ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[71]

S veľkým potešením odkladáme úhľadnú knižku, prečítali sme ju jedným vrhom a potom radi ešte raz sa vrátili k jednotlivým piesňam. A to tým viac, že v posledných časoch zasmútení sme boli hrozným úpadkom slovenského verša po novinách, kalendároch a rozmanitých, dosť požadovačne vystupujúcich vydaniach. Bohchráň, zvlášte dobre ilustrovaných! Čo je to, pomysleli sme si, aká púšť, aký nevkus! Akoby nikdy nebolo bývalo Sládkoviča, Chalupku, Hviezdoslava, Žiaka, Podjavorinskej, Sládkovičova! Akoby sme sa len včera začali driapať z nížin bezgramotného, detského blábolenia. V duchu volali sme s Jánom Hollým: „Prestaň havraním kvákať už zvukom, prestaň na špatnohlučný biedne drnkotať nástroj. Kto rád počúva ušmi káry vŕzganie, pilníka škrípy? Prestaň ohavnou teda znieť hudbou, prestaň nadvázanými biedne brnkotať strunmi!“ Neďalekí sme boli zúfať nad takým hrozným ponížením literárnej úrovne, takým žobráckym schudobnením slovenského verša. Zvlášte novotári a hlasisti až strašne fušovali do verša i jazyka.^[72] Bolo to smutné. Lebo keď nápadne chudobnie a klesá v národe poézia, umenie — chudobnie a klesá národ, jeho duchovný svet, tratí sa a schne nádej. Beda v hrobe otcom nemých detí, ale ešte väčšia otcom detí, nevediacich učiť sa od predkov a vysoko držať panier jazyka, krásy a literárneho umenia.

Jesenský prvou knižkou dokázal, že pre neho nedarmo spievali talentovaní spevci slovenskí. On ňou stal si do radu skutočných básnikov a literátov slovenských.

Základný tón jeho veršov je: láska, erotika, erotický flirt, ľahunké hranie na citových strunách, oslava ženských pôvabov s nádychom decentnej roztúženosti — no prichádzajú miesta, kde sa prehĺbi a zahovorí priamo k srdcu; vidno, nie samá túžba po rozkoši a nasladení opanovala mladú dušu. Opisujúc skvelú svetskú slávnosť v „Anglickej záhrade“ (strana 77, a opisuje skvelo), hurhaj, skvost, drahokamy, báj paliem — razom dokladá: „V tom mori svetla, hore, dolu, a smiechu ľudí okolo, mne nikdy v duši toľko bôľu a mraku v očiach nebolo. V tom nekonečnom zvuku hlasov, v tom venci piesní bezcitnom, za tichou, vernou piesňou našou ja nikdy tak netúžil som. Netras sa o mňa, vtáčik zlatý (obracia sa k svojej vzdialenej milej), v tom pudre líc a skvoste šiat, tvár Tvoju, Tvoje lacné šaty, nie, nikdy tak nemal som rád!“ Hľa, tu vidno poetu Bohom požehnaného. To je iskra krásneho, nežného citu, citu vyššieho, za ktorý radi odpúšťame trochu nudné, často opakujúce sa flirty.

Ako skvostnú perličku erotickej poézie vypisujeme:

Naozaj, ako z cukru! Hladký jazyk, zvonivý tón, kontrastovanie, na konci pointa, všetko jemné a nežné ako bruselské čipky.

Veľká väčšina veršov ide v takomto erotickom tóne, hravom, niekedy trpko-sladkom; nechýba ani humor (najväčší znak talentu) a nechýba ani hlbší, do žitia režúci sa akord. V skvostnej básni „Z výletu“ básnik s veľkým ohňom dvorí svojej ľúbenej a vznáša sa v ríši ideálov, a keď už jeho oheň dosiahol horúčosť vriacej lávy, zbožňovaná sa opýta: „Nuž a vy máte advokátsku?“ To je pravý, životný humor. A čo sa hlbších akordov týka:

Toto chytá za srdce, toto znie sladkobôľnou symfóniou, prelesť opravdivej poézie — a našej poézie slovenskej! V tomto verši je to, čo hľadá a nachádza Dostojevskij vo veršoch Puškinových: sladkosť, zvučnosť, spevavosť verša.

No nie samým medom a bleskom lásky žije duša poetova. Mohutnú, pravdivú báseň „Pieseň poddaných“ podávame per extensum^[73] (len škoda bolo hovoriť o „poddaných“, veď vieme, čo myslí):

Ako prešiel zo šumenia jarného vetra v kriakoch ružových ľúbostí do mohutnej hory dubísk a klenov! Svätý hnev, povedomie celého nášho nešťastia, ale i oceľová viera zvučí z tejto veľkej básne.

Jesenský vládne jazykom, má hladkú, jemnú a pritom vysoko poetickú dikciu. I tam, kde sa prílišne zaoberá hračkou, šuminou života, je nový, svieži, bez najmenšej šablónovitosti, je si svoj, originálny. Viac sotva možno povedať:

Kto vie takto suverénne zachádzať s jazykom, komu nie je nikdy úzko o tesno k citu a veci priliehajúci, temer plastický výraz, mal by viac šetriť bezúhonnosť jazyka. Mnoho sa mu nedá ani tu vytýkať, ale predsa musím podotknúť neveľké síce, ale predsa rušivé nedôslednosti jazykové. „Báj“ je feminínum, on ho premenil na maskulínum. V jednej a tej istej básničke (str. 17) má štyri razy absolútne chybné a špatné „sto razí“ a dva razy celkom správne „sto ráz“. Básenka, i pri svojej peknote, dostala takto špinu, ako keď na diamant sadne nezmazateľný fľak. „Vlas“ nie je po slovensky, keď chceme označiť „vlasy“, vlas môže byť v polievke, a vtedy nie je chutný. Toto je nepekná akvizícia z češtiny, kde Jaroslav Vrchlický hovorí o „tvojom dlhom vlase“ (nemecky: das Haar). Špatný germanizmus, musíme ho vyhodiť. Vôbec čítať českých poetov znamená pre slovenského veľké nebezpečenstvo. Lepšie bez toho. „Po boku citov“ (str. 73) nedá sa povedať. V citovanej básni „Pieseň poddaných“ posledná sloha „Hoj, neuvidíš“ záporné sloveso má s akuzatívom! Aká škoda v básni takej veľkolepej! „Noci“ a „oči“ nemožno rýmovať, to je kakofónia. Slovenčina neznesie takýchto maďarských rýmov. Pri krásnej forme a pekných prízvučných veršoch tu i tu zamrzí nás prízvučný poklesok („ona frizúru napráva“). — Slovo „napráva“ má akcent na prvej slabike — autor z trocheja skočil do jambu. „Brať rúčku v páž“ je hľadaný výraz, a ešte rýmuje ho s „raz“ — to je nedovoliteľné. A v akom ináč skvostnom verši („Z výletu“, str. 47) nachádzame túto chybku! Nepekný je rým „vaše — pozatrasie“… No dosť, toto všetko nám neuberá radosti na knižke a spomíname to len preto, že Jesenský je mladý muž, od ktorého mnoho očakávame, a tak môže ľahko vyhnúť takýmto nedopatreniam. Dúfame, že knižka sa skoro rozoberie a pri druhom vydaní sám autor môže všetko veľmi ľahko opraviť. Chýba obsah: to je chybka vydavateľská, redakcionálna.

A na konci ešte jednu poznámku: niektoré básničky sú ťažko zrozumiteľné pre ich priveľkú subjektívnosť, priveľkú individuálnosť… Však, áno, básnik má právo ospevovať svoje vlastné osobné city („Každá moja báseň je príležitostná,“ povedal Goethe), ale tak, aby všetkému porozumel i človek ďaleko stojaci od básnika a jeho osobnosti, nepoznajúci ho, nevediaci nič o jeho životných okolnostiach a osudoch.

Nuž ale pánboh zaplať! Jesenský nám uvil krásnu vonnú kytku zo samých našských slovenských poľných kvetov. Len ďalej! Mnohé z Jesenského veršov sú ešte muštom, peniacim sa už, ale ešte nedozretým na víno zlatej jasnoty. No je to mušt, a nie voda. Len ďalej! Slovenská múza roztúžene čaká na zvuk jeho lýry.