ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[83]

Malá, vkusne vydaná knižtička, formálne korektná, typograficky a vzhľadom na jazyk ideálne bezúhonná, práve opustila tlačiarsky stroj. S radosťou konštatujeme, že je ona skutočne vzácnym obohatením slovenskej lyrickej poézie. Tuhé, až omamujúce vône vychádzajú z drobných, tenkou líniou orámovaných lístkov; i tam, kde chumelia sa tiene nedopovedaných myšlienok, nedocítených citov, panuje nie tupá čerň, ale rembrandtovské jasno-temno. Tón, jazyk, štýl, cit páchne čistou slovenčinou, samostatnosť a pôvodnosť je bezsporná, individualizmus, hoci ešte nerozvitý v úplnú šírku a zakončenosť — sama úzkosť rámčeka je tomu na závade — sľubuje mnoho, veľmi mnoho.

„Multum non multa“^[84] možno povedať, a to oprávnilo osobitne vydať po časopisoch roztratené verše. Vieme a cítime, že časť týchto poetických konfesií je produktom mysle nielen rozbúrenej, v mier a umeleckú rovnováhu ešte nevkolísanej, nevdojak dotknutej pesimizmom, nadýchnutým nie práve vetrom tatranským, no všetko toto vyrovnáva horúca, pokorná túžba po duševnom zjasnení, hĺbka, iskrennosť a čistota cítenia, presnosť výrazu, plastika a verná farba obrazov, smelo a jadrne nahodených. Dosť bude jeden citát, aby sme dokázali, že nezveličujeme.

Moje piesne

Vidíte, samý obraz, a obrazmi hovorí pravá poézia, obrazmi a zvukmi. I obrazy sú tu jasné, náhľadné, krásne, i zvuk piesne čistý, metalický, sladký. Z hmly všednosti, ktorá srdce poetu najväčšmi tiesni, on uteká do prírody, od ľudí k ružiam, k modrote neba, k riave, kvetom, topoľom! To sú všetko ozóny prvej mladosti, časom nezotreté dojmy prvého precitnutia z hmly bezcitnej, bezpovedomej. Slovom — básnik.

Perla zbierky, „Vesper dominicae“, veruže nepotrebuje ani komentára. To je už zrelý, bezvadný kvet i formálne i vnútorne. Patrí i bude patriť medzi najkrajšie, najpoetickejšie kvety v slovenskej literatúre. Cit — až k slzám — vibruje v riadkoch i medzi riadkami. „Pokoj sadne pomaly, tíško, na sivú hlavu matičky mojej.“ On iste od sivej slovenskej hlavy starušky preletí i v dušu poetu.

„Jehovah!“ je najsilnejšou básňou po tóne a tvrdosti, miernenej ako-tak podmienkou:

Ináč by presahovalo hranice krásna, dať sa strhnúť k takému hnevu a takému ezechielskému preklínaniu vlastného národa, tým viac, keď povážime, že ľud náš slovenský je arci veľkým hriešnikom proti samému sebe a veľkej idei života — no nie čisto vlastnou vinou, ale hroznou sudbou, hroznými pomerami, od neho nezávisiacimi. On nemal prorokov ako národ izraelský, ani ich nemordoval, nebežal od Hospodina k Baalom a k Astarte. Od čiernej zeme, ktorú polieva krvou a potom, až po vysoké oblaky, všetko mu je vrahom, zlodejom, kmínom, pľuvačom, hanobiteľom, katom, hyenou, šakalom, číhajúcim na jeho bezživotie, na jeho česť, na jeho sladké slovo. Ešte i vo vlastných odchovancoch našiel šprihačov a przniteľov ducha národného a travičov svojej úbohej krmičky. Opustený je ako ohník zanechaný v púšti! Iba nad oblakmi má pomocníka, ktorý ešte váha a predlieva… Básnik, ktorého duša je prísna, ale i spravodlivá, má v minútach poetického nadšenia stiahnuť kantáre hnevu, hoci i spravodlivého. Nadto výraz „nech šibeň miesto kríža zdobí jeho cmiter“ je prílišný, je skok do tmy, kde niet už poézie: „An der Mässigung erkennt man der Meister!“^[85] Poézia nie je zájazdom do temnoty a chaosu, ale do ríše harmónie a krásy.

Krištáľovou čistotou skvie sa báseň „Romanetto“ (str. 7.). To je krásny, vábny obraz, plný vône a vysokého poetického prítmia, ktoré tak sluší striebornej lýre básnikovej. Pekná, silná báseň.

Ivan Krasko je narodený básnik, poeta z božej milosti. Vítame knižtičku s uspokojením. Prosíme a voláme: napred!