ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bahil Juraj,

kazateľ v Čerčanoch, narodil sa v Preluci, umrel roku 1759 v Čerčanoch. Napísal: Úvod k starému i novému Zákonu, Dejiny symbolických kníh a Objasnění temných slov starého i nového zákona.

Bahil Matej

(Theodorus ab Hybla), ev. farár v Prešove, narodil sa 26. februára 1706 v Šiveticiach, umrel 24. decembra 1761 v Parchwitzi (Pruské Sliezsko), kam uprchol pred jezuitmi. Roku 1745 vydal vo Wittenbergu Srdečné Napomenutj k wystřjhánj se Pápežského a k stálemu setrwáwanj při Lutheranském Včenj a roku 1747 Tristissima ecclesiarum Hungariae protestantium facies.

Bachát Daniel

(pseudonymy: Miloslav Dumný, Budínsky, Podkriváňsky, Švihrovský, Tatranský, Blahoslav Úprimný, Mirko Živič), ev. farár a superintendent, narodil sa 18. júna 1840 v Ratkovej, umrel 13. apríla 1906 v Budapešti. Plodný básnik, spisovateľ humoresiek, poviestok, veselohier i kritických úvah bez väčších umeleckých nárokov. Významné sú jeho novely iba tým, že v nich po prvý raz prenikol do našej literatúry živel veľkomestský. (Hasič v Orle 1876, Švihák tamže 1877, Kvetinárka tamže 1878 a i.) Prispieval hojne do časopisov cirkevných i politických. (Orol 1870 — 80, Sokol 1860 — 69, Slovesnosť 1864, Dunaj 1874; Nitra 1876 — 77, Lipa 1860, Ev. Cirkevník 1870 — 85, Korouhev na Sionu 1878 — 82, Hurb. Cirkevní Listy 1865 — 72, Janoškove Cirkevné Listy 1887 — 93, Nár. Noviny 1870 — 90, Pešťbudínske Vedomosti 1861 — 69 a inde.) Sobrané spisy vydal v troch sväzkoch pod názvom Nevädze (1870). Náboženskú poeziu, pôvodnú i preloženú, vydal osve v sbierke Zbožné zvuky (1885).

Bajza Jozef Ignác,

narodil sa 15. marca 1754 v Predmieri, bol farárom v Dolnej Dubovej, potom kanonikom v Bratislave, umrel 1. decembra roku 1836 v Bratislave. Bajza učinil prvý pokus o vedomé zavedenie slovenčiny do literatúry. R. 1783 vydal v Bratislave René Mláďenca Príhodi, a Skúsenosťi, napísané so zrejmou snahou o odluku od bibličtiny. Už v predmluve k tomuto dielu — ktoré bolo súčasne i prvým chabým pokusom o slovenský román — vysvetlil Bajza svoje počínanie. Ale svojmu presvedčeniu o samobytnosti slovenského národa dáva plného výrazu až v knihe Práwo o Živeňj Faráruw (1787), kde vyznáva, že osamostatnením jazyka chce pozdvihnúť národ z prachu, dať mu vlastnú literatúru a umožniť mu vyplnenie osobitného národného poslania. Bajzovi podarilo sa napísať novým jazykom ešte niekoľko hodnotných diel (Slowenské dwognásobné Epigrammata Gednako-konco-hlasné, a zwuko-mírné, roku 1794; Weselé účinki a rečeňj k stráweňú trúchliwích hodín, 1795; Príkladi ze swatého Písma 1820), ale jeho slovenčina nelíšila sa veľmi od dosavádnej poslovenčenej češtiny. A keďže Bajza nemal nijakej filologickej prípravy, dopustil sa mnohých nedôsledností, podľahol subjektívnym náhľadom a jeho pokus sa stroskotal.

Ballo Ivan,

hudobný kritik. Narodil sa 7. apríla 1909 v Dolnom Kubíne. Hudobné kritiky a referáty uverejňuje najmä v Slovenskom denníku, Lidových novinách a inde.

Baltík Bedrich,

superintendent preddunajského okolia v Balašských Ďarmotách, narodil sa 24. júna 1834 v Bohuniciach, umrel 26. mája 1919 v B. Ďarmotách. Napísal životopisy Filipa Melanchtona, Martina Luthera, Karla Kuzmányho, viaceré práce cirkevno-historické a i. Prispieval najmä do Cirkevných Listov (do Hurbanových r. 1869 — 73, do Janoškových r. 1887 — 92), Korouhve na Sionu (1878 — 83) a inde.

Banik Anton Aug.,

narodil sa 26. februára 1900 vo Valaskej (Zvolenská), uverejňuje filologické, historické i kultúrnohistorické úvahy, životopisné črty a umelecké (hudobné i výtvarné) kritiky. Z týchto prác uvádzame: Slovenská reč a jej zovnútorný i vnútorný vývoj (Pamätnica brnenského Tatrana r. 1923), Ján Hollý a slovenské nár. obrodenie (Vatra, 1924), Devinizmus (Budúcnosť, 1928), Návrh LO Spolku Sv. Vojtecha na opravu pravidiel spis. jazyka slovenského (1932), Pramene, literatúra i podstata dejín o Pribinovi a Koceľovi (Kultúra 1933).

Bánovský Jur,

žilinský rektor a rychtár (r. 1553). Jeden z prvých skladateľov nábožných piesní (v Tranovského kancionále: Bůh se nám nyní narodil, str. 45). Umrel 22. apríla 1561.

Banšell Koloman,

pseudonymom Maškovský i Peketelný, narodil sa 26. augusta 1850 v Točnici, r. 1864 — 65 bol žiakom revúckeho slov. gymnázia, teologiu skončil v Prešove, začas bol vychovávateľom v Gerendáši (pri Čabe), potom redigoval Bobulove Slovenské Noviny (1873) a napokon bol farárom vo Veľkom Lôme, Maškovej a v Lučenci. Tu umrel 28. marca 1887. Básniť začal pod vplyvom Petőfiho, roku 1871 vydal v Skalici s Pavlom Országhom almanach Napred. Okrem iných príspevkov uverejnil tu verš „Len ma ľúb…“, za ktorý ho vyčistil J. M. Hurban v Cirk. Listoch 1871, brániac národ náš… „nenakvasený ešte jedom západného romantizmu“ pred strelami „sprostej a v barine materializmu zhnitej fantázie“. Písal básne (sbierka Túhy mladosti, 1886), povesti (Atalanta, 1873) i časopisecké články (najmä do Bobulových Slovenských Novín v r. 1872 — 74). Básňami a novelami prispieval do Sokola v r. 1867 — 69, do Orla v r. 1870 — 79, do almanachu Dunaj r. 1874, Minerva r. 1869, Napred 1871 a inde.

Bartek Henrich,

referent jazykovedného odboru Matice slovenskej. Narodil sa 25. marca 1907 v Žiline. Rediguje filologický časopis Slovenskú reč, kde uverejňuje väčšinu svojich štúdií. Okrem toho prispieva do Slovenských pohľadov (K základom slovenskej prozodie, 1935), do Sborníka Matice slovenskej, Kultúry a inde. V Sborníku na počesť Jozefa Škultétyho (1933) uverejnil štúdiu Slovenské výsledky praslovanských akútnych dĺžok.

Bartholomaeides Ladislav,

ev. farár, narodil sa 16. novembra 1754 v Klenovci, umrel 18. apríla 1825 v Ochtinej. Bol významným spisovateľom diel zemepisných a dejepisných, zručný štylista a rytec. (Ku svojim dielam sám si kreslil mapy.) Z jeho spisov, složených v jazyku latinskom i v bibličtine, najdôležitejšie sú: Hystorya o Ameryce (1794), Kratičká Hystorie přirozenj (1798) a Geograffia aneb Wypsánj Okrsslku Zemského s ssesti Mapami wlastnj Rukau geho wyrytými (1798).

Beblavý Pavel

(pseudonymy: Anonymus, P. Drahomír, Maruškin, Maruškou a i.), ev. farár v Sobotišti, narodil sa 16. mája 1847 vo Vrbovciach, umrel 18. mája 1910 v Sobotišti. Bol tichým národným pracovníkom a horlivým prispievateľom slovenských časopisov. (Najmä Cirkevných Listov, v r. 1887 — 1900, Pohľadov v r. 1883 — 89, Sokola v r. 1867 — 69 a Korouhve na Sionu v r. 1878 — 83.) Veľkej obľuby dosiahla jeho povesť Jánošík (Sl. Pohľady 1889, knižne 1910). Ostatné jeho historické povesti zostaly v časopisoch (Na cintoríne, Vykopali ženu, Ztratený pandúr a i.).

Bél Matej,

rodným menom Funtík. Narodil sa 24. marca 1684 v Očovej; od roku 1708 bol učiteľom a kazateľom v Banskej Bystrici, neskôr rektorom tamojšieho gymnázia. Roku 1714 prijal miesto rektora na bratislavskom lyceu, kde sotrval až do smrti (25. aug. 1749). Bél bol jedným z najvzdelanejších spisovateľov osemnásteho storočia a najvýznamnejším geografom tohoto veku. Povahou diplomat, domôhol sa vysokého postavenia, titulov a uznania nielen vo svojom okolí, ale i za hranicami. (Kráľ Karol III. vymenoval ho za dvorného historiografa a povýšil do stavu šľachtického; akademia londýnska a berlínska vyvolily ho za svojho člena.) Písal zväčša latinsky, ale aj nemecky, československy a maďarsky. Najvýznačnejší z jeho päťadvadsiatich spisov je Notitia Hungariae novae historico-geografica (5 sväzkov, 1735 — 1742). Mnohých vydaní dočkala sa jeho kniha Der ungarische Sprachmeister (1729), vydaná pod kryptogramom Meliboeus. Spolu s Danielom Krmanom vydal roku 1722 Bibliu, a to podľa textu kralickej z r. 1613. Ďalej napísal: Adparatus ad Historiam Hungariae (1735 — 46), Compendium Hungariae Geograficum (1753), Compendium, avagy rövid Summája az egész Keresztény tudománynak (1713), Grammatica Latina (1717), Institutiones Linguae Germanicae (1730), Záhradka Ragská, plná Křesťanských Ctnostj (1720), Hungariae antiquae et novae Prodomus (1723), Die Gottsuchende Seele (1729) a i. Hoci inak národne mĺkvy, dal Bél výraz svojmu slovanskému presvedčeniu v predmluve k Doležalovej gramatike, napíšuc tam nadšenú chválu na slovenčinu. Bél bol i prvým uhorským novinárom: Roku 1721 — 23 vydával noviny Nova Posoniensia.

Bella Ján Pravdoľub,

učiteľ, narodil sa r. 1836 v Lipt. Sv. Mikuláši, umrel r. 1924 tamže. Sostavil niekoľko učebníc a čítaniek pre ľudové školy. Do Salvovho Domu a školy prispieval článkami pedagogickými (1886 — 91) a do jeho Obzoru článkami hospodárskymi (1879 — 1900).

Bella Jozef Bohuslav,

brat Jána, Ondreja i Petra; narodil sa 23. októbra 1832 v Lipt. Sv. Mikuláši. Roku 1858 zúčastnil sa ako dobrovoľník povstania hercegovinsko-černohorského, roku 1863 povstania poľského a napokon povstania srbského, v ktorom padol roku 1876. Jeho literárne torzo vyšlo z väčšej časti posmrtne v Orle 1877 a obsahuje povesti, inšpirované zážitkami z dobrovoľníckeho života autorovho (Rajčo Nikolev, Bitka u Almy).

Bella Ondrej Miloslav,

brat predošlých, ev. vojenský kňaz, nar. 8. mája 1851 v Lipt. Sv. Mikuláši, vyštudoval v Revúcej (maturoval 1870) a v Erlangách, bol kaplánom v Budíne, učiteľom v Pešti. Odtiaľ ako vojenský kňaz odobral sa do Štýrskeho Hradca, do Prahy a r. 1892 do Krakova, kde umrel dňa 12. októbra 1903. V duchu a tónom prostonárodnej piesne vydal roku 1880 v Budapešti sväzoček Piesní. Bol to najcennejší dozvuk novoštúrovskej záľuby v melodickom, hudobnom tóne ľudovej piesne. Ostatné jeho verše, písané taktiež na motívy ľudovej piesne, zostaly roztrúsené po časopisoch (Slovenské Pohľady od r. 1881, Cirkevné Listy od 1887 a i.) a kalendároch pod rozličnými pseudonymy (Bočko, Bludár, Dedinec, Dušný, Pinka, Pohrebník a i.). Výbor z nich vydal Menšík v Matici slov.

Bella Peter,

brat predošlých, pseudonymom Horal, narodil sa 21. novembra 1842 v Lipt. Sv. Mikuláši, pôsobil ako štátny úradník v Pešti, umrel r. 1919. R. 1920 vyšly jeho nostalgické a ľúbostné piesne, písané v duchu ľudovej poezie, pod názvom Piesne z ďaleka a iné verše. Znamenité sú jeho preklady zo slovanských literatúr (Sienkiewicz, Tetmajer).

Bellobradeus Pavel,

ev. kňaz a rektor v Trenčíne v sedemnástom storočí. Písal teologické traktáty v duchu scholastickej filozofie: Disputatio Theologica De Imagine Dei In Homine Ante Lapsum et Loci Felicitate, Discursus pneumaticus de natura animae rationalis (1660), Dissertatio Scholastica de Propositionibus Personalibus in Christo (1660).

Belopotocký Gašpar,

viď Fejérpataky.

Bencúr Jozef,

rektor ev. školy v Kežmarku, narodil sa r. 1728 v Jaseňovej, umrel r. 1784 v Budíne. Jozefom II. bol vymenovaný za knihovníka do Viedne a povýšený do stavu šľachtického. Písal latinské a nemecké diela zemepisné a právnické: Compendium Hungariae geograficum (1758), Commentatio juridica critica de haereditario Jure (1771), Jurium Hungariae (1772), Vorläuffige Beantwortung (1783) a i.

Bencúr Matej,

viď Kukučín Martin.

Benčič Anton,

františkán, narodil sa 4. marca 1745 vo Vištuku, umrel 26. októbra 1808 v Rožňave. Patril do školy populárnych bohoslovcov katolíckych, ktorí popri Bajzovi, Bernolákovi, Fándlim a i. začali písať nárečím slovenským, snažiac sa tak priblížiť ľudu. Preložil Pázmányove: Hodegus k prawde weduci Kalaus a Za tmawu Dennicu blúdicich Lutheranow Woditel (1791 — 2), ako aj Gustiniho Mannu Spasitelnu (1794 — 5) a Gonteriov Kameň probugici rozepre wiri (1779).

Benedikti Blahoslav Ján,

profesor kežmarského gymnázia, narodil sa 11. augusta 1799 vo V. Ľuboreči, umrel 25. novembra 1847 v Kežmarku. Na štúdiách v Bystrici bol spolužiakom Kollárovým a v Prešporku Palackého, s ktorými potom dlho udržiaval čulé styky. Podobne so Šafárikom. Spolu s týmto a Kollárom vydal r. 1823 Pjsně swětské Lidu slowenského w Uhřjch.

Benedikti Vavrinec Nudožerský,

narodil sa roku 1555 v Nedožeroch (Nitrianska), študoval v Prievidzi, v Jihlave a v Prahe, kde roku 1600 dosiahol titulu majstra filozofie. Medzi tým bol správcom školy v Uhorskom Brode a v Žatci (1594 a 1599). Roku 1602 — 03 bol rektorom v Nemeckom Brode. Od roku 1604 prednášal na univerzite matematiku, r. 1611 bol prorektorom, r. 1612 dekanom filozofickej fakulty. Umrel 14. júna 1615. Preslávil sa ako filolog, napíšuc na svoju dobu veľmi dokonalú mluvnicu československú: Grammaticae Bohemicae Ad Leges Naturalis Methodi Conformatae, et Notis numerisque illustratae ac distinctae, Libri duo (Praha 1603). Pozoruhodné sú v nej najmä niektoré podrobnosti z nárečí moravských a slovenských. A pozoruhodná je i výtka, ktorú adresuje svojim rodákom („mei gentiles Slavi“), že zanedbávajú svoju reč. Prvý vyskúšal časomerný rytmus v českom básnictve na prekladoch žalmov, z ktorých 10 vydal v Prahe r. 1606 pod názvom: Žalmové někteří v písně české na způsob veršů latinských v nově uvedení a vydaní. Okrem toho vydal cvičebnicu počtov Elementa arithmeticae a niekoľko epických básní, ako Život Ježišov, Životy patriarchov. V rukopise zanechal Logiku.

Beniak Valentín,

notár v Novej Bani, narodil sa r. 1894 v Chynoranoch. Vydal dosiaľ tri sbierky lyrických veršov: Tiahnime ďalej oblaky (1928), Ozveny krokov (1931) a Kráľovská reťaz (1933). V prvých dvoch knihách nebol Beniak tématicky ani obsahove sústredený. Náladová reflexia i motív baladický, osobná lyrika i reportážny postreh ho rovnako zaneprázdňovaly. Ale v poslednej sbierke, a najmä v básňach dosiaľ knižne nevydaných, ukázal sa Beniak už ako básnik veľmi jemne kultivovaný, vyškolený na poezii najmodernejších vzorov (najmä poetizme) a predsa hlboko zakorenený do domáceho prostredia.

Benický Peter,

zemiansky veršovník slovensko-maďarský, narodil sa r. 1603 vo Vacove, umrel r. 1664 v Trnave. (Verše slovenské, spísané r. 1652, vydal Fr. Sasinek v matičnom Archíve r. 1873.)

Bernolák Anton,

kat. farár a dekan v Nových Zámkoch, narodil sa 3. októbra 1762 v Oravskej Slanici, umrel 15. januára 1813 v Nových Zámkoch. Študoval v Ružomberku, v Trnave, v Ostrihome a v Prešporku. Tu prežíval vlnu osvietenstva, ktoré práve vtedy rad radom prebúdzalo národnú individualitu krajín európskych. (V Rakúsku vyvolala táto vlna snahy germanizačné, ktoré ako protitlak pozdvihly v Uhorsku vlnu hungarizmu a v Čechách vyvolaly jazykové prebudenie.) Vtedy prebudily sa aj ostatné národy slovanské; vznikla literárna reč chorvátska, srbská, slovinská, maloruská, bulharská. Nie div, že Bernolák, súc svedkom týchto hnutí, logicky dospel k názoru, že Slováci, rovnako ako ostatné národy, majú právo dať výraz svojej národnej individualite. Tento názor vyslovil v knižke Dissertatio Philogico-Critica de Literis Slavorum, ktorú vydal roku 1787 v Bratislave. A súčasne v druhej časti knižky (ktorá vyšla i osve pod názvom Linguae Slavonicae per Regnum Hungariae usitatae compendiosa simul et facilis Orthographia) podal aj úpravu ako zásadu osamostatnenia slovenčiny prakticky vykonať. Postavil sa proti dotedajšiemu užívaniu češtiny a za nový spisovný jazyk navrhol nárečie trnavské. Súčasne sa rozhodol i pre nový pravopis, a to fonetický. Oboje rozhodnutí nebolo náhodné. Bernolák proste uzákonil to, čo sa už dávno praktikovalo v knižkách, tlačených v centre katolíckeho hnutia, v Trnave. Katolícka vrstva národa prejavovala totiž už od polovice sedemnásteho storočia odstredivé snahy od myšlienky československej. Nie súc viazaní úctou k slovu kralickej biblie a snažiac sa priblížiť ľudu, písali katolícki kňazi svoje populárne knižky dávno pred Bernolákom v nárečí ľudovom. Tak Bernolák bol len kodifikátorom jestvujúcich už pomerov. No i tak vyvolalo jeho vystúpenie veľký rozruch. Prívrženci českoslovenčiny — najmä Ribay a Zlobický, vidiac uvedomelé úsilie Bernolákovo, usilovali sa udusiť hnutie v počiatkoch. Medzitým (roku 1790) vydal však Bernolák mluvnicu novej spisovnej reči, Grammatica slavica. Ad Systema Scholarum Nationalium in Ditionibus Caes. Regiis introductum accomodata, kde v predmluve vysvetlil svoj program a roku 1791 napísal a v Trnave vydal Etymologia vocum Slavicarum sistens modum multiplicandi vocabula per derivationem et compositionem, ktorou pokúsil sa na základe idiotik (pre neznalosť češtiny zväčša nešťastne volených) dokázať rôznosť slovenčiny a češtiny. Nešťastné boly i novotvary, ktorými chcel Bernolák nahradiť slová medzinárodné. (Na pr. pády: menovatlivec, roďitlivec, dávatlivec, žalovatlivec, odberatlivec, tovarišlivec.) A k zavŕšeniu: nešťasnou bola i voľba západného nárečia za spisovný jazyk. Hlavné dielo Bernolákovo, jeho Slowár Slowenskí, Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí: Seu Lexicon Slavicum, Bohemico-Latino-Germanico-Ungaricum, Tomi VI., vyšiel až po Bernolákovej smrti roku 1825 — 27 v Budíne. Bernolák chcel Slowárom zabezpečiť trváci úspech svojmu životnému snaženiu, lež nemohlo sa mu to podariť; jednak pre dôvody už uvedené, jednak — a hlavne — pre nedostatok materiálu. Jeho úsilie prinieslo však neoceniteľný osoh v tom, že dosiaľ mĺkva katolícka inteligencia, bola zainteresovaná o veci národné. Začala sa chápať svojej úlohy a za niekoľko nasledujúcich rokov postavila do služieb národa mnoho význačných osobností. Bernolák vyvinul totiž prekvapujúcu agitačnú činnosť: r. 1792 založil s Fándlim Slowenské učené Towarišstvo s hlavným stánkom v Trnave a s filiálkami po celom Slovensku. Zainteresoval ním celé katolícke duchovenstvo pre svoju myšlienku a slovenskej knižnej produkcii dopomôhol k nebývalému rozmachu.

Beskydov,

viď Palárik Ján.

Bežo Ján,

narodil sa 21. marca 1842 v Nitrianskej Strede, umrel 24. júla 1905 v Senici. Učiteľ a spolumajiteľ kníhtlačiarne v Senici. Napísal veľa učebníc pre slov. ľud. školy. Redigoval a vydával populárnu „Knižnicu zábavného a užitočného čítania“.

Bielek Anton,

narodil sa 10. septembra r. 1857 v Bytčici, gymnázium študoval v Kláštore pod Znievom a v Ostrihome, učiteľský ústav najprv v Kláštore pod Znievom, potom (keď ho vylúčili pre slovenské smýšľanie) súkromne. Opustiac učiteľstvo, bol správcom a redaktorom Salvovej tlačiarne, neskôr administrátorom Národných Novín (tu založil r. 1897 a s Andrejom Hlinkom redigoval Ľudové Noviny), redaktorom v Skalici, kým ho tlačové pravoty nevyhnaly do Ameriky. Odtiaľ vrátil sa ubitý životom, aby r. 1911 umrel vo viedenskom ústave pre choromyseľných. Beletristickou svojou tvorbou bol Bielek predchodcom Kukučínovho realizmu. Neodolal síce vždy romantickému živlu, ale realizmus učinil už silný prielom do jeho diela. Sú to krátke rozprávky zo života slovenského ľudu, často s ostrou tendenciou národnou. Uverejňoval ich v Slovenských Pohľadoch (1882 — 1899), Tovaryšstve (1895) a i. Samostatne vydal črtu Obrázky z hôr (1890), Poviestku z hôr a Na salaši (1899) a Na vysokých horách. Ako publicista napísal rad článkov politických, poučných i cestopisných do vlastných Ľudových Novín (1897 — 1900), do Národných Novín (1881 — 1899) a inde. Vydával aj Besedy (r. 1890), národný zábavník, do ktorého prispeli medzi inými Šrobár, Vansová, Hviezdoslav, D. Makovický, J. Vlček a i. Obrázky z hôr vyšly oznove r. 1935 v Edícii Spoločnosti slov. domu; takisto i zabudnutá, obšírna a hodnotná novela Pre cudzie viny. Anton Bielek ako poviestkár i publicista je neprávom zabúdaný.

Blaho Pavel,

narodil sa 26. apríla 1844 v Skalici. Ako teolog v Ostrihome bol predsedom tamojšej cirkevno-literárnej školy slovenskej. Ako katolícky kňaz v Štepanove, v Dojči a v Gbeloch bol verným spolupracovníkom Osvaldovým, najmä v jeho „Kazateľni“. Sám od roku 1870 redigoval Katolícke Noviny a od roku 1874 i Kazateľa. Okrem toho prispieval do Sokola (1869), do kalendára svätovojtešského, uverejnil i dva preklady z Calderona (v Bobulových Slov. Novinách 1868 a v Tovaryšstve 1895) a roku 1928 vyšla sbierka jeho ľudových rozprávok a čŕt pod názvom Slabí a mocní. Po prevrate stal sa Blaho kanonikom v Bratislave.

Blaho Pavel,

slovenský politik, do prevratu lekár v Skalici, po prevrate predseda Zemedelskej rady v Bratislave, narodil sa 14. februára 1867 v Skalici, umrel 29. novembra 1927 v Bratislave. Jeden zo zakladateľov „Hlasu“. Vydavateľ kalendára Nová domová pokladnica (16 ročníkov), ktorým prebúdzal národné uvedomenie ľudu.

Blasius (Blazyus) Ján, st.,

ev. farár v Slov. Ľupči, Diviak-Novejvsi, v Trenčíne a Krnči, narodil sa 2. júna 1684 v Ivančinej, umrel 4. mája 1763 v Paludzi. Napísal, prípadne z nemčiny preložil: Každý Duch chwal Hospodina! Pobožného Zpjwánj Ljbé Gadro (1720), Jesu Benedictel Apatečka Duchownj (1734), Jesu Benedictel Milownjku Pjsnj Duchownjch Rozkosse Nowé (1743), Jesu Benedictel Rozkosse Domu Božjho Aneb Okrasa Domu Božjho (1745).

Blasius (Blazyus) Ján, ml.,

syn predošlého, ev. farár v Paludzi, narodil sa 8. augusta r. 1708 v Slov. Ľupči, umrel 14. apríla 1773 v Paludzi. Vydal sbierku piesní Gazyk Slowo Božj zpjwagjcý (1756) a sbierku modlitieb Celé srdce Milostj Božj se modljcy (1756).

Blažek Michal,

prvý superintendent reform. cirkvi na Morave, narodil sa 1753 v Senici, umrel 10. októbra 1827 v Jimramove na Mor. Písal nábož. knižky liturgické i vyučovacie.

Bludár,

viď Bella Ondrej.

Bobula Ján Nep.,

architekt, narodil sa 15. marca 1844 v Lipt. Hrádku, umrel r. 1903 v Budapešti. Ako mladý murársky majster s finančnou pomocou biskupa Št. Moysesa súkromne složil maturitnú skúšku a dal sa zapísať na techniku. Medzitým precestoval celú Európu, študujúc staviteľstvo. Vrátiac sa domov chcel hrať vedúcu rolu i v politike. S niektorými nespokojencami s politikou národnej strany založil nové politické hnutie, ktoré Pešťbudínske Vedomosti nazvaly „Nová slovenská škola“ a odštiepenci tento názov prijali za oficiálny. Neskôr sa premenovali na „stranu vyrovnania“. Oficiálnym časopisom odštiepencov boly Slovenské Noviny, vychádzajúce v Pešti. I tento časopis bol pozoruhodným úkazom v slovenskej žurnalistike, prinášal námety, ktoré neoprávnene druhá strana podceňovala. Bobulova politika bola v prvých ročníkoch Slovenských Novín hungarofilská. Neskôr sa radikálne pozmenila. Bobula bol redaktorom i vydavateľom Slovenských Novín (od 1868 — 1875) a Junoša, časopisu mládeže. Novinovými článkami prispieval do Slovenských Novín, Sokola, Pešťbudínskych Vedomostí a iných. Napísal brošúrku „Pomocné pokladnice, potreba a spôsob ich zakladania s návrhom stanov“ (1871). Po zastavení Slovenských Novín oddiaľoval sa slovenskému životu. Umrel roku 1903.

Bocko Daniel,

ev. farár vo Veľkej Lehote na Mor., v Trnovci a v Sarvaši, narodil sa 30. decembra 1751 v Demänovej, umrel 22. apríla 1806 v Sarvaši. Okrem iných náboženských kníh vydal obsiahly Ručnj Kancionál, Domovnj y Pocestný, s připogenau Knjžkau modlitebnau (1783).

Bočko,

viď Bella Ondrej.

Bodický Daniel,

narodil sa 25. júla 1864 v Sebedíne pri Očovej, umrel ako novohradský škôldozorca na liečení v Poděbradoch 8. októbra 1932. Ako študenta vyhodili ho pre slovenské presvedčenie roku 1882. Štúdia po biede dokončil až roku 1891. Bol od r. 1896 učiteľom v Lipt. Sv. Mikuláši, kde vyvinul peknú literárnu činnosť v Salvovom pedagogickom časopise Dom a Škola (1893 — 95). Složil Mluvnicu pre ľudové školy (1906), ktorá popri Zigmundíkovej Škole reči slovenskej konala znamenitú službu na ľud. školách.

Bodický Michal,

najprv farár v Pondelku a v Krajnom, potom dekan ev. teol. fakulty v Bratislave, narodil sa 25. septembra 1852 v Španej Doline. Okrem neprehľadného množstva článkov, roztrúsených po časopisoch (Cirkevné Listy, Národnie Noviny, Stráž na Sione a i.), ktorými sa činne zúčastňoval nielen života cirkevného, ale i národného, napísal Životopis Jána Kollára (1893), životopisy Pavla Dobšinského a Samuela Ormisa (1930), Historiu ev. a v. cirkve Pondelskej (1880), autobiografickú rozpravu Štyridsať rokov v službe cirkvi a najmä dôležité Rozpomienky a pamäti (Turč. Sv. Martin 1933), do ktorých, okrem údajov osobných, shrnul množstvo cenného historického materiálu z nášho života kultúrneho, politického a cirkevného. Umrel 23. decembra 1935 v Bratislave.

Bodický Samo,

brat predošlého, ev. farár v Sennom, narodil sa 9. októbra 1850 v Španej Doline, umrel 22. augusta 1919 v Sennom. Písal poviestky (Nihilizmus v Orle 1879, knižne u Mazáča 1935; Otcova kliatba v Sl. Pohľadoch 1881, knižne vyšly dve Povesti Sama Bodického v Turč. Sv. Martine r. 1882) a informatívne články z ruskej literatúry (Národnie Noviny 1880 — 81, Slov. Pohľady 1881 a i.), z ktorej i prekladal (Eugen Onegin, Kavkazský zajatec atď.).

Bodnár Július,

narodil sa 8. októbra 1870 na Uderine, do škôl chodil vo svojom rodisku, v Prenčovej, v Lučenci, v Banskej Štiavnici; teologiu skončil v Bratislave a v Erlangách. Po kaplánčení v Petrovci, na Myjave a v Čabe stal sa farárom na Bukovci, kde pobudol 29 rokov. Umrel 4. júla 1935 v Novom Meste nad Váhom. Od mladi stál v popredí kultúrneho života na západnom Slovensku; zredigoval a vydal o ňom obsiahlu národopisnú monografiu Myjava (1911). Okrem toho napísal životopis J. M. Hurbana (1925) a M. R. Štefánika (1921), pamätník Jána Lešku (1911), Historiu cirkvi ev. a. v. bukovskej (1904), a dve sbierky obrázkov z dedinského života: Rozprávočky z Uderinej (1907) a Nezbedovia (1922).

Bodo Matej,

advokát v Štítniku a prísediaci súdnej tabule gemerskej. Napísal: Zwuk Ewangelium Wěčného A Prawdy Nebeské Hlasyté Zwětowánj (1743) a Juris prudentia criminalis (1751).

Boor Ján Jaromír,

ev. kňaz a spisovateľ, narodil sa 21. septembra 1852 na Bukovci, umrel 15. marca 1912 v Holiči. Písal hojne do slov. časopisov (Dennica, Korouhev na Sionu, Cirkevné Listy, Národnie Noviny a i.).

Boor Michal,

ev. farár na Bukovci a v Skalici, narodil sa 25. septembra 1837 vo Vŕbovom, umrel 17. marca 1891 v Uh. Skalici. Bol spoluredaktorom Korouhve na Sionu a keď J. M. Hurbana odsúdili do vacovského väzenia, viedol redakciu Cirk. Listov.

Bor Ján Elen,

vlastným menom Ernest Žatko, poslucháč filozofie v Bratislave. Narodil sa 6. februára 1907 v Žabokrekoch nad Nitrou. Okrem článkov, uverejňovaných v Eláne, Postupe, Kultúre, v Slovenských pohľadoch a inde, vydal dosiaľ tri knihy kritických štúdií. V prvej, nazvanej Návrat k minulosti (1933), pokúša sa popri inom soznámiť slov. čitateľstvo s filozofiou neotomizmu a s jeho hlásateľom Maritainom. Druhá vyšla pod názvom Poezia povojnového Slovenska (1934) a je to pokus o syntézu smerov a snažení v mladej slovenskej poezii. Tretia sa volá Rozličnosti (1934) a podáva prehľad najnovších literárnych a umeleckých smerov.

Borbis Ján,

ev. farár v Čáčove, katechét a kazateľ št. ev. gymnázia v Tešíne, farár na niekoľkých miestach v Nemecku, od r. 1900 na odpočinku v Hameln; narodil sa 24. júna 1832 vo Vrbici, umrel 18. sept. 1913. Napísal objemné dejiny ev. cirkvi v Uhrách (Die evangelisch-lutherische Kirche Ungars in ihre geschichtliche Entwicklung, Nördlingen 1861), štúdiu o svadobných zvykoch slovenských (Hochzeitsgebräuche der Slovaken, Schwerin 1863) a iné.

Borin,

vlastným menom Augustín Način, úradník Slovenskej národnej rady v Bratislave. Narodil sa 22. októbra 1900 v Námestove. Bol redaktorom „Slovenského Národa“ a „Vatry“, od roku 1932 rediguje politicko-spoločenský časopis „Pero“. Roku 1926 vydal sbierku nostalgických veršov S dovolením, ovlivnených poeziou A. Adyho.

Bossanyi Serafín,

minorita, narodil sa 11. novembra 1713 v Podvilku, umrel 19. apríla 1785 v Odoríne. Okrem niekoľkých latinských foliantov (Sermones Catecheti, Stellulae catholica, Solitudo Seraphica, Sermones funebres) napísal Hwezdičky Katolicke (1766).

Botto Ján, st.,

pseudonym Maginhradský, inženier, narodil sa 27. januára roku 1829 v Nižnom Skálniku, študoval v Oždanoch, v Levoči a v Pešti, umrel 28. apríla 1881 v Banskej Bystrici. Jeden z najlepších pevcov školy Štúrovej. Rovnako ako Sama Chalupku a Janka Kráľa oduševňovala i Bottu v prvom rade pieseň ľudová. V jeho Piesni o Jánošíkovi (1846), z ktorej po rokoch skrslo najkrajšie Bottovo dielo Jánošíkova smrť (Lipa roku 1862), zachytený je neuveriteľne verne ľahký, melodický tón ľudovej piesne a poviestky. Pri tom je látka umelecky pevne stvárnená, nadnášaná clivou elegiou (ktorá vôbec charakterizuje celú Bottovu tvorbu) a ušľachtilým romantizmom. Práve takú šťastnú ruku mal Botto v balade. Žltá ľalia, Povesť bez konca (z r. 1849 — 50) rovnako ako Margita a Besná (písané o 30 rokov neskôr) sú klasickými kúskami poezie slovenskej. Z ďalších básní uvádzame: Báj Maginhradu (romanca), Balada, Posledná dumka Svätoboja, Dumka ukrajinská a i. Vybrané básne Bottove vyšly roku 1880 v Knihovne československej („Spevy Jána Botto“). Roztrúsene vychádzaly v Lipe, v Sokole, v Pohľadoch a i.

Botto Ján ml.,

viď Krasko Ivan.

Botto Julius,

advokát, profesor a správca gymnázia v Revúcej, narodil sa 24. júla 1848 v Rozložnej (Gemer), umrel 29. septembra 1926 v Revúcej. Jeden z najlepších historikov slovenských. Svojou prísnou objektívnosťou zaslúžil sa veľmi o kritické nazieranie na minulosť Slovákov. Uviedol na pravú mieru mnohé romantické poblúdenia starších historických spisovateľov slovenských. (Slov. Pohľady: Historikum povesti Malkotenti a Valgatha.) Napísal obšírne Dejiny Matice Slovenskej (1923), cenný dejepisný nákres Slováci, vývin ich národného povedomia (dva sväzky, 1906 a 1910, 2. vyd. 1923), životopisy Jána Francisciho (1922), Jonáša Záborského (1912), Štefana Marka Daxnera (1922). Mnoho jeho prác roztratené je dosiaľ po časopisoch (v Slov. Pohľadoch historické štúdie o Matúšovi Čákovi, Jiskrovi na Slovensku, o Ďurovi Rákóczym, o Leopoldovi I. a sprisahaní vesselényiovskom, o povstaní Tököliho a Rákóczyho II. a i.).

Branecký Jozef,

prof. piaristického gymnázia v Trenčíne, narodil sa 31. marca 1882 v Uh. Skalici. Napísal niekoľko historických románov, štúdií a monografií, v ktorých populárnou formou a znamenitým svojím darom rozprávačským oživuje príhody dávnych čias. (Zo starého Trenčína, 2 sväzky, 1926 a 1929; román Fráter Johannes, 1929; Keď rumy ožijú…, 1931 — 32; detský román Poklady Matúša Čáka, 1935 a i.). Pokúsil sa aj o drámu (Vianoce chudobného žiaka) a vydal i monografie Skalka, dejiny pútnického miesta (1929) a Trenčín 179 — 1930 (1930).

Branislav,

viď Abaffy Leopold.

Bratislavský Boleslav,

vlastným menom Vincenc Navara, red. Slovenského východu a Vesny v Košiciach. Vydal novely Slovenské rapsodie (1921), Podivné príhody (1923), Tri chryzantémy (1922), románovú črtu V borbe s temnotou (1922) a i.

Braxatoris Karol,

brat Ondreja ml., ev. farár v Tesároch, narodil sa 13. novembra 1806 v Krupine, umrel 12. apríla 1869 v Dudinciach (pochovaný v Tesároch). Venoval sa literatúre cirkevnej. (Hodiny s Bohem, Křesťanský Ew. A. W. Katechismus, Nowá ewangelická Postilla a i.).

Braxatoris Martin,

pseudonymom Martin Sládkovičov, ev. kňaz v Senici, syn Ondreja Braxatorisa-Sládkoviča, narodil sa 2. mája 1863 v Radvani. Umrel 29. augusta 1934 v Senici. Písal básne na motívy náboženské (Ratoliestky z Hory olivetskej I, II, III), vlastenecké i ľudové (Verše). Redigoval „Noviny Malých“; detská jeho poezia mala svojho času vďačných čitateľov (Drobné kvieťa pre dobré dieťa, Za hrsť kláskov, Vtáčí zázrak). Vydal aj viac bohosloveckých prác v próze. Prekladal z Puškina, Turgeneva, Gogoľa, preložil Goetheho „Fausta“, úryvky zo Schillerovho „Wilhelma Tella“ a i.

Braxatoris Ondrej st.,

učiteľ v Krupine, narodil sa 1782, umrel 15. novembra 1848. Napísal významné monografie Letopisowé Krupinsstj (1810) a Uherští Slowáci w Hontském a Zwolenském kragi (1815).

Braxatoris Ondrej ml.,

viď Sládkovič Andrej.

Brtáň Rudo,

profesor na gymnáziu v Bratislave. Narodil sa 9. októbra 1907 v Hybiach. Básnik, prekladateľ, literárny kritik a literárny historik. Vydal literárno-estetickú štúdiu Poezia Ivana Krasku (1933), usporiadal Výbor zo súčasnej lyriky (1933). Napísal štúdiu o Jankovi Jesenskom (v sborníku J. Jesenský, 1934), Ivanovi Gallovi (Odmlčaný básnik Ivan Gall, 1935) a Vladimírovi Royovi (vo Výbore z poezie Vladimíra Roya, 1935). Znamenitý znalec predvojnovej básnickej moderny slovenskej. Prispieva do Slov. pohľadov, Elánu, Slov. smerov a i. Z dlhších jeho literárno-historických štúdií uvádzame: Prvopis a varianty Kráľovej básne „Kvet“ v Sborníku Matice slovenskej 1935.

Buday Andrej,

úradník mincovne v Kremnici; narodil sa v Tajove, umrel 31. decembra 1907 v sanatóriu v Békéš-Ďule. Zaoberal sa etnografiou, sbieral najmä povesti a povery ľudu slovenského a uverejňoval ich v Slovenských Pohľadoch (od roku 1891), v Tovaryšstve (1900) a v Časopise Muzeálnej slov. spoločnosti (od r. 1900).

Buday Jozef,

kanonik nitriansky, profesor kat. teologickej fakulty v Bratislave, senátor Národného shromaždenia. Roku 1925 vydal výbor zo svojich prvotín pod názvom Ľudové poviedky a roku 1932 obrázok Odpadnutá pijavica. Roku 1914 vyšla jeho úvaha Katolicizmus a lutheranizmus a roku 1932 Výhľady katolicizmu na Slovensku. Opísal ďalej niekoľko pútnických miest (Pútnické miesto Dubnica, 1905; Pútnické miesto Višňové, 1904; Pútnické miesto Frivald, 1932) a vydal Život sv. Andreja a Benedikta (1924).

Budínsky,

viď Bachát Daniel.

Buganová Šára,

narodila sa 4. novembra 1906 v Dolnej Lipnici. Roku 1925 debutovala pod pseudonymom Julia Divinská sbierkou Básne v próze, napísanou pod vlivom Rabindranatha Thakura. (Autorstvo sbierky je sporné; pripisujú ju aj Borinovi.) Odtedy uverejňuje svoje lyrické básne a básne v próze s času na čas v Slovenských pohľadoch a i.

Bujna Martin,

ev. farár v Pukanci, narodil sa 25. októbra 1849 v Bohuniciach, umrel 22. júla 1923 v Pukanci. Náboženský spisovateľ slovenský. Prispieval do Korouhve na Sionu, Cirkevných Listov, Stráže na Sione, do Tranovského kalendára a inde. Tu uverejňoval i svoje štúdie a monografie. (Životopisy Raphanidesa, Záthureckého, Gerengayho, Holécyho; Zo života cirkvi pukanskej a i.)

Bujnák Pavel,

univ. profesor v Bratislave, narodil sa 24. apríla 1882 v Dolnom Kubíne. Študoval v Banskej Štiavnici, Bratislave a v Lipsku. Bol ev. farárom v Krupine, po prevrate knihovníkom pražskej Verejnej a univerzitnej knižnice a profesorom ugrofinskej filologie na Komenského univerzite. Umrel 13. novembra 1933 v Prahe. Pochovaný je v Dolnom Kubíne. Popredný literárny historik, kritik a estét slovenský; odborník vo filologii ugrofinskej. Vydal: Pavel Országh-Hviezdoslav (Sobrané kritiky I. 1919), Slovenská poetika (s dr. Menšíkom, 1921), Stručné dejiny čsl. literatúry po Štúra (1923), Ján Arany v literatúre slovenskej (1924), Dve kapitoly z literárnej estetiky (1927), Dr. Karol Kuzmány (1927), Praefixa verbalia v jazykoch ugrofinských a zvlášte v maďarskom (1928).

Búr (Burius) Ján,

krupinský ev. kňaz, rodák zo Sv. Ondreja v Liptove, umrel 7. decembra 1688. Zaznamenal životopisné dáta niekoľkých svojich druhov vo vyhnanstve. (Micae historiae evangelicorum in Hungaria ab anno 1673 ad 1688, Bratislava 1864, vydal P. Lichner.) V spise Memorabilia duorum Martyrum in Hungaria zvečnil pamiatku dvoch mučeníkov, kazateľa Nicolaia a učiteľa Gregoryho, ktorí boli upálení r. 1527.

Burian Ján,

učiteľ v Hornom Záturčí, narodil sa 6. júna 1856 v Porube pri Veličnej, umrel 31. augusta 1915 na Vrútkach. Redigoval významný časopis „Rodina a Škola“ a prispieval hojne do slov. časopisov (Dom a Škola, Národnie Noviny a i.) o otázkach pedagogických.

Bysterský,

viď Janoška Jur.