Zlatý fond > Diela > Z dejín literatúry 5


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Z dejín literatúry 5

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová, Zuzana Rybárová, Vladimír Böhmer.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 79 čitateľov

Almanach mládeže slovenskej

[27]

Hovorí sa, že almanachy, vydávané mládežou, nevoľno prísne súdiť. U nás je zjav takýto riedkym, a preto je našou povinnosťou o ňom prehovoriť. Časy minuli sa, kde mohol vyjsť na Slovensku trebárs nejaký druhý „Faust“, časopisy nechceli alebo nevedeli podať rozbor nového diela. Čo zanikli staré Hurbanove „Pohľady“, kritika ležala úhorom.[28] Nezbadanou zostala „Radzivilovna“,[29] drámy Záborského a temer všetko, čo novší čas stvoril. Tvorby ďaleko presahovali melké, časom pod kritikou stojace kritiky. No mládežou vydaný almanach obsahuje i také práce, ktoré znesú i najprísnejšie posúdenie, a sám prináša kritické a to silno kritické úvahy v článku „O spisovnom jazyku Sama Chalupku“. Nech sa teda kliesni, čo je v piesni!

Predbežne obzrieme si dobré práce. A tu razom, ako brilianty zaskvejú sa nám tri básne: „Noc“ (s podpisom Marína S.), „Rozpomienka“ (s podpisom Irena P.), konečne „Miluj že, miluj“ (s podpisom Adela B.).[30] No to musia byť sestričky, rodné trojčatá, vzdor S. P. B., s rovnými srdcami, ba i tie srdcia rovným taktom bijú. Tieto tri — no zvlášť dve prvé vynikajú tak nad ostatné veršom písané práce almanachu, ako vynikajú tri krásne jedle ponad hložie, ich obtáčajúce. S rozochvelým srdcom, radostným, plným nádeje predcitom môže slovenský literát zavolať: kde takéto puky v úkryte rozvíjajú sa, tam život literárny nezahynie, tam talenty zjavia sa, tam pokrok nevystane. Popredku, bez dlhého rozmýšľania smelo tvrdím, že prvé dve básne patria k najkrajším, najpoetickejším, najdokonalejším básňam slovenským a smelo ich staviam k najkrajším tvorbám geniálneho Hviezdoslava. V básni „Noc“ ovanie nás čistá, vysoká lyrika; tam reflexia vážna, umná, tam krajinomaľba, duch zdravý, ponímanie, ba vycítenie prírody, forma čistá (jambická), jazyk až na maličkosti správny, slovenský, a čo je hlavné, báseň má vozduch, má tón, má peľ, má to neopísateľné, čo robí báseň básňou a čo nenahradí fráza a zručnosť.

Tak krásna je tá tichá, temná noc! Tmy rúška halí kvetné zeme líce. Ríš kúziel rozprestiera svoju moc a zove duchov čiernych na pomoc. Tak tmavo všetko — hviezd len na tisíce sa nebom jasá. Ticho dokola spí cnosť i právo, hriech aj svevoľa.

Žiadne prepiatosti, obrazy verné! Kus romantiky vodralo sa do slohy: deržava čarodejná rozprestrela svoju moc a zavolala duchov na pomoc. No to treba, aby vyrazený bol cit pošmúrnej úzkosti. Nad tmami tisíce hviezd. Ľudské životné diela spia. Pozorujte len tú presnosť vo výraze, poetickú mluvu, bezúhonnú formu.

Ty nežná noc! Ty doba zlatých snov, kňahyňa bájna, milá, čiernorúcha, ty tíšiš žiale strasti plných dňov, na tvojich skytáš ňadrách pokoj znov, keď srdce v sladkej túžbe divo búcha. Ó, stíš i búrny rozbroj ducha môjho, ó, stíšže výdychy vrelé — upokoj ho!

Upokojujúca vláda noci a spánku, o jej dar prosí i srdce nespiaceho ešte. Jak krásne epiteton noci: kňahyňa bájna, milá, čiernorúcha. No tá túžba po pokoji, ako vrelo ona hľadí na nás z každého riadku. Upozorňujeme na ľúbozvuký posledný rým, pravý, sladký zvuk!

Ty tmavá noc! Ty smrti predobraz, most žitia — nežitia na našej púti, ó, nechaj zaskvieť zoru slasti raz, kým vo svoj bezodný ma strhneš zráz! Ha, ľudstvu odveká je sudba smrti vraj strašná! — Ó nie, veď z vetchého tela znov vedie nás žiť, pred tvár Stvoriteľa.

Uznáte, že tu myšlienka u myšlienky, obraz vernejší od obrazu. Noc je predobrazom smrti, smrť je mostom žitia — nežitia. Verne. Bez života niet smrti, ona je most, a za ním — nežitie. Smrť je tu braná ako moment hynutia. A za telesným nežitím — nový netelesný život pred tvárou Stvoriteľa. Vážne ponímanie, hlboké súdy, no i tunajší život zovrie horúcim varom: daj mi, popraj slasti, ó smrť, než ma strhneš v bezodný zráz svoj! Avšak pri ľudskej, spravodlivej, zdravej túžbe za slasťou — predsa neľaká sa smrti, predsa túžba po večnom horí v duši. A teraz z hlbokých dúm, viac-menej abstraktných, otvorí sa nám skutočná, malebná noc:

Hľa, luna bľadá vzchádza obzorom a striebroleskom šatí milé kraje; hneď voľným plynie nebies priestorom, hneď mráčkov ľahkých hľadí priezorom a známe hory, šumivé tiež háje. Svit matný, modrý skáče ponad hroby, hmly priehľadné sa stelú ponad vody.

Obraz to úplný, skvelý, utešený. Vidíme tu lunu, raz plynie čistým nebom, raz hľadí „priezorom“ ľahkých mráčkov. Nový to obrat, no poetický a poetovi dovolený. Lunný svit je tu celý, celý, i ako je na nebi, i ako hádže reflex na zem („striebrobleskom šatí milé kraje“). Až do posledného slovka je to všetko poetické, dýše prírodou, je to ľahké, náhľadné a skvelé. Rým „hroby“, „vody“ odpustíme, nebadáme jeho chybku. Temer by sme mienili v ňom badať nejakú — — opravu. Táto sloha je opravdivým briliantom básne. Kto nevycíti, že tu vanie poézia, tomu je ona siedmimi pečaťami na veky zatvorená.

A posledný verš:

Už voz sa kloní, vyšla zornička, na rozhraní tmy — svetla zase stojím. Žiar zory predchádza lúč slniečka a škovránok deň hlása spevom svojím… Ó, ty noc, ktože kúzlom tvojim zdolá? No zbohom už, mňa opäť život volá!

A tak vyzneje táto báseň zdravo, veselo, ako noc dobrá a zdravá končí sa sviežou zorou. „Už voz sa kloní“ — áno, súhviezdie voza kloní sa na ráno dolu ojom! To krásne, krátko a verne. A tu zase podobný obraz ako tam vyššie „most žitia — nežitia“: „rozhranie tmy — svetla“. V prvej slohe hovorí sa o ríši kúziel — i v poslednej sa ona príjemne ozve, tá ríša kúziel ako v symfónii opätovanie počiatočného motívu. Vôbec, to kompozícia, prelesť, tvorba. — Čo do formy, našli sme v necitovanom tu, tiež nádhernom, treťom verši jedinú malinkú chybičku: „im svetla nech zdrojom“. Ale to je jediný poklesok proti „zvukom sladkým“, proti hudbe reči poetickej. Dnes, keď ešte tak málokto vymanil sa zo starého šlendriánu (i almanach toho podáva príklady), takáto presnosť formy nás milo prekvapuje. No viac než na formu, ktorá v poézii má vážny zástoj, upozorňujeme na originálnosť, sviežosť a neobyčajnú poetickú silu básne. I zloženie jednotlivých veršov v slohu je umelecké, sloha je úhľadná, zvučná; v poslednej slohe vystal stredný verš — snáď naschvál. Pri básnikovi tak zručnom vo forme nemôžeme veriť na prezrenie. Veď to konečne nenie pražiadnou chybou.

Druhá báseň, „Rozpomienka“ od Ireny P., javí tú samú poetickú silu, tú samú krásu dikcie a dokonalosť formy. No ona má širší obzor, intímnejšie siaha na srdce. Ozýva sa z nej romantika priamo stredoveká, pritom ale je v nej toľko hlbokého citu, že človek odpustí rád diaľnu ozvenu romantickej, nadsvetovej, trochu prianjelskej lásky. Tu predstavuje sa nám ustalé srdce ženské, v ktorom nevyhasla až po hrob prvá ideálna láska.

Keď iskra rozpomienky vzhorí vo srdci, ktoré v sirý klesá hrob: z tmy šerej svetlý zjav sa norí z tých mladých, dávno zašlých, hmlistých dôb. Ó, zjave cudzí, predsa si tak známy, či ty si to a či ma zrak len mámi, alebo stín tvoj klame vzdialený? Ó, zjave drahý, znám ťa, znám a často, žiaľne ač, druh milený, ťa v svojom srdci spomínam.

Báseň počína melancholickou hrobovou myšlienkou! Na konci životnej púti jasnejšie akosi predstupuje pred ženské srdce zjav diaľnej, prvej lásky, ako neskôr uvidíme, k mužovi ideálnemu, geniálnemu, ktorý duchom svojím spútal a zaujal ženskú dušu na veky večné. My radi odpustíme mrúcemu srdcu rozpomienku na časy dávne.

Už zhasla žiara našej lásky, vlas biely skráne striebrom pokrýva, na tvári vek nám orie vrásky, červ staroby už žitie podrýva. Čas minulý nás, tiež i diaľka dvojí, lež tichá dumka spolu zase pojí, keď duch sa v zašlé časy zaberá. Ó, zjave milý, znám ťa, znám, ač slza bôľu v zhaslom oku hrá, ťa predsa rada spomínam.

Každé slovo tejto prelestnej slohy stojí na svojom, umelcom vykázanom mieste, ako drahokamy rukou klenotníka poukladané v zlato diadému.

Netušiac šťastia nášho zhuby sme v sypkom piesku základ zložili, a preto veterné tie zruby sa búrnym vanom časov zborili. Zri vôkol seba — kde tých stavieb tvary? Hľa, rumy! — túženého šťastia zmary. — Nás oboch skvelá nádej sklamala, hor’ stúpajúcich k výšinám, lež pravú slasť som v tebe poznala a preto ťa vždy spomínam. Na rôzne strany naše dráhy sa, jakby ku dvom točnám, delili, i ducha nášho túžby, snahy, ku rozdielnym dvom cieľom čelili: česť, sláva, v boj za národ teba hnala — mňa tichá domácnosť ku krbu zvala. Tak sme hľa oba cesty zmýlili, žiť spolu osud neprial nám, však preto predsa, zjave rozmilý, tak rada teba spomínam.

Tu máme už pred sebou román o dušiach sebe určených duchovným pokrvenstvom, no roztrhnutých životnými nezhodami. A sú to duše ideálne; on zanechal pohodlie a slasť lásky, zanechal najvyššie šťastie, lebo ho česť a sláva volala do boja za národ. Na takúto cestu nebola pripravená ani dosť silná, ani dosť neprirodzená jeho ideálna družka. Ona poslúchla hlasu božieho, a šla ta, kam ju volalo povolanie — ku krbu.

Vo chvíľkach blahých časy zreli sme budúce len v farbách dúhy hrať a našej lásky vrelosť chceli až k hrobu temnému si zachovať: no mladé, skvelé sny sa roztratili a vernosť našu doby vyvrátili. Ty vavrínom si venčíš čelo ctné, ja slasť v rodinnom kruhu mám, však v duchu predsa často milostne si teba, drahý, spomínam. Nad hrob sa žitie naše chýli, sťa keď pred žatvou zlatý zreje klas; či slyšíš, druh môj, dávny, milý — hlas smutný umieráčka už zve nás! Ó, dovoľ bez bôľu sa s tebou lúčiť, veď strasti skoro prestanú nás mučiť tam v nadzemských a blahých krajoch, vieš? Tam večná ľúbosť svitne nám. Či, zjave drahý, mne ty rozumieš? — Ó, tak ťa rada spomínam…

Stojíme pred básňou touto, nám kráti sa dych, purpur sadol na líce! Nuž či je toto skutočne naša, slovenská, originálna, od neznámeho pošlá autora, alebo lepšie, hádam z neba spadlá práca? Neverím očiam, ušiam. Z konfúzneho hluku planých prázdnych fráz, zaznejú nám tóny plné, ohúrení nezrelosťami, razom sme pred vonným, drahocenným plodom vysokej poézie. Skutočne, vec je dôležitá: Boh požehnal nám veliký poetický talent, my s trasením a túžením čakáme na ďalšie ozveny z tejto strany.

Obe citované básne, „Noc“ i „Rozpomienka“, pochádzajú z jedného a toho istého pera i srdca i citu. Prvá je objektívnejšia, zdravšia, tichšia. Druhá dotýka sa bôľnych miest duše ľudskej; rezignácia v nej vyrazená potriasa srdcom. V prvej jasný výhľad na život — v druhej tiahle zvuky umieráčka. Koniec upomína nás na paralelné miesto v nádhernej Hviezdoslavovej básni: „Moje krásy.“

Tie krásy chválim, o nichž pejúc dumu, sa Dante vzniesol až k empyreumu a ktoré s Blaženou ho večne poja.

I tu tá nadzemská, empyreumská láska,[31] ktorú nehatia viac záväzky života pozemského, i tu viera na víťazstvo sympatií duševných, silnejších než osud, než smrť… Pravda, z básne vyznieva labutia pieseň romantiky. No literatúra slovenská nežila veky, ona neprebŕdla rozličné fázy, preto takéto ozveny, v tak majstrovskej forme, takou silou poetickou nadané musia byť vítané a drahocenné.

Tretia báseň, „Miluj že, miluj“, prezradzuje tú samú poetickú silu, len sama téma nenie nová. Posledná sloha znie:

A preto miluj, kým si mladý! Ku srdcu, kde sa srdce druží, tam spadnú putá, tajú ľady a skvitnú púčky vonných ruží, — Čos’ mladý ľúbil, to sa nestratí, veď ohník v pahriebku sa obráti, tá potom dvojme zohrieva, pri teple tom vek milo uplynie, a keď už koniec smrti pokynie: zrak s láskou na nej predlieva.

Táto sloha núti nás i tú báseň pripísať básničke oných dvoch. Nemožno pri našich pomeroch, aby tri tak veliké poetické sily čušali boli dodnes a razom zjavili sa hotové, zrelé pred očami našimi. K takému poetickému tvoreniu nehupne nik sčista jasna, a žeby razom tri hviezdy prvej velikosti vyšli na nebosklon slovenskej poézie — je to vec veľmi záhadná. My by sme tie tri hviezdy vítali trojnou radosťou. No jestli je to len jedna hviezdička, i tú vítame horúcim srdcom. Nech odstráni závoj anonymity zo svojej krásnej tváre, nech zaspieva nám z hlbiny krásnej duše v týchto časoch suchopárnych. Almanach, jestliby nič iného cenného nebol priniesol než tieto nové zjavy, zaslúži, aby ho privinuli našinci a umožnili jeho pokračovanie.

Čo týka sa ostatných básní, žiaľ, nenašli sme žiadnej iskry, sľubujúcej budúci ohník. Hladko čítajú sa J. Málinského verše „Poľné kvietky“. Tón národnej piesne je v nich šťastne napodobnený. J. Jaroslava Kríža básnička „Stromček“ účinkuje milo svojou beznáročnou prostotou a epigramatickým zakončením. Od G. Čakovského nachádzame tu báseň „Človek a svet“, práca mladícka, iste z jeho najmladších dôb, lebo ten samý básnik mal lepšie básne ešte v prvom ročníku „Pohľadov“.[32] To samé platí o „Znelkách deve slovenskej“, lenže tieto posledné majú niektoré smelé zvraty: „Rozpni krídla, slovenská devo, tak —“ No obe básne v almanachu mládeže majú úplné právo občianstva: sú to pokusy, bárs by ich bolo hodne.

Ostatných šesť básní podpísaných je počiatočnými literami S. V. K.[33] Sú to najslabšie práce celého almanachu. Na jednotlivosti poukazovať ďaleko by viedlo. Pôvodca nenie a nikdy nebude básnikom, jemu chýba fantázia, myšlienka, forma, vzlet a dar tvorenia. Keby sme mali pred sebou prechmaty mládeneckého ohňa, výbuchy nejakého „Sturm und Drangu“, nuž potešili by sme sa. Z prác týchto ovieva nás akási chladná prázdnota. Nie s ohňom, ale akoby vypočítaním oflinkuje autor sprava, zľava jazyk, logiku i rozum. Už parafráza „Hej, Slováci“, na čelo almanachu postavená, je toho dôkazom. Jemu „pošmúrne chmúry zaľahli v kraj náš okolo; v každej bleskov kmitavý hrot. Tisíc rokov už rve hrom úžasný“. Sú to všetko nemiestnymi prídavnými menami spojené superlatívy. Jemu „tisíc rokov do čiernej zeme zloba Tatier syna hrobí“. Jemu je Slovensko sihoťou, „ktorá sa pripína k slovanskej zemi“. Myslíme, že by tak bolo aspoň poloostrovom. V básni „Oblaky“ nachodíme tieto verše:

Páč! Nač? Krása Jasá Sponad brál: Mrak sa vzňal.

A potom:

Leží tíš Hneď zas výš Kopí Chlpy Chmúr V búr.

Toľko samokritiky musí mať budúci poeta, aby nahliadol, že takáto hra so slovami nenie nič pekného. Na pätnástich stranách rozširuje sa báseň toho samého autora „Zúfať? Verím!“ Ona na nás volá: „Lasciate ogni speranza.“[34] Poberte jednotlivé slová z diel všetkých slovenských básnikov, pohádžte na riečicu a dobre potraste. Potom ich treba len vyberať, ako sa ktoré nahodí, a vy zoberte báseň, ktorá nebude ani o mak nejasnejšia, ani o mak konfúznejšia. Výrazy, ako „Modrastých hôr vencorod široký“, nie sú žiadnou riedkosťou.

Že neprepínam, že súdim spravodlivo a veľmi mierne, dokazujú nasledujúce citáty z básne „Stíny — Svetlo“ (str. 259):

Zhubný vňútrok, keď mu zhrúžiac, skmása, Zubom za zub platiac víchrov vpád — —

a ďalej hovorí o svojom duchu, že

… zblúdil v rejd, kde svedomie hluší Hurhaj slastí — v každom vábiac kúte: Kalichy, slasť — bezdné žriedlo skazy, Zvodné maľby — farba peklom razí A stá ešte rozkoší na to Vinul k sebe, čo výš, spln vidiny. — — Blankyt rudne — belie okraj síny. Zrie, kam hupol: kaluž, smeť, blato.

Ako každý súdny čitateľ vidí, je to zmes ľubovoľne naznášaných divých slov. Vyzerá to tak, akoby slová v lexikóne (a to ešte v zlom) boli sa zbesneli a zanechajúc svoje priečinky a svoj poriadok, rozsypali sa na neforemnú hŕbu. Také verše nedajú sa vyhovoriť žiadnym bočným ohľadom; ony jednoducho nepatria pod tlačiarsky lis. Vec je tým nápadná, že autor neváhal podobnými veršami zaplniť vyše štyridsať strán almanachu. V tom väzí ohromný samoklam.

Z prozaických prác prekvapil nás článok Jána Stránskeho[35] „O spisovnom jazyku Sama Chalupku“ svojou stručnosťou, reálnosťou a solídnosťou. S veľkou väčšinou autorových myšlienok súhlasíme. Tvrdohlavosť nášho slávneho Chalupku mohla narobiť veľkej škody slovenskej literatúre. S jazykom, horko-ťažko ustáleným, nemá právo experimentovať ani len taký vehlasný duch, ako je Chalupka. Článok tento je vlastne obneskorený, čo týka sa samého nebezpečenstva: ono sa minulo. Za Chalupkom nik nešiel, na šťastie slovenského národa, ako vôbec žiaden priateľ slovenskej spisby nepôjde za novotármi fantastickými. Tu platí slovo Písma svätého: že „litera zabíja, ale duch obživuje“. Podivínstvo v literatúre, diletanstvo tropené s jazykom zabíja samú literatúru.

Iné je, keď autor haní každé blíženie sa slovenčiny k jazykom velikým, ustáleným a slavianskym po duchu i matérii. Takéto zbližovanie je potrebné, blahodarné a je skutočným obohatením nášho spisovného jazyka. Vymýšľať slová je na skazu, je hrádzou slavianskeho duchovného zblíženia. Kto ide stranou, ten blúdi, kto ide k centru, ten zhromažďuje. Smiešne by bolo, napr. keby Škultéty vo svojom preklade Turgeneva slovo „dača“ bol preložil na „letohrádok“ alebo nejako ináč. Slovo „dača“ pochádza od „dať“, „darovať“. Dače postavené boli na pozemkoch, darovaných bojarom a iným zaslúženým osobám. Slovo to má svoju históriu, je čisto slovanské, etymologickým zvláštnostiam slovenčiny neprotiví sa — a tak je rozumné a obohatením našej spisovnej mluvy prijať ho, tým viac, keď ho rozumie deväť desatín slavianskeho plemena.

Nerád by som mal vyhodené slovo „roveň“ z poetickej mluvy. No vcelku súdi pôvodca triezvo a jeho článok iste je užitočným „pozorom“ všetkým novotárom a vedeckým diletantom. Buďme radi, že máme jeden spisovný jazyk, uznaný už i protivníkmi.

Z prozaických prác nachádzame dve kresby, a síce Martina Kukučína „Z teplého hniezda“. Jeho pero je už známe, patrí on k novým silám literárneho krúžku slovenského. Prednosť jeho slohu, dar pozorovania, humor a znalosť ľudu slovenského sú i v tejto malej práci — no je to len kresba črtami, ľahko hodená skica. Osud mladších synov sedliackych, vysťahovanie sa z teplého hniezda do cudziny na remeslo, je tu veľmi dojemne opísaný. Kukučína nemožno oceniť základom tejto malej štúdie, on má už za sebou objemnejšie, cennejšie práce. Dúfame, že skoro zas ohlási sa. Druhá práca, G. Maršalla „Doma“, má v sebe novelistické prvky, príjemný opis kroja, dotýka sa duševných poryvov, a pri všetkom neodôvodnenom premenení sa prísne aristokratického otca číta sa ľahko. Autor už prešiel cez ťažkosti, aké stavajú sa proti mladému spisovateľovi najmä v dialógoch. Škoda, že dá rozprávať svojmu hrdinovi: lepšie by bolo, keby nám sám autor o ňom rozprával. Takzvané „Ego-romány“[36] nedovoľujú toľko priestoru mladej sile a sú pohodlné. Čo do jazyka, našli sme niektoré nesprávnosti, ako: „vadila sa na svojho syna“, „kloka“ miesto literárneho „kvočka“, „prášnu“ miesto „prašnú“. Prosili by sme pôvodcu, aby neustal, ale ďalej pracoval v novelistike, vybral si predmet známy, určitejší.

„Z krajov baltických“ je článok poučný od Bysterského;[37] on uvádza nás do Meklenburgu, na brehy Baltu, do kúpeľov heiligerdamských a mestečka Doberán, vystavaného bodrickým Pribyslavom, ktorý hral u Bodricov takú úlohu ako Vladimír u Rusov, lenže posledný zachoval s krstom národ, prvý ale s krstom voviedol do zeme prítoky germanizácie. Je to smutná história s tým pokrstením pobaltických Slavianov. Súčasne utratilo Slavianstvo utešenú, vážnu pozíciu na Balte a neúprosne bolo odsotené temer na celej línii od mora. Inde podarilo sa to iba načas a čiastočne: tak italský živel odtískal Slavianov od Adriatiky, tatársky a osmanský Rusov od Mora čierneho, egejského, švédsky tých samých od fínskeho, nemecký ho odtisol navždy od vĺn plavého Baltu. Veliké plemeno muselo by sa zadusiť bez voľných prieduchov morských. Na šťastie i južné i severné Slavianstvo znovu zaujalo a zaujíma stratené alebo ohrozené pozície.

Práca Bysterského vedie nás na hroby pobaltického Slavianstva. Je zaujímavá a sviežo napísaná.

I Bohdana Klemensová prispela cestopisným článkom „Z cesty po Šumave“.

Najväčšia práca celého Almanachu je „Irina“, trúchlohra v 5. dejoch od D. Z. Laučeka; iste preto prišla do almanachu mládeže, že pochádza z mladých dôb autorových. Niet čo diviť sa, keď pri nej objavuje sa naivita prvého tvorenia. Dráma nemá pevnej pôdy ani vzhľadom na čas, národnosť, miesto a charaktery. Hovorí sa síce, že dej padá do polovice tohto stoletia — teda tak asi v dobu krymskej války, no zo samej drámy neveje na nás duch časov nových — je v ňom akási miešanina stredovekého, novovekého a súčasného vozduchu. Myslíme, že „Irina“ zostane knižnou drámou, čo je škoda, keď u nás panuje citeľná potreba kusov predstaviteľných. Na niektorých miestach mysleli sme, že Bulharsko je v dráme iba zovnútornosťou — a dej koná sa vlastne u nás, v naše časy. Pravda, ďalší priebeh deja presvedčil nás, že predsa stojíme v Bulharsku.

A tak vcelku je „Almanach mládeže slovenskej“ knihou vítanou, milou a zasluhuje pozornosti slovenského obecenstva. Z mnohých prác razí duch svieži, nový, mnohý autor obracia sa chrbtom k bezmyšlienkovému šlendriánu a sľubuje prispieť ku skutočnému vývinu literatúry. Že boli sme nútení odsúdiť niektoré pokusy: verubože, nestalo sa to zo žiadnych iných ohľadov, ako prospieť našej literatúre. V bezkritickom období, kde každý tlačený trud považoval sa za obeť, za službu národu preukázanú, klesali sme i v tvorbe. Odkedy zjavila sa kritika súčasne so vzormi, ajhľa, ukázali sa i sily, i talenty. Spisovatelia: Kukučín, Bielek, Vansová, Šoltésová, Maršall, tri anonymné zjavy, vyskytnuvšie sa v tomto almanachu a ešte niektorí — to sú všetko veľmi potešiteľné príznaky literárneho vývinu.

My vítame srdečne almanach: bár by i druhý ročník doniesol toľko záživného pokrmu; mohli by sme byť spokojní.



[27] „Národnie noviny“ 1885, č. 64 — 67.

Pôvodný názov recenzie: Almanach mládeže slovenskej. Usporiadal a vydal Slovenský akad. spolok „Tatran“ vo Viedni. I. Cena 1 zl. 20 kr. Turč. Sv. Martin. Nákladom spolku. — Tlačou Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku. 1885.

[28] Čo zanikli staré Hurbanove „Pohľady“, kritika ležala úhorom — po zániku „Slovenských pohľadov“ (1852) kritické príspevky zjavovali sa len ojedinele („Sokol“, „Orol“)

[29] Nezbadanou zostala „Radzivilovna“ — dráma Ľudovíta Kubányho „Radzivilovna, kráľovná poľská“ vyšla v almanachu „Minerva“, roku 1869

[30] „Noc“ (s podpisom Marína S.), „Rozpomienka“ (s podpisom Irena P.), konečne „Miluj že, miluj“ (s podpisom Adela B.) — Vajanský sa mýlil. Autorom všetkých troch básní je Cyril Vojtech Klemens. Vajanský tieto básne vo svojom hodnotení preceňuje.

[31] empyreumská láska — ohnivá láska

[32] ten samý básnik mal lepšie básne ešte v prvom ročníku „Pohľadov“ — v „Slovenských pohľadoch“ 1881, str. 79 — 80 mal uverejnenú báseň „Čara“

[33] S. V. K. — Samo Víťazoslav Kuchta (1861 — 1895), lekár a literát

[34] „Lasciate ogni speranza“ — (tal.) „Zanechajte všetky nádeje“ (Dante)

[35] článok Jána Stránskeho — ide o pseudonym známeho jazykovedca Sama Czambela (1856 — 1909)

[36] „Ego-romány“ — romány písané v prvej osobe

[37] „Z krajov baltických“ je článok poučný od Bysterského — Bysterský, pseudonym Jura Janošku (1856 — 1930), ev. kňaza a publicistu





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.