Zlatý fond > Diela > Z dejín literatúry 5


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Z dejín literatúry 5

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová, Zuzana Rybárová, Vladimír Böhmer.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 79 čitateľov

„Jánošík“

[14]

Smutnohra v piatich jednaniach od Miška Skačanského

Pri málo vyvinutom kniževnom obchode nútení sú spisovatelia naši diela svoje na svoj náklad vydávať a starať sa i o rozpredanie. Je to vec nepríjemná. Obchod a tvorenie sú dve inkompatibilné[15] veci.

Potešilo nás teda, keď sme počuli, že sa našiel muž obetavý, ktorý prevzal náklad na nové dielo slovenské, dielo z najvyššej sféry básnictva. Dráma je kvet, súhrn, esencia, je najtajnejšia svätyňa poetického tvorenia. Len silný, všestranný duch má kľúč k tejto svätyni.

Dielo leží pred nami. Opatrené je predmluvou nakladateľa Fr. Kabinu a epilógom spisovateľa — „K životu Jánošíka“. Okrem toho nachádza sa na obálke „Oznam“ od nakladateľa, z ktorého dozvedáme sa, že prítomný zväzok je len počiatkom jeho vydavateľskej činnosti.

Prvé jednanie uvádza nás do lesa, kde „z ďáläka“ vidieť poblkovať ohník. Jánošík zahľadí sa na oblaky a „reční“ „potrhaným hlasom“ svoj monológ. Počína: „Zúr len divý živlu, zúr len dobre, zúr len.“ Sodomskú ohyzdu (rozumej tehdajšie zemianstvo) chce rozdrtiť na prach a spraviť z neho ošklivú sochu, aby sa pred ňou triasli svetové národy, „vlastne jích biedni tryznitelia“. Zemianstvo je dľa slov básnika „jedna vetev biednych synov Uhorska“. Nasleduje prísaha: „že chcem rod môj (má stáť svoj) večne zastávať“ atď. Keď prestane prisahať, prestane i búrka zúriť. Príde starec Ľuboslav v „mníšskom“ odeve, ktorý sa podopiera o „hoľu“. Tento Ľuboslav je prorokom, a to veľmi dôkladným, lebo napriek tomu, že dráma odohráva sa v prvej polovici XVIII. storočia, napriek tomu, že sa v ňom doslovne spomína, že Ilčík priniesol list od kráľovnej Márie Terézie, ešte „mladistvej“, hovorí tento prorok k Jánošíkovi: že ho nepochopí slovenská brať tak, ako nepochopí Jozefa II.!!

Ľuboslav zverí Jánošíkovi, že má vyzvedačov na viedenskom dvore a chce odísť. Jánošík je ale zvedavý a pýta sa ho o osudoch slavianskych kmeňov, „lýžucich putá rabstva“. O Slavianstve vôbec hovorí sa tu tak povedome a určite, akoby sa dialo dnes. „Roď moja úbohá,“ volá Jánošík. Ľuboslav ho ale poteší rusko-tureckou vojnou, keď oblaky smolové „chŕliť budú dážde a prúdy pekelné jedovatých šípov“.

Zbojníci: Mucha, Ďurica a Michalčík privedú Ľudmilu, dcéru zemana Krivohradského. Mucha ich vedie na prkná so slovami: „Aj smelo, slečno.“ Potom žaluje na Krivohradského, že všetkým vynadal do lotrov, keď mu dcéru zajímali. Ja to síce pochopujem, ale Jánošík povie, že je to „mnoho, mnoho“. Potom ale pozrie na svojho väzňa a nachodí, že je to krásna deva a drží jej obrannú reč: „Slečno! My ľud nezdierame.“ Po clivej prestávke usmeje sa bolestne Jánošík a so slovami: „Neklamem sa, slečno,“ utrie si slzu z oka. Vôbec Jánošík a jeho kamaráti majú slzy vždy naporúdzi v tejto smutnohre. Jánošík káže zhotoviť „najskvostnejší stánok anjelu tomuto“. Príde Hrajnoha a zverbuje sa k Jánošíkovej čate, rozpráva svoju históriu, rozumie sa samosebou nie bez dvojnásobného utierania sĺz. Na konci svojej rozprávky, v ktorej spomína sprznenie svojej sestry, sa doplače. Hrajnoha zloží prísahu, načo ho hneď na javisku oblečú do zelených šiat(!!). Nasleduje spev:

Vitaj, brate v kole našom Vitaj, vitaj Hrajnoha! Slobodná je oná pôda, kade kráča tvá noha…

V druhej slohe dozvieme sa, že „šľächta strachom už pádi“.

V siedmom výstupe vypukne bez všetkej príčiny plačová epidémia. „Jánošík slzí a podobne i niektorí z družiny“ a to počas „dlhej tichosti“. Dramatický efekt takéhoto hromadného slzenia musí byť ozaj zdrcujúci. Jánošík pošle Muchu ku Krivánskemu s listom, v ktorom adresátovi nakladá, aby prichystal 10.000 dukátov, pre ktoré si príde sám náčelník. Príde Tarko so zvesťami, že 40.000 chlapov stojí v zbrani proti zemanom. Ale Jánošík je obozretný a obráti sa ku Garajovi s otázkou, „jako financije naše stoja?“ Garaj urobí stante pede budget:[16] z pokút máme 600.000 dukátov a Ľuboslav pridal k tejto sumičke 200.000 zlatých, začo sa mu volá na slávu. Príde Babuša, „bývalá“ žena Ľuboslavova, teraz ošklivá baba, žaluje sa Jánošíkovi, že utrpela násilie od Krivohradského: za to obráti sa Jánošík ku Garajovi so slovami: „Môj milý, premilý finančný minister“ a káže babe vyplatiť 600 zl. v striebre. Vystúpia študenti, medzi nimi študent Gusto: oni hovoria mnoho podivného. Dym je u nich „olovený“, Grécko je „šedivé“. Gusto je zaľúbený do Ľudmily a tak súper Jánošíkov, čo konečne nemá žiaden význam pre dej. Jánošíka nosia na pleciach so „Sláva volaním“. Gusto vyzradí Babušu, že lhala, za čo ju dá Jánošík zavrieť o hlade a smäde do „čiernej jaskyne“ na tri týždne a potom „dobre zbičovať“. „Jestli to vydrží: vyperte ju v čerti.“ Za tento hrdinský skutok kričia študenti: „Nech žije Jánošík.“ To mu pochlebuje, on rečie: „Od buka do buka odmeraj každému po dvoch stejných rýfoch najlepšieho súkna.“ Teda spisovateľ nevie, čo to znamená, že Jánošík dal merať súkno od buka do buka, nevie, že vzdialenosť bukov bola tá miera a nie rífy. Nuž ale musím preskočiť sto a sto podobných nezmyslov: kam by to viedlo? Nasleduje ľúbostná scéna medzi Jánošíkom a Ľudmilou. Po smiešnom dialógu „hodí sa Ľudmila Jánošíkovi okolo krku“, na čo on jej vyzná lásku. Opätné „hodenie sa kolo krku“ aj s prestávkou.

Na konci prvého jednania „dlhé objatie“, až konečne „jako sa lúčia, opona spadne“, urobiac svojím padnutím jediný múdry kúsok. V druhom dejstve pije Krivohradský s Adamčíkom preoblečeným na poľského šľachtica čiernu kávu. Ich diškurz je irelevantný.[17] Krivohradský oznamuje svojej dcére Ľudmile, že sa musí vydať za Bélu Krivánskeho, na čo ona povie, „na vydaj nemyslím, som k tomu primladá“, Krivohradský (smeje sa): „V osemnástom roku?“ Hajdúch privlečie sedliaka, ukradnuvšieho peceň chleba, za čo ho Krivohradský na prknách kopne, a káže, aby mu vypálili 25 palíc na dereši (na šťastie za kulisňami). Adamčík sa Ľudmile vyzná, reční, o „sicílskom vešperi“, o „hugenotskom večeri“, o „libánskej svadbe“ atď. Krivohradský ich počúva, Adamčík mu číta register hriechov a zakáže mu vydať Ľudmilu za Bélu, on si to berie k srdcu a volá za odchádzajúcim: „Lomte v peklo krky.“ V treťom jednaní vedie rozhovor Krivánsky so svojím synom Belom. Tu niektoré kvietky: „Otec: ,To je mnoho, čo vystrájaš.‘ Syn: ,Haha, zas sa blázniš?‘ Otec: ,Mlč mi ty lump!‘ Syn: ,Ký čert ti je?‘ Otec: ,Mamľas, že ťa raz dolomím!‘ Syn (hrozí fokošom): ,Ale mňa dolomíš?‘ Otec: ,Ty si beťár… ty luridus faucus…[18] devy, ženy pŕzniť, či je to šľächtičnosť?… tvoju sprostú hlavu.‘ Syn: ,Tvoju sprostú hlavu.‘ Otec: ,Oženíš sa, ty lump!‘“ atď., atď.

Navádzanie otca, aby si Bélo vzal Ľudmilu, je márne, lebo má tento synčok obavy: „Či ius primae noctis[19] ľúbil by si sláviť s mojou oddanicou? Nechcem ti Ľudmilu!“ Krivohradský príde i s dcérou ku Krivánskemu na vizitu, nasleduje zhovárka Bélu s Ľudmilou, kde mu ona drží prednášky o láske, a to bez výsledku, lebo Bélo povie pre seba: „Je to jazyčnica.“ Ľudmila osvedčila sa: „Nie som ja Rimanka, ani grécka deva z vášho bájoslovia —“ čo jej radi uveríme. Jánošík, preoblečený za grófa Pálfyho príde s falšovanými splnomocenstvami kráľovskými a volá zemianstvo do boja za „mladistvú kráľovnú“, ktorej falošnú poukážku na desaťtisíc dukátov dá honorovať Krivánskemu. Babuša vyzradí Jánošíka, ktorý ale „neprchá“, lebo Hrajnoha vyslobodí ho z klepca. Bélu zajmú, zámok zapália a opona spadne.

Štvrté jednanie. Nájdeme v ňom Kráľovu hoľu, hviezdnatú noc, mesiac a Ľudmilu s ľúbolístkom od Jánošíka v rukách. Jánošík príde a počne sa objímanie, potom počuť za kulisňou spievať úryvok z Bottovho „Jánošíka“, a síce podľa nového spracovania, vydaného roku 1880. Nato je hostina — lavice, stoly i sviečky sa prinesú. Ilčík rozkladá rezultáty svojej diplomatickej činnosti na viedenskom dvore. Kráľovná ho dobre prijala a poslala Jánošíkovi listinu veľmi pochlebnú a splnomocňujúcu ho ku všetkým kúskom. Dozvieme sa od Garaja (toho financministra), že dumný Tarko, preoblečený za Herbsta, verbuje ľud. Hudba hrá „nejaký národný kus“ (iste „Marinu kadrilu“), všetko odíde až na Jánošíka a Ľudmilu. Začne sa objímanie a Jánošík rozpráva jej svoju minulosť, ktorá oboch tak dojme, že on plače a ona padne do mdloby. Babuša všetko počula, ale ju dochytí jej „bývalý“ manžel. Ona ho prebodne a ujde. Ľuboslav zomierajúc vyzradí Jánošíkovi, že za mladosti urobil násilie jeho matke sedliačke, a tak, že on je Jánošíkovým otcom. Babuša dovedie Krivohradského, ktorý napriek kráľovskej listine dá poviazať Jánošíka, odhodivšieho valašku i pištoľ. „I Husa chránila kráľovská listina, a predsa ho spálili,“ odôvodňuje Krivohradský svoje pokračovanie. Veru je to blasfémia.[20] Tento dôvod je taký mocný, že trebárs by sa Jánošík „jedným hvizdnutím, jedným výstrelom“ oslobodiť mohol — on to neurobí. Ani Ľudmila mu nemôže pomôcť, a preto zamdlie. „Jánošík zasmušilý smutno na dejište hľadí.“

A tak končí štvrté dejstvo.

Piate jednanie uvádza nás v skalnatú divú krajinu, kde sa „vypína“ hrob Jánošíkov. Ako padol, čo sa s ním stalo, nehovorí sa. Opodiaľ „sedí niekoľko z jeho družiny smutných, zadumaných“. Ľud sa hrnie. Hrajnoha pristúpi k hrobu a uisťuje obecenstvo, že „tu otec a zástupca ľudu nevinne hnije, na potupu sveta, nám i vám na potupu“. Ďalej hovorí o „hrozitánskej nemravnosti šlächty“, ktorá nedbala na „poistenie života (od kráľovnej) proti zdúrnej šlächte“. Ľud volá: „Zkáza, zkáza šlächte!“ a Hrajnoha: „Pomstiť ho budeme!“ a potešuje prítomných víťazstvom Tarka. Vyvolený za vodcu, prisahá na hrobe „svätého martýra“ a cituje pri tom Hurbanovu výpoveď: „Umom, lebo päsťou.“ Dovedú Bélu a Babušu, ktorá posledná už bola požila jed a prišla sa na javisko „tackať“: jej mŕtvolu dá Hrajnoha vtáctvu za pokrm. Od Bélu žiada Hrajnoha svoju sestru, týmto pánikom poškvrnenú: na zlato nepristane a chce jeho krv, preto mu dá hladom zomrieť. Ľudmila príde „klátivým“ krokom v „rozcapartenom obleku“. Potom hovorí o „stenaní zlomeného srdca“ a iné fatálne nezmysly. Zblázni sa a zamdlie. Hrajnoha si utrie slzu: „To je strašné divadlo.“ Jeden z ľudu volá: „Nešťastné stvorenie, ale ho ľúbila!“ Hrajnoha odháňa ľud slovami: „Krv jeho sa rudí na rukách otcových. — Možno, možno, bratia, že ju to usmrtí.“ Vystúpi Gusto, ktorý avancíroval[21] na „kráľovského tajomníka“. Hrajnoha ho predstaví ľudu, ktorý počne plakať. Gusto poteší ľud zprávou, že Tarko porazil pri Trenčíne Nemca. „Jánošík, že pracoval na ceste tŕnistej (čitateľ síce počas celej drámy nevidí tŕnistej pôdy, ani žiadnej práce. Jánošík sedí na svojej poľane a inkasuje milióny zlatých a státisíce dukátov), ktorá už ovocie prináša národu.“ Ľud volá: „zkáza Nemcom!“ Tarko stal sa maršalom a ľudu dala kráľovná „urbár“. Po týchto slovách sláva volanie a všeobecné objímanie. Gusto pokračuje: „Jánošík je nesmrteľný, symbol slobody a korbáčom krivdy on sa chytil v prácu Augiáša stajne“[22] atď. Ľudmila sa zobudí a vraví pomätene: jej pomätené slová sa ale málo líšia od slov tých osôb, ktoré rozumne hovoriť — majú. Gusto pozná svoju lásku. Ľudmila myslí, že je to Jánošík, „ktorý jej údy očaril poľubkom“. Gusto ju privinie k prsiam, ona ho ale odsotí, zbadajúc, že to nie Jánošík. Na hrobe Jánošíkovom zomrie Ľudmila, čo menuje Hrajnoha „novou pohromou“ a tak milosrdná opona posledný krát spadne, pokryjúc čudný konglomerát tých najpestrejších absurdít a nemožností!

Nie menej nezmyselný je epilóg Skačanského — „K životopisu Jánošíka“. Hneď na počiatku čítame: „Každý národ, od židovského Goliáša počnúc — má svojich hrdinov.“ Po prvé Goliáš nenie židovský hrdina, po druhé Goliáš nenie národ a po tretie nenie vôbec žiaden hrdina. Veru je to kumšt na poldruha riadka toľko hlúpostí nakopiť. Goliáš je Filištín (bojujúci proti Židom) a jeho hrdinstvo pozostáva v tom, že sa dal zabiť kamienkom od malého Dávida. Že by on bol židovským hrdinom, o tom nevie biblická história ničoho nič. Avšak i nasledujúce riadky sú intenzívnym nezmyslom. Tak napríklad menuje „mädovým príslovím“: SINE Hungaria non est vita, et si est vita, non est ita![23] Hovorí o krvi zemianskej, že sa menuje „čiernou“, „jako sa to vôbec chlubievalo“. Ďalej: „… hodina pomsty uderila r. 1848.“ To je pre sedľač. Každý človek, čo má všetkých päť pohromade, vie, že rok 1848 nebol rok pomsty sedliactva, ktorému zemianstvo hlasovalo slobodu agrárnu. Avšak o faktoch darmo sporiť. Keď niekto môže napísať nasledujúcu sadu (str. 145): „Česť avšak poctivým zemänským rodinám! — Od starodávna medzi čistými pšeničnými zrnami bol kúkoľ, a je: od starodávna jestvovali medzi šlächtici opravdu šlächetní ľudia a jestvujú po teraz“, vtedy môžme mať dosť! Teda tí šľachetní sú kúkoľ medzi pšenicou! Alebo: „Trýznený národ podobá sa na bednu pušného prachu, ktorý aby vybĺkol“ atď. Ďalej: „Terchová leží medzi trenčianskou a liptovskou stolicou“, alebo „zemania zmeraveli ako stena“. Z týchto príkladov dokonale presvedčíme sa o konfúznej hlave p. spisovateľa, z akej vychádzajú podarené články, nehovoriac o dráme.

Podotkol som len poniektoré smiešnosti a nejapnosti, ale uisťujem každého, že ich je tam ešte nazbyt. Za drámu považovať toto dielo je púhou nemožnosťou. Reč je frázovitá, často obecná, triviálna, nevzletná, o dajakom metre, či prízvučnom, či dľa prirodzenej dĺžky, nemôže byť ani reči. O charakteristike osôb ani stopy. Sám Jánošík nenie ničím, ale zhola ničím. Zaľúbi sa do „slečny“, deklamuje a objíma sa. Raz príde preoblečený do zemianskeho domu, skadiaľ ho Hrajnoha vyslobodí. Chytiť sa dá ako baba bez obrany, bez motívu, jestli len to nechceme brať za motív, že ho lapá otec milenkin. Ale takýto motív je smiešny, keď uvážime, že práve ten otec je ten najväčší tyran ľudu. Za takého „národného hrdinu“ by sme sa pekne poďakovali: je to karikatúra, marioneta:[24] Jánošík Skačanského blúdi samými modernými frázami o národe, o rode atď. Väčšej balamuty nenie treba. Jeho zbojníci len tak hádžu Brutusmi, Krözusmi atď.

Jánošíkovo celé hrdinstvo pozostáva v tom, že sa vedel zaľúbiť, raz preobliecť a raz dal chytiť. Scéna so študentmi je komická. Prichádza v nej i nasledujúci onomatopoický verš, ktorý zaslúži spomenutia:

Letím do záhrady — a on pod orechom Chrápe chrapúň, chrápom chrapotom chrapľavým, Jak nejaké delo.

Osoby prichádzajú na prkná ozaj ako marionety, tá Babuša lieta svetom ako striga a Ľudmile je iba pletkou prejsť na Kráľovu hoľu. Dialóg medzi starším a mladším Krivanským prechádza zrovna do blbosti. Čo jak skazená bola tá šľachta (a pomerne nebola ona nič skazenejšia ako inde), čo jak v mnohom robila bezprávie sedliactvu, tak sprosto predsa neobcovala a nemohla predsa obcovať v rodinnom svojom kruhu.

„Môj starý otec (hovorí Béla, teda jeho otec), s mojou matkou dlho v pomeroch milostných žili! Nech som diablov, krásna to rodina! Hahha! smejme sa!“ Z týchto riadkov dýcha tá najprimitívnejšia neznalosť všetkého, čo treba k dramatickému básnictvu. Spisovateľ nepozná etické stránky nášho zemianstva, on vôbec nezná zemianstvo, a pustil sa do dramatizovania Jánošíka. Zemianstvo drží na rodinu: v ňom je vyvinutý cit rodinný, možno až pretríbene vyvinutý. Zemianstvo voždy dalo na formu, a nezabudlo ani v zbojníckych zámkoch na isté dôstojnejšie chovanie sa. Chyby zemianstva neležali v obecnom vzájomnom obcovaní: ony ležali omnoho hlbšie, kam ale myseľ p. „dramaturga“ nevnikla. Po prečítaní práce tejto musí každý čitateľ vzdychnúť: škoda bolo dávať drahocenný mramor do ruky — tehlára. Mramor žiada umelca-sochára.

Celá kniha je preplnená logickými, historickými, gramatickými, syntaktickými a konečne ortografickými chybami. Neviem veru, čo oprávňuje p. Skačanského korigovať profesora Hattalu![25] Nehovorím, že by bol Hattala snáď neomylným, ale takým literátom a filológom ako som ja alebo i pán Skačanský môže vždy ešte byť trud pána profesora slavistiky na universite pražskej poučením a kánonom. Uvádzať légiu takých chýb bolo by naozaj, aby som už hovoril s p. „dramaturgom“, „chytanie sa v prácu Augiáša stajne“.

Horlivosť pána nakladateľa, jeho obetavosť zaslúži konečne uznania. I tá snaha bola by chválitebná, že chce „nie jako tlačiareň martinská preklady“ prác dramatických, ale pôvodné drámy vydávať. Avšak odhliadnuc od toho, akým cieľom sa tie preklady vydávajú, má pritom martinská tlačiareň aj tú zásluhu, že totiž nevydala posaváď takú dramatickú nestvoru, za ktorú ujde sa nám útrpný úsmev. Veľactený pán nakladateľ môže prospieť našej veci len tak, keď čo aj nie výtečné, aspoň obstojné práce vezme pod svojou patrónsku ruku! Prvá jeho voľba bola nešťastná a veľmi nešťastná, nech súdi ktokoľvek o „Jánošíkovi“ tomto, ľavnejšieho súdu vyniesť nemôže. A preto prosili by sme pána vydavateľa Franka Kabinu, aby nasledovať majúce práce Skačanského („Černohorci“, dráma v štyroch dejstvách)[26] pod prísnejšiu cenzúru bral, lebo je to veru vec svedomia literárnu daň slovenského obecenstva rozmnožovať neodpustiteľnou predbežnou reklámou a vydávaním diel, stojacich hlboko pod čiarou tých najskromnejších požiadaviek dnešnej našej spisby, ktorá, chvalabohu, dopracovala sa uznania i za hranicou. Ľúto nám je, že sme nemohli galantným mlčaním ponechať spisovateľa v príjemnom samoklame; také nepríjemné pravdy o spise, ktorý povstal základom dobrej vôle a čistej túžby prospieť našej veci, trpko sa počúvajú, ale i trpko hovoria. Avšak časy prešli, kde bola dobrá vôľa dostatočným odporúčaním literárnych podnikov. Povedali sme preto slovo svoje otvorene a čestne bez všetkých bočných ohľadov a povieme ho o každom diele, ktoré posúdiť vieme.



[14] „Národnie noviny“ 1881, č. 12 — 13.

Michal Skačanský, vlastným menom Michal Vrba, spisovateľ a publicista. Hru „Jánošík“ si obraňoval proti výpadom kritiky brožúrou: „Obrana Jánošíka, smutnohry v piatich jednaniach“. Samozrejme, kritika Vajanského i napriek jej ostrému tónu je vecná a oprávnená.

[15] inkompatibilné — (lat.) nezlučiteľné

[16] Garaj urobí stante pede budget — Garaj urobí zaraz rozpočet

[17] Ich diškurz je irelevantný. — Ich rozhovor je bezvýznamný.

[18] luridus faucus — (lat.) vo význame: ničomník

[19] ius primae noctis — (lat.) právo prvej noci

[20] blasfémia — (gr.) rúhanie, zlorečenie

[21] avancíroval — ašpiroval

[22] on sa chytil v prácu Augiáša stajne — Augiášov chliev (z gréckej mytológie) je obrazné vyjadrenie veľkého neporiadku a nečistoty

[23] SINE Hungaria non est vita, et si est vita, non est ita! — (lat.) správne Extra Hungaria… Doslovný preklad: Mimo Uhorska niet života, a ak je, nie je taký!

[24] marioneta — (fr.) figúrka z bábkového divadla

[25] čo oprávňuje p. Skačanského korigovať profesora Hattalu — Martin Hattala v rokoch 1864 — 1865 vydal „Mluvnicu jazyka slovenského“. Podľa jej úzu sa v tých časoch písalo.

[26] „Černohorci“, dráma v štyroch dejstvách — hra zostala v rukopise





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.