ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[69]

Neviem ináč pomenovať ten solídny kváder, ktorý Adolf Peter Záturecký vložil do stavby slovenskej literatúry dielom „Slovenská přísloví, pořekadla a úsloví“, vydaným v Prahe nákladom Českej akadémie cisára Franca Jozefa pre vedy, slovesnosť a umenie. Česká akadémia umožnila uverejnenie tridsaťtriročného trudu, a my to považujeme za skvelý dar, lebo bez tohto veľkodušného činu ohromná pilnosť slovenského spisovateľa bola by mohla byť zmarenou behom hrozných časov, aké zažívame. Česká akadémia má našu iskrennú vďaku; ona urobila si platnú zásluhu o slovenskú literatúru, slovenských spisovateľov, čitateľov, ba o celý národ, keď drahokamy národnej múdrosti, národného ostrovtipu, humoru, životnej skúsenosti, úsečnosti a bohatosti jazyka zobrala do jednej veľkej skrine, zistila a upevnila pôvodnosť, na večnosť intabulovala vlastnícke právo slovenského národa na tento majetok.

Čo znamená tichá, verná, vydržaná práca! O Zátureckom konečne, všetci vedeli sme, že je muž vysoko nadaný a vzdelaný, dopisovateľ všetkých vážnych slovenských časopisov, počnúc od „Priateľa školy a literatúry“ (1859) až po naše dni, horúci patriot, znamenitý pedagóg, duša živo odzývajúca sa na každý slovenský hlas, na každý slovenský pohyb — a ešte mnoho, mnoho dobrého a krásneho vedeli sme, vedelo celé Slovensko o ňom, trebárs naša skromná literatúra nestačila verne oceniť jeho práce. No tu už ide o iné: Záturecký kapitálnym svojím dielom razom avansoval medzi prvých staviteľov literatúry, medzi tých mužov, ktorí na pevnej pôde etnologickej budovali najdôležitejšie základy literatúry, literárneho jazyka a súčasne podali pre dlhé budúce časy neoceniteľný materiál pre všetkých ľudí, ktorí chcú ďalej stavať a vystavané časti okrášliť solídnou, svojskou jemne štylizovanou ornamentikou. On patrí zákonne medzi tých Karadžičov, Šafárikov, Čelakovských, A. M. Veselovských, Adalbergov, Sreznevskych, Dobšinských, Šulekov, ktorí sklonili sa k zabudnutej pahrebe ľudových podaní, spevu, prísloví, povestí a urobili si nesmrteľnú zásluhu o záchranu týchto pokladov bezprostredne, a prostredne o obranu a záchranu samej národnosti, samého národa. Knihu Zátureckého vítame bez preuveličenia ako významný literárny čin, ako pevný, nerozrušiteľný pamätník nášho národného bytu, pamätník všenárodný, drahý srdciam našim a súčasne i skvelý pomník, ktorý si sám sebe a svojmu menu postavil nielen medzi nami, ale všade, kde zuní slaviansky jazyk, na neobjemných teritóriách, ktorými rozložilo sa veliké plemeno slavianske. Lebo náš duchovný svet je jeden a ten samý v základoch, jednoliaty, z jedného ohromného duchovného koreňa pošlý. V tomto zmysle má dielo A. P. Zátureckého význam všeslaviansky.

Na tomto mieste, pravda, nemôžeme dôstojne uvážiť obsah a systém tohto monumentálneho diela, nateraz chceme len vyraziť svoju úprimnú, velikú radosť nad zjavom, tak riedkym v naše smutné dni! Hruď človeka zvlní sa radostným pohnutím, keď prekladá veliké stranice tejto slovenskej knihy, slovenskej v najprísnejšom zmysle slova. Ako milé tváre starých známych, obrazy obličajov najmilších, hádam už aj v mohylách dávno rozpadnutých, hľadia na nás tieto sady, slová, rýmy, kadencie, pozbierané priamo z úst nášho drahého ľudu! Hruď pýchou plní sa nad bohatstvom myšlienkovým, nad formálnou lahodou, presnosťou, úsečnosťou výrazu, množstvom materiálu, nad zdravým mravným jadrom, nad hlbokosťou múdrosti a tisícročnej skúsenosti. Kniha táto je naozaj pravým činom, menovite teraz, keď ochablá literárna činnosť, paralelná s politickým malomocenstvom, do hlbokého smútku hrúži každú vernú, poctivú dušu slovenskú! Teraz, keď nepriateľ plesá nad naším zahynutím a všetko podujíma, aby vycedil zo žíl našich krv a omráčil slovenského ducha nesmiernym a nemiernym hulákaním. Teraz ticho, vážne zašumel čistý prameň slovenskej slovesnosti a dokazuje, že národ náš žije, a žije nielen telesným životom, ale vysokým, duchovným.

Čo znamená tichá, verná, vydržaná práca! Aký skvelý, vysoký príklad poskytol Záturecký všetkým nám, a menovite mládeži, ochotnej niečo robiť! Nie krikľúnstvom, svrbľavou nedočkavosťou, komisnou, v cudzine chňapnutou frázou zadovažujú sa vavríny a corona civilis!^[70] Vernosť a práca, spojená s oduševnením stálym, nie slameným, čestnosť, vydržanosť práce, kontinuita princípov, jemný cit pre kultúrnohistorický vývin, láska, predovšetkým láska k veci, láska k národu, k ľudu, pieta pred jeho prešlosťou, vnímavosť k jeho prítomnosti, pevná viera v jeho budúcnosť vodili milú, pilnú ruku Zátureckého! On i sebe postavil pamätník, i národu svojmu a literatúre, a my vďačne, s vozvýšeným radostným citom uznávame a hlásame jeho slávu, pevne presvedčení, že zvuk mena jeho ďaleko zájde za hranice jazyka slovenského! Vďaka mu a nesmrteľný vehlas v národe našom!