ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[61]

V sterilných časoch slovenskej literárnej práce zjavil sa román tento v rozmeroch, pre naše pomery veľkých — už on sám zmiernil oprávnenosť žalôb, že niet čo čítať. Pani autorka nie je neznámym zjavom v slovenskej literatúre; jej drobnejšie články vyznamenali sa vždy solídnou rozumnosťou, vrelým citom pre národ, národnosť, porozumením našich potrieb. V poslednom zväzku almanachu „Živena“ podala príspevok, ktorý svedčil o jej spôsobnosti beletristickej.^[62] Beztoho, žeby bola sa priklonila k nejakému obrazcu, bezprostredne, sama zo seba vedela načrtať dojemný obrázok úzko rodinný, idúci v pamäť i srdce. Ešte na dve práce rozpomíname sa, uverejnené v „Slovenských pohľadoch“ roku 1881, „Na dedine“, za ktorú bola odmenená čestným darom z konkurzu,^[63] druhá tamže roku 1891, „V čiernickej škole“, cenná svojím národopisným materiálom, milá tou láskou, akou horí spisovateľka k prostému ľudu.

A teraz predstúpila pred slovenské obecenstvo s veľkým románom. Doslov, pridaný k dielu, oboznamuje nás s jej cieľom a tendenciou. Ona chce podať verný a pritom potešiteľný, pozdvihujúci obraz dnešných našich pomerov. Vidno z doslovu, že jej nebolo želateľné byť natoľko pravdivou, žeby tá pravda rozsmútila, účinkovala ochabujúco, budila pochybnosti. Jej celé usilovanie ide ta, aby nejestvujúce síce, ale možné a želateľné pomery, znázornené prosto a prirodzene, posilnili asnáď už klesajúcich a budili túžbu po uskutočnení. V tomto ohľade hrá tedy „muziku budúcnosti“. Nie dľa Shakespeara, ktorý velí podávať „zrkadlo prírode a ľuďom“, ale tak viac v zmysle utopistov-románopiscov, ktorí tiež možnosť a pravdepodobný vývin predstavujú a prekladajú ho do minulosti. V tomto ohľade je teda pani Šoltésová dosť romantická. No pritom možno ju nazvať i reálnou, lebo pohybuje sa na postati dňa a skutočného života, nikde nepreháňa, nevychodí z krážov celkom obyčajných, temer triviálne-každodenných.

Takéto spojenie ideálnosti v živote skutočnom autorom nevidenej, s úprimnou túžbou zostať pri pravde a pravdepodobnosti muselo zúžiť krídla fantázie a obmedziť samú fabulu románu. Aký život našej nahej skutočnosti, taká i fabula. A tak i autor v celom diele zostal pekne-rúče doma v najprísnejšom zmysle; my nemusíme dľa Goetheho „wer den Dichter will verstehen, muss in Dichters Lande gehen“, prejsť do krajiny fantáziou básnickou utvorenej, my porozumieme tvorcu, nejdúc z domu cez prah domáci, aspoň nezanechajúc to úzke ovzdušie, ktorým dýše utlačený slovenský národ v naše dni. Tým, pravda, vyhrala aktuálnosť románu, tým stal sa poučným a užitočným, ale i nevinným a tichým ako tok potoka v rovinách. Všetko, čo zaujíma rodinu, počnúc od svadby, až po predčasnú smrť decka, prebrané je opravdu ženskou rukou a spojené hlavne dialógmi, s našimi verejnými, hlavne národno-politickými záujmami, bojmi, ba i túžbami a želaniami. Fabula rodinná nesúvisí s nimi iným, len tým, že hlavné osoby priznávajú sa k národnej stránke a mimo rodinného kruhu cestujú, rečnia a konajú niečo za národ, pravda, viac hovoria a tušia — ako to i sám život ukazuje. Fabula politicko-národná pozostáva v opise toho procesu, ktorým prešiel maďarón, pravda, umný a srdcom dobrý, majetný a neodvislý k presvedčeniam čisto slovensko-národným. Hlavnou pomocou pri tomto preobrazovaní, pravda, bola láska k ženskej, od rodu úprimne slovenskej. Ani boj nebol ťažký, ba práve temer nijaký. Obrat založený je na púho ľudskej dobrote, šľachetnosti a rozume. Dobrota, šľachetnosť a rozum, keď im nechajú voľný beh, samé nám privádzajú Šavelského, a tak mali by i všetkých Šavelských. Myslíme, že je to smelo tak povedať bez hlbšieho odôvodnenia. Predne má i odrodilstvo svoju rozumnú logiku, má svoju ľudskú šľachetnosť, má i srdcovú dobrotu a predsa zostáva odrodilstvom. Vo väčšine, arci u nás odrodilstvo leží na troch pilieroch: na špinavej koristi a lačnej nážive, na charakternej slabosti, ba i plodnosti, na móde a slabosti osobnej. Toto všetko nebolo u Šavelského, ale neboli ani silné politické presvedčenia, rozumná logika maďarónska, takže skutočne nemal proti čomu bojovať. Za druhé u čisto národného človeka nesmieme a priori^[64] predpokladať všetky cnosti čisto ľudské, ba dopúšťať i poklesky a hriechy bez toho, žeby bol zadal svoju národnosť.

Ale dajme tomu, typ odrodilca slovenského v ohromnej väčšine nesie na sebe škvrnu osobnej podlosti, špinavého štréberstva, mravného úpadku; dajme tomu, že veľká časť našich renegátov s úľubou používa v boji prostriedky nečisté, nevybraté; že u nich vo veľkej miere nejde o myšlienku, o vlastenectvo, ba ani o maďarizmus, ale o ciele egoistické — predsa na našej strane nemožno vyhľadávať len samé svetlo, ako to robí náš románopisec. Na tomto maľovaní bielym na bielo trpí román, a to sme museli podotknúť, vážiac si ináč umné, poučné, široko rozložené dielo našej najnovšej literatúry. Pravda, život je taký, ako ho líči obdarená spisovateľka, ale on je nie len taký. Už keď ho raz berieš na mušku, musíš vidieť i to, čo nezrovnáva sa s tvojou ideálnou túžbou. Rodina bude vždy až do skonania sveta nevyčerpateľným nálezišťom pre román a novelu, trúchlohru i veselohru. Ale tá rodina nežije len v salóne svojom, v záhrade krásne vypestovanej, v bezúhonnej čistote a nesmiernom šťastí. Mnoho dobrého nahromadila autorka pod strechu dvoch národných domov a oproti tomu nestojí nič nedobrého, nesvetlého nielen u národovcov, ale ani v spoločnosti renegátskej, ktorú nám predvádza napr. pri stoličnom bále. Toto sme chceli popredku povedať preto, aby sme ihneď porozumeli román a aby nik v ňom nehľadal hlbokých, potriasajúcich scén a výjavov, duševných bojov a záhad spoločenských. Je to román čisto rodinno-národný, s prekrásnymi figúrami, s vysoko mravnou tendenciou, s rozvetvenou po častiach politicko-národnou didaktikou, s vyčerpávajúcim predmet obzorom nášho malomestského i dedinského života. Všetko, čo sa hýbe a trvá v posledných rokoch, čo vyšlo najavo v bojoch národných, použité a vpletené je do histórie dvoch skromných a tichých rodín, ktorých život ničím iným nie je zakalený, len až veľmi prirodzenou smrťou starého Laskára, pradeda, a náhodnou smrťou malého synka Šavelského. Na konci ukazuje sa perspektíva možného dorozumenia sa — aspoň želania, aby pristúpili rozvadené stránky k stykom a hľadali nejaký modus vivendi.^[65]

Bohatý statkár Šavelský zaľúbi sa v železničnom vagóne do veľmi krásnej Oľgy Laskárovej. Tento fakt, veľmi podrobne a základne opísaný, spojí nerozlučným zväzkom dve ináč na rôznych osnovách založené rodiny: Laskárovú, meštiansko-národnú a Šavelských, zemiansko-nenárodnú. Šavelský, predtým bledého zmýšľania, dľa rozhovoru vo vagóne so starým bručlivým úradníkom, neobyčajne spravodlivý, vhupne do našskej spoločnosti príležitosťou divadla a po ňom nasledujúcej zábavy v mestečku Rakytove. Divadlo, zábava, to sú fotografie. Item^[66] nastane zblíženie medzi Oľgou a Fraňom Šavelským. Poneváč vysvitlo, že mať Šavelského a mať Oľgy sú kamarátky z dávnych časov, ide ju Laskárová navštíviť do Javorca, majetku to Šavelského, za ňou prichádza i Oľga na výslovnú žiadosť starej zemianky. Vezie ju sám domáci pán. V záhrade ide ľúbostná ataka, Oľga váha, no už badáme, že nebude sa dlho protiviť. Podmienkou je, aby si sám prišiel pre odpoveď do Dažíc, kde je Oľgin otec učeným utiahnutým profesorom, tichým národovcom. Stane sa, nasleduje svadba; Ivan Laskár je zaľúbený do mladuchy a rojčí, je to jeho sesternica. Táto študentská zaľúbenosť je veľmi dobre a prirodzene podaná.

Už na divadelnej zábave príde Šavelský o vážny krok bližšie k národu, keď vidí nepekné chovanie sa maďarónskych hostí, menovite nejakého Agnusza, Boróczyho a žida Aranya, ináč jeho dobrých známych zo spoločnosti. Na tejže zábave oboznámime sa s osobami, ktoré i ďalej ihrajú svoj nehlučný epizodický zástoj. Sú to najviac mladí ľudia a devy, budúce páry manželské.

Pendantom k tejto slovenskej, občianskej zábave je stoličný bál, na ktorý Šavelský vedie svoju mladú ženu už z ohľadov stavových a spoločenských. Tu zas stretáme sa s poltuctom osôb z druhého tábora, menovite so županom, podžupanom a ich polovičkami a menovite s Gáborom Vlaszthom, ktorý sa i neskôr zjaví na prknách, kdežto tí ostatní cele zmiznú behom ďalšej povesti. Vlasztha je gavalier, bonviván,^[67] pustý dušou, ale má istú chladnokrvnosť v sebe, ktorá mu nedovolí byť nespravodlivým. Pravdu vyznajúc, jemu je všetko šuviks, až na zábavu, pekné ženské a flirt. On je tak asi pár Krasznayčke, trochu obšúchanej, peknej koketke stoličného bálu. No Vlaszthu nepritiahla nateraz — on hodil sa ku sviežejším, novým pôvabom mladej ženy Šavelského a počal jemnú kúru. Manžel nielenže sa nemrzí, ba odporúča jej Vlaszthu pre jeho delikátnosť a pre opravdivé city priateľské, ktoré ho viažu k nemu. Maďaróni usilujú sa Oľgu, ktorá ihneď stala sa krásou a toaletou kráľovnou plesu, síce nie oficiálnou, ale nevoľky uznávanou, obrátiť na svoju stranu, čo sa pravda nijak nepodarí. Ale i nie div — hlavný gavalier Vlasztha podlieha úplne, ostatní až na dvoch-troch, ako Radóczi a Maršinský, sú alebo len polorenegáti, alebo absolútne nevšímaví. Bez incidentu, hladko skončí sa stoličný bál, až na konci má Vlasztha potržku s Agnuszom, ostatne surovým človekom, a jej výsledok je pravda len za kulisami odohravší sa duel, preto vážny pre povesť, že Vlasztha bránil Šavelského, o ktorom Agnusz za chrbtom v opilosti potáral blbstvá o vlastizrade a neušanoval ani jeho ženu. Nielen to, ale i miestny stoličný plátok vrhol sa na Šavelského čo na zradcu vlasti, čo na zemana, ktorý svoj stav ponížil tým, že prestúpil zjavne na stranu slovenskú.

Stoličný bál bol prvým i posledným výletom mladého páru do sveta. Ním nastal prielom, Šavelský už neslúžil viac okolnostiam „stavu“. Nastane opisovanie toho, ako sa Oľga prispôsobila novému životu. Muž ju oblažil všetkým dobrým a pohodlným, ona pomáha matke jeho pri hospodárstve. U Laskárov rakytovských naraz dve svadby, vydávali obe dcéry: Ľudmilu za Križiaka, šuhaja skromného, a Marínu za farára Antónyho. Oba páry sú epizodické, ony sú na to, aby doplňovali obraz rodiny, ktorej nechýba ani dedo Laskár, hľadiaci ticho na svojich rozmnožujúcich sa potomkov. Čas ide prácou, návštevami, výletmi. Na prkno vstúpi nová rodina, Angeličovci s dvoma dcérami, Helenou a Fedorou. Nové elementy, ale veľmi ľahko zliali sa s tokom života u Laskárovcov. Z maďarónskeho kruhu dozvieme sa, že Venduš Radóczy vzal si Irmu Maršinskú.

U Šavelských zjaví sa nový člen, malý Vlado, a Oľgu vidíme čo mať, útlu a starostnú. Manžel cíti až žiarlivosť k synovi. Inu, šťastie a šťastie. Rodina žije, chlapec rastie, Oľga zbližuje sa s ľudom, Ľudovít Laskár zakladá kanceláriu v Dažiciach. Opisom tohto všeobecného rodinného šťastia bez najmenšej chmáry končí sa, ako ticho vyznievajúcim epilógom, prvá časť románu.

Medzi prvou a druhou časťou prepustí autor niekoľko rokov, v nichž sa temer nič nezmenilo v Rakytove, iba to, že maďarizácia tisla sa navidomoči do škôl a života. Rakytov je totiž národne silne uvedomelé mestečko, a maďarizácia tu ide iba násilnou kolonizáciou cudzích živlov. Hlavný úder na toto mestečko má sa stať valným zhromaždením Vzdelávacieho spolku hornouhorských vlastencov.^[68] Tento nával na Rakytovo je s úľubou opísaný, verne kreslený, dobre použitý, aby Šavelský mohol z ríše slov a dobrých želaní vyjsť na pole skutkov, aby si de facto zaslúžil meno „pansláva“ a dokázal svoje záverečné nenavrátiteľné odstúpenie od renegátskej strany. To, čo stalo sa u nás a čoho svedkami boli sme v nedávnych časoch, použité je dosýta, a pribásnený odpor občianstva, na jehož čelo postavil sa mužne Šavelský. Vystupujú i uvedomelí prostoludíni (Ján Sekerka), i pozháňaní a ako hoviadka v nevedomosti a švindle sem sácaní richtári a sedliaci z iných stolíc.

Šavelský pri tejto príležitosti poučuje ľudí o nemravnosti spolkov maďarizátorských u prítomnosti slúžneho Baróczyho, ktorý je tu naozaj idealizovaný alebo akoby premožený dôvodmi rečníka, neupotrebuje násilie a uverí Šavelskému, že sa ľud ticho rozíde, čo sa i stalo.

Po tomto búrlivejšom, no šťastne prestátom incidente, zase nájdeme sa v tichom toku rodinného života. U Šavelských pribudol chlapček a dievča, s deťmi mazne sa dedko Laskár, odohrávajú sa zas scény žiarlivosti otcovej, lebo si myslí, že žena priveľa lásky venuje deťom a jemu odoberá. No: „o chvíľu bolo všetko pomerené a spokojné“ (str. 363).

Nové zabŕdnutie do sveta mimo domu — Šavelský berie čo inšpektor účasť na cirkevných bojoch. O nich len toľko, že bol vyvolený za seniorálneho a kandidovaný za dištriktuálneho inšpektora. Opísaný je jeho odjazd a lúčenie so ženami a deťmi.

Potom idú roky, Šavelský veľadí sa i majetkovo, oponuje v stolici — na jeho meninách vo veľkej spoločnosti badáme pomaly i ovocie jeho práce, on je už veľmi vážený faktor vo verejnom živote. Zišlo sa uňho drahne ľudí i z protivného tábora. Reč ide o práve prestátom boji cirkevnom. Tu celý rad debát, ešte i teraz u nás aktuálnych. Zábava končí sa rodinným koncertom, ktorý obstarala Fedora Angeličová s Ivanom, po uši do nej zaľúbenom. O tomto predmete je medzi mladými reč v záhrade, ale neprišli k rezultátu. No i tu badáme, že odpor zo strany Fedory nebude asi dlho trvať, a my zas uvidíme nový pár — dcéru bohatého Angeliča, zasnúbenú s mladým rojkom Ivanom. Na tohto Ivana autorka použila i farby, nielen tužky. Záľubčivý idealista a pritom veľmi oduševnený mladík. No láska jeho musí vydržať niekoľké próby, medzi nimi i to, že ho pre „poburujúcu“ reč zavrú do politického väzenia na celý rok.

Záležitosť medzi Ivanom a Fedorou Angeličovou zakončí sa prirodzene pri tom inštrumente, ktorý bol tretím pri ich častých koncertoch — pri klavíri, na druhý deň po meninách. No šťastie oboch zasnúbencov prervané je politikou. Nový národný duch zvíri sa na Slovensku, brožúry lietajú, zhromaždenia zvolávajú sa, petície o školy atď. rastú ako huby po daždi. Šavelský na stoličných zhromaždeniach získa si peknú stranu, čo poplaší stoličných politikánov, žiada i gymnázium pre Rakytovo s náukozdelnou rečou slovenskou — čo, pravda, prepadlo.

Do tohto ruchu padá zase kus rodinnej, pravda, už smutnejšej histórie. Starý Laskár, patriarch rodiny, onemocnie na smrť. Spisovateľka líči milo sústrasť a starosť rodiny o starčeka, ktorého nieže nezroní, ale obživí zvesť, že mladý Ivan je zažalovaný pre politický prečin a bude súdený. Odsúdený na rok Ivan nájde ešte starého otca nažive. I staroba i mladosť sú jednako bodré a nezlomné — milá Fedora vpraví sa do okolností. Starík zomrie s povedomím, že jeho námahy neboli márne, ba i s nádejou, že jeho vnuci dožijú sa lepších časov. Pohreb — a po pohrebe tichý sňatok odsúdeného Ivana s Fedorou — oni chceli už čo manželia znášať osud.

Ivan sedí vo väzení, navštevovaný svojimi — Šavelský ďalej vedie politický boj, cestuje, radí sa. Z toho boja vytrhnutý je telegramom, že jeho mladší syn nebezpečne ochorel. On letí domov z Pešti, kde bol na porade, a nájde syna v beznádejnom stave, a žena bola práve darovala život dieťaťu. V týchto rodinných trápeniach zase ožíva talent spisovateľky, ktorý nám je známy z jej práce zo „Živeny“. Scéna, keď ešte dosť nevládna šestonedieľka, tušiac v materinskej duši nešťastie, vzdor prísnym príkazom doktora i babky vstane a prejde do izby už mŕtveho synka, patrí k najšťastnejším nielen tohto románu. Živo a pravdivo je líčená táto rodinná tragédia, ona účinkuje na cit, a podáva kus psychológie žensko-materinskej. Láska materská bola i pre matku osudnou, zapríčinila ťažkú chorobu, takže Šavelský triasol sa, že utratí ženu.

No Oľga vystrábila sa, šla do kúpeľov. Jej muž ožil zase a šiel ďalej po načatej dráhe. On už tak politicky zosilnel, že s ním počínajú vyjednávať. Vlasztha totiž priviezol do Javorca vysokého diplomata; tomuto Šavelský prednáša minimum národných požiadaviek. Ale excelencii sa i to vidí primnoho a odchádza bez výsledku. S týmto bezvýsledným pokusom o dorozumenie končí sa román. Vyznieva s tou nádejou, že keď budeme statne hájiť svoju pravdu, konečne príde k nám i spravodlivosť.

Toto je v krátkosti rozvrh románu, pravda, len bežne načrtaný. Nespomenuli sme mnoho výjavov, ktoré sú živo opísané, keď i niekedy zabiehajú prisilne za hranicu skutočného, a sú pekným želaním horlivého národného srdca. Do maličkostí nepúšťame sa — spisovateľka miestami borí sa s technickými ťažkosťami a časom zastane v prúde rozprávky, na „plese“, ako hovoria naši rybári. No ona bez všetkej pochybnosti môže smelo počítať na naše uznanie, že podala obecenstvu lektúru ľahkú, zrozumiteľnú i v najširších kruhoch, pritom pekne precítenú, poučnú, vedenú najšľachetnejšou národnou tendenciou. Nie je to ľahkou vecou vydržať tak i charaktery i zaokrúhliť deje, ničím zvláštnym nevyznamenávajúce sa. Nie je ľahko písať román zo života tak úzkeho, všedného, ako je náš — trebárs by to bol len život rodinný.