča, 1642), Anamnisis čili čtwernásobné milostiwé nawsstjwenj Božj Města Pressova (tamže 1643), Lacrumae Gentis Slavonicae čili Slzy Národa Slovenského (preložil D. Lauček, Turč. Sv. Martin 1885).

Jakobei Pavel,

narodil sa 9. januára 1695 v Prietrži, študoval v Necpaloch, v Brezne, v Prešporku, v Levoči, v Kežmarku, v Žitave a vo Wittenbergu. Od r. 1721 až do smrti (3. augusta 1752) bol farárom v Modre. Napísal, poťažne vydal niekoľko náboženských spisov (Duchownj domácy Hodiny, Zahrádka Dussj nemocných a i.), sostavil prvý evanjelický funebrál. Najdôležitejší a význámom svojím Tranosciu podobný je jeho Modlitební Poklad (Žitava, 1732), sbierka dvoch tisíc modlitieb. Napísal aj Orthographiu Bohemo-Slavicu (1742). Posledné pripisujú niektorí M. Bélovi.

Jalovecký Maximilián,

kat. farár a dekan v Levároch, narodil sa 2. októbra 1817 v Bobrovci, umrel 11. februára 1889 v Levároch. Náboženský spisovateľ (Poklady kazateľského rečníctva) a popularizátor prírodných vied (Hviezdoveda, Zemepis, Prírodopis, Silozpyt). Do Obzora (1863 — 1880) prispieval cennými článkami o včelárstve.

Jančo Jozef,

narodil sa 3. augusta 1823 vo Vrbici, študoval v Levoči, lesnícku akadémiu v Banskej Štiavnici. Umrel ako finančný úradník v Bratislave dňa 11. augusta 1893. Nadaný, neprávom zabúdaný básnik zo školy štúrovských prostonárodných veršovníkov. Literárne jeho plody zostaly v časopisoch (Orol, 1874 — 80) a najrozsiahlejšia veršovaná povesť Milina musela čakať na uverejnenie do r. 1872.

Jančík František,

viď Ferienčík Mikuláš Štefan.

Janoška Jur,

ev. farár v Liptovskom Sv. Mikuláši, biskup východného dištriktu ev. a. v. cirkvi na Slovensku; narodil sa 26. decembra 1856 v Dolnom Kubíne, umrel 27. januára 1930 v Liptovskom Sv. Mikuláši. Od r. 1887 zaslúžilý redaktor Cirkevných Listov (tu uverejnil veľkú väčšinu svojich článkov cirkevných), dlhoročný redaktor Tranovského kalendára, zakladateľ vydavateľského a kníhkupeckého spolku Tranoscius, predný bojovník evanj. cirkvi proti maďarizmu. Pod pseudonymom Bysterský písal literárne (o Kollárovi a Hviezdoslavovi) a politické články do Národných Novín, Slovenských Pohľadov a inde. Po prevrate bol jedným z predsedov obnovenej Matice slovenskej. Jeho sobrané články začal vydávať Tranoscius od r. 1932 za redakcie Ľudovíta Šenšela.

Janšák Štefan,

inženier, vládny radca pri Krajinskom úrade v Bratislave; narodil sa 14. septembra 1886 v Osuskom. Predný essayista slovenský; jeden z hlavných spolupracovníkov časopisu Prúdy. Zaoberá sa aj archeologiou, uverejnil z tohoto oboru rad článkov v Časopise Muzeálnej slovenskej spoločnosti, z ktorých osve vyšly Niektoré novoobjavené hradiská slovenské (1928), Slovenské hradiská z doby hallštattskej (1929), Staré osídlenie Slovenska (1930). Z tohoto oboru sú aj essaye Lovci hlinených perál (1934). Popri tom vydal osobitne obšírnu sociologickú štúdiu Slovensko v dobe uhorského feudalizmu (1932), monografiu o Danielovi Lichardovi (1911) a monografiu o Štefanovi Fajnorovi (1935).

Jégé,

vlastným menom Ladislav Nádaši. (Značka Jégé pochádza zo začiatočných litier pseudonymu Dr. Ján Grob, ktorým Nádaši podpisoval svoje prvotiny.) Narodil sa 12. februára 1866 v Dolnom Kubíne, gymnázium študoval v Kežmarku, Ružomberku, Gyöngyösi a v Levoči, medicínu v Prahe. Od r. 1890 pôsobí ako lekár vo svojom rodisku. Do literatúry vstúpil skoro po svojom osadení sa v Dolnom Kubíne kratšími rozprávkami z malomestského života a priebojnými kritikami diel zo svetovej literatúry. (Zolov román „L’argent“.) Ale naplno rozvinul svoj talent až po prevrate, takže je zaraďovaný — nie neprávom — medzi predstaviteľov mladej slovenskej literatúry. Počiatky svojho literárneho vzkriesenia venoval Nádaši-Jégé snahe vytvoriť opravdovú slovenskú historickú prózu, aby tak zaplnil citlivú medzeru v našej beletrii. Nádašiho Adam Šangala (1923), historický obraz zo 17. storočia; Svätopluk (1928), historický román z časov Veľkej Moravy, Z dávnych časov (1927) a Wieniawského legenda (1927), historické novely, nahradily doterajšie torzá a kostonky pokusov v tomto obore umelecky vysoko hodnotným vyrovnaním sa s minulosťou. Obrazy z historie kreslí Nádaši so vzácnou realistickou objektívnosťou, bez romantických príkras. Nestavia nám pred oči hrdinov; Adam Šangala je obyčajný Oravec, na ktorého postave a osudoch demonštruje spisovateľ bez akejkoľvek sentimentality všetky utrpenia a temné bludy, v ktorých upelo ľudstvo v stredoveku. Popri týchto historických námetoch rád si vyberá i námety zo života ľudu oravského (Radca strach a i.). Narába s nimi práve tak objektívne a trudno, s temným, často až groteskným humorom, ako so svojimi námetmi historickými. Groteskou je i jeho román z predprevratového spoločenského života Cesta životom (1930). Jeho vyprávačsky talent, to, čo Nemci volajú „Lust zum fabulieren“ znamenite sa uplatnil i v posledných sbierkach noviel, Kozinský mlyn (1931), Itália (1931) a Medzi nimi (1933), menej už v románe Alina Orságová (1934), kde sa autor pohybuje v prostredí a spoločenských vrstvách dnešného veľkého mesta, ktoré sú mu už nie natoľko známe, aby ich vedel stvárniť umelecky dokonale. Pokúsil sa aj o niekoľko dramatických hier: Prevrat, Janko Sokol, Mia, Krpčeky sv. Floriana.

Jesenský (Jessenius) Daniel,

narodil sa r. 1675 v Hornom Jasene, skladal básne latinské, nemecké i slovenské (Hungarico-Austrico-Moravo-Bohemico-Saxonicum Danielis Jessenii, Itinerarium, 1701 a i.). Pre svoje príležitostné verše bol veľmi obľúbený a cisár Leopold I. dal mu titul „poeta laureatus“.

Jesenský Fedor,

advokát v Turč. Sv. Martine, narodil sa 9. septembra 1904 v Lipt. Sv. Mikuláši. Prekladateľ z ruskej a francúzskej literatúry: Turgenev: Rudin (1922), André Maurois: Filip Marcenat a jeho dve ženy (1930), Louis Hémon: Mária Chapdelainová (1932), Ilja Ehrenburg: Jediný front (1932), André Maurois: Ariel alebo život Shelleyho (1934), Lucia Delarue-Mardrusová: Zrnko vo vetre (1934). Okrem toho drámy od Andrejeva, Gogoľa, Ostrovského.

Jesenský (Jessenius) Ján,

slávny pražský lekár a profesor, pôvodom z Horného Jasena v Turci, narodil sa vo Vratislave roku 1566, kam sa uchýlil jeho otec pred vpádom tureckým. Študoval vo Vratislave, Wittenbergu a v Padove. Ako lekár účinkoval vo Vratislave, vo Wittenbergu a od r. 1600 ako profesor na univerzite v Prahe. Tu stal sa dvorným lekárom Rudolfa II. a roku 1618 univerzitným rektorom. Zúčastnil sa sprisahania českých stavov proti Ferdinandovi II., za čo bol po belohorskej bitke spolu s 27 českými pánmi odsúdený na smrť a popravený na Staromestskom námestí dňa 21. júna 1621. Ako lekár vynikol nad všetkých svojich súčasníkov. On prvý pitval v Prahe ľudské telo. Napísal priekopnícke dielo Anatomia Pragensis. Ako filozof bol zpočiatku scholastikom. Napísal: De immortalitatae animae humanae, De divina humanaque philosophia, Zoroaster nova, brevis veraque de Universo philosophia, De homine, Disquisitio causis sympatiae et antipatiae rerum naturalium, Savonarolae universae philosophiae epitome, De anima et corpore universi acroasis.

Jesenský Janko,

narodil sa 30. decembra 1874 v Turčianskom Sv. Martine. Gymnázium študoval v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a v Kežmarku; práva v Prešove, v Kluži a v Pešti. Pred vojnou pôsobil ako advokát v Bánovciach nad Bebravou. Počas vojny stal sa ako ruský zajatec spolupracovníkom Sväzu čsl. spolkov v Rusku, bol členom Odbočky Národnej Rady, potom jej druhým podpredsedom. Po prevrate bol najprv županom gemer-malohontským, potom trenčianskym. Do r. 1935 bol viceprezidentom Krajinského úradu v Bratislave. V prvej sbierke (Verše, Lipt. Sv. Mikuláš 1905) predstavil sa Jesenský lahodným puškinovským veršom ako clivý ironik zastretej erotiky salónov a vyšších spoločenských kruhov. V ďalších veršoch, uverejňovaných v rokoch 1905 — 1914 po časopisoch, nadobudla lahodnosť kovového zvuku; obsah sa prehĺbil sociálnym a národným uvedomením. A keď vyšla druhá sbierka Zo zajatia (Petrohrad 1917, USA 1918, Turč. Sv. Martin 1919), stáva sa v nej básnik spevcom národného odboja. Iba clivá nostalgia tlmí v nej revoltujúci vzdor a výzvy do boja. V poslednej sbierke IPo búrkach (Matica slovenská 1932) usmierený básnik našiel opäť svoj starý tón, nie nepodobný tónu z prvej sbierky. Len vo veršoch s aktuálnym obsahom zo súčasného života (Pod Bradlom, Z diktátorovej reči) pribudlo ironie. Ironie a shovievavého úsmevu bystrého a rozumného pozorovateľa, ktorý i v slávnostných chvíľach a takzvaných „historických okamžikoch“ vie si zachovať kritičnosť a najsť v nich ľudské jadro, nevzdal sa Janko Jesenský ani v knihe spomienkových čŕt Cestou k slobode (1933), najmä však nie v románovej mozaike z nášho poprevratového úradníckeho života Demokrati (1934). Zdá sa, že iba v posledných rokoch rozvil Janko Jesenský naplno svoj talent. Popri spomenutých dielach stihne ešte aj prekladať z modernej ruskej poezie. Knižne vyšiel dosiaľ preklad Blokových Dvanástich (1934) a výbor z Jesenina (1936.) Úplný súbor predvojenných veršov vyšiel vo dvoch sväzkoch ako Verše J. Jesenského (1922 a 1923). Okrem básní písal prózou vybrúsené spoločenské novely (Otroci, Koniec lásky, Slovo lásky), obrazy a črty z malomestského života. Posledné vyšly v samostatných sväzkoch ako Malomestské rozprávky (1913) a Zo starých časov (1935). Súborne vyšla časť jeho tvorby po prevrate ako Sobrané práce Janka Jesenského v Turč. Sv. Martine. R. 1932 vyšiel v Bratislave Výbor z básní Janka Jesenského s úvodnou štúdiou Jaroslava Zatloukala.

Jesenský Ladislav,

ev. farár v Kúnskej Teplici a Nireďházi. V Hronke a v Květoch uverejnil niekoľko nadšených básní na J. Kollára. Prispieval do Bobuľových „Slovenských Novín“ (1866 a 1869).

Jesenský Pavel,

správca sboru Jednoty bratskej v Lipníku, od r. 1585 biskup Jednoty bratskej. Narodil sa v prvej polovici 16. stor., umrel 24. mája 1594. Jeden z prekladateľov Biblie kralickej.

Jesom Ján,

viď Krčméry Štefan.

Junius,

viď Viktorín Jozef.

Jilemnický Peter,

pôvodom Čech, svojou literárnou tvorbou srástol však so slovenským prostredím a zaujal medzi mladými prozaikmi jedno z predných miest. Narodil sa 18. marca 1901 v Kyšperku, vyštudoval hospodársku školu v Chrudime, ako učiteľ pôsobil najprv vo Svrčinovciach, potom v Čadci (do r. 1926). Dva roky žil v Sovietskom sväze (1926 — 1928). Bol potom učiteľom v Trnave a teraz v Kostelci. Jilemnický je predný člen komunistickej avantgardy na Slovensku. Ale vo svojich prácach nachádza vždy presvedčivú rovnováhu medzi umeleckým stvárnením materiálu a jeho ideovým zamerením. Plnokrvný lyrizmus a výrazná reč dodávajú jeho dielam plného básnického účinu. Bieda kysuckého kraja vnukla mu námet pre prvý román Víťazný pád (1929) a dve novely, Návrat a Prievan (1930). Okrem toho vydal knižku feuilletonov Dva roky v zemi Sovietov (1929) a román Zuniaci krok (1930), taktiež zo sovietskeho Ruska. Roku 1932 vychádza v Prahe jeho sociálny román Pole neorané, za ktorý dostalo sa mu od jeho druhov čestného názvu „prvý proletársky spisovateľ slovenský“ a roku 1934 román Kus cukru, ktorými si Jilemnický získava prostredie české a čo chvíľa i nemecké. (Román Pole neorané vyšiel v nemeckom preklade.)

Jochanan,

viď Roy Vladimír.