Rukoväť dejín slovenskej literatúry

Charekteristika humanizmu

Humanizmus, ktorý sa k nám dostal súčasne s prvými prúdmi reformačnými, neprispel ničím k národnému obrodeniu. Humanizmus, rovnako ako reformácia, vznikol ako reakcia na cirkevné pomery v stredoveku. Reformácia snažila sa v prvom rade o nápravu mravov a obnovu pravej viery Kristovej. Hlásala popri tom zásadu vyučovať slovo božie v reči národnej. Humanizmu želelo sa naproti tomu viac úpadku ducha, vzdelanosti a reči antickej. Jeho prívrženci písali latinsky. V Taliansku podarilo sa humanizmu spôsobiť obrodu literatúry (Dante, Petrarca, Boccaccio), ale u nás — v kraji priveľmi vzdialenom od vznešených pamiatok antiky — zostala učenosť jeho nasledovníkov mŕtvou a bez vplyvu na rozvoj národného povedomia.

Slovenskí humanisti

Jednako dal by sa vymenovať dlhý rad humanistov slovenského pôvodu. Najviac vynikli: Ján Sambocký (Sambucus), historik, radca a lekár kráľovského dvora vo Viedni, Martin Rakovský (Racocius), tajomník kráľovskej rodiny v Prešporku, Zachariáš Mošovský (Mošocius), zvaný Rohožník, biskup nitriansky a kráľovský radca, Matej a Mikuláš Rakovský. Okrem týchto viac-menej k humanizmu boli náchylní: Ján Rakovský, Juraj Ambrozi, Ján Thurzo, Juraj Bánovský, Mikuláš Kolacináš, Ján Inštitoris Mošovský, Ján Raphanides, Daniel Hajnóczy, Daniel Jesenský, Peter Fradelus, Leonard a Jur Mokošíny, Florian Duchon, M. Medňanský, M. Mokošinus, A. Sotzovinus a i.