ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[74]

Ako keď na pôdu sparnom vysušenú padne tichý, plodný dážď, tak bolo mi na duši, keď som s úľubou prečítal rozprávky Jána Čajaka. Konečne niečo pozitívneho, konečne nejaká tvorivá práca po netrebnej púšti nakradnutých teórií a fráz z kalných realistických žúmp a bahien. Konečne záblesk čestnej práce a talentu po „napýščených“, drzých poučovaniach poprepadaných, zbumlovaných nedoukov.

Už pri „Únose“, krátkej dolnozemskej poviedke, potešil nás dar rozprávania; spisovateľ má čo povedať a vie povedať. Pravda, jeho Ondriš je smutný hrdina, ale iste životná figúra. Lebavý, chabý patrón, a rezolútna Kata. Ona iste bude i v manželstve klobúk nosiť. Ale to sú iba stopy… Druhá rozprávka, „Báťa Kalnický“, je prididaktická a falošne didaktická; vidno akúsi tendenciu, ktorá nevychodí z faktov, ale je len nalepená na površí. A poučujúci je vlastne ubitý — prostý sedliak zvezie zakaždým učiteľa. Ako by nezviezol, keď mu učiteľ hovorí o „vštepovaní do srdca túžby po duševnom zdokonaľovaní“, ako nejaký zbrklý Drtina^[75] svojim seminaristom! Tak vôbec nehovorí sa s ľudom, je to faloš, ako i tie hospodárske a kupecké školy.

Za tento suchopar, za túto faloš autor bohato nás nahradí povesťou „Z povinnosti“, ktorá je i hlavnou časťou zväzočka (od str. 56 — 184). Tu už niet falše, ani hlúpej tendencie, ani fádnej didaktiky — všetko ide prosto, múdro, prirodzene a bodro. Vidno i kompozíciu, i tvorenie, vidno i srdce, i cit, znalosť ľudu, lásku k nemu. To už nie je samé: „zaľúbili sa“, „ženili sa“, „išiel na vojnu“, v čom takzvaní „ľudoví novelisti“ vidia „zrozumiteľné písanie pre ľud“. Čajak siahol do života ako umelec a vyniesol to, čo patrí do umenia a nielen do matriky sobášov. Siahol do skutočnej dediny a našiel skutočných ľudí, nielen matrikárske výťahy. Gemerská dedina nám stojí pred očami so svojím „stadlom“ a „voščinárskym zábojom“, krutý, bohatý voščinár, utešená Marka, úbohý kraviar stoja nám pred očami a nie pusté mená, pustí Jankovia, Marky a Bety. Taká scéna, ako keď Prácky prvý raz vidí husiarku Marku, je skvost slovenskej, skutočnej literatúry. Vôbec od slov „Bol teplý, júnový deň“ (str. 86) u autora i príroda žije, i vovedené ľudské postavy žijú v pravde a v kráse poetickej. „Spod bieleho oplecka vykúkalo plné, slnkom ešte neopálené, ale len akoby ružovým nádychom pretiahnuté rameno, akoby sa zase stratilo v lone pod bielym plátnom. Foremné biele nohy, lemované červenou sukienkou, ležali na mäkkej tráve a odrážali sa vo vode.“ Hľa, to je krásny, plastický obraz, aký vôbec možno nakresliť slovami. Čajak má viac podobných miest, a to už oprávňuje nás vidieť v ňom talentovaného novelistu, s bohatou zásobou toho, čo je nevyhnutným arzenálom opravdivej beletrie. Čajak nie raz ukáže sa nám v povesti svojej umelcom. A vyššiu chválu mu dať nemožno.

Koniec povesti je zbrutalizovaný. Nemyslím, že by bolo treba vrážd, a takých nechutných, málo odôvodnených. To sú prisilné prostriedky pri takej elégii. Velikí umelci slova narábajú s vraždami, a ony v nás budia estetický úžas („Prestuplenie i nakazanie“^[76] Dostojevského), ale majú pritom vyššie ciele. Ex machina vraždy neprehlbujú povesť. Nuž autor je pánom svojich figúr, sám ich ženie žitím, a my ho nejdeme poúčať, len svoj dojem tlmočíme. Ale nemôžeme nevysloviť svoju úprimnú radosť nad povesťou Čajaka. Ona je na jednej úrovni s najlepšími povesťami Podjavorinskej a Timravy. Ona je obohatením slovenskej beletrie. Srdečne vítame autora na neobrobenom, chudobnom poli slovenskej krásnej prózy. Ďalej, ďalej!