Zlatý fond > Diela > Z dejín literatúry 5


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Z dejín literatúry 5

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Eva Lužáková, Erik Bartoš, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová, Zuzana Rybárová, Vladimír Böhmer.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 79 čitateľov

Terézia Vansová: „Sirota Podhradských“

[39]

Vítame s radosťou novú slovenskú knihu! V naše neblahé časy stala sa väčšia slovenská kniha zriedkavosťou; ale čo by len kniha! Časopisy nemajú dosť prác — o tom presvedčí sa čitateľ; ba ani len dopisov i vtedy, keď sa niečo stane. Odtiahnite tri-štyri mená a užasnete nad mŕtvotou v slovenskej literatúre. Zakrývať túto pravdu bolo by hriešne, my sme to nezvykli. Ale smútiť nad tým stavom je slobodno. Ľudia, majúci talenty písať kultúrne veľmi poučné články čušia v akejsi vnútornej rozháranosti. V novele málo dobrých — a tí mlčia. Mnohých ochromuje prirôzna činnosť duchovná, takže im ťažko pracovať s potrebnou intenzívnosťou a rýchlosťou, čo tiež mrzí i obecenstvo, i samých autorov.

Objavenie sa Vansovej románu musí potešiť každého priateľa slovenskej literatúry, najmä keď sa presvedčí, že neprišiel do nej nový balast, ale dielo prepracované s pilnosťou nevšednou, láskou k veci ideálnou a talentom veľmi vynikajúcim v naše dni.

Počnúc od formálnosti, uznávame radi, že vydanie toto je úhľadné, patriace medzi najvkusnejšie vydania slovenské. Vydavateľ dal estetickému dielu i estetický šat.

Román tento je história devy-siroty, ktorá následkom otcovho testamentárneho naloženia prišla do cudzej rodiny, kde ju veľmi rozdielne vítajú a po celý čas veľmi rozdielne s ňou nakladajú. Na tejto osnove založený je psychologický dej, všetko, čo deje sa vnútorne v dušiach a srdciach dejstvujúcich osôb. Dej románu počne sa búrno, živo — potom razom zatíchne, ako keď potok vrúti sa do jazera, len rozletené jeho vlny slabo rozševelili vlny tichého jazera. Čo sa deje po prvom, čerstvom počiatku, je iba tok každodenného žitia, ale pod touto pokojnou hladinou hýbu sa, časom i silne bijú srdcia ľudské, najmä rozhorčené srdce dcéry človeka, ktorý zomierajúc upadol do podozrenia, že je paličom.

Gabriel Podhradský dokončil nešťastne pohnutý život: jeho spoluobčania ho smrteľne ranili pri požiari. Lynčovaný, o česť pripravený muž odumiera jedinú dcéru Violu, okolo ktorej krúti sa celý dej románu. Hneď badáme, že Podhradský je nevinný, lebo v prvej kapitole stretneme sa s ránhojičom Mikulčíkom, ktorý vrie nenávisťou proti Podhradskému, pri požiari vniká do zrabovaného jeho domu, šušká so zradnou slúžkou Podhradských, Zuzuľou, a po katastrofe zmizne, zmiznú i písma Podhradského, ktoré sú iste dôležité pre sirotu. Majetok Podhradského dostal do rúk Vilinský, švagor jeho, ako zdá sa, nie celkom riadnym spôsobom. A tento Vilinský stáva sa po smrti Podhradského otčimom jeho dcéry dosť láskavým, lenže nevládnym. V dome panuje ostrá žena Vilinského a jej vnučka(?) Hermínka. Viola je dcéra druhej ženy Podhradského, dieťa mezaliancie,[40] prečo i zdedila po matke nenávisť Vilinskej. K tomu príde ešte jedno: Vilinský má syna Imricha, ktorý sirotu víta tým najhrubším hrubianstvom, pohaní jej otca, uveriac podozrivým klebetám strany domnelého paličstva; druhý syn Vilinského, Július, chová sa proti sirote po ľudsky a trochu ľahtikársky — a práve ten prvý je Viole obetovaný dľa vôle rodičov. Do takých pomerov príde Viola ranená pri vzbure, keď bránila otca. Ju dali do neobývanej, haraburdím preplnenej komôrky — pod opateru dobrej babky Krchovej. Ako zdá sa, sladko prívetivý Vilinský nemá dosť vlády v dome, aby sirote spríjemnil život. Keď chce sa protiviť — hnevom pritiahne si čiastočnú porážku. Od tej chvíle vidíme Vilinského len nemocného, verne opatrovaného Violou.

Viola trávi svoj čas v meste alebo na majeri Vilinského. Tam pozná sa s Julom, druhým synom Vilinského, ktorý chce zahladiť to zlé, čo úbohej vykonal Imro — dľa matkinej vôle ženích koketnej, ľahkej Hermíny. Preto mať tak odstrkuje Violu — ona by mohla prekrižovať tieto plány. Tu musíme poznamenať, že scény medzi Violou a starou Krchovou sú znamenité, babka je výtečne kreslená, jej jazyk prípadný a charakteristický.

V románe nachádzame dve epizódy: lásku skromného Daniela Milockého k Viole; ona váži si peknoduchého teológa, ale jej city oproti nemu sú sesterské. Viola má dosť samopoznania a charakteru a povie mu otvorene, že nemôže byť jeho ženou. Druhá epizóda, veľmi trápna, ačkoľvek iba narážkami označená, je história mladej sedliackej devy Veroniky Tieškovej; ona stala sa choromyseľnou následkom násilenstva, spáchaného na nevinnom decku Lepárym, bratom Vilinskej, ktorý ku koncu románu vystúpi čo dejstvujúca osoba. Lepáry je reprezentantom zlého v románe — on je veľkomestský zhýralec a zavŕši svoje diela nápadom na Violu, opustenú na majeri. Práve keď ide vrhnúť sa na bezpomocnú, Veronika hodí sa medzi neho a Violu a zomiera so strašným výkrikom. Nesmelou rukou kreslené sú tieto výstupy — pochopiteľne. Myslíme, keď chce autor vhĺbiť sa do hriechov, musí byť jasný; narážky vec neokrášlia, nejasnota a nesmelosť oslabí mravný dojem — a ten je tu hlavným cieľom. Chceš-li, aby čitateľ nenávidel zlo, musíš to zlo osvietiť svetlom neľútostnej pravdy. Tak robí Shakespeare, L. Tojstoj, Dostojevskij a všetci velikí mravokárci.

Celým románom idú dva ťažké city: prvý je následkom neistoty, či Podhradský bol vinný —, druhý povstáva tým, že vidíme pred sebou do kreténizmu upadnutého Vilinského, sotva vediaceho povedať dve neartikulované slová. Nevina Podhradského dokáže sa až na samom konci: Mikulčík kdesi v Amerike vyznal pred kňazom svoje prečiny proti Podhradskému spáchané — kňaz vyhľadá rodinu Vilinských, prinesie písma, ktorými dá sa dokázať, že Vilinského majetok patrí vlastne sirote Viole. No Viola, zaľúbená a tajne zasnúbená s Imrichom, smelo trhá listiny a hádže do ohňa. Týmto stáva sa nesebeckou heroínou a Imrich je k nej prikutý vysokou šľachetnou láskou.

Spisovateľka hladkým slohom, sympatickým tónom odhaľuje nám v objemnej knižke mnoho citov, ale neupadá do sentimentálnosti. Jej snaha charakterizovať je uznaniahodná, ona vydrží farbu — no deje, z ktorých by malo padať svetlo na figúry, sú málo rezké. História dvoch nešťastných rodín, zakončená dobrým zakľúčením následkom charakterovej pevnoty dvoch detí, Imricha a Violy, nemohla spisovateľke podať dosť osvetlenia. Niet dosť silných motívov u Mikulčíka, aby narobil toľko zla, a tento diabolus Mikulčík zmizne hneď na počiatku románu, s ním zídeme sa už len po jeho smrti, v rozprávke amerikánskeho mnícha. Dobre kreslená je koketka Hermína, ako kontrast solídnej, pevnej Violy. Hermína teší sa žiť — Viole každý krok žitia je strpčený, niekdy viac vlastným temperamentom, než asnáď zovnútorným nešťastím. Jej duša oslobodí sa od celej ťarchy životnej, keď nevina otcova vyjde na boží deň: z nešťastnej razom stane sa slobodná a šťastná deva. Láska Imrichova zavŕši šťastie. Ona nenie len dcérou statočného, do podozrenia upadnutého, celkom ospravedlneného otca, ktorého náruživo milovala, ona je i horúco milujúcou a takže horúco milovanou ženštinou. Ešte pred samým šťastným rozviazaním Viola upadá u Vilinskej do podozrenia z krádeže prsteňa… To bol posledný obláčik — no on sa skoro rozplynul. Ostatne, prsteňová historka nesúvisí organicky s dejom románu.

Vansová podala nám dobrú, zábavnú, dobre písanú knihu — trochu upomínajúcu na zastaralú už románovú techniku nemeckú. Ale takéto reminiscencie sú nevyhnutné u nás, kde čítajú mnoho marlittiád a spielhageniád.[41] Lektúrou slavianskych vzorných spisovateľov ľahko oslobodí sa duchaplná autorka od balastu švábskych rozpomienok. My jej blahoželáme k úspechu prvej väčšej samostatnej práce a odporúčame peknú slovenskú knihu obecenstvu.



[39] „Národnie noviny“ 1889, č. 83 — 84.

Pôvodný názov recenzie: Sirota Podhradských. Román T. Vansovej. V Ružomberku. Tlačou a nákladom Karola Salvu 1889. Strán 293.

Z Vajanského veľmi priaznivého prijatia „Siroty Podhradských“ zostalo už len veľmi málo aktuálneho a podnetného. Hodnotí predovšetkým tú skutočnosť, že sa Vansová pokúsila o slovenský spoločenský román, aby dala nášmu čitateľstvu inú lektúru, akú mu poskytoval nemecký sentimentálny román.

[40] dieťa mezaliancie — dieťa manželov nerovnakého pôvodu

[41] kde čítajú mnoho marlittiád a spielhageniád — ide o nemecké sentimentálne romány Eugénie Johnovej-Marlittovej (1825 — 1887) a Fridricha Spielhagena (1829 — 1862)





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.