ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kadavý Ján,

narodil sa 7. apríla 1810 v Jestřábí v Čechách. Prišiel na Slovensko a usadil sa v Pešti ako učiteľ na evanj. obecnej škole. Stal sa z neho najprv horlivý žiak Kollárov (Wzájemnost we příkladech mezi Čechy, Morawany, Slowáky, Slezáky i Lužičany, 1834), potom horlivý priateľ spisovnej slovenčiny, takže sa nebál postaviť za vec Štúrovu i proti Kollárovi, vtedy peštianskemu farárovi. Kadavý umrel v Turč. Sv. Martine dňa 11. augusta 1883. Hlavnú zásluhu má Kadavý ako sberateľ slovenských piesní a usporiadateľ I. dielu Slovenských spevov. (Vyšlo posmrtne r. 1892.) Ale zasluhuje spomienky i jeho činnosť ľudovýchovná (Prjateľ ludu, 1845 a v r. 1873 — 74 vydával časopis tohože mena).

Kaláč František,

odborový radca na krajinskom úrade v Bratislave, narodil sa 18. mája 1892 v Kaňoviciach pri Uh. Brode. Študoval v Uh. Hradišti, práva v Prahe, kde sa stýkal v Detvane so Slovákmi. Písal zprvu literárne kritiky (do slovenskej rubriky Přehledu i do Šaldovej Noviny), neskôr i publicistické články do peštianskeho Slov. Denníka, Prúdov (kde bol s K. Huškom v pražskej redakčnej rade). Po prevrate ho hneď povolali na Slovensko. Pôsobil na župnom úrade v Trenčíne, potom na krajinskom úrade ako tlačový referent a zodpovedný redaktor Prúdov.

Kalina Ondrej,

vlastným menom Ján Smetanay, knihovník Čaplovičovskej knižnice v Dolnom Kubíne, narodil sa 24. novembra 1867 vo Veličnej (Orava). Bol spolupracovníkom Hlasu. R. 1896 vydal brošúry Zkaza ľudu slovenského (Viedeň) a Jednota (Ružomberok), r. 1897 Slovensko (Praha), ktoré spôsobily rozruch svojím stanoviskom k spisovnej slovenčine. R. 1922 vydal v Turč. Sv. Martine Sobrané práce a r. 1929 idylický epos z r. 1848 — 49 Zpěv o utrpení Bohuslavice, predtým (1914) podobný dramatický epos Sen Jaroslavov (oba po česky). Prekladal z angličtiny (Dickens, Shakespeare) a gréčtiny (Musaios).

Kalinčák Ján,

najlepší prozaik školy Štúrovej a jeden z najlepších našich beletristov vôbec. Narodil sa 10. augusta 1822 v Hornom Záturčí z farárskej rodiny. Ako chlapca oduševňovala ho matka, zemanka, rozprávkami o zašlej sláve starodávnych famílií. Študoval v Gemeri, v Levoči, v Bratislave (tu právo, filozofiu i teologiu) a v Halle. Od r. 1846 do r. 1858 pôsobil ako profesor a rektor ev. lycea v Modre, potom ako gymnaziálny direktor v Tešíne. Pre slovenské presvedčenie dali ho roku 1869 do predčasnej penzie. Kalinčák utiahol sa do Martina, kde za čas redigoval Orla, ale onedlho, dňa 16. júna 1871 umrel. V básnických svojich začiatkoch zaplatil Kalinčák daň Štúrovej dobe a jej viere v silu poezie ľudovej niekoľkými básňami obsahu ľúbostného a vojenského (Králův stůl, Bojovník, Šuhaj zabitý, Smutný pohrab, Krakoviaky a. i.). Skoro sa však šťastne obrátil od poezie k novele. Vzorom bol mu tu zpočiatku Czajkowski; zapôsobil naň najmä široký jeho lyrizmus. Ale priam v týchto prvých historických novelách (Bozkovci, 1842; Milkov hrob, 1845; Bratova ruka, 1846; Mládenec slovenský, 1847; Púť lásky, r. 1847; Serbianka, 1848; Svätý Duch, 1848), najmä v posledne menovanej, preniká už pod naučenou manýrou vlastná autorova individualita v jasných zábleskoch plastického líčenia života slovenského zemianstva. Naplno rozvinul túto individualitu v Reštaurácii (Lipa, 1860). Vernými živými farbami vykreslil v nej jeden z najpodarenejších obrazov našej literatúry. So vzácnou epickou nestrannosťou a skvostnou realistickou drobnomaľbou zachytil živel zemiansky, jeho hostiny, bitky i pitky počas volieb do snemu. Vernosťou opisu, živým dialógom predstihol naraz Kalinčák svojich rovesníkov, novelistov, ktorí — ak písali povesť historickú — skoro napospol sa hrdúsili v slučkách fantázie a romantického skrášľovania. Kalinčák písal tak ako „dýchame a myslíme“ a tým v mnohom stal sa predchodcom realizmu. Popri tom vedel so vzácnym šťastím užiť slovenských prísloví a pesničiek ako štýlotvorného prvku. V ďalších prácach nedosiahol viac tej srdečnej bezprostrednosti, ktorou sa ozval v Reštaurácii. Sú to povesti: Knieža liptovský (1852), Láska a pomsta (1858), Mních (1864) a Orava (1870). Najmä v posledných bolo už jeho pero mdlé.

Kalinka Joachim,

narodil sa okolo roku 1602 v Ružomberku. Pôsobil ako znamenitý kazateľ vyše 30 rokov v Ilave. R. 1646 bol vyvolený za bánovského superintendenta. R. 1673 odišiel do vyhnanstva. Umrel 17. júna 1678 v Žitave. Skladal duchovné piesne (Kdež mám hledat Ježiše, Nyní, o drahý Ježíši Kriste, Smutný čas nynější, Smutný čas poslední a i.). Okrem toho napísal latinské traktáty: Lemma funerum, Verus mundus verae piae et mundae matronae a De jejunio.

Karvaš Imrich Anton,

profesor na právnickej fakulte Komenského univerzity. Narodil sa 25. februára 1903 vo Varšanoch. Okrem početných článkov v Národohospodárskom obzore, Sociálnych problémoch, Hospodárskej politike, Bratislave, Prúdoch, Politike a i. vydal knižne: Hospodárska štatistika Slovenska (1928), Francúzska inflácia (1928), Menový problém (1928), Štátne príjmy a konjunktúra (1931), Kartely a konjunktúra (1933), Sjednocení výrobních podmínek na Slovensku a v zemích historických (1934).

Kavec Matúš,

narodil sa 23. septembra 1898 v Rajci, gymnázium vyštudoval v Prievidzi, v Trenčíne a v Nitre. Po prevrate absolvoval notársky náukobeh v Turč. Sv. Martine a stal sa notárom v Rovnom pri Veľkej Bytči. R. 1924 presťahoval sa do Bratislavy, kde dokončil právnické štúdiá. Je tajomníkom pri okresnej nemocenskej poisťovni. R. 1930 debutoval románom V rudých hmlách. Je to vlastne obsiahla kronika skúseností drotárskeho človeka v Rusku i na Slovensku. Roku 1935 vyšly dva jeho romány z prostredia mestského, v ktorých zaujal najmä aktuálnou tématičnosťou, ale i svojím pohotovým rozprávačským talentom. Prvý román vyšiel pod názvom Kuvik na plote, druhý pod názvom Nezamestnaný.

Kellner Peter,

viď Hostinský Záboj.

Kello Jur,

pseudonymom Petruškin, ev. farár v Bardejove, kde umrel 3. januára 1898. Lýrou ozval sa v almanachu „Napred“, ale v zapätí zamĺkol. Prekladal Mickiewicza a Slowackieho (Orol I, Sokol V.).

Kišš Michal,

narodil sa 5. decembra r. 1846 v Zay-Uhrovci, študoval v Modre, v Banskej Štiavnici, učiteľom bol v Malých Podlužanoch (1867 — 1887), potom v Malých Stankovciach. Od r. 1910 žil na odpočinku v Trenčíne, kde umrel dňa 3. marca 1927. Prostonárodný veršovník slovenský. Jeho trudy usporiadal a v dvoch sbierkach (Pieseňky o slovenčine a Kytka citov srdca slovenského) vydal A. Macht roku 1922.

Klas Andrej,

viď Votruba František.

Klein-Tesnoskalský Belo,

narodil sa 17. marca 1853 v Hybiach. Roku 1876 vstúpil do štátnej služby, v rokoch 1878 — 1881 bol kancelistom pozemkovej knihy pri okresnom súde v Dolnom Kubíne, od roku 1925 spravuje slov. obecnú knižnicu v Prešove. Prvé jeho básne vyšly roku 1870 v Orle, v almanachoch Tábor a Tatran. Roku 1874 redigoval beletristický časopis Dunaj, v ktorom vyšla jeho úvaha O balade a hymnus Sto ráz vrhnutí v príkru porobu. Ďalšie essaye a literárno-historické články uverejnil po prevrate v Slovenských pohľadoch, Prúdoch a inde. Dôležitá je najmä štúdia Zemianstvo Liptova a jeho slovenskosť, ktorá vyšla knižne ako osobitný odtlačok zo Slov. pohľadov a štúdia Literárne spory sedemdesiatych rokov v Sborníku na počesť Jozefa Škultétyho r. 1933, osvetľujúca príčiny a priebeh sporu družiny Napredu, Dunaja a Banšellovej Atalanty. Prekladal Hviezdoslava a Vajanského do maďarčiny. Knižne vydal veršovaný maďarský román Lidércfény roku 1897.

Kleinschnitzová Flóra,

bibliotekárka Verejnej a univerzitnej knižnice v Prahe, docentka novších dejín čsl. literatúry na Karlovej univerzite. Narodila sa 16. marca 1891 v Broumove. Vydala literárno-historické štúdie Z našej romantiky (r. 1925), Andrej Sládkovič a jeho doba (1928), Samoslav B. Hroboň a Karol Slavoj Amerling (1930), Die slowakische Schriftsprache (Slavistische Schulblätter, 1930), Matice slovenská. Jozef Škultéty. Dvě jubilea (1933), Seltene Bohemica des XVI. Jahrhunderts in schwedischen Biblioteken (1931) a i.

Klimo Bohuslav,

viď Hájomil.

Kmeť Andrej,

rím. kat. kňaz, botanik, archeolog a sberateľ slovenský; narodil sa 19. novembra 1841 v Breznici, gymnázium študoval v Banskej Štiavnici a v Trnave, bohoslovie v Ostrihome. Za kňaza bol vysvätený r. 1865, kaplánom bol v Senohrade, administrátorom v Krnišove (do r. 1878), farárom v Prenčove. R. 1906 uchýlil sa na odpočinok do Turč. Sv. Martina, kde umrel 16. februára r. 1908. — Už ako ostrihomský teolog písaval do cirkevných časopisov Cyrill a Method a Vojtech. Neskôr to bol Lichardov hospodársky Obzor a Slovenské Pohľady (Niektoré odchýlky u rastlín, 1882; Floristom slovenským, 1892). Popri botanike venoval sa najmä archeologii. Z literárnych jeho trudov spomenieme: Veleba Sitna (v Osvaldovom Tovaryšstve 1893), O výšivkách a čipkách v Honte (tamže 1893), Starožitnosti v Honte (tamže 1895), Sitno a čo s neho videť (tamže 1900) a i. Samostatne vydal knihu Hospodár na Slovensku (Turč. Sv. Martin, 1875). Najväčšiu zásluhu získal si založením Muzeálnej Slovenskej Spoločnosti (1895), ktorej daroval všetky svoje sbierky.

Kohuth Jozef,

kat. farár a dekan v Dolnom Kubíne, narodil sa 1. marca 1828 v Ústi, umrel 16. apríla 1900 v Dolnom Kubíne. Literárny historik; svojimi úvahami (Učené slovenské tovarišstvo, Životopis Antona Bernoláka, Jozef Ignác Bajza a i.), uverejňovanými v Literárnych Listoch, Tovaryšstve a inde veľmi prispel k objasneniu veku Bernolákovho.

Kokeš Pavel,

viď Kýčerský.

Kollár Ján,

narodil sa dňa 29. júla 1793 v Mošovciach. Nižšie gymnaziálne triedy skončil v Kremnici (1806 — 1809). Prísny otec nežičí ďalšiemu jeho štúdiu a Kollár zostáva jeden rok doma ako učiteľský pomocník. R. 1810 odchodí na lýceum do Banskej Bystrice, v rokoch 1812 — 1815 študuje v Prešporku teologiu a filozofiu. Nato pôsobí za čas ako vychovávateľ v Banskej Bystrici. R. 1817 odchodí dokončiť svoje univerzitné vzdelanie do Jeny. Pobyt v Jene, ktorý trval asi poldruha roka, je najdôležitejšou udalosťou v Kollárovom živote. Mocne naň zapôsobili jednak osvietení profesori jenskí, jednak — a najmä — romanticko-vlastenecký ruch študentstva nemeckého, ktoré sa vtedy opíjalo myšlienkou politickej slobody a všenemeckej jednoty. V Kollárovi skrsla podobná idea všeslovanstva, ktorú potom hlásal do konca života básňami a prózou. Táto idea bola v ňom zosilňovaná početnými vychádzkami do okolia Jeny, na ktorých stretával sa s pamiatkami slávnej minulosti Slovanov. Na zpiatočnej ceste z Jeny cez Prahu soznámil sa s Jungmannom a jeho národné slovanské uvedomenie bolo tým zavŕšené. V Jene sa aj zamiloval do Wilhelminy Schmidtovej, dcéry farárovej, ktorú si vzal po šestnásťročnej rozluke r. 1835 ako farár v Budapešti za ženu. V Budapešti pôsobil do r. 1849, vykonajúc medzi tým dve cesty do Talianska. R. 1849 odchodí ako profesor slovanských starožitností do Viedne. Umrel 24. januára 1852 vo Viedni. Jeho pozostatky boly r. 1904 prevezené do Prahy. Mocné dojmy jenské určily charakter celej literárnej tvorbe Kollárovej. Jeho činnosť básnická sústredila sa na jediné dielo: lyricko-epickú báseň Slávy dcéru. Akási osnova tejto básne vyšla r. 1821 v Prahe pod názvom Básně Jána Kollára. Knižočka obsahovala „Znělky, neb sonety, Elegie, Všelico, a Nápisy“. Týchto 86 prvých zneliek, ospevujúcich platonickú lásku básnikovu k Míne, doplnil ďalšími znelkami vlasteneckými (dovedna 151 zneliek) a vydal r. 1824 pod názvom Slávy Dcera. Táto sbierka obsahuje okrem krásneho Predspevu („Aj zde leží zem ta…“) tri spevy: 1. Sála, 2. Labe, Rén a Vltava, 3. Dunaj. Roku 1832 vyšla sbierka oznove doplnená ďalšími dvoma spevmi: Lethe a Acheron. V prvých troch spevoch cestuje básnik po spôsobe Childe Harolda po stopách slávnej minulosti Slovanov, v ostatných dvoch sprevádza ho mŕtva jeho láska Mína (po spôsobe Dantovom) podsvetím. Posledné vydanie Slávy dcéry obsahuje 615 sonetov. Básnicky najdokonalejší je Predspev, napísaný v elegickom distichu. V ostatných častiach (najmä v Lethe a Acheron) zatlačená je erotika živlom rozumovým, dátami historickými a filologickými, takže Kollár bol prinútený vydať Wýklad čili Přjmětky a Wysvětliwky ku „Slávy Dceře“ (1832). Vedecky vyložil Kollár svoju ideu v článku O literárnej vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slávskými (Kuzmányho Hronka r. 1836), žiada v ňom „společné všech stran a kmenov účastenstvo na duchovních plodech svého národu“ — každý Slovan nech ovláda štyri hlavné nárečia slovanské: ruské, illýrske, poľské a československé, aby si jednotlivé kmene mohly navzájom vymieňať svoje literárne plody. Kládol pri tom dôraz na zachovanie národnej individuality jednotlivých kmeňov a tým nevdojak dal popud myšlienke štúrovcov: osamostatniť literatúru slovenskú. V duchu romantizmu, ktorý si práve vtedy začal všímať poezie ľudovej, vydal Kollár spolu so Šafárikom Pjsně swětské Lidu slowenského w Uhřích (I. sv. 1823, II. sv. 1827 v Pešti), ktoré neskôr hodne rozšírené vyšly pod názvom Národnie Zpiewanky čili Písně swětské Slowákůw w Uhrách (I. sv. 1834, II. sv. 1835 v Pešti). Ďalšie jeho trudy: Nedělnj, swátečné i příležitostné Kázně a Řeči (Pešť 1831 a 1844), Cestopis obsahující cestu do Horní Italie (1843), Cestopis druhý (1845), Staroitalia slavjanska (r. 1853), kde na základe množstva materiálu nekriticky zváženého snaží sa dokázať, že väčšina obyvateľstva horného Talianska je pôvodu slovanského. Ten istý nedostatok majú jeho ďalšie archeologické práce Rozprawy o Gménach… národu Slawského (183O) a Sláwa Bohyně a původ Gména Sláwůw či Slawjanůw (1839). Okrem toho napísal autobiografické Paměti z mladších let života (Praha 1863). Okrem uvedeného sobral a roku 1846 vydal proti Štúrovej odluke Hlasowé o potřebě jednoty spisowného jazyka pro Čechy, Morawany a Slowáky. (Viď tam.)

Kollár Martin,

od r. 1891 kat. farár v Nádaši, narodil sa 13. októbra 1853 v Čároch, umrel 26. januára 1919 v Nádaši. Okrem dlhého radu prekladov cirkevných a mravnopoučných kníh vydával od r. 1880 Katolícke Noviny, do ktorých napísal väčšinu svojich článkov.

Kollár Samuel,

ev. farár čerenčiansky, narodil sa 14. januára 1769 v Pondelku, umrel 8. augusta 1831 v Čerenčanoch. Jeden z členov Učenej spoločnosti malohontskej (viď Erudita societas Kis-hontensis). Pestoval najmä topografiu a historiu. Jeho štúdie v Solenniach od r. 1811 do r. 1831.

Kompánek Jozef,

kat. farár v Ostraticiach. Z jeho publicistickej činnosti zväčša náboženského charakteru spomenutia zasluhujú životopisy Mészaroša a Habela v Tovaryšstve 1893. Knižne vydal opis Pútnická cesta do Ríma (1889) a monografiu Nitra (1895).

Kompiš Peter,

(pseudonymom Čamburský a i.), narodil sa 21. mája 1886 v Turčianskom Sv. Martine, bol kníhkupcom a vydavateľom „Kupeckých, priemyselných a hospodárskych novín“ vo svojom rodisku, po prevrate stal sa redaktorom denníka Venkov v Prahe. Vydal sbierky veršov: Zlaté lísťa (1925), Stroskotanec sférických letov (1927), sbierky rozprávok: Slovenské rozprávky (s E. Petrovskou r. 1918), Sokyne (1925), Starý ženích (1926), groteskné či dobrodružné romány: Cesta do kriminálu (1926), Lovec jaguárov (1926), Osloboditeľ (1927), Bludná púť velikého čarodeja (1929), Zelený mlyn (1934), Krásna Gerta (1936) a i.

Kordoš Gustáv

(Magurský), profesor v Levoči; narodil sa 14. augusta 1836 na Magurke v Liptove, umrel 22. decembra 1908 v Levoči. Napísal veľa dobrých učebníc počtov a fyziky. (Návod k metodickému vyučovaniu v počtoch, 1868; Prostonárodnia Fysika či Silozpyt, 1872 a i.)

Kosorkin Števo,

viď Cambel Danielovič Samo.

Kostolný Andrej,

profesor v Bratislave, narodil sa 26. novembra 1903 v Palúdzke. Literárny kritik, zaoberá sa najmä estetikou básnickej tvorby. Redaktor kultúrnej rubriky časopisu „Politika“. Z jeho štúdií spomenutia zasluhujú Jiří Wolker a Maša Haľamová (Slov. smery 1933), Estetická funkcia hlások Hviezdoslavovho verša (tamže), Metafora u Hviezdoslava (Slov. pohľady 1931) a i.

Kovalevský Mieroslav,

pseudonymom Zorovít, Čankovský, Chumelev, Korimov, profesor ev. slovenského gymnázia v Revúcej, narodil sa 21. mája 1838 na Čankove, umrel 14. apríla 1916 v Ružomberku. Pilný prispievateľ Salvovho Domu a školy (články pedagogické), Priateľa dietok a i. Reflexívne jeho básne (Zlatiny) sú umelecky bezcenné. V Sokole 1863 — 1868 sú jeho preklady historických povestí juhoslovanských a poľských.

Kovalík Ján,

pseudonym Ústiansky, narodil sa 27. novembra 1861 v Ústí, profesor na odpočinku v Žiline, v rokoch 1918 až 1920 člen rev. Národného shromaždenia, od roku 1920 do roku 1935 senátor za slov. ľudovú stranu. Roku 1919 vydal prvý sväzok svojich Sobraných diel (zväčša kratšia epika, napísaná v duchu — ale nie úrovni — Bottovej poezie tohoto druhu) a r. 1926 v Trnave ďalšie dva, obsahujúce akúsi epickú symfoniu slovenského života, koncepciou blízku Slávy dcére — či skôr podobným dielam Kollárových nasledovníkov — nazvanú Báj Tatier. Roku 1931 ako štvrtý sväzok vyšly jeho Balady. Svet. Národ a roku 1936 ako sväzok piaty Vidiny mieru.

Koza-Matejov Jur,

rím. kat. kňaz a publicista. Narodil sa 4. januára 1884 v Lovčici. Od r. 1922 zodpovedný redaktor Slováka, v roku 1925 — 26 vydavateľ denníka Slovenský národ a týždenníka Chlieb. Roku 1927 stal sa farárom v Mošovciach, kde účinkuje dodnes. Okrem dlhého radu polit. článkov napísal dlhšiu úvahu Kritika slovenskej politiky (Slov. národ), štúdiu Andrej Hlinka (tamže) a Program kat. akcie (Náš priateľ). Písal i pod značkami a pseudonymami: Metod Devinský, Cyril Veľkomoravský, Nik, Zmok, Diogenes, Čierny Havran, Mošovský atď.

Kráľ Janko,

narodil sa 24. apríla 1822 v Liptovskom Sv. Mikuláši. V r. 1840 — 43 študoval v Bratislave, kde bol verným druhom a priateľom Štúrovým. Potom pôsobil ako advokátsky osnovník v Pešti; od r. 1846 do revolúcie žil v Horných Príbelciach. Ešte pred vypuknutím slovenského povstania r. 1848 chodil po hontianskych dedinách so svojím priateľom Rotaridesom a hlásal ľudu myšlienky o slobode a rovnosti; bol chytený a len na rázne zakročenie bána Jelačiča unikol šibenici. Po revolúcii prijal slúžnovský úrad v Kláštore pod Znievom. Po vyrovnaní prepustili ho zo štátnej služby a dožil mĺkvo svoj život v Zlatých Moravciach ako advokát. Umrel v zabudnutí dňa 23. mája 1876. Povahou bol Kráľ podivín, samotár, tulák. Dušu jeho večne sožieral svetobôľ, rovesníkov často prekvapil svojím ideovým komunizmom. Tvorbou svojou bol najgeniálnejším improvizátorom našej literatúry. Z torza, ktoré sa nám zachovalo z jeho diela, možno súdiť, že Kráľ bol najvynikajúcejším zjavom školy Štúrovej, a vari najopravdovejším slovenským básnikom vôbec. Ľudová pieseň našla v ňom dokonalého napodobiteľa. Svojich druhov, Chalupku a Bottu, prevýšil jemnosťou tónu i citovou hĺbkou krehkých svojich veršov. Kým však Chalupka ospevoval junáckosť, odvahu, odboj, ponoril sa Kráľ v bolestnú rezignáciu. Z veršov, ktoré sa iba zázrakom zachovaly, uvádzame balady: Zakliata panna vo Váhu a divný Janko (1844), Pieseň bez mena (1844), Orol (1845), Zverbovaný (1844); Zabitý (1844), Pán v tŕni (1846), Kríž a čiapka (1847); piesne: Nehorekuj mati (1846), Svidovo, Kamenná (1846), Zajasal blesk jasnej zory (1861); z veršov príležitostných: pamätná Duma bratislavská (1847), skladaná pri exode bratislavskej mládeže, Pesnička na kare (1844), K národom (1845), Ďurkovi Košútovi (1844), Orol vták (1873) a i. Zachovalé torzo básnikovho diela vydal Jaroslav Vlček r. 1893 v Turč. Sv. Martine pod názvom Verše Janka Kráľa.

Kráľ Fraňo,

narodil sa 9. marca 1903 v Barton-Ohio (USA). Krušnú mladosť prežil v Smrečanoch (Liptov). Podarilo sa mu dostať sa na štúdiá, ktoré absolvoval na učiteľskom ústave v Spišskej Novej Vsi. Teraz pôsobí v Bratislave. Debutoval roku 1930 sbierkou presvedčivých sociálnych veršov Čerň na palete. Presvedčovala na nich zrejmá úzka spojitosť medzi autorovým osobným údelom a jeho tvorbou. Druhá jeho sbierka lyrických skíz z morského pobrežia Balt (1931) dokumentuje predovšetkým autorovo úsilie najsť nové výrazové prostriedky; má v jeho básnickom vývoji zrejme ráz prechodného, spojovacieho ohniva s novou periodou tvorenia. Roku 1934 vydal Fraňo Kráľ sociálny román dedinského kolektíva Cesta zarúbaná. Propagátor nových ideí predstihol v ňom umelca. Podľa primitívnej šablóny rozdelil autor charaktery svojich osôb na vykorisťovateľov a vykorisťovaných. Pozoruhodnejšie sú Kráľove knihy pre mládež: poviestka Jano (1931) a Čenkovej deti (1933).

Krasko Ivan,

vlastným menom Ján Botto, narodil sa dňa 12. júla 1876 v Lukovištiach (Gemerská), gymnázium študoval v Rimavskej Sobote, Sibíni, Prešove a v Brašove; techniku v Prahe. Pred vojnou bol inženierom v chemickej továrni v Slanom a v Kloboukach. Po vojne bol podpredsedom Národného shromaždenia. Teraz žije ako senátor Národného shromaždenia v Bratislave. Básnické dielo Kraskovo je skromné rozsahom, ale náročné obsahom a významom. Perióda jeho tvorenia je krátka: od roku 1896 začaly sa — najprv pod šifrou Janko C. a od 1902 pod značkou J. C., napokon v rokoch 1905 — 1909 pod pseudonymom Janko Cigáň — objavovať vzácne jeho verše v Slovenských Pohľadoch a v Dennici. Beznádejným pesimizmom, rezignáciou a hlbokou krízou básnikovho vnútra vzbudily verše v prvej chvíli rozpačitosť u oficiálnej kritiky i obecenstva. Ale priam na začiatku chytily hlbokými zvučnými tónmi, okúzlily mäkkým, voľne členeným rytmom a sugestívnymi obrazmi. A Vajanský, keď roku 1909 vyšly tieto verše v Turč. Sv. Martine pod názvom Nox et solitudo, nezdráhal sa prijať krstné otcovstvo debutanta. Druhá sbierka Kraskova vyšla r. 1912 v Martine pod titulom Verše. Od tých čias sa básnik odmlčal. Význam týchto dvoch útlych sošitkov v slovenskej literatúre bol ďalekosiahly. Krasko prvý uviedol do našej poezie skutočne europského ducha; tú hrôzu z rozumu, ktorou trpel už Byronov Manfred, ten pocit beznádejnej osamelosti vo svete, ktorého sa desil Lermontov. Ale cudzie vplyvy nevykorenily slovenský jeho pôvod: jeho tvorba je srastená s domácou tradíciou tou nostalgiou za rodinným prostredím, ktorá sa často vracia v jeho piesňach (Otcova roľa), tým mohutným náboženským spodným tónom, ktorým sú nesené najkrajšie jeho básne (Solitudo, Vesper Dominicae) a konečne i priamym záujmom o pokorený národ (Jehovah, Otrok). Ale mohutným účinom pôsobí Kraskova poezia hlavne preto, lebo bola hlboko osobne prežitá a umelecky vrcholným slovenským slovom vyjadrená. Z tejto, osobnej lyriky uvádzame aspoň: Zmráka sa, Už je pozde…, Hľa, luna bledá, Pieseň, Šesť hodín je…, Je márna prosba, Život a i.

Krčméry August Horislav,

narodil sa 1. novembra 1822 na Hornej Mičinej, študoval v Bratislave (kde bol horlivým členom Štúrovej družiny) a v Halle. Po štúdiach bol začas vychovávateľom v Trstenom, potom kaplánom u M. M. Hodžu, napokon farárom v Hronskom Seku. Umrel v Budíne 9. marca 1891. Krčméry bol dobrým znalcom slovenskej piesne. Sostavil Slovenský spoločenský Spevník (1871), do Kadavého sbierky Slovenské spevy (1892) prispel 53 nár. piesňami. Od neho pochádza aj nápev piesne Sládkovičovej Hojže, Bože. Do Paulínyho Sokola (1862) a iných časopisov písal kratšie úvahy o slov. hudbe. Redigoval hudobnú prílohu Hlahol k Dobšinského Sokolu r. 1862.

Krčméry Štefan,

bývalý tajomník Matice slov. v Turč. Sv. Martine; narodil sa 26. decembra 1892 v Mošovciach, študoval v Banskej Bystrici a v Bratislave, krátko bol kaplánom v Krajnom a v Bratislave. Po prevrate stal sa tajomníkom Matice slovenskej, od r. 1922 do r. 1932 redaktorom Slovenských pohľadov. Dnes žije v Bratislave. Vydal sbierky básní Keď sa sloboda rodila (1920), Herbarium (1929), Piesne a balady (1930). Formou hlási sa najmä v prvých sbierkach k poezii Hviezdoslavovej; v pokonej dal sa okúzliť i ľudovej piesni. Obsahom sú to radostné oslavy slovenského života, jeho rýdzosti a svojráznosti. Viac ako poezii venuje sa Krčméry literárnej historii a kritike. Z tohoto oboru uverejnil v Slov. pohľadoch rad kritík a recenzií a vydal: Prehľad dejín slovenskej literatúry a vzdelanosti (1920), štúdie Moyzes a Kuzmány (1928), Ľudia a knihy (1928). Usporiadal maďarskú antologiu zo slovenskej poezie (Anthologia szlovák költőkből, 1925). Preložil a v Pohľadoch uverejnil mnohé ukážky zo svetovej poezie (Wildeova „Salome“, 1925). Niektoré novšie svoje črty a historické evokácie uverejnil pod pseudonymom Ján Jesom (v Lidových novinách).

Križan Štefan,

pseudonymom Žiranský, ev. farár v Malých Stankovciach, narodil sa 15. decembra 1826 v Malých Bierovciach, umrel 14. februára r. 1894 v Malých Stankovciach. Začal sľubnými novelami (Srienovskí národovci v Sokole 1864; Gergeľove hody, Slov. Pohľady 1882; Milan a Milina, Sokol r. 1862), pokúsil sa aj v dráme (veselohra Obšitník, Orol 1870), ale skoro sa odmlčal. Zaujímavá je obšírna jeho štúdia Románová spisba a jej kritika, uverejnená v Slov. Pohľadoch 1882. Všetky tri spomenuté novely vyšly roku 1935 knižne.

Križka Alexander,

narodil sa roku 1903 v Ružomberku, absolvoval štúdiá filozofické, bol začas suplentom v Prešove a redaktorom časopisu Šariš. Teraz študuje v Bratislave práva. Roku 1927 vydal cestopis V Paríži 1925 — 26 a sbierku noviel Smutný chlapec.

Križko Pavel,

narodil sa 30. mája 1841 v Banskej Bystrici, umrel 25. marca 1902 v Kremnici. Ako archivár kremnický špecializoval sa Križko na historiu banského mesta Kremnice a jej okolia. Uverejnením radu monografií, štúdií ako aj početného listinného materiálu získal si veľké zásluhy na poli slov. historickej vedy. Týmito svojimi prácami zapĺňal najmä Letopis Matice Slovenskej (1867 — 69), Slovenský Letopis (1876 — 82), Slovenské Pohľady (1881 — 1901), Sborník Muzeálnej Slov. Spoločnosti (1896 — 98), Sokola (1861 — 66) a i. Najobsažnejšie svoje diela napísal po nemecky, no ani tak sa nedočkal ich vydania.

Krman Daniel,

popri Bélovi najmarkantnejší zjav zo začiatku osemnásteho storočia. Narodil sa 30. augusta 1663 v Mšene (Trenčianska), keď jeho rodičia utekali pred Turkom. Študoval v Sobotišti, v Ilave, v Trenčíne, vo Vratislave, v Lipsku a vo Wittenbergu. Ako rektor účinkoval v Ilave a v Mošovciach, ako kňaz začal pôsobiť na Turej Lúke a od r. 1690 na Myjave. Bol privržencom Rákócziho, začo ho uväznili na Čachtickom zámku. Odtiaľto r. 1700 utiekol a uchýlil sa do Nemecka. Po nových úspechoch Rákócziho vrátil sa na Myjavu a r. 1706 vyvolili ho za superintendenta stolíc Bratislavskej, Nitrianskej, Trenčianskej, Liptovskej, Oravskej. Roku 1709 — 1711 putoval za švédskym kráľom Karlom XII., domáhajúc sa od neho pomoci pre povstalecké vojská Rákócziho. Bitka pri Poltave zmarila jeho poslanie. Ku koncu uchýlil sa po tretí raz na Myjavu a pôsobil tu ešte dvadsať rokov. Umrel v bratislavskom žalári 17. IX. 1740, jezuitmi trpko pokorený. Napriek svojmu ťažkému životnému osudu napísal Krman celý rad diel, ktoré svedčia o jeho nezlomnom charaktere, vysokom vzdelaní a o uvedomelom národnom cítení. Písal po latinsky i bibličtinou. S Matejom Bélom vydal r. 1722 v Halle Bibliu, v rukopise zanechal filologický spis Rudimenta gramaticae slavonicae a De Slavorum origine. Cirkvi evanjelickej dal organizačný základ spisom Agenda ecclesiastica slavonica, t. j. Práce cýrkevnj, kterauž ewangelitsstj Kněžj, Zpráwcy a Učitelowé Cýrkwe Slowenské w Králowstwí Uherském při Službách Božjch… wykonáwagj (1734). Svoje politické presvedčenie pádne prejavil v reči Actus inaugurationis vexillorum, t. j. Posvěcování zástav; proti Dubnickému polemizoval spisom Anti-Dubnicay. Manhu? (1718.) Okrem toho vydal niekoľko príležitostných rečí, katechizmus a Kleychov kancionál. Jazyk slovenský pokladal Krman za matku ostatných jazykov slovanských a spieval naň chvály v citných distichoch.

Krman Ján,

ev. farár kraskovský, člen Učenej spoloč. malohontskej, narodil sa 21. februára 1768. Zaoberal sa najmä bájoslovím. Prispieval do Solennií 1816 — 27. (O mrzkosti svátků Bachusových, Proukázaní toho, že Perona i Slováci v Uherské zemi ctili, Vypsáni slovenského Boha Radagosta aneb Radhoste a i.)

Kubáni Ľudovít,

narodil sa 16. októbra 1830 v Záhoranoch, študoval v Poprade, v Kežmarku, v Levoči. Po revolúcii prijal miesto na slúžnovskom úrade v Rimavskom Brezovom, potom v Jelšave. R. 1855 vymenovali ho za notára do Bátky, r. 1861 za slúžneho do Rožňavy. Po vyrovnaní zostal bez miesta a uchýlil sa do súkromia na Rimabaňu. Umrel tragicky, preklatý vášnivým spoluhráčom pri hre v karty, dňa 29. marca 1869. Kubáni bol veľkou nádejou prvej generácie poštúrovskej. Vzácny svoj talent hľadel uplatniť v básni i próze. Z básní najvýznamnejšie sú: dramatická Traja sokoli (ukážky v Sokole 1867, celá v Slov. Pohľadoch 1905), nadšená apoteóza na oslavu osemaštyridsiatnikov Daxnera, Francisciho a Bakulíniho; epická Radzivillovna, kráľovna poľská (Minerva 1869), najzrelšie dielo básnikovo, pevne komponované, bohaté plastickými obrazmi. Z ostatných spomeňme aspoň príležitostnú Deň 6. a 7. júna 1861 v Turčianskom Sv. Martine (Lipa 1862). V próze sľuboval Kubáni ešte viac; nedokončený historický román Valgatha (Orol 1872) z husitských bojov na Slovensku sľuboval byť dôstojným predchodcom Jiráskovho Bratstva. Kubáni prejavil v ňom všetky vlastnosti zrelého romanopisca: objektívnosť, dokonalú prípravu, smysel pre dramatičnosť deja i básnickú účinnosť. Posmrtne vyšly knižne podarené spoločenské novely Kubániho: Mendík, Pseudo-Zámojski, Hlad a láska, Emigranti, nedokončený Suplikant a, pravda, i Valgatha, uverejnené predtým v časopisoch a almanachoch (Lipa 1860, Orol 1873, Sokol 1861, Tábor 1870).

Kubina Andrej,

zprvu farár v Dolnej Krupej, potom kňaz rádu jezuitského. Narodil sa 27. novembra 1844 v Sv. Jánoch, umrel 30. III. 1900 v Trnave. Horlivý buditeľ a náboženský spisovateľ. Prispieval najmä do Katolíckych Novín (1881 — 1899), do kalendára svätovojtešského, do Kazateľa a Kazateľne a i. Roku 1886 vydal svoje Piesne Záhorského a po nemecky pod pseudonymom E. Leierman Blumen-Liebe.

Kühn Ludvik,

kultúrny historik, narodil sa 12. augusta 1893 v Holešove, pôsobí ako prednosta knižnice pri krajinskom úrade v Bratislave. Okrem množstva novinárskych článkov napísal kultúrne-historické dielo Buditelia v župe bratislavskej (1928), Romantická láska a smrť Ľudovíta Štúra (1932) a rad drobnejších spisov.

Kukučín Martin,

vlastným menom Matej Bencúr, narodil sa 17. mája roku 1860 v Jasenovej, študoval na učiteľskom ústave v Kláštore pod Znievom, do roku 1884 bol učiteľom vo svojom rodisku, od roku 1885 do roku 1893 študoval medicínu v Prahe. Po skončení štúdií prijal roku 1894 miesto okresného lekára na ostrove Brači v Juhoslávii. Roku 1908 vysťahoval sa do Južnej Ameriky, kde pôsobil ako lekár do roku 1922. (V Buenos Ayres, v Santiagu a v Punta Arenas.) Po prevrate vrátil sa na krátky čas do vlasti, aby znovu odišiel do Juhoslávie, kde dňa 22. mája 1928 umrel v Lipiku. Pochovaný je v Turčianskom Sv. Martine. Literárne začal byť Kukučín činným od roku 1883 (Na hradskej ceste v Národných Novinách). Ale naplno rozvinul svoj talent až počas štúdií v Prahe. Vtedy rýchlo za sebou nasledovaly novely a rozprávky, uverejňované najmä v Slovenských Pohľadoch, ktorými Kukučín stal si naraz v čelo svojich literárnych rovesníkov. Boly to najmä: Rysavá jalovica (1885), Veľkou lyžicou (1886), Tiene i svetlo (1887), Mladé letá (1889), Keď báčik z Chochoľova umre (1890), Zakáša, darmo je (1891), Dedinský román (1891), Rekrúti (r. 1891), Mišo (1892), Tichá voda (1892) a i. Sú to realistické kresby a rozprávky z ľudového života. Snaha zobraziť verne ľudový živel nebola už vtedy v našej literatúre cudzia. Ale dedictvo realizmu, ktoré mal Kukučín zveľadiť, bolo chudobné. Naporúdzi boli však veľkí majstri realizmu ruského. Kukučín učil sa najmä od Gogoľa. Gogoľ mu bol blízky tou vrúcnou, ale nezaslepenou láskou k drobnému človeku, ktorú charakterizuje známy „úsmev cez slzy“. Láskou, ktorá sa stráni akéhokoľvek subjektívneho zasahovania do reálneho života, ktorej je cudzie sentimentálne okrášľovanie a idealizovanie predmetu. Preto Kukučínovi sedliaci, ich reč, zvyky i prostredie majú doslova dokumentárnu cenu. Kukučínov dialóg je nevyčerpateľným zdrojom pre štúdium ľudovej frazeológie a syntaxi. Bohatá výrazová technika, obživovaná zdravým srdečným humorom a veľké umenie kompozičné urobily popri tom z Kukučínových rozprávok kabinetné kúsky našej novelistiky. Z dalmatínskeho prostredia vyťažil Kukučín námety pre niekoľko ďalších noviel (Mišo II.) a cestopisov, ako aj námet pre vrcholný svoj výtvor, román Dom v stráni (1904). Ponoril sa v ňom až na dno života dalmatínskych sedliakov a vyvážil z tohoto prostredia toľko umeleckých i mravných hodnôt, kompozične dokonale ovládnutých a formove vysoko umelecky stvárnených, že „Domu v stráni“ zaistil nadlho prvé miesto v románovej skladbe slovenskej. Po odchode do Ameriky nadlho sa Kukučín literárne odmlčal. Len národné oslobodenie oživilo v ňom potrebu oznove prehovoriť. Boly to najprv dva teplé cestopisy: Črty z ciest (1923) a Dojmy z Francúzska (1924). Krátko po nich nasledovala obsiahla, päťsväzková kronika zo života juhoslovanských vysťahovalcov v Amerike Mať volá (1926 až ’27). Po umeleckej stránke nedosahuje toto dielo úrovne „Domu v stráni“. Celková kompozícia trpí tu prílišným vyzdvihovaním detailu. Vzácne zostáva toto dielo najmä preto, že Kukučín uložil doň v bohatých filozofických úvahách celú svoju životnú skúsenosť. V snahe prinavrátiť sa k rodnému prostrediu napísal Kukučín na sklonku života ešte dvoje obsiahlych diel, román Lukáš Blahosej Krasoň (1929) a obsiahlu románovú fresku Bohumil Valizlosť Zábor (1930). Kukučín chcel nimi prispieť k riešeniu problému československého spolunažívania a snažil sa najsť korene a možnosti tohoto spolunažívania v minulosti, v časoch národného prebudenia Slovákov. Na širokej ploche stopuje v nich ideové snahy štúrovcov. V „Krasoňovi“ sleduje účinky týchto snáh v Čechách (za vzor hrdinu Krasoňa slúžila mu postava Sama Bohdana Hroboňa), v „Záborovi“ v prostredí domácom. Na posledne spomenuté práce nadviazal Kukučín ideovú stavbu ďalších svojich poprevratových prác. Sú to historické obrazy z časov slovenského povstania: Košútky (1927) a Klbká (1927) a obraz z éry Bachovskej Rozmajrínový mládnik (1927). Matica slovenská vydala jeho Sobrané spisy v 27 sväzkoch.

Kupčok Ľubomír,

syn Samuela ml., úradník na referáte min. školstva v Bratislave. Narodil sa 5. decembra 1906 v Budapešti. Vydal sošit básní na sociálne motívy Haviari (1935).

Kupčok Samuel,

učiteľ v Pukanci. Narodil sa 24. apríla 1850 v Brezne nad Hronom, umrel v Pukanci 26. júla 1914. Bol znamenitým botanikom. Vedno so svojím synom Samuelom sosbieral herbár počítajúci 27.000 exemplárov rastlín. (Od r. 1934 je herbár v Nár. múzeu pražskom.) Špecializoval sa na určovanie rodu malinníkov a šípov, ktoré ho urobily svetoznámym. Svoje botanické práce písal latinsky, slovensky a maďarsky. Knižne a v sošitoch vydala ich Maďarská botanická spoločnosť: Adatok Bakabánya rúbusainak ismeretéhez (1914), Adatok az Alacsony Tátra florájához (1914). So synom Samuelom napísal: Újabb adatok Bakabánya és vidéke flórájához (1910). Veľa botanických článkov uverejnil v časopise Deutsche Botanische Zeitschrift. Bol aj literárne činným. Vydal Nový Vinšovník, prispieval pod pseudonymom Pukanský do Černokňažníka, pod pseudonymom Všadebol a Všadenebol do Salvových Slovenských Listov.

Kupčok Samuel ml.,

syn predošlého, lekár v Krupine, v Kysáči, teraz v Banskej Štiavnici. Narodil sa 27. marca 1879 v Pukanci. Počas medicínskych štúdií bol členom Detvana. Počas pobytu v Báčke preskúmal tamojšiu flóru a opísal ju v diele Adatok Bácsbodrogvármegye déli részének és Szerémmegyének flórájához (Magyar Botanikai Lapok 1914). Roku 1932 napísal dielo Flóra severozápadného a severného Hontu a priliehajúceho územia bývalej župy Tekovskej.

Kupčoková Mária,

žena predošlého, narodila sa 27. apríla 1879 v Brezne nad Hronom. Svoje besednice, humoresky, publicistické články uverejňovala pred prevratom v Dennici, Dolnozemskom Slováku, Slovenskom Denníku, Národných Novinách, po prevrate v Hontianskom Slováku, Hlasoch zpod Sitna, v Novom svete, Pere a inde.

Kutlík Felix,

ev. farár v Petrovci a v Kulpíne (Báčka), narodil sa 28. marca 1843 vo Veľkom Sv. Mikuláši, umrel 30. júna 1890 v Kulpíne. Napísal dôležitú monografiu Báč-Sriemski Slováci (1888). Jeho beletristické pokusy, čerpajúce námety z bojov južných Slovanov proti Turkom, zostaly v časopisoch (Orol 1870 — 77). Až po prevrate r. 1935 vyšiel z nich upravený výbor pod názvom Kralica.

Kutlík Ján,

otec predošlého, ev. farár v Bánhedeši. Narodil sa 9. mája 1806 v Dolnom Kubíne, umrel 20. decembra 1890 v Slov. Bánhedeši. Bol sberateľom kalendárových príbehov, podivných historiek a námetov, ktoré upravoval a uverejňoval najmä v Nár. Hlásniku (1868 až ’89). Knižne ich vydal r. 1876 pod názvom Kronika dejepisná wssakowakých diwných, pamätihodných a prawdiwých udalosti….

Kuzmány Karol,

narodil sa 16. novembra 1806 v Brezne, študoval v Dobšinej, v Šajógemeri, v Bratislave (kde soznámil sa so všeslovanskými ideami Kollárovými), začas bol vychovávateľom, roku 1828 odchádza po stopách Kollára do Jeny. Po návrate domov pôsobí krátko ako profesor v Kežmarku, ako kaplán v Banskej Bystrici a ako farár vo Zvolene. Roku 1832 vyvolili ho za kňaza do Banskej Bystrice, kde pôsobil vo vzácnej a ušľachtilej spolupráci s biskupom Moysesom až do revolúcie. Vtedy musel opustiť faru a odchodí do Viedne, aby zaujal profesorskú stolicu na teologickej fakulte. Roku 1860 vyvolili ho za patentálneho superintendenta a na prvom zasadnutí Matice za jej podpredsedu. Na sklonku života presťahoval sa do Turč. Sv. Martina. Umrel 14. augusta 1866 v Štubnianskych Tepliciach; pochovaný je v Turč. Sv. Martine. Kuzmány bol vodcom pokollárovskej romantickej generácie spisovateľskej. Počas svojho pobytu v Banskej Bystrici vyvinul bohatú činnosť literárnu i organizačnú: Píše a vydáva školské knihy (Sslabikár a prwnj čtěnj), knihy cirkevné (utešené Modlitby k nábožnému wzdělánj wěřjcjch Křesťanů we wjre, w lásce, w nádegi, 1835; Život Dra Martina Luthera, 1847 a 1866, Evanjelický Funebrál, 1838 a i., v Zpěvníku evanjelickom je od nebo 95 piesní, vo Funebráli ev. 37); vydáva časopis Hronku (viď tam), do ktorej podľa vzoru Goetheho „Hermana a Dorotey“ napíše idylický epos Běla, prvú slovenskú novelu Ladislav, úvahu z estetiky O kráse a i. Ako profesor vo Viedni napísal obsiahle vedecké dielo Praktische Teologie der evangel. Kirche Augsb. und Helvet. Cont. (1855 — 1860). Hoci zpočiatku bol horlivým prívržencom Kollárových ideí všeslovanských, uznal po vykonaní Štúrovej jazykovej odluky oprávnenosť tejto a spieva novým jazykom hymnu Kto za pravdu horí, bojovnú Do zbroje Slovania. A všetku silu svojho vznešeného ducha vlial do piesní, uverejňovaných v r. 1860 — 66 v Sokole: Zadumenie podzimnô, Na deň 6. lipňa, Horlivosť proroka, Hnev svätý, V päťdesiaty deň môjho narodenia, Krása hnevu a pokoja, Zákon života, Na deň 4. augusta, Haman, Proslov k otvoreniu svetlice, Či veriť ešte? Čo ma biješ?

Kuzmány Pavel,

direktor Živnostenskej banky v Prahe, syn predošlého, narodil sa roku 1855 v Banskej Bystrici, umrel 10. novembra 1900 v Prahe. Prispieval do Národných Novín (1890, ’97, ’98) a Slovenských Pohľadov rozmarnými črtami a novelami z malomestského života. Výbor z nich vydal knižne pod názvom Rozpomienky a kresby (1900).

Kvačala Ján,

narodil sa 5. februára 1862 v Petrovci (Báčka), gymnázium vyštudoval v Sarvaši, teologiu v Bratislave a v Lipsku. Krátko bol kaplánom v Novom Sade. R. 1885 — 86 študoval na novo v Lipsku a dosiahol tu doktorátu filozofie. Od r. 1888 pôsobil ako riadny profesor na ev. lyceu v Bratislave, od r. 1893 do r. 1918 ako univerzitný profesor v Jurjeve (Rusko). (Predtým složil teologický doktorát vo Viedni.) R. 1920 vrátil sa do vlasti a od r. 1921 pôsobil ako profesor cirkevných dejín na ev. teologickej vysokej škole v Bratislave. Umrel 9. júna 1934 vo Viedni. Vedecká jeho práca týka sa skoro výlučne komeniologie. Z jeho spisov: Die deutsche Mitarbeiter an der pädagogischen Reform des Comenius (1896), Die pädagogische Reform des Comenius in Deutschland bis zum Ausgange des XVII. Jahrhunderts (2. sv.; 1903 a 1904), Korrespondence Jana Amosa Komenského (1. diel r. 1897 — 98), sborník Viera a veda (Lipt. Sv. Mikuláš 1911), dlhý rad štúdií v cudzích (Századok 1891, 1892, 1898, Történelmi tár 1893, Deutsche Schule 1905, Ungarische Revue 1889, 1892 a i.) i našich časopisoch (Slovenské Pohľady 1896, 1898, 1903, 1906, 1911, 1914; Cirkevné Listy a i.). Redigoval „Časopis pre evanjelické bohoslovie“ (r. 1901 s G. A. Skalským) a prvý ročník „Viery a vedy“ (1930 so S. Št. Osuským). Redigoval Archív pro badání o životě a spisech J. A. Komenského, ako aj korešpondenciu a spisy J. A. Komenského. Kvačala bol učencom svetového mena, najlepší komeniolog dneška. Posmrtne, roku 1935, vyšlo jeho dielo, základného významu, Dejiny reformácie na Slovensku 1517 — 1711.

Kýčerský,

vlastným menom Pavel Kokeš, narodil sa 23. novembra 1856 na Lazoch pod Makytou. Študoval na nemeckej normálke v Modre, na gymnáziu v Turč. Sv. Martine a na hospodárskej škole v Lipt. Hrádku. Od roku 1877 žil ako roľník na Lazoch pod Makytou, kde umrel 30. marca 1933. Jeho srdečné, svieže verše znejú lahodným tónom ľudovej piesne (Slováci vojaci, Husári, Horou). Výbor z nich vydala roku 1927 Matica slovenská pod názvom Piesne.

Kyrmezer Pavel,

rodák zo Štiavnice, bol rektorom a farárom na viacerých miestach, napokon farárom a dekanom v Uhorskom Brode na Morave. Umrel roku 1589. Napísal 3 divadelné hry: Komedya česká o Bohatci a Lazarowi (r. 1566), Komedya nowá o Wdowe (1573), Tobiáss (1581).