Z dejín literatúry 5
Autor: Svetozár Hurban Vajanský
Digitalizátori: Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová, Zuzana Rybárová, Vladimír Böhmer
[86]
Malá knižtička, no opravdivé obohatenie slovenskej poézie i literatúry. Ako dobre a milo počuť do pleskotu márnosti a snobizmu opravdivý tón srdca, ako dobre vidieť po teatrálnych tajtrlíkoch serióznu postavu muža-poetu, ktorý spravodlivo môže povedať:
nechcem znieť jak zvon z olova, nehromadím hluché slová; nech kto jak chce o nich húta, na každom je krv prischnutá, srdca môjho krv prischnutá…!
A v tom je všetko; a keď k tomu príde ešte i krásna forma, umelecké narábanie so zvukmi, hudba jazyka, rosný peľ nálady; keď k tomu príde jemnučké imponderabile,[87] skrývajúce sa medzi riadkami; imponderabile, no pre vnímavé duše zreteľné ako vôňa, o ktorej nevieme, odkiaľ vychádza a kam sa rozplýva v letnom, trochu dusnom vzduchu, nuž máme pred sebou už zjasneného, hotového poetu, muža svojho vlastného štýlu, svojej vlastnej literárnej osobnosti.
Analýzou dotýkať sa veršov nášho poetu, znamenalo by rozberať čisté kolienka a odstavce slávičieho spevu, alebo pinzetou hľadať v rozvitej ruži krásu a tajnosť foriem. Intímna, hlboká je jeho lyrika, tak ako vynorila sa „z duše a krvi srdcovej“, bezprostredne prelieva sa do našej útroby… Dogma a poézia majú spoločnú vlastnosť, že im treba veriť. Kto nemá v duši spôsobnosť viery, tajným ostane mu nadzemské mystérium ľudského žitia, tajným záchvev duševných priehlbín. Kráse a „sladkým zvukom“ nenaučí teória. Voňať, cítiť nenaučila nás ani škola, ani estetika.
Na každý spôsob nová druhá kytka Kraskových poézií je o niečo jasnofarebnejšia ako prvá: „Nox et solitudo“, hoci i v nej prevláda potemná fiala, tón melancholickej struny. Ale je to ináč nemožné. Kto je dušou Slovák a nie snob, nie papierový, robený kvet alebo proste trsť hriešnych a smiešnych kompromisov, zapáchajúci prosto a kúpnopredajnou sumou, nemôže sa tak ľahko vymaniť zo zápače na úslnie. No, hoci niektoré Kraskove tóny režú sa do nás až do bôľu, generálny tón je živý, k životu smerujúci, ďaleký od zúfania. Nepodlamuje nás, len nekáže sa nám priveľmi tešiť… Dôkaz:
Dnes tichý som a chabý, jaksi bez nádeje.
To by arci ukazovalo na rozorvanosť vnútornú. No ďalej:
Tak náhle spomnel som si na ďaleký domov, tak náhle spomnel som si na stesk plachých očú.
(Výraz delikátny, plastický, verný.)
Snáď preto tichý som a jaksi bez nádeje.
Až prisilno prízvukuje poeta beznádejnosť, aby mohol utvoriť kontrast, bez ktorého niet pravej poetickej hudby:
po lúkach, potok kde vrbinou jasotne beží, bujare, bujare svieži, podobný tomu v čiernych rodných horách, kde moja mladosť mŕtva v bielom na pažiti leží.
Tu už javí sa život, radosť nad bujarosťou — a aby obraz bol dokonalý, nálada jednotná, nepestrá, poeta vyrazí smútok nad mladosťou, ktorá nenavrátiteľne uletela, keď ešte býval v „čiernych rodných horách“. Arci, naša mladosť je mŕtva, keď sme vstúpili do mužného veku… Ale jas radosti je v tom, že môžeme povedať, že leží v bielom, v čistote a v jasných rozpomienkach.
Naše nakladateľstvo knižku veľmi vkusne vydalo. V jednoduchosti a solídnosti je istá noblesa. Seriózny obsah a vnútorná krása nepotrebuje ornamentov. Pekná, milá a vkusná knižka!
Obrázok
