ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nástup

V poslednom desaťročí minulého storočia ohláša sa v našej literatúre nový prúd: realizmus. Hviezdoslavova osobnosť stojí už na prelome, tvorí k nemu prechod. Realizmus vyšiel z novodobých sociálnych a etických prúdov, ktorým sa spríkrila presladlá atmosféra vyžívajúceho sa romantizmu a ktoré začaly obracať svoju pozornosť k holej skutočnosti, k prostému každodennému životu a k všedným starostiam prostých ľudí. Nový prúd postupuje u nás aj inde zpočiatku pokojne, radí sa vľúdne a bez revolučných afektov k doterajšiemu panujúcemu smeru. Pojítkom medzi oboma stáva sa dedinský ľud. Neutešené postavenie tejto hlavnej složky národa omínalo starú i mladú generáciu rovnako (štúrovci mali na pr. vyvinutý smysel pre ľudovýchovnú prácu, založili do 500 osvetových spolkov). A záujem o ľudovú kultúru — pravda, viac citový ako reálny — datuje sa tiež od dôb romantizmu. Výbojnejším stal sa realizmus až v nasledujúcom desaťročí, keď začal uplatňovať v prvom rade motívy politické.

Zásluhu o pokojný nástup realizmu má u nás Martin Kukučín. Spôsob, akým on uviedol demokratický živel do literatúry, bol prijateľný i pre staršiu, romantizmom odchovanú generáciu. Kukučín nevyzdvihoval ešte tendenčnú stránku diela, neobviňoval nikoho z nedostatočného záujmu o pospolitý ľud, neodstrašoval „smutnými nôtami“, on len prostodušne, so vzácnym porozumením a láskou kreslil dedinské postavy a udalosti, vyhľadávajúc si viac veselé a svieže stránky, ako smutné a nezdravé. Nevdojak pripravil však cestu sociálne útočnejšiemu Tajovskému, ktorý sa už neokúňal zahrať oné „Smutné nôty“ a servírovať i „Tŕpky“ zo života dedinského ľudu.

Realizmus dozrieva a stáva sa výbojnejším na samom sklonku minulého storočia, keď vystúpili hlasisti.

Hlasisti

Názov družiny pochádza z mena jej orgánu („Hlas“), ktorý začal vychodiť po prvej schôdzke privržencov nového hnutia v Turčianskom Sv. Martine roku 1898. Skupina sdružovala mladú inteligenciu a pokrokových študentov, navštevujúcich zväčša pražské školy a zapálených najmä realizmom Masarykovým a učením Tolstého. Mládež táto vystúpila s ostrou kritikou slovenskej minulosti i prítomnosti. Odsúdila doterajšie politické metody slovenských pracovníkov, ktorí jedinú záchranu Slovenska videli v konzervovaní hodnôt štúrovských, vyčítala im nedostatok demokratizmu, nezáujem o ľudový živel, veľkopanskú povýšenosť a i. Štúrovskej mládeži vytýkali, že jej ašpirácie boly predovšetkým literárne, básnické, že jej málo záležalo na skutočnej osvete ľudu. Dôvodili tu Lichardom, ktorý zostal osamotený a bez vplyvu so svojimi zdravými a životaschopnými zásadami a p. Sami naproti tomu hlásali: „Proti maďarskej kultúrnej zbrani musíme sa brániť kultúrou. Nesmieme čakať až nastane v Uhrách obrat k lepšiemu, musíme sa chytiť do práce hneď, lebo od toho závisí bytie-nebytie slovenského národa.“ A ďalej: „Slovákom chybí stredná vrstva inteligentných roľníkov, kupcov a remeselníkov. Na Slovensku je preto veľký rozpor medzi inteligenciou a ľudom, lebo nižšie školy v Uhrách sú zlé a ľudovej inteligencii dostane sa nepatrného vzdelania, a to v cudzej, národu nezrozumiteľnej reči.“ Za hlavnú úlohu postavili si vychovať drobnou osvetovou prácou — ktorej sa učili u Masaryka — túto ,ľudovú inteligenciu‘, ktorá by najlepšie vzdorovala maďarizácii. Tým cieľom začínajú „Priatelia slovenského ľudu“ vydávať v Turčianskom Sv. Martine sériu lacných „Zábavných a poučných knižiek“, prekladajú a rozširujú drobné spisy Tolstého, zakladajú alebo dávajú popudy k zakladaniu slovenských peňažných ústavov, gazdovských družstiev, ľudových knižníc atď. Organizujú protialkoholické hnutie, neskôr zakladajú slovenskú paralelku pri obchodnej škole v Uhorskom Hradišti a p.

Ideove postavili sa hlasisti nekompromisne za československú jednotu. Učinili tak pod tlakom dôvodov „politických, kultúrnych i historických“. Štúrov krok nazvali „romantickým poblúdením viac citom než reálnymi vedomosťami a chladným rozumom ozdobených a prekypujúcich mládencov“.

Prísna, hoc nie vždy spravodlivá kritika hlasistov osožila slovenskej spoločnosti. Pri všetkých slabinách, ktorými trpelo hnutie pre svoj mladistvý entuziazmus a pre nedostatok politickej skúsenosti, znamenalo ono jednak len čerstvý vietor, ktorý previal nejednu plevu verejného života. Zásluhou hnutia rozprúdil sa čulejší politický život, vzrástol počet politických časopisov (roku 1898 ich bolo päť, roku 1907 deväť), počet odberateľov zväčšil sa skoro štvornásobne. Ďalším kladom hnutia bolo niekoľko revuí (po zaniknutí „Hlasu“ roku 1907 založený „Slovenský obzor“ a po ňom roku 1909 „Prúdy“ a „Sborník slovenskej mládeže“ z r. 1909), v ktorých osvojili si budúci politickí a kultúrni vodcovia moderné, kritické metódy pracovné.

Prednými bojovníkmi hnutia pri jeho začiatkoch boli: Vavro Šrobár, Pavel Blaho, Anton Štefánek, Jozef Ruman. Neskôr pripojili sa k nim: Milan Hodža, Fedor Houdek, Igor Hrušovský, Ivan Dérer a i. Pri založení Prúdov pridružujú sa k týmto: František Votruba, Juraj Slávik-Neresnický, Bohdan Pavlů, Pavel Bujnák, Ivan Markovič, Miloš Vančo, Ján Halla, Ján Hanzalík a i.

V rámci ideového obrazu hlasistického hnutia vystupujú ďalej literáti: Ivan Krasko, Vladimír Roy, Ivan Gall, Janko Jesenský, Andrej Klas, Jozef Gregor Tajovský, Samo Cambel Danielovič, Hana Gregorová a i. Aj Martin Rázus bol za čas prispievateľom Prúdov. Umeleckou koncepciou vymykajú sa, pravda, skoro všetci z celkového rámca hlasizmu, ktorý bol predovšetkým hnutím politickým, bez umeleckých ašpirácií. Prozaikovia (zo starších Kukučín, z mladších Tajovský, Timrava, Cambel-Danielovič), vyhovujú ešte ako tak ideologii hlasistickej. No básnici (Jesenský, Gall, Klas, Krasko, Roy) sú s ňou napospol v príkrom rozpore. Nimi dostáva sa k nám nový literárny smer europský, označovaný menom symbolizmus. Vo všeobecnosti básnici tohoto smeru, na rozdiel od realizmu, prijímajú životné fakty rozložené hranolom vlastnej duše na subtílne citové senzácie, vznecujú sa placho doznievajúcimi akordami beznádejnej erotiky, a často aj chorľavou náladovosťou, pre ktorú bývajú nazývaní i dekadentmi. Posledný názov nehodí sa, pravda, pre vystihnutie charakteru tvorby symbolistov našich. Menovite Krasko trpel nielen rozorvanosťou vlastného vnútra, ale aj rozorvanosťou a biedou života slovenského. To dáva tvorbe jeho zdravý, životný tón.

Hlasisti skoro napospol boli literárne činní. Pestovali, pravda, v prvom rade literatúru vedeckú a ľudovýchovnú. Tak otázkami sociologickými zapodieval sa najmä Vavro Šrobár, novšie aj Anton Štefánek, literárnou kritikou a estetikou František Votruba, Pavel Bujnák a Juraj Slávik-Neresnický, národným hospodárstvom Igor Hrušovský, topografiou Fedor Houdek atď.