ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Táto šírila sa u nás zpočiatku z nemeckých banských miest, ktorých obyvateľstvo bolo v stálom styku s materskou zemou. Čoskoro poberajú sa však i Slováci do Nemecka a prinášajú odtiaľ učenie Lutherovo. Toto učenie hlásalo medzi iným zásadu kázať slovo božie v národnej reči a starať sa o vzdelanie najširších vrstiev ľudu. Pre vyplnenie tejto zásady nebolo vtedy na Slovensku nijakých predpokladov; nebolo potrebnej literatúry, nebolo škôl, nebolo kníhtlačiarní.

Školy a kníhtlačiarne

Nedostatok škôl a kníhtlačiarní bol aspoň zčasti odstránený pomerne ľahko: od roku 1525 do roku 1584 vznikol na Slovensku rad národných škôl vo všetkých väčších mestách (v Rožňave, Bánovciach, Ľubietovej, Bardejove, v Levoči, v Žiline, v Prievidzi, v Banskej Štiavnici, v Kežmarku, vo Zvolene, v Bystrici, v Hlohovci, v Mošovciach, v Trenčíne, v Prešove a i.), r. 1574 bola založená kníhtlačiareň v Šintave, roku 1578 v Bardejove a Banskej Bystrici, rok na to v Trnave a v Hlohovci, roku 1615 v Prešporku, roku 1627 v Levoči a i.

Literatúra reformačná — Storočie šestnáste

Vytvoriť potrebnú literatúru v národnej reči, a to hneď v takom množstve, aby stačila sýtiť davy rýchle sa množiacich prívržencov reformácie, bolo oveľa ťažšie. Nebolo tu nijakej prípravy, nijakého základu. Nie div, že reformátori siahli k hotovej už, a svojím duchom učeniu Lutherovmu veľmi príbuznej literatúre husitskej. A nie div, že ju nielen užívali, ale sa na nej učili i reči a skladbe písaného slova, aby oboje použili na vlastných slovesných výtvoroch. Tak sa stalo, že už prví reformátori, kňazi a rektori evanjelickí, písali svoje literárne plody po česky. Boli to v 16. storočí — okrem v Čechách žijúceho Jána Sylvána — najmä skladatelia duchovných piesní: Juraj Bánovský, Ján Pruno Fraštacký, Ondrej Cegler, Ján Táborský a nad všetkých vynikajúci superintendent Eliáš Láni.

Vek sedemnásty

Belohorská katastrófa tiež nepriamo podporila prenikanie českého živlu na Slovensko; mnoho českých exulantov, vyznavačov učenia Husovho i Lutherovho, našlo svoj útulok na Slovensku. A zatiaľ čo v Čechách nastal po bitke na Bielej hore všeobecný kultúrny úpadok, napomohli títo exulanti rozvoju reformačnej literatúry na Slovensku.^[1])

Zpomedzi exulantov získal si najväčšie zásluhy Juraj Tranovský, ktorého kancionál „Cithara sanctorum. Písně duchovní staré i nové, kterýchž cirkev křesťanská… užívá“ predstavoval na svoju dobu poklad neoceniteľný; ním dostalo sa tlačené slovo po prvý raz do najširších vrstiev ľudu. Druhým vynikajúcim zjavom sedemnásteho storočia je Daniel Sinapius Horčička, ktorý vo svojom diele „Neoforum latino-slovenicum. Nový trh latinsko-slovenský“ prejavil už živé národné povedomie. Podobne i Tobiáš Masník v spise „Vyvolená vinice obnovená“, ako aj v prvej ortografii slovenskej, v „Zpráve písma slovenského“. Vek sedemnásty je bohatý najmä na skladateľov duchovných piesní. Okrem spomenutého Juraja Tranovského a Eliáša Lániho najviac vynikli: Joachim Kalinka, Daniel Pribiš, Juraj Zábojník, Daniel Masník, Adam Plintovic, Ján Sinapius Horčička a i. Spisy náboženské, modlitby a traktáty vydávali Peter Hrabovský, Michal Láni, Eliáš Mlynárových (modlitby); Zachariáš Láni, Daniel Láni, Ján Simonides a i. Vlastný životopis a turecké zajatie opísal Štefan Pilárik, životopisné dáta o niektorých exulantoch zaznamenal Ján Búr. O svetské poučenie ľudu starali sa Ján Weber, Ján Milochovský a i. Eliáš Ladiver napísal dve latinské školské drámy.

Storočie osemnáste

Storočie osemnáste vyplnené je jednak vzmáhajúcou sa literatúrou evanjelickou, jednak počiatkami protireformačnej literatúry katolíckej. Popri tom hlási sa k slovu i svetská poézia a vzdelanosť. Zpomedzi vrstvy druhoradých veršovníkov a spisovateľov literatúry evanjelickej nad všetkých vyniká dvojica: Daniel Krman a Matej Bél. Prvý napriek svojmu ťažkému životnému osudu dal početnými spismi organizačný základ cirkvi evanjelickej a napísal niekoľko významných diel filologických a historických, v ktorých prejavil pevné národné povedomie. Druhý bol jedným z najvzdelanejších spisovateľov svojej doby a najvýznamnejším geografom veku osemnásteho. (Spis Notitia Hungariae novae historico-geografica.)

Z vrstovníkov Bélových a Krmanových zasluhujú spomienky títo spisovatelia duchovní: Samuel Hruškovic, Pavel Jakobei, Juraj Ambrozi, Ján Ambrozi, Daniel Sartorius, Juraj Bahil, Matej Bahil, Ján Blasius ml. a st., Matej Augustini, Jób Zmeškall a iní spisovatelia teologických traktátov, skladatelia piesní nábožných, sostavovatelia kancionálov a modlitebníkov atď.

Svetská poezia

Pamiatky svetskej poezie z veku šestnásteho a sedemnásteho zachovaly sa v niekoľkých spevoch historických a ľudových baladách. Spevy tieto opisujú kronikárskym spôsobom udalosti z bojov proti Turkom. Tak pieseň „O krále Ludvíka porážce“, „O Muránském zámku“, piesne „V šírém poli na Podolí“, „O Sigeti, Sigeti, můj zámku veselý“ a i. Všetko zo šestnásteho storočia. Básnicky veľmi cenné sú baladické skladby „Silady a Hadmázy“ (z roku 1566), „Katarína“, „Alžbeta Bátorička v Čachticiach“ (z roku 1610), „Myjava a Kozáci“ (z roku 1620) a i. Zo svetských veršovníkov veku sedemnásteho zasluhuje spomienky zeman Peter Benický.

V storočí osemnástom začreli do svetskej vzdelanosti okrem spomenutého Krmana a Béla ešte títo spisovatelia: Znamenitý gramatik Pavel Doležal (Grammatica Slavico-Bohemica), právnický spisovateľ Matej Bodo, populárni spisovatelia Matej Markovič, Ján Čerňanský a i.

S konca osemnásteho storočia zachovaly sa nám ukážky jarmočnej poézie slovenskej, zbojnícke piesne o Surovcovi, Jánošíkovi, Adamovi a Ilčíkovi.