ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[54]

Zväzok slovenskej beletrie mal by sa u nás s radosťou vítať — a najmä, keď práce v ňom obsažené stoja na úrovni dnešnej slovenskej literatúry. O prítomnom zväzku to platí. Ako veľmi odporúčajúci sa úvod vidíme a s potechou prečítame tri znelky Hviezdoslava; básnik, žalujúc sa na predjarnú chumeľ, túži už netrpezlivo za vesnou — no dá sa poučiť od chumelice o hlbšom ponímaní prírody: keď i jarný víchor „nešteklí sladko ucha návyk“ — predsa i on je tónom vo všeharmónii prírodných síl a zjavov. Ťažko je človeku objať prírodu čo celok — to je zmysel — teda asi ten cieľ, ktorý si vytkol Humboldt^[55] vo svojom „Kozmose“. Že sú sonety formálne dokonalé a presné jazykom, milé zvukom, netreba ani poznamenať u Hviezdoslava.

„Z dôb utrpenia“, povesť A. Bieleka, má všetky prednosti jeho doterajších prác a niečo menej chýb. Téma čerpaná je z nepekných dejov trenčianskych, keď nám deti násilne brali na dolniaky, aby osviežili maďarskú krv. Zvlášte fantastické partie sú veľmi pekné. Pravda, i tu prichádzajú miesta úplne neliterárne, ktoré by mali padnúť pod belasou tužkou umného korektora, ako: „bezstarostnosť utopila sa vo víre myšlienkovej nerozhodnosti“, „divno tkané pavučiny myšlienkových osnov prebiehali poľom jej duše“, „plával chlad“, „horúca tieň“, „hlas hrobu podobný“, „okolo vatry čo život, to soľný stĺp“, „škvrny krve zdali sa dosahovať výšin neba“, „bľadosť a čerň svedomia zakalila mu tvár“ atď. Pripomínam to, aby sa asnáď oslobodil od takých formálnych síce, ale nepríjemných vád.

„Astronómia a povera“ je poučná kompilácia Wagnerova,^[56] svedčiaca o vyčítanosti, a je zábavná.

„Pokuta za hriech“. Veselohra. Napísal Miloň^[57] (pseudonym), pri všetkej povrchnosti a nenovote sujetu prekvapuje za prvé, že dľa môjho úsudku dala by sa veľmi dobre predstaviť, že je totiž nie knihová, ale veselohra, súca na javisko. A to by bol veľký pokrok, keď z našich pôvodných dramatických prác ani jedna neznesie svetlo lámp na javisku. Tu možno sa mýliť, ale úprimne myslím, že by pri niektorých skráteniach odohrala sa celkom zručne, a bavila by za pol večera obecenstvo. Ó — keby v Miloňovi naozaj skrsol čo len slovenský Benedix!^[58] O charakterizovaní nemožno mnoho hovoriť — ale či to vôbec nachádzame pri veľkej väčšine ináč zručných veselohier? Stálo by za prácu urobiť pokus.

„Ľudovít Žello“, literárny obrázok od Jaroslava Vlčka, je veľmi spravodlivým ocenením literárnej osobnosti nášho drahého básnika a miláčika mládeže. Žiaľ, že náš výborný literárny historik nemá pomoci pri veľkej svojej práci, ktorú by mu poskytli podobné monografie. Do toho akosi nechce sa našim mladším silám.

P. Zoch^[59] opisuje svoju cestu do Záhrebu a pripína k nej žiaľne i horké reflexie. Drobnejšie básne Javorinskej, Somolického a Podtatranského^[60] pridávajú zväzku rozmanitosti a zakľučuje ho preklad z Turgeneva. Ako vidno — všetko možno čítať s radosťou a uspokojením.