ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Máčaj Alexander,

(1660 — 1722), pavlánsky mních, vydal roku 1718 postilu Panes Primitiarum aneb Chleby prwotjn…, kde v predmluve prejavil živé národné povedomie.

Maginhradský,

viď Botto Ján, st.

Magurský,

viď Záborský Jonáš.

Majer Andrej,

známejší pod pseudonymom Dlhomír Poľský, narodil sa 16. októbra 1864 v Kysuckom Novom Meste, umrel 28. decembra 1935 tamže. Kaplánčil v Lysej, Dlhom Poli a v Kys. Novom Meste, admistrátorom bol v Hornom Vadičove, od roku 1929 tamže kat. farárom. Roku 1930 odišiel na penziu. Od roku 1894 uverejňoval v Kresťanovi náboženské a od roku 1897 v Slovenských Pohľadoch vlastenecké a lyrické básne. Zhusta zapĺňal najmä ročníky predvojenné.

Makovický Dušan Petrovič,

narodil sa 10. decembra 1866 v Ružomberku, umrel 12. marca 1921 tamže; tolstojovec, slovenský ľudomil, lekár v Žiline, od r. 1904 osobný lekár L. N. Tolstého. R. 1914 podpísal protest proti vojne, bol ruskou vládou uväznený a prepustený až roku 1917. Po prevrate vrátil sa do vlasti, ale onedlho umrel. Prekladal kratšie, najmä ľudovýchovné spisy Tolstého (Bohu či mamone, Zpamätajme sa, Čím sú ľudia živí, Prečo sa ľudia omamujú atď.), ktoré vydával v Poučnom Čítaní a v Poučnej Bibliotheke. Z dlhších vyšlo tu Tolstého Vzkriesenie a Kreutzerova sonáta, ďalej preklady z Garšina, Lieskova, Polušina, Apollona, Bondareva atď. Už od roku 1893 uverejňoval v Slovenských Pohľadoch svoje zápisky o Tolstom, ktoré vydal zprvu pod názvom U L. N. Tolstého (1896) a neskôr uverejňoval ako Jasnopoljanské zápisky. Sniesol v nich mnoho životopisného materiálu o Tolstom, často jedinečného významu.

Makovický Ján Drahotín,

zprvu učiteľ v Lipt. Sv. Mikuláši, potom ev. farár v Ružomberku, narodil sa 2. decembra 1818 v Lipt. Sv. Mikuláši, umrel 24. februára 1884 v Ružomberku. Pedagogické článočky a veršíky ukladal v Priateľovi Dietok (1887 — 88), v Priateľovi Školy a Literatúry (1859 — 61) a inde.

Maliak Jozef,

narodil sa 17. februára 1854 v Revúcej, gymnázium vyštudoval v rodisku, teologiu vo Viedni a v Baseli. Nestal sa však kňazom; suploval klasickú filologiu v Halbstetten, v Küsnachu, bol levítom v Iloku, profesorom v Ober-Schützen, od r. 1919 profesorom na ilockom gymnáziu a od r. 1923 na slov. gymn. v Petrovci. Do Salvovho Domu a školy začal prispievať pedagogickými článkami. Pokračoval vo Vajanského Rodine a Škole a po zaniknutí tejto začal r. 1911 sám vydávať vychovávateľský časopis Domácnosť a Škola. Vydal ho tri úplné ročníky. Ťažisko jeho literárnej činnosti bolo však v historických prácach (Slovenské osadníctvo v Srieme, Naše Slovensko 1908; Tisovec v minulosti, Kleopatra, dcéra Ptolomea XI.; Auleta, kráľovná Egypta, Domácnosť a Škola 1912). Zaujímavé sú jeho dva články v Slov. Pohľadoch 1887 o Sládkovičovej Maríne (O prostriedkoch, ktorými utvoril Sládkovič ideál „Maríny“ a Tragika v Sládkovičovej „Maríne“).

Maliarik Ján,

ev. kňaz, narodil sa 7. novembra 1869 na Myjave; nižšie gymnázium vyštudoval v Skalici, vyššie ročníky na lýceu v Bratislave. Teologiu skončil v Bratislave a v Prešove. Farárom bol v Nemcovciach a od roku 1901 vo Veľkých Levároch, kde žije dodnes, od r. 1915 na penzii. Vo svojich početných úvahách, prednáškach a proklamáciach, hľadá Maliarik „harmoniu medzi všetkými náboženstvami a národmi sveta“ (Celo-Zemský Universálny Štát, Die Bedingungen Alle Völker zu Versöhnen und Glücklich zu Machen, atď.), apeluje v tomto smysle na vlády a hlavy štátov (Tri Indické Proklamácie, Heiligen Pfingstfest-Mahnwort An Der Englischen Minister-Praeses Mac Donald, atď.). Populárne vyložil svoje názory v novele Sirota kráľom (1913).

Malina Vladimír,

viď Zúbek Ľudovít.

Mallý Ján,

narodil sa 26. augusta 1829 v Skalici, umrel 19. septembra 1902 v Ostrihome, bol kat. kňazom a profesorom Thereziana a Pazmanea vo Viedni, neskôr kanonik bratislavský a ostrihomský. Ján Mallý patrí k najvýznačnejším slovenským novinárom matičného obdobia. Pozoruhodnými článkami udržoval v rokoch 1861 — 64 politickú líniu Pešťbudínskych Vedomostí. Keď roku 1869 Bobula zakladal svoje Slovenské Noviny, Mallý priklonil sa k nemu a znovu boly jeho články ozdobou nového časopisu. (Články v Pešťb. Ved. podpisoval pseudonymom Dusarov, v Slov. Nov. Skalický.) Pre pospolitý ľud vydával Mallý Mravno-zábavnú knihovnu, Hospodársko-priemyselnú knihovnu a Šmidove spisy pre milú mládež a pospolitý ľud. Po roku 1875 vzdialil sa Mallý z verejného života, lebo videl, že v Uhorsku nedá sa robiť konštruktívna politika, ktorá by mala na programe maďarsko-slovenské dorozumenie.

Marko Jozef Ilja,

úradník na mestskom úrade v Bratislave, narodil sa 1. februára 1907 v Bánovciach nad Bebravou. Vydal dosiaľ tieto sbierky básní na sociálne motívy: Hlas práce (1929), Studené svetlo (1930), Piesne mozoľných rúk (1931) a Rozryté jaro (1935).

Markovič Julius,

lekár v Novom Meste nad Váhom, narodil sa 21. decembra 1860 na Hrachove, umrel 19. decembra 1913 vo Viedni. Jeho populárne zdravotnícke články v Národných Novinách (od r. 1880), v Obzore (od r. 1892) a inde.

Markovič Matej,

ev. kňaz sarvašský, narodil sa r. 1707 v Dobronivej, umrel r. 1762 v Sarvaši; veršovník slovenský neveľkého vkusu; jeden z tých, ktorí nenašli pre poeziu krajšieho poslania ako šíriť ňou užitočné školské vedomosti. Verše Markovičove (veršovaná historia Uhorska: Wděčná památka slawných wůdců a králů uherských, veršovaný zemepis Uhorska: Wypsánj stolic králowstwj Uherského) ostaly v rukopise; ukážky z nich uverejnil Jar. Vlček v Slovenských Pohľadoch 1898.

Maro Jur,

znamenitý prekladateľ z ruštiny (Puškinova Kapitánova dcéra, Dostojevského Biele noci atď.; zväčša v Slov. Pohľadoch od r. 1894 a v Nár. Novinách od r. 1896).

Maróthy Daniel,

(pseudonym Danko Maškovský), ev. farár v Ľuboreči, narodil sa 14. apríla 1825 v Maškovej (Novohrad), umrel 18. apríla 1879 na Ľuboreči. Jeden z posledných štúrovcov; horlivý buditeľ slovenského ľudu. V tomto duchu skladal i svoje verše (Verili sme — aj ešte veríme, Sokol 1862). V Orle 1873 uverejnil svoje Rozpomienky na dni peknej mladosti a v Sokole 1868 novelistický pokus Turčianska ruža.

Maršall Gustáv,

(Petrovský), narodil sa 23. marca 1862 v Petrovci, študoval v Prešove (práva) a vo Viedni (medicínu). Prenasledovaný pre svoje slovenské presvedčenie musel napokon utiecť do Ameriky, kde sa živil redaktorstvom (pri Slováku). Tam i umrel 5. júna 1916. Maršall vzbudil veľké nádeje, najmä svojimi novelami zo spoločenského života, v ktorých odvážne riešil erotické problémy. (Novelly, 1887; Tri dni z denníka, Pamätnica Tatrana 1890; Kaplán, 1920; Z parku, Baronica, Obete čiernych diamantov, 1920.) Z amerického života sú jeho novely Zpod závejov amerických (1906). V Amerike vydal i veľký dobrodružný román Jánošík, kapitán horských chlapcov (1894) a príručku Radca slovenských prisťahovalcov v Spojených štátoch (1896).

Marták Ján,

referent Matice slovenskej v Turč. Sv. Martine; narodil sa 10. augusta 1903 v Dolnom Srní, gymnázium vyštudoval v Trenčíne a v Novom Meste nad Váhom, filozofickú fakultu v Bratislave. Literárno-historické a pedagogické štúdie uverejňuje v Slov. pohľadoch, Pedagogickom sborníku (tento rediguje s J. Čečetkom), v Živene a inde. V Sborníku na počesť Jozefa Škultétyho má štúdiu Básnické počiatky Jána Bottu a Bibliografiu prác Jozefa Škultétyho, v Pedagogických rozhledech 1929 štúdiu Samo Ormis, slovenský pedagog. Sostavil dva výbory z prác Vlčka a Škultétyho Dielo literárno-historické (1934) a Dielo esteticko-kritické (1935).

Martáková-Rázusová Mária,

manželka predošlého; viď Rázusová Mária.

Martiš Albert,

učiteľ v Padinej, narodil sa 29. apríla 1855 v Kulpíne, umrel 19. septembra 1918 v Padinej. Hojne zásoboval slovenské časopisy (Národnie Noviny od r. 1878, Orol 1879 — 80, Slov. Pohľady od r. 1888) didaktickými rozprávkami. Knižne vyšly posmrtne v sbierke Hriechy mladosti (1933). Roku 1908 vyšla jeho alegoria Hľadali sme pravdu a slobodu, roku 1920 novela Na zlej ceste, roku 1921 — 22 Na rozcestí.

Maruškin,

viď Beblavý Pavel.

Masník Daniel,

rektor žarnovický, kňaz kostolňanský. Jeden zo skladateľov duchovných piesní (Můj nejmilejší Pane Ježiši v Tranosciu) veku sedemnásteho. (Umrel r. 1650 v Zemanských Kostolanoch.)

Masník (Masnicius) Tobiáš,

syn predošlého, narodil sa 28. októbra 1640 v Zemanských Kostolanoch, bol rektorom v Senici a v Ilave, kaplánom v Ilave. R. 1673 pozbavili ho úradu a v Bratislave odsúdili na smrť. Dostal milosť, bol väznený v Leopoldove, r. 1675 odvliekli ho za galejného otroka do Talianska. Vyslobodiac sa, odchádza do Wittenbergu, potom do Jeny, Drážďan a Žitavy. Po návrate do vlasti bol ešte za čas kňazom v Blatnici a v Uhrovci, kde umrel 28. júla 1697. Z diela tohoto trpko prenasledovaného exulanta ozýva sa už národné povedomie. V spise Wywolená Božj winnice obnowená (Drážďany, 1682) ako aj v Zpráwe Písma Slowenského (Levoča, 1696), prvej to ortografii slovenskej, pokúša sa Masník — pravda, s malým úspechom — užiť „reči sprosté“ (t. j. ľudovej) a určiť jej pravidlá. Okrem toho napísal viac významných prác: tak vylíčil svoje utrpenia po latinsky v knihe Crucis et Lucis Schola (1675) a to isté po nemecky v Unerhőrter Gefängniiss-Process (1676); napísal životopis Ondreja Sartoriusa (1680), s J. Simonidesom vydal Gottes Kraft und Gnade (Wittenberg, 1681), v rukopise zanechal Wězení a wyswobození Tobiáše Masniciusa, církve Ilavské kaplána.

Maškovský Danko,

viď Maróthy Daniel.

Matunák Michal,

slovenský historik, kat. farár v Brezne, mestský archivár v Kremnici. Narodil sa 17. júla 1886 vo Veľkých Šuranoch, umrel 5. decembra 1932 v Kremnici. Študoval v Nových Zámkoch, v Banskej Štiavnici, v Jágri, teologiu v Budapešti. Bol zmanenitým turkologom (Turecko-uhorské boje v severozápadnom Uhorsku, Slov. Pohľady, 1897). Z dlhého radu jeho historických štúdií (zčasti maďarských) uvádzame dielo: Z dejín slobodného a hlavného banského mesta Kremnice (1928).

Matúška Janko,

stoličný úradník v Dolnom Kubíne; narodil sa 10. januára 1821 v Dolnom Kubíne. V Bratislave, kde v rokoch 1839 — 1844 študoval, bol veľkou nádejou svojich vrstovníkov. S obľubou odieval vtedy do veršov ľudové povesti (Kozia skala, Púchovská skala, Hrdoš, všetko v „Nitre“ 1844), skladal piesne a balady (Slepý starec, Preletel sokolík nad tichým Dunajom, v Orle Tatránskom 1846) a dumy (Orava, tamže) v duchu školy Štúrovej. Pokúsil sa i o novelu (Shoda liptovská v „Nitre“ 1846). Od neho pochádza i hymna Nad Tatrou sa blýska. (Po prvý raz vyšla anonymne v Lichardovej Domovej Pokladnici r. 1851. Vznikom siaha do r. 1844.) Skrývajúc sa počas revolúcie v lesoch oravských, ožobráčil sa Matúška na celý život a umĺkol navždy. Umrel v Dolnom Kubíne dňa 11. januára roku 1877.

Matzenauer František Otto

(Beňovský), najprv učiteľ v Brezne a na Starej Turej, od r. 1873 na učit. pripravovni v Trnave, potom správca chóru a hlavný tajomník Spolku Sv. Vojtecha. Narodil sa 16. mája 1845 v Benove u Přerova, umrel 22. decembra 1901 v Trnave. Vydavateľ a redaktor Lacného čítania (1883 — 1893), Katolíckej školy (len 8 čísel r. 1874), sostavovateľ učebníc, prekladateľ Schmidových rozprávok.

Mečiar Stanislav,

referent literárneho odboru Matice slovenskej, redaktor časopisu „Slovensko“, narodil sa v Prievidzi dňa 21. marca 1910, študoval slovanskú a germánsku filologiu na univerzitách v Bratislave, v Prahe, v Lipsku, v Poznani, v Krakove a vo Varšave. Napísal väčšie práce o typologickom paralelizme Kasprowicza a Hviezdoslava, o Hviezdoslavovom symbole prometeizmu, o Tatrách v slovenskej a poľskej poezii, o poetizme, o hymnickej poezii slovanskej a iné. Ako znateľ poľskej a lužickosrbskej literatúry a najmä poezie píše do našich časopisov a revuí prehľadné články a štúdie o tejto časti slovanského písomníctva. Ako pôvodný básnik prekladá s pochopením a jemným vkusom najmä poľské básne a beletriu vôbec. Hojné sú jeho práce kritické a recenzné v našich i poľských časopisoch. Rediguje literárno-historickú časť Sborníka Matice slovenskej.

Medniansky Martin,

pseudonymom Dušan Sáva Pepkin, narodil sa 10. novembra 1840 v Divinke, umrel 3. novembra 1899 v Istebníku; rím. kat. farár v Beckove. Bol vynikajúcim údom Kmeťovej „Slovenskej cirkevne-literárnej školy ostrihomského semeniska“. Písal básne, cestopisy, novely; prekladal zo Schillera a Lermontova. Vydal dvojsväzkové Poesie Dušana Savy Pepkina (1876).

Medvecký Karol Anton,

bojnický prepošt, historik a etnograf slovenský. Narodil sa 10. júna roku 1875 v Dolnej Lehote na Orave. Vydal: Krátke dejiny katolíctva na Slovensku (1920), Cirkevné pomery katolíckych Slovákov v Uhorsku (1920), Andrej Kmeť (1913), monografiu Detva (1905), sbierku starej ľudovej epiky Sto slovenských ľudových balád (1923), obsiahle dejiny prevratu Slovenský prevrat (sv. I. — IV., Trnava 1930 — 1931) a Z mojich rozpomienok k šesdesiatinám (1935). Okrem toho vydal Cestu po Jugoslávii (1921) a Moju cestu do Francie a Anglie (1925). Medvecký sa zaslúžil aj ako redaktor Časopisu a Sborníka Muzeálnej slov. spoločnosti.

Mentor,

viď Donoval Ján.

Mészáros Ondrej,

kat. farár dubnický, neskôr kanonik nitriansky, narodil sa 23. októbra 1741 vo Varíne, umrel 12. decembra 1812 v Nitre. Známy slávnostný rečník. Vedľa mnohých iných spisov (Dom svätý t. j. Život Tobiašov, 1801 a i.) od r. 1780 vydával svoje kázne.

Mičátek Ľudovít A.,

najprv gymnaziálny profesor v Levoči a Revúcej, od r. 1871 profesor a gymnaziálny inšpektor v Petrohrade. Narodil sa 14. februára 1837 v Trenčíne. Autor viacerých slovníkov: Vačkový rusko-slovenský slovník (1892), Differenciálny slovensko-ruský slovník (1900).

Mičátek Ľudovít,

advokát v Novom Sade, narodil sa 25. augusta 1874 v Kysáči, umrel 6. júla 1926 vo Viedni. Organizátor dolnozemských Slovákov a dlhoročný vydavateľ časopisu Dolnozemský Slovák.

Mičátek Vladimír,

učiteľ v Kysáči, brat predošlého, narodil sa 14. marca 1871 v Kysáči, umrel 25. novembra 1922 tamže. Svojimi prekladmi z juhoslovanských literatúr zapĺňal od roku 1894 najmä besednice Národných Novín.

Michalko Pavel,

učiteľ vo Sv. Martine pri Tapiove, neskôr v Piliši. Pod dojmom osvietenských prúdov napísal proti povere Rozmlauwánj Učitele s několik Sedláky o Sskodliwostj Powěry (1802) a pre poučenie prostého ľudu o prírodných zjavoch Fyziku, aneb Učeňj o Přirozenj (1819).

Mikuláš z Pohronia,

viď Ferienčík Mikuláš Štefan.

Milochovský Ján,

rodom zo Žiliny, kazateľ radvanský a brezniansky, exulant v Briege a vo Vratislave. Umrel 23. januára 1684 v Brezne. Roku 1678 vydal v Drážďanoch spis Ornamentum Magistratus Politici, Ozdoba Wrchnosti Swetské….

Minárik Ivan,

redaktor Slovenskej politiky; narodil sa 31. marca 1909 vo Veľkej Bytči. Novely uverejňuje v Slovenských pohľadoch, Slovenských smeroch, Postupe a inde. Preklady a informačné články zo srbskej moderny tamže. Knižne vyšiel preklad Krležu (Návrat Filipa Latinowicza, 1935, spolu s A. Vrbackým) a výbor z národnej poezie srbskej Hajdúci a úskoci (1935).

Mistrík Ľudovít

(Ľudo Ondrejov), narodil sa 19. októbra 1901 v Slanom (Juhoslávia), vyštudoval za notára. Roku 1932 vydal sociálny epos Martin Nociar Jakubovie (Denník o živote a láske, o smrti a budúcnosti) a tohože roku sbierku Bez návratu. Okrem poezie venuje sa spisbe pre mládež: Rozprávky z hôr (1932), Tátoš a človek (1932), O zlatej jaskyni (1935).

Mišík Štefan,

narodil sa 1. decembra 1843 v Ondrašovej (iní uvádzajú 19. augusta 1844), umrel 27. júla 1919 v Spiš. Podhradí, kaplán v Nem. Ľupči, farár v Ružomberku, v Námestove, v Gnizde, napokon v Hnilci. Druhý predseda Muzeálnej Slovenskej Spoločnosti, vikár spišský, znamenitý folklorista. Sobral mnoho listinného a etnografického materiálu zo Spiša, ktorý uverejňoval v Slov. Pohľadoch (od r. 1895), v Sborníku MSSp. (od r. 1896), v Národných Novinách (od r. 1872) a inde. Sosbieral Piesne zo Spiša a vydal ich r. 1898.

Mitrovský Milan

(píše pod značkou M. Th. M.), maliar v Turčianskom Sv. Martine; narodil sa 1. júla 1875 tamže, študoval v Prahe, Mníchove, Florencii a vo Viedni. Roku 1930 vydal sbierku antických evokácií, čŕt a skíz Pani Helene.

Mladen,

viď Ferienčík Mikuláš Štefan.

Mlynár Eliáš

(Mlynárov, Mlynárových, Molitoris), ev. kňaz, roku 1702 vydal dodnes veľmi obľúbenú sbierku modlitieb Duchownj Žiwota-Studnice.

Mocko Ján,

ev. farár čáčovský, senior nitriansky, narodil sa 26. januára 1843 v Senici, umrel 16. novembra 1911 v Senici. Cirkevný dejepisec slovenský, znamenitý znateľ Jura Tranovského, jeho doby a jeho kancionálu. Zaoberal sa najmä historiou nábožných piesní evanjelických (Historia posvätnej piesne slovenskej a historia kancionálu, 1909; Eliáš Láni, 1902), sbieral aj materiál k dejinám ev. cirkví na Slovensku. V Korouhvi na Sionu uverejnil životopisy evanjelických spisovateľov. Knižne vydal diela: Život Juraja Tranovského (1891), Tobiáš Masnicius (1896), Biskup Joachim Kalinka (1897). Dôležité sú jeho úvahy v Cirkevných Listoch 1906: Pohľad na cirkevnú spisbu ev. Slovákov od XVI. — XVIII. stoletia… a v Slovenských Pohľadoch 1894: Slovenský rukopis s konca XVI. a počiatku XVII. stoletia…

Monte Čerigo,

viď Černiansky Andrej.

Mošovský (Mošocius) Zachariáš, zv. Rohožník,

kanonik, neskôr biskup nitriansky, kráľovský radca. Narodil sa 1542, umrel 1587. Humanistický učenec, básnik a právny historik uhorský. Sostavil životopisy kráľov uhorských, sosbieral a vydal kráľovské nariadenia Decreta, Constitutiones et articuli Regum Inclyti Regni Hungariae (1583).

Moyses Štefan,

narodil sa 29. októbra 1795 vo Veselom, študoval v Trnave, teologiu v Pešti. Od r. 1821 bol kaplánom v Pešti. Od r. 1830 pôsobil v Chorvatsku (najprv ako profesor filozofie na kráľ. akademii v Zagrebe, potom ako kanonik tamže). R. 1851 vrátil sa domov ako biskup bansko-bystrický. Umrel 5. júla 1869 v Banskej Bystrici. Okrem veľkých zásluh politických a cirkevných zaslúžil sa Moyses o literatúru tým, že za jeho predsedníctva ustálila Matica spisovnú reč slovenskú. Časopis Cyrill a Method, roku 1852 vzkriesený Moysesom, prvý vychodil v tejto opravenej slovenčine.

Mráz Andrej,

referent literárneho odboru Matice slovenskej, redaktor Slovenských pohľadov; narodil sa 28. novembra 1904 v Petrovci v Juhoslávii. Doktorát filozofie získal si na univ. v Bratislave. R. 1926 vydal unáhlenú štúdiu Svetozár Hurban Vajanský. Od roku 1926 prispieva kritikami do Slovenských pohľadov a inde. Je z najlepších analytikov povojnového slovenského románu (Prehľad slovenskej románovej produkcie od prevratu v sborníku Slovenská prítomnosť literárna a umelecká, 1931) i drámy (Povojnové slovenské drama, tamže). Bol začas i dramaturgom Slov. nár. divadla v Bratislave. Vydal monografiu Jozef Škultéty (1933) a Matica slovenská v rokoch 1863 — 1875 (1935). V posledné časy zaoberá sa štúdiom tolstojizmu na Slovensku (štúdia o A. Škarvanovi v Slov. pohľadoch 1935).

Mrázová Lea,

žena Andreja Mráza; narodila sa 8. novembra 1906 v Moštenici. Od roku 1934 je spoluredaktorkou časopisu Živena. Roku 1935 sostavila výbor z článkov Eleny Maróthy Šoltésovej nazvaný Začatá cesta. Napísala niekoľko štúdií zo ženského pohybu v šesťdesiatych rokoch (v uvedenom výbore a v Živene. Prekladá z poľskej literatúry (Konopnicka: O trpaslíkoch a sirôtke Mariške).

Mráz Fraňo,

slovenský filolog, profesor v Satmári, v Bystrici a v Užhorode. Narodil sa 18. decembra 1835 v Žiline, umrel 12. júna 1884 v Užhorode. Jeho Slovenská mluvnica (1864) bola pred Czamblovou Rukoväťou z najspoľahlivejších gramatík. Okrem nej vydal i Úplnú theoreticko-praktickú mluvnicu maďarského jazyka (1865).

M. Th. M.,

spisovateľská značka Milana Mitrovského (viď tam).

Mudroň Michal,

slovenský politik a právnik, advokát v Bratislave. Narodil sa 7. decembra 1835 v Čabradskom Vrbovku, umrel 11. septembra 1887 v Turč. Sv. Martine. Články svoje uverejňoval v Národných Novinách (1870 — 84), v Pesťbudínskych Vedomostiach (1861 — 70) a inde. Po maďarsky vydal brošúru A Felvidék (1878), odpoveď B. Grünwaldovi na spis tohože mena a s bratom svojím koncipoval úvahu Protestantizmus és panszlavizmus (1882; porovnaj Pavlove články v Nár. Novinách 1882).

Mudroň Pavel,

brat predošlého, politický vodca Slovákov, advokát v Turč. Sv. Martine. Narodil sa 7. decembra 1835 v Čabradskom Vrbovku, umrel 9. marca 1914 v Tešíne. Pochovaný je v Turč. Sv. Martine. Politické úvodníky uverejňoval v Národných Novinách od roku 1870; ich vydavateľom bol od roku 1872.