ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Laciak Michal,

ev. farár v Tisovníku, narodil sa 16. apríla 1826 v Sirku, umrel 24. augusta 1904 v Hornom Tisovníku. Zaoberal sa organizáciou národného školstva (články v Národných Novinách 1871, 91, v Pešťbudínskych Vedomostiach 1862 — 67, v Priateľovi Školy a Literatúry 1861 a i.) a teoriou hudby (články v Sokole 1863, v Pešťbud. Vedomostiach 1866, nedokončené dielo z roku 1867 Nauka súhlasu a Variacie na národní slovenský spev: „Časy naše, časy“ z r. 1866).

Lacková Anna,

viď Zora.

Ladiver Eliáš,

narodil sa roku 1630 v Žiline, umrel 2. apríla 1686 v Prešove, profesor v Prešove. Napísal po latinsky jedny z prvých drám na Slovensku: Eleazar Constans (r. 1668) a Papianus Tetragónos (1669). Boly to školské drámy, aké v Čechách už v 16. stor. hojne sa hraly.

Lajčiak Ján,

ev. farár na Boci, vynikajúci slov. učenec, doktor filozofie a teologie. Narodil sa 25. júla roku 1875 v Pribyline. Gymnázium študoval v B. Bystrici a v Prešove; teologiu v Prešove a v Erlangách. R. 1899 bol ordinovaný za kaplána v Budapešti k D. Bachátovi. R. 1900 — 1902 študoval v Lipsku orientálnu filologiu. R. 1902 — 04 bol opäť kaplánom v Budapešti. R. 1904 — 05 študoval na Sorbonne v Paríži. Maďarská vláda znemožnila mu vedeckú karieru a Lajčiak bol prinútený utiahnuť sa so svojím mimoriadnym talentom ako farár na Bocu. Tu pôsobil od r. 1905 až do smrti (28. októbra 1918). Popri kňazských funkciach študoval a pracoval literárne; preložil Žalmy z hebrejčiny, Evanjelia z gréčtiny, ovládal všetky moderné svetové jazyky, učil sa asýrsky, persky, sýrsky, etiopsky, indicky, sanskrtsky, staroslovansky, čínsky, cigánsky, arabsky atď. Najdôležitejšie je jeho dielo Slovensko a kultúra (vydal Sam. Št. Osuský r. 1921 na Myjave). Je to pokus o ucelený obraz kultúrneho života na Slovensku. Podstatu kultúry skúma na jej vzniku a zániku. Prekvapuje najmä jeho, u nás neobvyklá, kritičnosť, nekompromisnosť a svojráznosť. Zaujímavé, a na naše pomery ojedinelé, sú jeho názory o postavení, funkcii davu, o jeho morálke, intelekte a psychologii. Prenikavé sú jeho rozbory pomerov sociálnych, hospodárskych, politických, náboženských, umeleckých i vedeckých. Škoda, že dielo zostalo nedokončené.

Láni Eliáš,

jeden z prvých superintendentov v Uhorsku, znamenitý kazateľ, skladateľ duchovných piesní a náboženských apologií. Narodil sa roku 1570 v Slovenskom Pravne (Turiec), bol učiteľom v Jelšave a v Stražanoch. R. 1594 bol vyvolený za kňaza v Mošovciach, r. 1602 za turčianskeho seniora, r. 1608 povolal ho palatín Thurzo za dvorného kazateľa, r. 1610 vyvolili ho za superintendenta pre župu Trenčiansku, Oravskú a Liptovskú. Umrel 5. XI. 1618 v B. Bystrici. V krásnych nábožných piesňach Eliáša Lániho vyznela celá clivá elegia sedemnásteho storočia. (Ač jest mé srdce smutné, Bůh ráči trestati, Takliž ja predse v úzkosti a i.). Vydal ich spolu s Katechizmom Daniel Pribyš roku 1634 a boly prevzaté i do Tranoscia. Významné sú i jeho apologie: Scutum libertatis Christianae in usu Ceremoniarum (1595) a Defensio libertatis Christianae in usu imaginem historico (1599). Jeho život a dielo opísal J. Mocko (v. t.).

Lanštiak Andrej,

ev. farár horno-zelenický, narodil sa 29. novembra 1829 v Palúdzke, umrel 25. júla 1908 v Siladiciach. Proti Štúrovej odluke vystúpil brošúrou Šturowčina a posauzení knihy „Nárečja Slovenskuo“ (1847).

Laskomerský,

viď Zechenter Gustáv.

Lauček Daniel Záboj,

pseudonymom Báťa, P. Olyt, dr. Aischinides. Narodil sa 8. mája 1846 na Píle pri Tisovci. Gymnázium študoval v Levoči; teologiu v Prešove. Pôsobil začas ako farár vo svojom rodisku. Keď ho vyštvali pre národné povedomie, bol najprv kazateľom v Lužici (r. 1885), potom žurnalistom a farárom v Amerike. Umrel 20. apríla 1911 v Nanticoke (USA). Prihlásil sa v almanachu Napred drobnými veršami. Verše uverejňoval aj v Orle (1870, 1880), v Sokole (1866 — 67), v Slovenských Pohľadoch (1884), ale vlastným poľom jeho spisovateľskej činnosti bola dráma. Vydal knižne tragédiu Úklad a matka (1871), uverejnil v Slov. Pohľadoch (1883) ukážku z činohry Baltazár a veselohru Báseň (1885). Najvyššie stojí tragédia Irina (Almanach mládeže slovenskej, 1885). V rokoch 1888 a 1893 vydal trojdielnu filozofickú úvahu Ľudské povedomie. Okrem toho preložil Jakobeiho Lacrumae Gentis Slavonicae (1885) a pokúsil sa aj o preklady z Heineho.

Launer Štefan,

profesor na bansko-štiavnickom gymnáziu, narodil sa 28. januára 1821 v Krupine; známy hrubými hanopismi (Slowo k národu swému, 1847; Povaha Slovanstva, se zvláštním ohledem na spisovní řeč Čechů, Moravanů, Slezáků a Slováků, 1847) proti Štúrovej odluke.

Leška Ján,

ev. farár v Bzinciach a na Brezovej, narodil sa 7. mája 1831 v Nitr. Vrbovciach, umrel 5. augusta 1909 v Bzinciach. Od r. 1878 vydával dôležitý cirkevno-buditeľský časopis Korouhev na Sionu. Preložil známu Gribojedovu komediu pod titulom Rozum spôsobil nehody (Sokol 1867).

Leška Štefan,

narodil sa 21. októbra r. 1757 v Nitrianskych Vrbovciach, umrel ako kazateľ v Malom Kőröši (Peštianska) 25. februára 1818. Začas bol korektorom československých kníh v Bratislave a prvým redaktorom Prešpurských Novín (v. t.). Niektoré jeho básne a epigramy zachovaly sa aj v Puchmajerových almanachoch. Vydal Elenchus vocabulorum europaerorum imprimis slavicorum Magyarici usus (1825), slovník maďarských slov, prevzatých z iných, najmä slovanských jazykov. (Má dnes už význam len historický.) Sbieral slovníkovú látku pre Palkoviča i Dobrovského.

Leštinský,

viď Gašparík Jozef.

Letz Belo,

profesor v Žiline, narodil sa 5. novembra 1902 v Budapešti. Prispieva filologickými štúdiami do Slovenskej reči a inde. (Príspevky k deminutívnym podstatným menám, Sborník Škultétyho 1933, Zo skloňovania životných a neživotných mien, Slov. reč 1935.)

Letz Štefan,

brat predošlého, redaktor v Prahe, narodil sa 19. novembra r. 1900 v Budapešti. Vydal sbierku impresionistických noviel Obyvatelia dvora (1927), ucelene koncipovaných a psychologicky jemne motivovaných. V tejže sbierke nachádza sa i zdramatizovaná scéna Magdalena. S Dobroslavom Chrobákom sostavil „Slovenský literárny almanach 1931“.

Lichard Daniel,

narodil sa 17. januára 1812 v Slovenskej Ľupči, študoval v Rimavskej Sobote, v Kežmarku, v Bratislave. Ako vychovávateľ v rodine obchodníka Jurenáka precestoval horné Taliansko a Kraňsko. Od roku 1834 do r. 1837 študoval teologiu vo Viedni. Krátko bol kaplánom u superintendenta Jozeffyho v Tisovci a farárom v Ochtinej (1837), načo prijal profesúru prírodopisu a matematiky na ev. gymnáziu v Banskej Štiavnici. R. 1844 vzdal sa pre nemoc tohoto miesta, účinkoval znovu za krátky čas ako farár v Uhorskej Skalici (do r. 1847), potom od r. 1849 do r. 1861 ako redaktor pri Slovenských Novinách vo Viedni, ktoré v Kollárových intenciách propagovaly proti Štúrovej slovenčine takzv. „staroslovenčinu“, t. j. češtinu. Vydal tam tri ročníky kalendára „Čašníka“ (r. 1856 — 1858). R. 1862 vrátil sa do Skalice, kde žil biedne zo spisovateľstva do 17. novembra 1882. Lichard má najväčší význam ako popularizátor prírodných vied, najmä naúk o hospodárstve (znamenitá Slowenská obrázkowá Čítanka hospodárska, 1882) a vydavateľ znamenitých hospodárskych časopisov: Novín pre hospodárstvo, remeslo a domáci život (v. t.) a Obzoru, ako aj kalendára Domová pokladnica (v. t.). Dovedna napísal 13 väčších a 35 menších kníh (okrem množstva článkov časopiseckých). Robil pokusy i v poezii, ale bez väčších výsledkov.

Lichard Milan,

syn predošlého, narodil sa 24. februára 1853 v Skalici, gymnázium študoval v Revúcej, Šoprone, v Budapešti techniku. Ako železničný úradník v Pešti zúčastňoval sa činne slov. národného života. Ako redaktor Slovenského Týždenníka zakúsil aj vacovské väzenie. Tam zharmonizoval i 75 národných piesní, ktoré vydal r. 1912 ako Slovenský Spevníček. Potom prešiel do Turč. Sv. Martina, kde bol správcom Kníhtlač, úč. spolku. Tu ho plne zaujala slovenská pieseň. Po prevrate bol najprv cenzorom ministerstva pre správu Slovenska a lektorom slov. ľudovej piesne na Hudobnej akademii. Roku 1921 prešiel do Užhorodu ku krajinskej správe Podkarpatskej Rusi. Tu zomrel 21. apríla 1935. Roku 1900 vydal Lichard Šesť vencov zo slovenských národných piesní, složených v antických stupniciach. Okrem skladateľskej činnosti zaoberal sa hudbou i teoreticky. Písal o slov. ľud. piesni články do Nášho Slovenska, do Slov. pohľadov a na sklonku života uverejnil v Sborníku Matice slovenskej ročn. XI. a XII. svoju celoživotnú prácu Príspevky k teorii slovenskej ľudovej piesne.

Lipnický Dušan,

viď Šándor Elo.

Lojko Gustáv,

klasický filológ, pseudonymom Hostivít Tisovský, narodil sa 4. decembra 1843 v Tisovci. Študoval v Tešíne, Přerove a vo Viedni; bol profesorom na ev. slovenskom gymnáziu v Revúcej, umrel 2. júna 1871 v Tisovci. Básnické torzo jeho útlych lyrických veršov vyšlo v troch sbierkach: Hlasy z cudziny (1865), Spomienky (1865) a Zvuky Gemerské (1867). Okrem toho v Slov. Nár. Bibliotéke vydal Vybrané básne a rozprávky (1870). Usporiadal almanach Tatran r. 1872, bol pilným prispievateľom Sokola (1865 — 69), Pešťbudínskych Vedomostí (1863 — 69) a i.

Lombardini Alexander,

advokát v Žiline, narodil sa 10. apríla 1851 v Bytči, umrel 26. apríla 1897 v Žiline. Vzácne príspevky k životopisom slovenských spisovateľov uložil Lombardini v diele Slovenský Plutarch (Slov. Pohľady 1887). Okrem toho uverejnil v Slov. Pohľadoch 1884 — 97 historicko-topografické monografie jedenástich slovenských hradov a knižne vydal Stručný dejepis slobodného mesta Žiliny (1874).

Loos Jozef,

gymnaziálny profesor v Banskej Bystrici a v Budapešti. Narodil sa r. 1839 v Necpaloch. R. 1878 bez stopy zmizol. Sostavovateľ slovníkov, z nich Slovník nemeckej, maďarskej a slovenskej reči (1869 — 71) bol hojne u nás užívaný.

Lúčanský Michal,

narodil sa 7. novembra 1897 vo Važci, ako mladík odišiel s rodičmi do Ameriky, kde začal teologické štúdium. Dokončil ho po prevrate v Bratislave. Od r. 1925 bol farárom vo Východnej, potom krátko profesorom na ev. teologickej fakulte v Kaunas (Litevsko) a od r. 1929 profesorom systematiky na ev. a. v. teol. vysokej škole v Bratislave. Umrel 25. júla 1933. Jeho odborné spisy sú: Problém bohočloveka Ježiša Krista, preklad Pfennigsdorfovho Kristus v modernom duchovnom živote, Symbolika I., Kvačalov sborník, básne Golgota, články vo Viere a vede, v Cirkevných listoch, v Stráži na Sione, ktorej bol aj redaktorom, v Novom rode, v Posle zpod Tatier, v Politike atď.

Lukáč Emil Boleslav,

narodil sa 1. novembra 1900 v Banskej Hodruši, gymnázium vyštudoval v Banskej Štiavnici, teologiu v Bratislave. Dva roky pobudol v Paríži na Sorbonne, jeden semester v Lipsku. Od r. 1923 bol kaplánom u biskupa Samuela Zocha, od r. 1925 do r. 1932 bol tajomníkom ev. a. v. generálnej cirkvi pre odbor mládeže, od r. 1926 učiteľom slovenčiny na Hudobnej a dramatickej akademii v Bratislave, od r. 1931 profesorom gymnázia. Popri tom redigoval Slovenský svet, Mladé Slovensko, Nový rod, kultúrnu a divadelnú rubriku Slovenského večerníka, časopisu A-Zet a je redaktorom Slovenských smerov. E. B. Lukáč je popri Smrekovi označovaný za hlavného predstaviteľa mladej slovenskej poezie. Vývojová dráha jeho tvorby odzrkadľuje sa v sbierkach, ktoré vydal: v Spovedi (1922) prevláda pesimizmus, pošmúrna farba, clivota, smútok, v Dunaji a Seine (1925) našiel prvé jasnejšie miesto na svete: rodnú zem, v Hymnách k sláve Hosudarovej (1926) druhé: Boha. Do urputných krážov dostal sa oznove v sbierke O láske neláskavej (1928) a v Križovatkách (1929), aby sa ešte raz vrátil k rodnej zemi v Speve vlkov (1929) a dozrel v básnika zvonivej skratky v Elixíre (1934). Večné rozpory: telo a duch, rozum a cit; večné blúdenie a hľadanie; večná bolesť z pominuteľnosti sveta a lásky sú pramene, z ktorých vyviera Lukáčova poezia. Jazykove a výrazove vyšiel z tvrdej školy Hviezdoslavovej. Tvorba je u neho uvedomelou činnosťou, nie potrebou pretekajúcej duše a srdca. Po formálnej stránke prepracoval sa k plnej účinnosti básnického slova a básnickej skladby; je poctivým robotníkom, ktorý sa učil u veľkých básnikov francúzskych, nemeckých, maďarských a i. (Claudel, Valéry, Maeterlinck, Ady, Jammes, Rilke), ktorých uvádza k nám prekladmi v Slovenských pohľadoch, Mladom Slovensku a i. Knižne z týchto prekladov vyšla Claudelova Cesta krížová (1928), Omar Chajjáma Múdrosť vína (1931) a najmä Trofeje, výbor z francúzskej lyriky (1933). Popritom sostavil z príležitosti 60. narodenín spisovateľov Jesenského a Tajovského dva sborníky, prvému Zdravicu básnikovi, druhému Liber amicorum (obe 1934). V sborníku Bujnákovom uverejnil štúdiu Ady a dekadencia (aj separát 1933).

Ľudomil (O.),

viď Guoth Andrej.