Zlatý fond > Diela > Z dejín literatúry 5


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Z dejín literatúry 5

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová, Zuzana Rybárová, Vladimír Böhmer.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 79 čitateľov

Ivan Krasko: „Verše“

[86]

Malá knižtička, no opravdivé obohatenie slovenskej poézie i literatúry. Ako dobre a milo počuť do pleskotu márnosti a snobizmu opravdivý tón srdca, ako dobre vidieť po teatrálnych tajtrlíkoch serióznu postavu muža-poetu, ktorý spravodlivo môže povedať:

nechcem znieť jak zvon z olova, nehromadím hluché slová; nech kto jak chce o nich húta, na každom je krv prischnutá, srdca môjho krv prischnutá…!

A v tom je všetko; a keď k tomu príde ešte i krásna forma, umelecké narábanie so zvukmi, hudba jazyka, rosný peľ nálady; keď k tomu príde jemnučké imponderabile,[87] skrývajúce sa medzi riadkami; imponderabile, no pre vnímavé duše zreteľné ako vôňa, o ktorej nevieme, odkiaľ vychádza a kam sa rozplýva v letnom, trochu dusnom vzduchu, nuž máme pred sebou už zjasneného, hotového poetu, muža svojho vlastného štýlu, svojej vlastnej literárnej osobnosti.

Analýzou dotýkať sa veršov nášho poetu, znamenalo by rozberať čisté kolienka a odstavce slávičieho spevu, alebo pinzetou hľadať v rozvitej ruži krásu a tajnosť foriem. Intímna, hlboká je jeho lyrika, tak ako vynorila sa „z duše a krvi srdcovej“, bezprostredne prelieva sa do našej útroby… Dogma a poézia majú spoločnú vlastnosť, že im treba veriť. Kto nemá v duši spôsobnosť viery, tajným ostane mu nadzemské mystérium ľudského žitia, tajným záchvev duševných priehlbín. Kráse a „sladkým zvukom“ nenaučí teória. Voňať, cítiť nenaučila nás ani škola, ani estetika.

Na každý spôsob nová druhá kytka Kraskových poézií je o niečo jasnofarebnejšia ako prvá: „Nox et solitudo“, hoci i v nej prevláda potemná fiala, tón melancholickej struny. Ale je to ináč nemožné. Kto je dušou Slovák a nie snob, nie papierový, robený kvet alebo proste trsť hriešnych a smiešnych kompromisov, zapáchajúci prosto a kúpnopredajnou sumou, nemôže sa tak ľahko vymaniť zo zápače na úslnie. No, hoci niektoré Kraskove tóny režú sa do nás až do bôľu, generálny tón je živý, k životu smerujúci, ďaleký od zúfania. Nepodlamuje nás, len nekáže sa nám priveľmi tešiť… Dôkaz:

Dnes tichý som a chabý, jaksi bez nádeje.

To by arci ukazovalo na rozorvanosť vnútornú. No ďalej:

Tak náhle spomnel som si na ďaleký domov, tak náhle spomnel som si na stesk plachých očú.

(Výraz delikátny, plastický, verný.)

Snáď preto tichý som a jaksi bez nádeje.

Až prisilno prízvukuje poeta beznádejnosť, aby mohol utvoriť kontrast, bez ktorého niet pravej poetickej hudby:

po lúkach, potok kde vrbinou jasotne beží, bujare, bujare svieži, podobný tomu v čiernych rodných horách, kde moja mladosť mŕtva v bielom na pažiti leží.

Tu už javí sa život, radosť nad bujarosťou — a aby obraz bol dokonalý, nálada jednotná, nepestrá, poeta vyrazí smútok nad mladosťou, ktorá nenavrátiteľne uletela, keď ešte býval v „čiernych rodných horách“. Arci, naša mladosť je mŕtva, keď sme vstúpili do mužného veku… Ale jas radosti je v tom, že môžeme povedať, že leží v bielom, v čistote a v jasných rozpomienkach.

Naše nakladateľstvo knižku veľmi vkusne vydalo. V jednoduchosti a solídnosti je istá noblesa. Seriózny obsah a vnútorná krása nepotrebuje ornamentov. Pekná, milá a vkusná knižka!



[86] „Národnie noviny“ 1912, č. 73.

Pôvodný názov recenzie: Ivan Krasko: Verše. Kníhtlačiarsky účastinársky spolok v Turčianskom Sv. Martine. 1912. Strán 36, cena 60 halierov.

[87] imponderabile — (lat.) nepostihnuteľné veci


Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam