ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[42]

Je to duchovný súčet literárneho snaženia v kruhu slovenského spolku Detvan v Prahe; zjavenie veľmi milé a dušu blažiace, i keď by práce boli nerovnej ceny… Potešiteľný je duch, ktorý veje z malej knižky slovenských žiakov. Je to duch zdravý, slovenský, bez fráz, bez superlatívov a vozdušných fantázií; ale ani stopy nenájdeš po novomódnych pokrokársko-realistických, staropanenských utópiách a premrštenostiach.^[43] V tomto ohľade mládež naša je zdravá ako kraj, z ktorého pochodí; ani blízkosť hlúpej čumy, vychádzajúcej z nečistého prameňa pseudofilozofického, od ľudí pomýlených, alebo lepšie, z osobných záujmov iných mýliacich, nedotkla sa jej ani najmenej. To robí iste závet otcov a vnútorná solídnosť v umnom slovenskom človeku. Jedným slovom: radosť.

Matej Bencúr Kukučín podáva novelu „Dve cesty“, Števo Daxner „Reč“, povedanú v spolku o žiadúcej činnosti slovenských študentov na školách i doma, a z oboch týchto výborných prác zuní najhlasnejšie základný tón nielen kritiky, ale celého života slovenských študentov. Čo Daxner vyslovuje teoreticky, to zaodel Kukučín v rúcho poézie, nič nevadí, že hovoria o celkom rozdielnych predmetoch. Jestvuje súrodnosť v serióznom, hlbokom ponímaní človeka a nášho života, jestvuje čistota presvedčenia a zrelosť duchovná.

Kukučín zaoberá sa ľudom, obľúbeným svojím predmetom. On vyzná sa v ňom. Jestli prv, v dobe svojho prvého literárneho pracovania, postihoval najviac vnešnosť, celú tú milú, každodennú, smutnú i veselú obstanovku slovenského sedliaka a študenta, v tejto práci prehĺbil sa znamenite, pohrúžil sa v dušu a myseľ bodrej richtárky polomskej. Vítame ho na poli psychologickej analýzy! Pravda, to nie je prvý jeho pokus — ale vydarený a svedčiaci, že Kukučín vyšinie sa na vysokú úroveň v našej poézii.

Fabula novely je jednoduchá. Nezdravého šupasníka doviezli do Polomy z Motešíc, lebo motešický richtár bál sa, aby mu nezomrel a nezapríčinil obci útraty. Ale polomský richtár tiež nemiluje oštary a výdavky: stará sa, aby ho čím skôr dodali do Zahrabovia, nech to platí. Do toho udrela pani richtárka Žofia… povstáva boj medzi umnou, opraty v ruke držiacou Žofiou a jej mužom. Medzitým úbožiak zomrie. Vec počne sa krútiť okolo otázky, či radno ho pochovať v Polomke a či odviezť ho do Zahrabia, kde je cintorín krajší. Vec komplikuje sa ešte i tým, že notár Ondro Lupták ide práve sobášiť syna, a povera hovorí, že sobáš pri otvorenom hrobe prináša nešťastie, smrť atď. Menovite notárka so svojou silnou bobonou^[44] zvýši kolíziu na prasknutie. Ale richtárka mala tiež syna, poznala materskú radosť i materský žiaľ, jej je ľúto úbohého, v nej pohýna sa silný, humánny, kresťanský cit, ona bojuje za mŕtvolu ako pravá heroína i proti mužovým špinavo-praktickým zámyslom, i proti poverám notáriušky. Boj prenáša autor do duše na Boha hnevajúcej sa richtárky. Táto strana je veľkolepo opísaná. Farár prichádza na scénu a rozprúdi v richtárke celý potok nových citov, obáv, pochybností. Možno povedať, majstrovský obrázok! Sám richtár je typom utilitárno-praktického, slabého sedliaka a kontrastom svojej čulej ženy. Čím diaľ, tým väčšmi preniká veliké, jasné, očisťujúce svetlo do duše richtárky, až konečne pri pohrebe mladíka uhostí sa do nej posvätný mier s Bohom zmierenej ženy.

Ó, mnoho dalo by sa písať o tejto rozmerom neveľkej, ale poéziou a psychológiou silnej práce. Z nej vysvitá tak obmedzenosť a formálnosť dedinskej morálky, ako i krása a hĺbka bôľom zjasnenej prostej ženy.

Novelou neveje prílišný optimizmus, javiaci sa u nás často idealistickým zbožňovaním nášho ľudu. Pôvodca klope dosť citeľne na jeho slabé strany; pritom vystihol jemným citom, že u nás medzi ľudom často žena vyššie stojí než muž. Ona menej mudruje a otáľa, viac cíti a často rozhoduje ešte i in ecclesia, kde by mala dľa starého pravidla mlčať. Ona pri ľudovom sprotivení sa hrá prvý zástoj, dokazuje silu vôle a veľmi často zmužilosť, ktorá chýba mužským ťarbákom. Túto stranu nášho dedinského života Kukučín nemohol nespozorovať, lenže nie ako folklorista, ale ako poeta. V jeho richtárke utvoril pravý a verný typ ženy, vyčnievajúcej ešte i nad autoritu richtársku a nad nízky peňažný záujem obce.

Mnoho harmónie, dobra i pravdy hľadí na nás zo strán skromnej rozprávky. Zvláštne citné miesta musia pohnúť každé srdce. Reflexia ženy, strativšej najmilšie, nie je prepiata, nesedliacka. Ona prislúcha celkom do rámu našej dediny.

Nebohatú invenciu nahradzuje bezúhonná forma a dôkladnosť maľby. Tak v jednoduchosti väzí mnoho pravdy.

Nie menej vážna je práca Štefana Daxnera; súdiac dľa jej serióznosti, vyzrelosti a jasnoty, pôvodca dezavuje starú a mnoho ráz, žiaľ, i oprávnenú mienku o slabých epigónoch veľkých otcov. Vážne, jasne a silno odbíja pokrokársko-nihilisticko poľský švindeľ, ktorým zapálili sa nezrelé a sčiastky i potrhlé hlávky niektorých študentov pražských a krakovských, dajúc sa zviesť smelými a prázdnymi frázami cudzopasného novotára. V týchto čestných a pri tom všetkom poľutovaniahodných hlavách je úžasná amorfická kaša teoremov, náhľadov, princípov, mudrovaní, politikasterstva, svetoborstva, apoštolstva; kaša frfoce a hádže bubliny, z ktorých z času na čas vystupuje smrad, i dosť nebezpečný. Národnosť je im vecou prekonanou, a oni ju veľkopansky pripúšťajú iba do čeľadníka svojho konfúzne splátaného teremu, vlastne špitála. Nepotrebujem vyratovať rozličné múzy, s ktorými sa títo ľudkovia naťahujú, dosť, keď pripomeniem socializmus a nihilizmus politický, mravný i náboženský! Ich diplomacia ide tak vysoko, že dáva lekcie štátnikom a vládam, troskotá ríše, odzbrojuje armády — ale dosť. Žiaľ, v tom bláznovstve je istý systém, ako hovoria o „Hamletovi“, lenže ten systém je v nepoctivých zavedených žiakoch a nachádza sa v iných nepoctivých faktoroch-učiteľoch. Ach, tí už majú systém. Sami gebuľu vyrábajú síce, ale ju nepoužívajú.

Naše slovenské rybky nejdú na pseudofilozofickú gebuľu. Mohutné výstražné slovo prehovoril mladý slovenský doktorant a jasne označil úlohy slovenského študenta a vôbec inteligenta! Nie, pánovia, my stojíme priblízko k vašim vyzvýšeným tvorbám, aby sme nevideli ich celú duchovnú biedu a mravnú holotu.

Daxner úlohu študenta vložil do siedmich, vec vyčerpavajúcich paragrafov. My k nim nič doložiť nevieme. Vyplniť to, čo je v nich a pritom hľadieť urobiť svoju úplnú povinnosť vzhľadom na školu — a dosť! S takou mládežou v predvoji nášho duchovného hnutia niet sa čo báť budúcnosti. Bieda nášho národného položenia objasnená je temer vo všetkých možných smeroch. Rečník, opustiac svoju tribúnu, zaslúži potlesk a blahoželanie starých i mladých! Molodec!

Zručne zostavené desaťročné dejiny spolku Detvan ukazujú nám veľmi potešiteľnú činnosť spolkovú, tichú, neokázalú, zato intenzívnu a čisto slovenskú. 31 valných zhromaždení, 192 týždňových schôdzok — no, čo väčšmi váži, 100 pôvodných prác a 67 referátov — je dosť pekná suma privátnej, mimoškolskej pilnosti našich pražských exulantov.^[45] Takým spôsobom udržovali oni ďaleko od Tatier ampelu^[46] slovenskej národnosti — dielo veľmi vážne! Koľko ráz také ohníky svietili i nazad do vlasti a osvecovali i hriali. Dvesto dvadsiatich dvoch ľudí vedel bližšie alebo voľnejšie pritiahnuť k sebe malý kruh výkonných členov — a môže byť istý, že tých, ktorí s ním sympatizovali a tešili sa, je na Slovensku na tisíce.

J. V. Šrobár prispel zručne napísanou humoreskou^[47] o nočnom žartovnom atentáte mladých neposedov na rodičovské kuchyne a komory a potom na skliepok dedinského žida. Všetko zakončí sa v spokojnosti a veselí.

Nasledujú tri poučné články, „Opatrovanie zdravia“ od Gustáva A. Novomestského, „O hypnotizme“ od J. Slabeja a „O príčinách, následkoch a náprave hmotného úpadku roľníctva na Slovensku“ od Jozefa Minárika. Všetky tri článočky sú pekne písané.

Ján Smetanay podal väčšiu prácu „Z dôb našich otcov“, dej ktorej hrá v časoch revolúcie 1848 a 1849.

Pôvodca vzal si za predmet veľmi zaujímavú dobu nášho slovenského života, a tak zdá sa, čerpal z rozprávok očitých svedkov. Je on už veľmi cvičený a rozpísaný, a nikde nebadať počiatočnícke pero. Mnohé scény sú dramatické a účinné. Mohol by sa pokúsiť v tomto druhu i na väčšiu prácu, aby nemusel byť už pristručný.

A tak máme pred sebou knižku veľmi cennú, keď i nebúri v nej nejaký divoký plameň, ako to býva vo vydaniach študentských. Naša mládež na vysokých školách má príležitosť mnoho vidieť! Ona mnoho číta — badať i tu stopy samej dobrej lektúry — a nie cudzích harabúrd. Vplyv veľkých slavianskych spisovateľov nie je zahanbením, ale chlúbou! Tak možno ešte obživiť našu vädnúcu literatúru.