ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Radlinský Andrej,

narodil sa 8. júla 1817 v Dolnom Kubíne, gymnázium študoval v Ružomberku, Kremnici a v Budíne; teologiu v Trnave a vo Viedni. R. 1841 byl vysvätený na kňaza, na to bol kaplánom na rozličných miestach, dlhšie pobudol v Banskej Štiavnici (1843 — 1849), kde od r. 1847 vydával Poklady kazateľského rečníctva. Počas revolúcie nútený bol utiahnuť sa do Viedne, kde za rok redigoval vládne Slovenské Noviny. Od r. 1850 do roku 1861 bol potom redaktorom českej osnovy krajinských zákonov v Budíne. R. 1861 bol prepustený, prijal miesto kat. farára v Kútoch, kde umrel 26. apríla 1879. — Radlinského literárna činnosť bola mnohostranná. Už roku 1847 vyhotovil a na zasadnutí Tatrína predložil rukopis latinskej gramatiky slovenčiny, napísaný v duchu zásad, ktoré hlásal Hodža. Keď však r. 1850 podal Kollár ministrovi Bachovi návrh takzv. „staroslovenčiny“ ako najvhodnejšej úradnej a literárnej reči pre Slovákov, pridal sa Radlinský k tomuto návrhu a r. 1850 napísal i rukoväť nového jazyka. V staroslovenčine redigoval s Lichardom Slovenské Noviny i Zemský zákonník. Ale už r. 1851 prinavrátil sa k čistej slovenčine, odobril Hattalovu Krátku mluvnicu slovenskú a obnovené Poklady kazateľského rečníctva i svojho Cyrilla a Methoda (od r. 1857) a pedagogický časopis vysokej úrovne, Priateľa Školy a Literatúry (od r. 1859), tlačil podľa jej zásad. Popri týchto časopisoch založil pri Cyrillovi a Methodovi znamenitú kritickú prílohu Slovesnosť (vydával s Fr. Sasinkom r. 1863 — 65 v Skalici), do ktorej sám prispieval vynikajúcimi literárnymi posudkami. Nedoceniteľné zásluhy získal si Ondrej Radlinský ako zakladateľ Spolku Sv. Vojtecha (r. 1870), ďalej ako vedúca osobnosť v Matici Slovenskej a spisovateľ cirkevných kníh (Všeobecná sbierka cirk. katolíckych pesničiek slovenských, 1874; sbierka modlitieb Nábožné Wýlewy srdce katolíckeho kresťana, 1850; Duchowný Spewník katolický, 1882 atď.).

Rajecký,

viď Slota Juraj.

Rapant Daniel,

narodil sa 17. apríla 1897 v Holiči, historik, profesor čsl. dejín na Komenského univerzite. Vydal: K počiatkom maďarizácie (diel I. z roku 1927 obsahuje Vývoj rečovej otázky v Uhorsku v rokoch 1740 — 1790, diel II. z roku 1931 Prvé zákony maďarizačné 1790 — 92) a polemiky Maďarónstvo Bernolákovo (1930) a Starý Liptov (1934).

Ráth August,

riadny profesor občianskeho práva na Komenského univerzite; narodil sa 2. apríla 1873 v Ružomberku, gymnázium vyštudoval v Ružomberku, Levoči a v Jágri, práva v Kľuži a v Budapešti. Od r. 1899 bol advokátom v Ružomberku, Námestove, Bratislave a v Novom Sade. Po prevrate bol náčelníkom juhoslovanského ministerstva pravosúdia a v tejto významnej funkcii organizoval juhoslovanské súdnictvo. Potom bol vymenovaný za sekčného šéfa v našom ministerstve unifikácií. Roku 1920 habilitoval sa na Karlovej univerzite, od roku 1921 je profesorom na Komenského univerzite. Pred prevratom redigoval bratislavské Ľudové Noviny, prispieval právnickými článkami do revue Naše Slovensko, do Slovenského Obzoru, do Slovenských pohľadov, Prúdov a inde.

Rázus Martin,

narodil sa 18. októbra 1888 vo Vrbici pri Lipt. Sv. Mikuláši. Štipendium vrbického rodáka J. Borbisa, ev. farára v Hammeln (Nemecko) umožnilo mu štúdia. Gymnázium skončil v Banskej Bystrici a v Kežmarku. Teologiu (od r. 1907) v Bratislave. R. 1911 — 12 zásluhou Setona-Watsona pobudol v Edinburgu, Paríži a Švajčiarsku. Po návrate stal sa kaplánom u Samuela Zocha v Modre, od r. 1913 ev. farárom na Pribyline (Liptov), od roku 1921 v Moravskom Lieskovom, od r. 1930 v Brezne nad Hronom. Od predposl. volieb (1929) je poslancom za Slovenskú národnú stranu. Základnou vlastnosťou Rázusovej povahy je priamosť, neohrozenosť a stála pohotovosť reagovať na časové zjavy verejného života. Táto vlastnosť prenáša sa i do jeho tvorby; od začiatku do konca predstavuje ona jediný, nepretržitý seismografický záznam vzruchov, ktorými Rázus reagoval na časové udalosti. Z časov vojny a prevratu sú to tri knihy: Z tichých i búrnych chvíľ (19l7), To je vojna… (cyklus „C’est la guerre…“ 1919) a Hoj, zem drahá… (1919). Najrozmanitejšia, obsahom i formou, je prvá z nich. Obsahuje jednak lyrické básne, osobné i reflexívne, a kratšie obrázky epické a baladické, jednak (v poslednom oddiele „Čierne roky“) lyrické záznamy básnikove o prvých hrôzach vojny. Sbierka „To je vojna…“ je jediným úpenlivým výkrikom, ktorým sa ozvalo Slovensko v biede rokov 1914 — 1918. „Hoj, zem drahá“ je zas prvým jasavým privítaním zrodivšej sa slobody. Po prevrate vydýchol si Rázus v sbierke básní v próze Z drobnej prózy (1926) a v dvoch knižkách sonetov Kresby a hovory (1926), aby znova zaujal miesto na prednej stráži záujmov slovenských v sbierke Kameň na medzi (1926) a Šípy duše (1929). V posledných rokoch venuje sa Rázus viac próze ako poezii. Ale i tu rieši aktuálne problémy verejného života. Tak najmä v štyrsväzkovom románe Svety (1929) rozvíja pred nami obraz života poprevratovej slovenskej dediny. V románe Julia (1930) učinil úspešný pokus o prózu historickú. Autobiografiu svojho detstva podáva v Maroškovi (1932) a v pokračovaní Maroško študuje (1933). Ako v básňach tak i v próze podradil Rázus umeleckosť výrazu tématickej aktuálnosti. Nástojčivé problémy nútia ho k mimoriadnej plodnosti; nedovoľujú mu venovať všetko nadanie iba formálnej stránke diela. Z posledných rokov tvorby Rázusovej zaujímavý je veršovaný román slovenskej podnikavosti v Amerike Bača Putera (1934) a najnovší dvojsväzkový Krčmársky kráľ (1935). Lyrické verše z najnovšieho obdobia umeleckého dozretia a vykryštalizovania shrnul v sbierke Cestou (1935). Okrem neprehľadného množstva politických článkov, ktoré napísal zväčša do Národných novín, vydal ešte dve knihy essayov, a to náboženských Z nášho chrámu (1929) a politicko-kultúrnych Argumenty (1932). Pokúsil sa aj o drámu, v ktorej zachytil rozvrátené pomery manželského súžitia počas vojny (Hana, 1920). Sväzky O mne i o vás a Čierne roky (1929) sú novým vydaním dvoch oddielov z knihy „Z tichých i búrnych chvíľ“.

Rázusová Mária

(vydatá Martáková), sestra predošlého, narodila sa 28. júna 1905 vo Vrbici, učit. ústav vyštudovala v Prešove, pôsobila v Dolnom Srní, teraz v Turč. Sv. Martine. Detská spisovateľka. (Knihy: Pestré kvety, 1932, Tri rozprávky z neba, 1932, Hore grúňom — dolu grúňom, 1934, Hrdinovia, 1935, divadelná hra Zpoza rajskej brány 1935.) Články a kritiky uverejňuje v časopisoch: Živena, Slniečko, Nár. novinách. (Značky: Ma-Ria, Ra.)

Rešetka Michal,

kat. farár na Hornej Súči, narodil sa 2. septembra 1794 v Bobote, umrel 9. mája 1854 v H. Súči. Jeden z najzaujatejších privržencov Bernolákových, horlivý sberateľ a vydavateľ starých rukopisov a tlačív. Jeho knižnica, darovaná Matici Slovenskej, predstavovala skutočný poklad vzácnych unikátov. Popri tom bol Rešetka i obetavým mecénom; vydal Gavlovičovu Valaskú školu — mravov stodolu, Kázne príhodné a i.

Reuss Gustáv,

syn Samuelov, lekár v Miškovci a vo Veľkej Revúcej, narodil sa 4. januára 1818 v Revúcej, umrel 12. januára 1861 tamže. Zaoberal sa botanikou, skúmal rastliny javnosnubné od Bratislavy po Gemer. Zostalo po ňom úctyhodné dielo Května Slovenska, čili opis všech jevnosnubných na Slovensku divorostaucích a mnohých zahradních zrostlín podle soustavy De Candolleo-vy (1853). Purkyně, slávny český prírodovedec, označil toto dielo za klasické. V rukopise zanechal topografické a historické práce o Veľkej Revúcej, okolí muránskom a Gemerskej stolici, ako aj nedokončený etymologický slovník slovenský Soustava řeči Slovanské a historické romány Hraběnka Maria Betlen rozena Séči a Matej Bažo z Čoltova.

Reuss Ľudovít,

brat predošlého, ev. farár v Revúcej, kde umrel 25. septembra 1905. Systematicky zaoberal sa najmä bájeslovím a teoriou hudby. Z prvého oboru zanechal v rukopise objemné Bájeslovie drievnych Slovanov (úryvky v Slovenských Pohľadoch 1881 — 82), z druhého oboru podarilo sa mu vydať s bratom Juliusom len Základné pravidlá súzvuku (1873), ostatné zostalo taktiež v rukopise (Prirodzená sústava Harmonie I. Pre hudbu na číslových pomeroch sostavená, Teoria súzvuku I. tónového II. časového na číslových pomeroch sostavená). Ukážky vyšly v Slov. Pohľadoch 1884 (Číslová harmonia) a v Sborníku Muzeálnej Slov. Spoločnosti 1896, 99 (Toniny a stupnice „Slovenských Spevov“ a O ústrojnosti nápevu „Nitra, milá Nitra“). Popri tom zaoberal sa aj jazykospytom (zanechal v rukopise Etymologický slovník reči slovenskej a jej príbuzných) a sbieraním ľudových povestí. (V Dobšinského sbierkach z r. 1858 a 1880 — 82.)

Reuss Samuel,

otec predošlých; ev. farár v Revúcej; narodil sa 8. septembra 1783 v Slov. Ľupči, umrel 22. decembra 1852 v Revúcej. Pilný sberateľ slovenských povestí, ktoré vydali jeho synovia, Gustáv a Ľudovít, v sbierkach Pavla Dobšinského.

Rhenius Ján,

jezuita, r. 1706 vydal v Žiline latinsko-slovenský Donatus Latino-Bohemicus.

Ribay Juraj,

ev. farár v Príbovciach, na Cinkote a v Torži, narodil sa 28. marca 1754 pri Bánovciach v krčme na „Pažiti“, umrel 31. decembra 1812 v Torži. Osvietený sberateľ ľudových prísloví, slovenských idiotík, slovenských slov užívaných v maďarčine atď. Z rukopisných jeho sbierok čerpal Palkovič pre svoj česko-nemecko-latinský slovník. Pre poučenie ľudu vydal Katechysmus o Zdrawj (1795), Prawidla Moresnosti aneb Zdwořilosti, jako y Opatrnosti a Zachowání Zdrawí (1795).

Riečanský Edmund,

tajomník francúzskeho konzulátu v Bratislave, narodil sa 11. septembra 1908 vo Zvolene. Vydal dve sbierky sociálnych veršov: V okovách života (l929) a Spevy kladiva (1930).

Rimavský,

viď Francisci Ján.

Rizner Ľudovít,

narodil sa 10. marca 1849 v Zemanskom Podhradí, študoval v Bratislave a v Revúcej. Po otcovej smrti (1868) zvolili ho na jeho miesto za učiteľa do rodiska, kde zdarne pôsobil až do smrti, dňa 7. októbra 1913. Životným dielom Riznerovým je Bibliografia písomníctva slovenského… od najstarších čias do konca r. 1900 (vydala Matica Slovenská v šiestich sväzkoch roku 1927 — 34), monumentálny a večitý pomník jeho mravčej usilovnosti. V rukopisoch zanechal Rizner množstvo materiálu: dialektický slovník bošácky, materiál ku slovenskému slovníku, materiál k miestopisu Slovenska, sbierku porekadiel a prísloví z Bošáce, pramene k životopisnej a literárnej činnosti slovenských spisovateľov a ináč zaslúžilých mužov atď. Vypracoval množstvo sloveník pre Ottov i Riegrov slovník náučný. Uverejnil množstvo populárne-hospodárskych článkov, najmä v Horňánskeho Slov. Novinách (od r. 1872), veršov, rozprávok, besedníc. Od r. 1900 doplňoval svoju Bibliografiu v Slov. Pohľadoch a v r. 1890 — 92 uverejňoval tam Príslovia, idiomatické výrazy a slová z Bošáckej doliny. Popri všetkej tejto práci stihol ešte Rizner redigovať populárnu Knižnicu slovenského ľudu (1881 — 85), kde v 2. sväzku uverejnil i svoju „kytočku veršíkov“ Od srdca k srdcu.

Riznerová Ľudmila,

viď Podjavorinská Ľudmila.

Rob Poničan Ján,

viď Poničan Ján.

Robík Ján,

kanonik bratislavský, neskôr člen ostrihomskej kapituly, narodil sa r. 1648 v Stupave, umrel r. 1701 v Trnave. Napísal veľa náboženských spisov. Vydal Wiložení O Užitku A Potrebe Katechismusa (1702).

Rolko Vladimír,

narodil sa 12. októbra 1899 v Turčianskom Sv. Martine, vyštudoval teologiu a filozofiu v Bratislave, Prahe, Paríži a v Edinburgu, pôsobí ako ev. kňaz v Liptovskom Sv. Petre. Roku 1930 vydal básnickú sbierku obrazov a evokácií z antického Ríma Z patricijskej záhrady, roku 1935 podobnú sbierku evokácií stredovekých Blahoslavenstvo slepých.

Rovinov Branko,

viď Abaffy Leopold.

Rovnianek Peter,

narodil sa v Hričove 27. júna 1867. Študoval gymnázium v Nitre a potom kňazský seminár v Pešti, odkiaľ bol roku 1887 pre „panslavizmus“ vylúčený. Odcestoval do Ameriky a v Pittsburghu stal sa redaktorom „Amerikánszko-szlovenszkých novín“. Poslovenčil ich duchom i pravopisom a urobil z nich najrozšírenejší slovenský časopis, ktorý mal až 30.000 predplatiteľov. Bola to ťažká práca a opisuje ju vo svojej knihe Zápisky za živa pochovaného (1924). Roku 1890 založil Rovnianek ústredný spolok pre amerických Slovákov: „Národný slovenský spolok“, ktorého sa stal i predsedom. Okrem toho založil so svojimi priateľmi i bankovú a cestovnú kanceláriu. Tá, bohužiaľ, zapríčinila i jeho úpadok. Stratami v roku 1911 celá jeho firma octla sa v úpadku. Bol nútený odísť z Pittsburghu, utiahnuť sa zo svojej verejnej činnosti a hľadať obživu v ťažkej práci ako zlatokop a stravovateľ zlatokopov v Kalifornii. Umrel 16. nov. 1933 v Hornitos v Kalifornii.

Roy Vladimír,

narodil sa 17. apríla 1885 v Kochanovciach ako potomok hugenotskej rodiny, ktorá sa uchýlila na Slovensko v 17. storočí. Stredné školy študoval v Modre, Skalici a v Bratislave, teologiu a filozofiu v Bratislave a v Škótsku. Cestoval a pobudol skoro vo všetkých krajinách Európy. Doma bol najprv kaplánom v Lipt. Sv. Mikuláší, potom za dlhší čas farárom v Púchove nad Váhom. Od roku 1927 účinkoval ako farár v Bukovci pri Myjave. Umrel 6. februára 1936 v Novom Smokovci. Pochovaný je v Turčianskom Svätom Martine, kde strávil na penzii pokojné roky svojho života. Do literatúry vstúpil roku 1908 básňami, uverejňovanými v časopisoch pod rozličnými pseudonymy (Dužavin, Havran, Jochanan, Aeneas Phyllon), ale až roku 1921 vydal sbierky Rosou a tŕnim a Keď miznú hmly. Duševná rozháranosť, ktorá hnala jeho záľuby od autora k autorovi a jeho samého z krajiny do krajiny, zrejmá je i v týchto jeho knižkách. (Byron, Baudelaire, Wilde, Lenau, Heine, Poe, Carlyle, Goethe, Whitman, Burns, Swinburn, Shelley, Hviezdoslav ozývajú sa z jeho tvorby; Anglia, Poľsko, Juhoslávia, Taliansko, Nemecko, Škandinávia, Holandsko boly zastávkami jeho putovania.) Filozofické reflexie o záhade života a smrti striedajú sa s prostými impresionistickými obrázkami; najprudšie citové vznety s ochablou rezignáciou; ťažký, hymnický verš Hviezdoslavov s lahodnou, jasnou melodiou. Ďalšie sbierky: Cez závoj a Peruťou sudba máva (1927) doplňujú básnický profil Royov. Roku 1934 vydal okrem toho sbierku príležitostných básní, venovaných pamiatke Štefánikovej In memoriam. Roku 1935 vyšiel Výbor z jeho tvorby, s úvodnou štúdiou Ruda Brtáňa. Významná je i Royova činnosť prekladateľská; na 4000 tlačených strán z Goetheho, Shakespeara, Dickensa, Dumasa, Poea, Flauberta, Strindberga, Wildea atď.

Royová Kristína,

narodila sa 18. augusta 1860 na Starej Turej. Úspešná spisovateľka evanjelizačných románov, rozprávok a drobných traktátov. Niektoré z jej diel dosiahly na naše pomery priam neprekonateľného počtu vydaní. Tak rozprávka Bez Boha na svete (1897) vyšla len v nemčine v 14. vydaniach a bola preložená do práve toľko jazykov. Pravda, za tieto úspechy ďakuje autorka viac náboženským organizáciám, ktorých je členom, ako svojmu umeleckému talentu. Z ďalších jej románov uvádzame aspoň: Moc svetla (1909), Za presvedčenie (1912), Za vysokú cenu (1903), V slnečnej krajine (1910) atď.

Rozmarín Marek,

viď Paulíny-Tóth Viliam

Rožnay Samuel,

nadaný žiak Palkoviča bratislavského, ev. kňaz mičinský a bansko-bystrický, narodil sa asi roku 1787 vo Zvolene, umrel 14. novembra 1815 v Banskej Bystrici. Nadchnutý prednáškami profesora Dankovského (v. t.), prekladal usilovne z gréčtiny (z Anakreonta, Pindara, Theokrita, z Homera, Sapfy a i.). Roku 1812 anonymne vydal Písně Anakreonowy… S přjdawkem některých giných básnj. Prekladal i z ruštiny a poľštiny: Krasického „Myšiadu“ (Hromádkove „Prvotiny“, 1815), „Slovo o pluku Igorově“ a i. V prekladoch prejavil opravdivé básnické nadanie. Podľa novších literárno-historických výskumov (Pražák) býva Rožnay uvádzaný ako prvý romantik slovenský. Zaujímavé je i to, že Rožnay už pred českými falzifikátmi „Rukopisov“ predkladal Palkovičovi domnelé staré historické piesne (na pr. o Žižkovi).

Rudinský Jozef,

publicista, doktor práv, narodil sa r. 1891 v Turzovke. Zaoberá sa najmä problémami medzinárodného práva. Vydal: Mier ako problém medzinárodný a Spoločnosť národov (1929) a Revízia trianonskej smluvy (aj francúzsky 1932). Redigoval sborník Slovensko Masarykovi (1930). Vydáva a rediguje obrázkový časopis Nový svet.

Rudnay Alexander,

narodil sa 4. októbra 1760 v Nitrianskom Sv. Kríži, umrel 13. septembra 1831 ako knieža-primas uhorský, arcibiskup ostrihomský. Podporoval bernolákovskú literatúru. Jur Palkovič vydal jeho Kázne príhodné, ai iné (1833). V dejinách slovenských zvečnil sa výrokom: „Slavus sum, et si in cathedra Petri forem, Slavus ero.“

Ruppeldt Fedor,

ev. farár v Žiline, narodil sa 1. júna 1886 v Lipt. Sv. Mikuláši, publicista, kritik a odborný spisovateľ. Sostavil Almanach ev. cirkví na Slovensku (1930), napísal: Evanjelický kostol (úvaha, 1924), Koncentračné snahy slovenské do r. 1918 (1928), 5 brošúr o otázke hlavného mesta Slovenska a sbierku veršov Mati moja (1927), z ktorých päť zhudobnil Viliam Figuš Bystrý.

Ruppeldt Karol,

otec predošlého a nasledujúceho, učiteľ v Lipt. Sv. Mikuláši; narodil sa 22. novembra 1840 na Magurke, umrel 18. augusta 1909 v Lipt. Sv. Mikuláši. Vynikajúci znalec slovenskej ľudovej piesne. Zanechal v rukokopise Náuku o harmonii, zredigoval druhý diel Slovenských Spevov (1896; prvý zredigoval J. Kadavý), vydal Venček slovenských národných piesní (1874) a Spevníček dvojhlasných slovenských piesní (1897).

Ruppeldt Miloš,

syn predošlého, profesor Hudobnej a dramatickej akademie v Bratislave, šéf hudobného oddelenia Radiojournalu v Bratislave, skladateľ a dirigent. Narodil sa 29. mája 1881 v Lipt. Sv. Mikuláši. V literatúre zaslúžil sa prekladmi z ruštiny, nemčiny a španielčiny (od M. Unamuna Abela Sancheza a Tetu Tulu, novely B. Ibaneza, Viera a otčina od K. Schöherra, Raňajky u okresného náčelníka od Turgeneva a iné). Od roku 1925 vydal päť sošitov Mužských sborov a tri sošity Miešaných ženských sborov.

Ruppeldtová Hana,

rod. Šimko-Klanicová, manželka predošlého, narodila sa 21. septembra 1894 v Turč. Sv Martine. Prekladá z ruštiny (Gončarov: Strž, Čechov: Strýčko Vaňa a i.), z nemčiny (Sudermann: Domov a i.), z francúzštiny (Lichtenberger: Môj malý Trott, spolu s Janšákovou).

Rusko Emil,

šéf slovesného oddelenia odbočky Radiojournalu v Košiciach. Narodil sa 27. júna 1900 v Ľubietovej. Vydal sbierku básní Piesne nového rána (1926), dramatické práce Plamene (1928), Červená opica (1929, so spoluautorom A. Juhászom), Krútňava (1930, so spoluautorom J. Štefančíkom), Nové časy idú (1933).

Rypáček Karol,

redaktor Slovenského denníka; narodil sa 9. januára 1885 v Hodětíne, gymnázium vyštudoval v Tábore, filologiu v Prahe. Od roku 1919 pôsobí na Slovensku. Znamenitý prekladateľ do slovenčiny i češtiny zo severských literatúr, z poľštiny i ruštiny. (Do slovenčiny Hamsunov Hlad.)