ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Záborský Jonáš

(pseudonymy: Drotár Fedor, Vojan Josifovič, Magurský), narodil sa 2. februára 1812 v Záborí (Turiec), študoval v Šajó-Gemeri, od r. 1829 v Kežmarku, kde sa prebudilo v ňom národné povedomie; teologiu absolvoval v Prešove (roku 1832 — 1835), krátko kaplánčil v zemplínskych Pozdišovciach, r. 1839 odišiel na štúdia do Halle, kde prežil rok s Ľudovítom Štúrom. V r. 1838 — 41 bol Hodžovým kaplánom v Lipt. Sv. Mikuláši. R. 1841 vyvolili ho za farára do Rankoviec. Toho istého roku zhorela mu fara a súčasne ho začaly prenasledovať maďarské úrady. Ponúkali mu profesúru na košickom seminári, ak prestúpi na katolíctvo. Záborský prijal, ale dostal iba kaplánku. Za revolúcie stál už pred súdom, ale generál Schlich ho oslobodil, r. 1849 dostal miesto profesora gréčtiny na košickej akademii. Roku 1850 odchodí do Viedne za redaktora Slovenských Novín. R. 1853 prijal faru v Župčanoch (Šariš). Tam zostal až do smrti (23. januára 1876). — Záborský bol zprvoti jedným z najprudších záštitníkov bibličtiny a všeslovanských ideí Kollárových. Básnickú dráhu nastúpil ódami Na Slováků (Zora, 1836), Na Kollára, Na Šafaříka, Na Hollého (Hronka, 1836 — 37). R. 1840 vydal v Levoči úspešné Bájky, r. 1852 vo Viedni sbierku vlasteneckých ód, epigramov a básnických listov Žehry. Pozdejšie dal sa Záborský i na novely a historické drámy. Spomenutia zasluhujú najmä dve jeho novely Panslavistický farár (Tábor I., 1870) a Dwa dni w Chujawe (1873), napísané na samom sklonku života, ktoré sa i dnes ešte dobre čítajú. Inak najväčšia časť prozaických prác Záborského zostala roztrúsená v časopisoch. J. Škultéty uverejnil v Pohľadoch satiry Faustiádu r. 1912, ktorá vyšla knižne 1934, Pompezňu, roku 1894 historické črty Mazepa a Hlovík medzi vzbúreným ľudom, v Sokole 1869 zostala obšírna historická rozprávka Svätoplukova zrada, ktorá vyšla knižne až r. 1935, ďalej satiry Mrač (1864), Kulifaj (1864), Šofranko (1866), O siedmich vodcoch maďarských (1866). V rukopise zanechal veľmi zaujímavý dramatický epos Vstúpenie Krista do raja, Rozmluvy filozofické o svete a i. Z činnosti Záborského osobitnej spomienky zasluhujú jeho „Žihadlice“, t. j. epigramy, ktoré uverejnil v Tatrane 1870 a inde, „iskrice“ a „listy, telegramy, rozhovory drotára Fedora“ (Sokol, 1862 — 69). Výbor z nich vydal L. Kühn 1934. Záborský napísal ďalej množstvo historických drám, hoc nemal nijakého dramatického talentu a žiaden z jeho kusov nedostal sa na javisko. Okrem azda Najdúcha („Divadelné hry“, 1870), ktorý po dôkladnej režisérskej úprave bol hraný na scéne SND roku 1935. Ostatné jeho frašky (Korheľ a ožran, Cudzoložník, Pytač, Pansláv, všetky v „Divadelných hrách“ 1870) a päťadvadsať historických drám nemaly nikdy opravdivej dramatickej ceny. Sú to len hry knižné, v ktorých publicista a historik prevyšuje umelca. Prvých deväť zo spomenutých hier historických čerpá témy z dejín uhorsko-slovenských (Odboj zadunajských Slovákov, Arpádovci — obe v Lipe III., 1864; Poslednie dni Velikej Moravy, Bitka u Rozhanoviec, Felicián Sáh, Karol Dračský, Alžbeta Ludiekovna — r. 1865 v Budapešti pod názvom „Básne dramatické“; Jánošíkova večera, Striga — roku 1870 v Skalici pod názvom „Divadelné hry“), druhých deväť je z dejín ruských a vyšly pod spoločným názvom Lžedimitrijady čili búrky lžedimitrijovské v Rusku v Pešti r. 1866. (Sú to: Ubitie Dimitrija, Očarenie Godunova, Lžedimitrij v Poľsku, Pád Godunových, Prvý Lžedimitrij, Druhý Lžedimitrij, Tretí Lžedimitrij, Liaputovci, Poslední zločinci.) Skupina posledných siedmich je z dejín uhorsko-srbských a vyšly v Skalici r. 1870 v Divadelných hrách. (Sú to: Chorvatská Helena, Huňadovci, Dóža, Utišenič, Ztroskotanie Srbska, Ďorde čierny a Bátoryčka.) Všetky tieto drámy sú vlastne iba Záborského prípravou bez básnickej invencie k jeho Dejinám kráľovstva uhorského. Bol totiž Záborský v prvom rade historikom, a to na svoju dobu neobyčejne prenikavého postrehu a jasnej kritičnosti. Dokázal to v početných svojich štúdiach, uverejňovaných najmä v Letopise Matice Slovenskej 1867 — 1874. Žiaľ, že toto zavŕšenie svojho životného diela nemohol Záborský vydať pre smelosť a priamosť, ktorú v ňom prejavil pri riešení politických, hospodárskych i kultúrnych problémov. Je zaujímavé, že Záborský, hoci bol zpočiatku horlivý prívrženec literárnej jednoty, prepísal ku sklonku života svoje dramatické práce do slovenčiny.

Záturecký Adolf,

senátny prezident Najvyššieho súdu v Brne, narodil sa roku 1884 v Nemeckej Ľupči. S Vl. Fajnorom sostavil Právnický terminologický slovník (1921), Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi (1927, oznove, prepracované 1935). Okrem toho: Zásadné rozhodnutia býv. uh. kráľ. kurie vo veciach občianskych (1927), K novej úprave zákona o riešení sporov kompetenčných (1930), Zákony a nariadenia o advokátoch platné v republike Československej (1922).

Záturecký Adolf Peter,

učiteľ v Brezne, narodil sa 25. novembra 1837 v Sielnici, umrel 1. júla 1904 v Brezne. Životné jeho dielo Slovenská přísloví, pořekadla, a úsloví vydala roku 1897 Česká akademia. Je to dosiaľ najúplnejšia sbierka toho druhu, hotová studnica nielen ľudovej múdrosti, ale i ľudovej írečitej frazeologie, bez ktorej neobíde sa slovenská lexikografia. Okrem toho sosbieral Záturecký i Slovenské hádky (1894), sostavil Slovenskú mluvnicu (1900) a i.

Závodník Štefan,

kat. farár a dekan v Pružine, narodil sa 1. septembra 1813 vo Veľkej Porube, umrel 12. februára 1885 v Pružine. Významný slovenský dejateľ; zaslúžil sa najmä organizovaním spolkov miernosti (Hlas pastírskí, kterí pri založení Braterstva Strízlivosti u prostred pospolitých svých oveček včas najsvrchovaňejší vizdvihnul, 1847), buditeľskou činnosťou hospodárskou (Včelár na Slovensku, 1871, s Jánom Čajdom, články v Orle Tatránskom, 1845 — 46) a sbierkou piesní k rozličným prácam a príležitostiam (Priateľ Školy a Literatúry 1861).

Zbránsky Jozef,

viď Hviezdoslav.

Zdychavský,

viď Ormis Samuel.

Zechenter Gustáv,

pseudonymom Laskomerský, Štefan Pinka a i., narodil sa dňa 4. marca 1824 v Banskej Bystrici. Študoval v Bystrici, vo Vacove, v Pešti (najprv filozofiu, potom medicínu) a vo Viedni. Zúčastnil sa revolúcie najprv vo Viedni, potom po boku slovenských dobrovoľníkov. Po revolúcii slúžil ako okolný stoličný lekár bansko-bystrický (do r. 1853), potom ako bansko-lesný lekár v Brezne (do r. 1868) a v Kremnici. Umrel dňa 20. augusta 1908 v Kremnici. Znamenitý humorista slovenský. Klasické svoje grotesky uverejňoval za matičnej éry po všetkých časopisoch i kalendároch. Výbor z nich vyšiel r. 1877 v Turč. Sv. Martine pod názvom Žarty a rozmary (znovu tamže r. 1907). Zechenterov humor bol prirodzený, bez násilností, plynul zo situácie a z kresby jednotlivých figúrok. Vzácne nadanie prejavil i vo vážnej turgenevovskej novele Lipovianska maša (Orol 1874), ako aj v početných jadrných cestopisoch (Výlet do Tatier, Orol 1873; Priechod cez Čertovicu, tamže 1876; Z Turčianskych Teplíc do Trenčianskej, tamže 1878; Zo Slovenska do Itálie, tamže 1877 a i.). Obšírna autobiografia vyšla v Slovenských Pohľadoch 1911 — 1915. Je to vlastne pestrá mozaika, složená z radu rozmarných kresieb ľudí, krajín a udalostí. Zaoberal sa aj geologiou a botanikou. Bohaté jeho sbierky sú dnes majetkom Vlastivedného muzea v Bratislave.

Zguriška Zuzka,

vlastným menom Ľudmila Dvořáková r. Šimonovičová. Narodila sa 13. apríla r. 1900 na Myjave. Po prevrate bola učiteľkou vo svojom rodisku, odkiaľ vyťažila námety pre svoje podarené humorné historky z ľudového života, vydané r. 1929 pod názvom Obrázky z Kopaníc, roku 1932 v ďalšej sbierke Dvanásť do tucta a roku 1935 v sbierke Ženích s mašinou. Z cesty do Španielska vznikly subtílne Španielske pohľadnice (1931).

Zgúth Peter Pavel,

viď Vrbický.

Zigmundík Ján,

učiteľ v Pezinku; pedagog a propagátor vodoliečby. Narodil sa 1. apríla 1846 vo Vrbovom. Okrem pedagogických článkov najmä v Dome a Škole (1885 — 91) napísal Úryvky z Výchovoslovia (1876), početné učebnice (Škola reči slovenskej, 1881; Škola reči maďarskej, 1881 atď.) a objemný populárny spis o prírodoliečbe Malý Blitz (1930).

Zmeškall Jób,

zeman, jeden z posledných náboženských spisovateľov veku osemnásteho. Napísal Sskolu Jóbowu (1770).

Zniovský Miloslav,

viď Capko Ján.

Zoch (Cochius) Ctiboh,

narodil sa 15. júna 1815 vo Veľkej Vsi. Študoval v Kežmarku, Gemeri a v Štiavnici; teologiu v Bratislave. R. 1836 bol vychovávateľom u Paluďaiovcov v Liptove. Od r. 1837 až do smrti (15. decembra 1865) účinkoval ako farár v Jasenovej. Počas svojich bratislavských štúdií horlive pracoval v Literárnej Jednote (v. t.), pričinil sa o vydanie Plodů zboru učenců (v. t.), v ktorých uverejnil i prvé svoje verše. Rodoľubnými piesňami a prekladmi z Horatia, Herdera i z poľštiny prispieval ďalej do Hronky (1836) a Fejérpatakyho Slovenského pozorníka (alegorická bájka Hyd a holuby, pathetická improvizácia Slovanov pohľad na seba a i.). Viac sa zaslúžil prácami filologickými (Lichardove Slovenské Noviny, 1850 — 1853, v rukopise zanechané Etymologické zápisy, článok Slovo o slovníku slovenskom v Slovesnosti 1864 a i.) a historickými (Obraz Slovenska v IX. storočí v Lichardovej Domovej pokladnici 1848, Úsudek o Slovanech z XVII. století v Slovenských Novinách 1852, Dějepisný místopis Oravy vo Světozore 1858).

Zoch Gustáv,

ev. farár v Hodruši a v Lubine, narodil sa 3. júla 1884 v Cerove, umrel 9. februára 1924 v Bratislave. Napísal divadelnú hru Z otroctva k slobode (1920).

Zoch Ivan Branislav,

syn Ctibohov, narodil sa 24. júna 1843 v Jasenovej, umrel 27. decembra 1921 v Modre. Bol najprv profesorom na ev. slovenskom gymnáziu v Revúcej, potom na vyššej reálke v Osieku, direktorom gymnázia v Sarajeve a napokon gymn. direktorom v Petrinji. Zoch bol znamenitým praktickým fyzikom a nebyť ubíjajúcich pomerov predprevratových, bol by iste dosiahol úspechu i vo fyzike teoretickej. Dá sa to tušiť z jeho počiatočných prác (Ueber ein Verfahren zur Messung der Schallgeschwindigkeit in Gasen, 1866; Beobachtungen über den Einfuss der künstlichen Beleuchtungen auf die Luftqualität in Wohnungsräumen 1867). Zanechal na svoje časy veľmi dobrú učebnicu: Physika čili Silozpyt pre slovenské gymnázia… (1869) a iné.

Zora,

vlastným menom Anna Lacková, narodila sa roku 1899 v Mošovciach, r. 1919 vydala sa za ev. farára Pavla Lacku na Myjave, kde teraz žije. Svoje verše i prózu uverejňuje v Živene, v Slov. pohľadoch a inde. Samostatne vydala sbierku básní Jarné spevy (1921), novelu Za cieľom života (1923), povesti Obrázky zo starých časov (1925), román Zahodené diamanty (1928).

Zorovít,

viď Kovalevský Mieroslav.

Zorovský,

viď Cambel Danielovič Samo.

Zúbek Ľudovít,

dramaturg Radiojournalu v Bratislave, narodil sa 12. júla 1907 v Malackách, obchodnú akademiu vyštudoval v Bratislave (maturoval 1925), bol bankovým úradníkom do r. 1933, odtedy v Radiojournale. Pod pseudonymom Vladimír Malina uverejňoval kritiky a recenzie v Slov. pohľadoch, Eláne, v Kultúre a inde od r. 1929. Z jeho štúdií uvádzame Literatúra a rozhlas v Slov. pohľadoch 1933.

Zván Peter,

viď Holéczy Ervin.

Zvěřina L. N.,

narodil sa 29. októbra 1891 v Prahe. Od r. 1915 do r. 1919 bol úradníkom zemského výboru v Prahe. Po prevrate prihlásil sa do služby na Slovensko. Pôsobil ako profesor na gymnáziu v Levoči, ako kontrolór Šrobárovho ústavu v Dolnom Smokovci, ako revident štátnej nemocnice v Bratislave a v Košiciach. Teraz je hospodárskym správcom pri štátnej nemocnici v Bratislave. Podľa svojho ideálu, aby spisovateľ bol rovnako blízky mentalite českej ako slovenskej, píše česky i slovensky. Slovensko vnuklo mu sväzok Slovenských písní (1920), sbierku lyrických veršov Zelené ticho (1926), poviestky S tatranských brál (1931), Tri rozprávky zeleného ticha (1922) a námety pre román Levoča (1926) a najmä pre štvorsväzkovú románovú symfóniu, komponovanú podľa vzoru Smetanovej „Mé vlasti“, Milan Rastislav Štefánik (1928 — 34). Okrem tohoto vydal: sbierky básní Před branou života (1912), Květy k slavnostem (1918), Plavbou k ostrovu radostí (1920); poviestky: Dvě pohádky o vánočním smrčku (1921), Uzavřený kruh (1927), Stín mrtvého (1929); novelu Samarský hlad (1922); štúdie Antonín Sova (1920), Sborník Jozefa Gregora-Tajovského (r.1925) a antologiu Slovenská literatura popřevratová (1932).