ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Charakteristika

Máloktorý uvedomelý myšlienkový smer zasiahol tak hlboko do spoločenskej štruktúry Európy ako osvietenstvo. Bol to ideový prúd, ktorý vyšiel z kruhov francúzskych encyklopedistov a anglických racionalistov v druhej polovici 18. storočia a ktorý povýšil rozum za jediné kritérium ľudského konania. Nenávidel poveru, útisk, neznášanlivosť. Propagoval vedomie ľudskej dôstojnosti medzi najširšími vrstvami ubitého a zatemneného ľudu. Oslobodeným rozumom zrevidoval doterajšie duchovné poznatky, vymanil vedu zpod panstva teologie, zastavil besnenie náboženskej neznášanlivosti, zrušil nevoľníctvo, zreformoval školskú výchovu, zrušil cenzúru atď.

U nás prejavilo sa osvietenstvo už za Márie Terézie patentami o zrušení roboty, školskými reformami a inak, ale plného výrazu dostalo sa mu až v reformách Jozefa II. (Tolerančný patent zo dňa 25. októbra 1781.)

Hoci doba osvietenstva nemala smyslu pre umenie a nevytvorila veľkých diel umeleckých, znamená ona veľa v slovenskej literatúre. Už aj preto, lebo rozšírila doterajší jej úzky cirkevnícky obzor o nové polia v spisbe vedeckej a ľudovýchovnej, ale najmä preto, lebo dala Slovensku Bernoláka.

Náboženské rozpory nepodarilo sa, pravda, odstrániť naraz. Obe časti národa, katolícka a evanjelická, grupujú sa ďalej v osobitných osvetových a literárnych strediskách. Evanjelikov priťahuje Prešporok, katolíci ostávajú verní Trnave. A tak i v tejto dobe môžeme hovoriť osobitne o literatúre evanjelickej a katolíckej.^[2])

a) Evanjelická literatúra v dobe osvietenstva

Evanjelictvo, už vo svojich základoch slobodomyseľnejšie, bolo prístupnejšie osvieteným zásadám, ako katolíctvo. Ľudovít Haan o tom vraví: „Při začátku nynějšího (t. j. osemnásteho) století sotva bylo evanjelického kněze, který by racionalismu víc nebo méně nebyl padl v oběť.“ Zo starších náboženských kníh horliví vydavatelia (Michal Inštitoris, Ondrej Plachý a i.) vynechávali všetko, čo by mohlo uraziť „delikátní uši osmnáctého století“. A náboženské knihy, vzniklé v tomto čase, nesú napospol pečať doby: sprobúvajú rozumovým postupom pochopiť a vysvetliť zjavenie božie. Charakteristickou ukážkou ev. náboženskej spisby tohoto veku je dráma „Pamětná celému světu tragoedia“ od Augustina Doležala. Typickými osvietencami a prednými organizátormi kultúrneho snaženia na strane evanjelickej sú ďalej: prvý literárny historik slovenský Bohuslav Tablic (autor „Poezií“, prvej antologie z poezie československej) a jeho sok Juraj Palkovič, profesor ev. lycea bratislavského. Popri týchto zaoberajú sa vedeckou činnosťou najmä prírodospytec Juraj Ribay, dejepisci Michal Semian, Matej Holko st. a Ondrej Braxatoris a zemepisec Ladislav Bartholomaeides. Populárnu spisbu pestujú Ján Tonsoris, Pavel Michalko, Daniel Lehocký a i.

Učené spoločnosti

Vážnosť učeneckého stavu v dobe osvietenstva dáva popud k jeho organizácii. Vznikol rad učených spoločností, ktoré pestovaly vedu jednak akademicky, jednak ju popularizovaly vydávaním poučných kníh. Tak v Trnave účinkovalo od roku 1792 „Učené slovenské tovarišstvo“, s odbočkami po celom Slovensku, založené Antonom Bernolákom. Protestantskí spisovatelia a národovci založili si v Bratislave roku 1801 krátko trvajúci „Spolek literatury slovenské“ a po jeho zaniknutí „Stolicu řeči a literatury československé“ s pripojeným Ústavom tohože mena. Roku 1808 vznikla pričinením Mateja Holku ml. v Nižnom Skálniku „Učená spoločnosť malohontská“ (Erudita societas Kishontensis) s vlastnou bibliotékou a letopisom „Solennia bibliothecae Kishontanae“ a roku 1812 zakladá Tablic so svojimi druhmi „Literární společnost banskú“.

Časopisy

Najpodarenejším plodom ľudovýchovnej činnosti osvietenstva sú dva časopisy, redigované v duchu pokrokových a humanitných zásad doby, Štefanove Leškove „Prešpurské noviny“ a Ondreja Plachého „Staré noviny literního umění“. Okrem týchto vydával J. Palkovič svoj „Týdenník“ a „Tatranku“.

b) Katolíci doby osvietenskej. Jazyková odluka

Osvietenstvo má nemalý podiel i na prebudení povedomia jazykovej a kmeňovej individuality národov európskych. Germanizačný tlak jozefínsky vyvolal v Čechách ako reakciu národné obrodenie. Iné národy demokratizujú literárnu reč výrazmi ľudovými. Pravoslávni Slovania nahrádzajú mŕtvy cirkevno-slovanský spisovný jazyk živou rečou národa. V tomto duchu obrodila sa literatúra chorvátska, srbská, slovinská, maloruská, bulharská. Stalo sa tak v súhlase so základnou ideou osvietenstva: sprístupniť ľudu cestu na duchovné kolbištia národa. Na to už nestačila mŕtva reč kancionálov. Nestačila latinčina, nestačila cirkevná slovančina, a na Slovensku nestačila bibličtina. K ľudu bolo treba hovoriť vlastnou jeho rečou.

Vystúpenie Bernolákovo

Prvý, kto u nás vyriekol určite a jasne tento princíp, bol Anton Bernolák. Jeho vystúpenie i pôsobenie organicky vyrastá jednak z hnutia osvietenského, jednak z neuvedomelých snáh slovenčiacich spisovateľov trnavských. A nebyť jeho nedostatočnej filologickej prípravy, ako aj nie priam súcej tradície trnavskej, ktorej bol Bernolák exponentom, bol by možno svojím vystúpením o pol storočia predstihol Štúra. Nezdarený pokus o jazykovú odluku nezmenšuje však Bernolákovu zásluhu, ktorú si získal tým, že svojím pokusom, ako aj založením „Učeného slovenského tovarišstva“ zainteresoval dosiaľ mĺkve katolícke duchovenstvo o veci národné. Jeho družina dala národu niekoľko vynikajúcich osobností. Tak ozajstného osvietenca, znamenitého popularizátora poľnohospodárskych vedomostí Jura Fándliho, nie menej významného sberateľa i vydávateľa kníh a rukopisov Michala Rešetku, štedrého mecéna a prekladateľa kanonika ostrihomského Juraja Palkoviča a rad duchovných spisovateľov, medzi ktorými vynikli Vojtech Gazda, Anton Benčič, rečník Ondrej Mészáros, František Hábel a i. A dala mu ona i opozdeného genia básnického v osobe Jána Hollého.

O tom, ako vysoko prenikol vliv Bernolákov, svedčí fakt, že sám arcibiskup ostrihomský, knieža-primas uhorský Alexander Rudnay bol podporovateľom jeho snáh a že sa tento arcibiskup zaznačil v histórii výrokom: „Slavus sum, et si in cathedra Petri forem, Slavus ero.“

Pokus Bajzov

Súčasne s Bernolákom vystúpil s myšlienkou samostatného spisovného jazyka slovenského i druhý katolícky kňaz, Jozef Ignác Bajza. Bajza vytvoril si vlastné jazykové pravidlá a hájil ich tvrdošijne proti pravidlám Bernolákovým cez celý život. Nemal, pravda, nijakého úspechu.