ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[48]

Anton Bielek zjavil sa v slovenskej literatúre na počiatku roku 1883. V prvom zošite III. ročníka „Slovenských pohľadov“ uverejnená bola jeho novela „V zátiší horskom“. Prácou touto vyhral Bielek tridsaťzlatovú odmenu, vypísanú vydavateľstvom „Pohľadov“, a razom stal si do neveľkého radu dobrých slovenských beletristov. Novela ľúbila sa všeobecne, o čom presvedčil sa redaktor časopisu, keď dostával od vážnych ľudí listy, pre pôvodcu veľmi lichotivé. Novela napísaná je zručne a líši sa valne od mnohých podobných prác poetickým obsahom, dialógy plynú prirodzene, niet triviality a plytkých melčín. Rozhovor Miroša s Milkou v druhej kapitole môže obstáť v diele najlepšieho slovenského beletristu. Miroš chce povrchne a cudzo vychovanú Milku zaujať za slovenský ľud. „Naše ciele, naše túžby?“ hovorí Miroš. „Tie majú svoj začiatok i svoj koniec v tom, vidieť náš ľud vzdelaným, pozdvihnutým, slovom, šťastným. Sú to túžby veľkých umov. Pre cieľ tento ani najťažšia práca nenie nám odpornou, ba nosí na sebe jagot mihotavých drahokamov východných. Pre ciele tieto znášame smäd, hlad… trpíme opovrženie, žiaľ, bolesť, smútok, a neresti sú údelom naším. I mrieť vieme, i mrieť, slečna.“ A tak písaná je voľne celá práca; nájdu sa poniektoré neurčité výrazy, no nadovšetko prekvapuje koncízne zakončenie práce. Dvaja starci stoja nad umierajúcim Mirošom. „Hlavy staríkov chýlili sa k sebe ako dve zakvitlé ratolesti jabloňové, zmietané vetrom.“ Každý uzná poetickú pravdu v týchto riadkoch, porovnanie je verné, jazyk prostý a silný.

I v prácach nasledujúcich Bielek dokazuje fantáziu, spôsobnosť charakterizovať, dar kompozičný. Všade nachádzame ušľachtilý cit, intencie mravné, lásku k národu, ľudu, čistotu… ale čím diaľ, tým viac tratí jazyk svoju prostotu a oblieka sa do kvetnatého rúcha. Kvetnatý presýtený sloh nie je pekný ani vtedy, keď je ináč logicky a syntakticky celkom správny, keď trópy: metafory (zamenenie dvoch podobných pochopov), metonymie (pomenovanie istej veci nie vlastným menom, ale iným súrodým), synekdochy (keď označujeme celok pomenovaním jeho častí, napríklad: bývam s ním pod jednou strechou, t. j. v jednom dome), elipsy (vynechanie pochopov, ktoré si treba domyslieť), sú prirodzené, pravé. Cena estetická diela veľmi klesá, keď trópy sú hľadané, keď neplynú akoby samy sebou a nenúkajú sa našej fantázii.

V „Obrázkoch z hôr“, najnovšej samostatnej práci Bielekovej, našli sme všetky prednosti „Zátišia“, ale i poklesky slohové a myšlienkové — ktorým bolo by ľahko vyhnúť sa. Bielek je výborným komponistom medzi nami: jemu nerobí ťažkosti to hlavné: vytvorenie deja, osôb, ich sprevádzanie žitím. On má kopu dobrého materiálu a hospodári ním zručne, pozoruje ostro, má zmysel pre prírodu, jej krásy i hrôzy, a poviem rovno, má poéziu, má práve to, čo prozaickú prácu vynáša do vyššej sféry. Všetko toto priznávam mu bez obalu, ale všetko to je pokalené akýmsi nabubrelým, neskromným tónom a falošnými figúrami reči. Uvediem príklady. Nabubrelosť: „Zjav však je vidom vzácnym, riedkym. Poryvy žitia sú nepriateľmi rozpomienok a ostrie každodenia uchváti prečasto myseľ vo vír, kde všetkému krásnemu strojí nástrahou ťažkosť o bytie.“ Preberme tieto sady. „Zjav je vidom“, ako to rozumieť? Veď zjav je ešte nič určitého — a vid je asi to samé. Čo je to zjav? Čo by bol vôbec zjav riedky. Istý zjav môže byť riedky. „Poryvy žitia sú nepriateľmi rozpomienok.“ Poryvy znamená toľko, ako údery, rozorvania — nuž či možno povedať, že sú ony nepriateľmi rozpomienok? A čo je „ostrie každodenia“? A ako môže „ostrie“ „uchvátiť“ niečo. Ostrie reže, to by bol prirodzený obraz. A to „ostrie uchváti myseľ vo vír“. Neviem si to ani predstaviť, čo chce autor povedať. Snáď, že každodenný život myseľ uchvacuje do vírov? Prečo práve každodenný? Myslím práve neobyčajné, nevšedné udalosti životné rozochvejú skôr myseľ než všednosť. A v tom víre „všetkému krásnemu strojí nástrahou ťažkosť o bytie“. „Ťažkosť o bytie“ je nesprávny subjekt; autor chcel povedať snáď „starosť o chlieb obťažuje žiť kráse“. Strojiť nástrahou je chyba, má byť nástrahu. No povážme celok: „ostrie každodenných chlopôt uchváti myseľ do víru, kde ťažkosť o bytie strojí nástrahu všetkému krásnemu“ a sme pred niečím nepochopiteľným, pred niečím, čo treba uhádnuť ako rébus. A ako ľahko dá sa to povedať. Asi takto: „Životné nezhody, každodenné starosti o chlieb obťažujú, ba znemožňujú žiť kráse (alebo pre krásu)!“

Falošné trópy, epitetá a porovnania: „oči vyplakané ako mäso“ (či mäso plače? chcel povedať „plačom červené ako mäso“), „sekavý nádech poznámok“ (sekavé poznámky), „sychravý smiech“, „výzor ťahal sa na dvor“, „možné hranice opusteného človeka“ (človek opustený až po možné hranice), „robiť poklony (múzam) geometrickými sadami všemožných hypotéz“, „zobudil sa po sladko prežitej noci(?)“, „sebe menší útvar celku“, „zvuk sladkej mamičky“(!) (falošná elipsa), „ostrý výraz samoty, opustenosti zieral z každej skaly“. Slnko kladie „zlatý účes na hrebeň hôr“ je hľadaný obraz. „O nohy pokúšala sa studeň rosy“ — t. j. mali rosou premoknutú obuv. „Bača vykresal z kremeňa ohňa a položil pod vatru“ (položil pod drevo, pod raždie atď. — vatra už horí). „Čerešne visia v strapcoch“ (nikdy), „hodili sa na hor“, „láska ku hrsti otcovskej zeme“ (falošný tróp, hrsť zeme nikto nemiluje), „slnko páli na plochu hôr“, „príroda dmula sa životom“ a pravý reliéf autorovej neistoty výrazu: „istý uzavrený, samému sebe žijúci ráz celku s nádechom tajným“ atď. Ráz celku žije samému sebe! „Odvrátil som sluch“ (načo hľadať také figúry: nepočúval som. Ako si možno predstaviť, že si autor odvrátil sluch? Uši si zapcháme, ani tie nemôžeme si odvrátiť). „Z prostredného (okna) vykukne občas hlava, potom schytí zas praslicu a pradie. Vreteno veselo jej fŕka od ruky.“ Toto je priamo klasický príklad falošnej synekdochy (pars pro toto).^[49] Hlava schytí vreteno, ono jej fŕka od ruky. Darmo je, hlava nemá rúk, to mi uverí. Pod „hlavou“ takto nemožno rozumieť ženu. A skadiaľ sa díva autor? Zvonku? Tak mohol zazrieť hlavu. Ale ako vie, že tá hlava dnu pradie? Ako vidno, celá záplava falošných obrazov. A konečne nesprávnosť: „na nebi pohybovali sa čierne, nedvižné oblaky“. Nedvižný je toľko, čo nepohyblivý, čo nedá sa z miesta pohnúť; a zase nemožný, i fantázii i rozumu sa protiviaci obraz: „obloha spustila viečka.“ Nespomíname nesprávnosť jednotlivých výrazov, ako: „v trasľavom kmite pozdných chvíľ“, „rozbesedil sa“ atď.

Vyhladiť tieto nezrovnalosti — a mali by sme krásnu kytku drobných horských obrazov. Darmo: pri poézii forma je taká vážna ako obsah. Bielek má i formu, on zná jej tajnosti, iba tým, že nehovorí svojím jazykom, že hľadá silu tam, kde jej niet, hľadí dojať tým, čím dojať nemožno, jedným slovom, že usiluje sa byť hodne duchaplným a neprirodzeným, kazí svoju formu a obťažuje zdravú svoju invenciu, poéziu i kompozíciu smutným balastom prekrútených sád a falošných trópov. To je moja úprimná mienka a dôkazov o jej pravosti mohol bych doniesť veľmi mnoho. Božechráň, aby taký tón vodral sa do našej literatúry. My máme klasické príklady ušľachtilého, krásneho štýlu — a komu nepostačí naša literatúra, nech číta Turgeneva, Tolstého. U nich nenájdeš ani jednej jedinej sady, ktorá by bola nabuborená a hľadaná. My Slaviani môžeme sa tešiť a ďakovať Bohu, že máme tak priamo tečúci, prirodzený, nepokrútený jazyk, krásny, prirodzený poriadok slov, nie aby sme si to sami umele prekrucovali. Ostatne tu platia krásne slová Goetheho („Faust“, I. diel, 1. scéna):

A Bielek má i rozum, i pravý zmysel, i seriózne chce i vie niečo povedať. On najmenej potrebuje „behať za slovami“.

Prejdúc na obsah, rád uznávam, že poviestky jeho sú podarené, pôvodné, samorastlé. „Po troch rokoch“ čítal som, nekritizujúc spomenuté formálne slabosti, s pravým pôžitkom, tešil som sa na opisoch rakárenia, na dobrej figúrke Brbeľa… ó, mnoho materiálu má autor, zná ľud a s láskou v srdci pozoruje ho. „Kopáč pokladov“ je skutočne zaujímavý, pútavý obraz — mohol by sa i rozšíriť. V „Cudzárovi“, zdá sa mi, Jánošík prichádza ako „deus ex machina“.^[51] Priľahko, bez vlastného pričinenia a boja oslobodili sa dvory od cudziara.

My máme právo očakávať od pôvodcu ešte mnoho dobrého — nech uverí, že poznámky naše majú len jeden cieľ, poukázať mu náhľadne, čo hatí jeho ďalší vývin. Ale kto verejne pracuje, musí počuť i mienku druhých; povedali sme ju po bratsky, sine ira et studio.^[52]

Hovorí sa, že praetor minima non curat;^[53] ale ťažko je nespomenúť množstvo pravopisných, tlačových a typografických chýb. Keď ich je tak mnoho, ako v „Obrázkoch“, prestáva to byť maličkosťou. Niet jednej stránky bez chýb. Typografické vystrojenie je nedbalé. Čo riecť, keď na jednej jedinkej strane (117.) nájdeme desať litier z iného písma, než je sádzaná celá kniha! (v 3. riad. y a s, v 6. a 7. riad. je nula miesto o atď.).