Zlatý fond > Diela > Z dejín literatúry 5


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Z dejín literatúry 5

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová, Zuzana Rybárová, Vladimír Böhmer.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 79 čitateľov

Ivan Krasko: „Nox et solitudo“

[83]

Malá, vkusne vydaná knižtička, formálne korektná, typograficky a vzhľadom na jazyk ideálne bezúhonná, práve opustila tlačiarsky stroj. S radosťou konštatujeme, že je ona skutočne vzácnym obohatením slovenskej lyrickej poézie. Tuhé, až omamujúce vône vychádzajú z drobných, tenkou líniou orámovaných lístkov; i tam, kde chumelia sa tiene nedopovedaných myšlienok, nedocítených citov, panuje nie tupá čerň, ale rembrandtovské jasno-temno. Tón, jazyk, štýl, cit páchne čistou slovenčinou, samostatnosť a pôvodnosť je bezsporná, individualizmus, hoci ešte nerozvitý v úplnú šírku a zakončenosť — sama úzkosť rámčeka je tomu na závade — sľubuje mnoho, veľmi mnoho.

„Multum non multa“[84] možno povedať, a to oprávnilo osobitne vydať po časopisoch roztratené verše. Vieme a cítime, že časť týchto poetických konfesií je produktom mysle nielen rozbúrenej, v mier a umeleckú rovnováhu ešte nevkolísanej, nevdojak dotknutej pesimizmom, nadýchnutým nie práve vetrom tatranským, no všetko toto vyrovnáva horúca, pokorná túžba po duševnom zjasnení, hĺbka, iskrennosť a čistota cítenia, presnosť výrazu, plastika a verná farba obrazov, smelo a jadrne nahodených. Dosť bude jeden citát, aby sme dokázali, že nezveličujeme.

Moje piesne

Ach, všednosť v dušu, ako mlha šedá v dolinu, mĺkvo, jednotvárne sedá. Tú všednosť-mlhu niekdy vyhnať chce sa, by vidieť bolo horu, šíru zeleň lesa i divú ružu stráni na strmine, kým nevidená navždy nezahynie, a modro neba, belosť diaľnej viesky i striebro riavy, ako hádže blesky v dolinu, rozkvetlú tisícerým kvetom, motýľa na nej s krivolakým letom, a topoľ štíhly, ako vozvýš pne sa, jak siahať chcel by hore na nebesá. Tú všednosť-mlhu niekdy vyhnať chce sa.

Vidíte, samý obraz, a obrazmi hovorí pravá poézia, obrazmi a zvukmi. I obrazy sú tu jasné, náhľadné, krásne, i zvuk piesne čistý, metalický, sladký. Z hmly všednosti, ktorá srdce poetu najväčšmi tiesni, on uteká do prírody, od ľudí k ružiam, k modrote neba, k riave, kvetom, topoľom! To sú všetko ozóny prvej mladosti, časom nezotreté dojmy prvého precitnutia z hmly bezcitnej, bezpovedomej. Slovom — básnik.

Perla zbierky, „Vesper dominicae“, veruže nepotrebuje ani komentára. To je už zrelý, bezvadný kvet i formálne i vnútorne. Patrí i bude patriť medzi najkrajšie, najpoetickejšie kvety v slovenskej literatúre. Cit — až k slzám — vibruje v riadkoch i medzi riadkami. „Pokoj sadne pomaly, tíško, na sivú hlavu matičky mojej.“ On iste od sivej slovenskej hlavy starušky preletí i v dušu poetu.

„Jehovah!“ je najsilnejšou básňou po tóne a tvrdosti, miernenej ako-tak podmienkou:

nechce-li vedieť, že sa pripozdieva, že z chmúrnej túrni poplašný zvon hučí — —

Ináč by presahovalo hranice krásna, dať sa strhnúť k takému hnevu a takému ezechielskému preklínaniu vlastného národa, tým viac, keď povážime, že ľud náš slovenský je arci veľkým hriešnikom proti samému sebe a veľkej idei života — no nie čisto vlastnou vinou, ale hroznou sudbou, hroznými pomerami, od neho nezávisiacimi. On nemal prorokov ako národ izraelský, ani ich nemordoval, nebežal od Hospodina k Baalom a k Astarte. Od čiernej zeme, ktorú polieva krvou a potom, až po vysoké oblaky, všetko mu je vrahom, zlodejom, kmínom, pľuvačom, hanobiteľom, katom, hyenou, šakalom, číhajúcim na jeho bezživotie, na jeho česť, na jeho sladké slovo. Ešte i vo vlastných odchovancoch našiel šprihačov a przniteľov ducha národného a travičov svojej úbohej krmičky. Opustený je ako ohník zanechaný v púšti! Iba nad oblakmi má pomocníka, ktorý ešte váha a predlieva… Básnik, ktorého duša je prísna, ale i spravodlivá, má v minútach poetického nadšenia stiahnuť kantáre hnevu, hoci i spravodlivého. Nadto výraz „nech šibeň miesto kríža zdobí jeho cmiter“ je prílišný, je skok do tmy, kde niet už poézie: „An der Mässigung erkennt man der Meister!“[85] Poézia nie je zájazdom do temnoty a chaosu, ale do ríše harmónie a krásy.

Krištáľovou čistotou skvie sa báseň „Romanetto“ (str. 7.). To je krásny, vábny obraz, plný vône a vysokého poetického prítmia, ktoré tak sluší striebornej lýre básnikovej. Pekná, silná báseň.

Ivan Krasko je narodený básnik, poeta z božej milosti. Vítame knižtičku s uspokojením. Prosíme a voláme: napred!



[83] „Národnie noviny“ 1909, č. 88.

Pôvodný podtitul: (Noc a samota) Nákladom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Turčianskom Sv. Martine. 1909. Strán 42. Cena 60 halierov.

[84] „Multum non multa“ — (lat.) „Nie mnoho, mnohé“

[85] „An der Mässigung erkennt man der Meister!“ — (nem.) „V umiernení poznať majstra!“





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.