Kritické torzo

K stému výročiu jeho narodenia (16. októbra 1830 — 16. októbra 1930)

I

Naša literárna história musí ešte veľmi mnoho doháňať, aby aspoň približne osvetlila vývoj literárnych pomerov na Slovensku. I to, čo už bolo doterajšími literárnymi historikmi tak alebo onak napísané, musí byť zrevidované, opravené a doplnené na základe úplnejšieho materiálu a hlavne tiež na základe nových literárnovedných hľadísk. Sociologická metóda, ktorá sa uplatňuje v novšej dobe v literárnej vede, môže nám objasniť mnohé temné a záhadné stránky literárneho Slovenska. Nadmieru zaujímavým obdobím pre Slovensko nielen literárne, ale i politicky a kultúrne vôbec je napr. obdobie medzi rokmi 1844 — 1875. Krátkych tridsať rokov, ale vo vývoji nášho slovenského a kultúrneho úsilia má nedozerný význam a dôležitosť. Nie že by v nich boli nejaké zvlášť cenné hodnoty, ale hlavne svojím usmernením a orientáciou. O týchto veciach na tomto mieste a pri tejto príležitosti nie je nám možné uvažovať. Zmienili sme sa o všetkom tomto len preto, aby sme mohli umiestiť Ľudovíta Kubániho, ktorého storočné jubileum narodenia si pripomíname, do tohoto obdobia, ktorým bola priamo určená jeho vývojová dráha literárna a možno i jeho životné osudy. Ľudovít Kubáni, pravda, i mimo dobrých obmedzovaní bol určovaný i svojimi zriedkavými ľudskými a básnickými osudmi.

Mnohým spisovateľom nie je osudom dovolené, aby sa mohli plne uplatniť a vyrásť, aby mohli aspoň približne celkom využiť svoje prirodzené dary ducha a darovať ich vo forme slovesných výtvorov ľudu, z ktorého vyšli. Za svojho života nemajú kedy sa rozvinúť a dozrieť. Objavujú sa veľmi rýchle a znenazdania ako meteor v tmavej noci, aby znovu zapadli do neznáma, nenávratne a bez kompromisu. I na samom Slovensku mohli by sme nájsť niekoľko takých príkladov. Prekvapujú svojou mladosťou a mladistvou odhodlanosťou i schopnosťou. Rýchla smrť, často náhla a tragická, býva im tiež priaznivým činiteľom, ktorý ich ľudsky a básnicky zveličí a zveční. Letmo si sprítomnime veľké svetové literárne zjavy takýchto osudov: Byron, Shelley, Puškin, Lermontov, Mácha, Petőfi, Jesenin. Na samom Slovensku sme mali tiež niekoľko takých zjavov, hoci v meradle menšom a skromnejšom. Na začiatku minulého storočia bol to Samuel Rožnay, nadaný básnik a prekladateľ, predchodca Václava Hanku, Josefa Lindu a Svobodu vo falšovaní a objavení starých rukopisných pamiatok v našej literatúre. Samuel Rožnay pokúsil sa totiž o „Žižkiádu“, ktorú chcel podvrhnúť bratislavskému Palkovičovi ako nález. Tragické životné osudy mal i Mikuláš Dohnány, Ján Miloslav Capko-Znievsky, Adolf Svätopluk Osvald, Janko Kráľ, i keď sa dožil staršieho veku, a niektorí iní, starší i mladší, známejší i menej známi. Z poštúrovskej generácie bol takým zjavom i Ľudovít Kubáni.

Ľudovít Kubáni vtedajšej a pozdejšej generácii javil sa poetom veľmi sľubným a nádejným. A my dnes po dlhšom časovom odstupe a po priaznivejšej možnosti porovnať jeho tvorbu s tvorbou jeho mladších i starších vrstovníkov môžeme bezpečne usúdiť: javil sa takým nie bezdôvodne, hoci sme si tiež plne vedomí, že práve v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch minulého storočia za tvorivej nemohúcnosti a suchoty nemohol sa vtedajším posudzovateľom zdať iným, než sa práve zdal. Tam, kde je pustota a púšť, tam i menšie zjavy zdajú sa väčšími, než v skutočnosti sú. Práve preto bol medzi svojimi vrstovníkmi nemálo cenený, ba preceňovaný. Dalo by sa o ňom uviesť napríklad niekoľko starších hlasov, ktoré mu príliš nadbiehajú a pochlebujú. Keď ich posudzujeme podľa dnešného stavu vecí, preceňujú ho na celej čiare. Po jeho tragickom skone niekoľkí z vtedajších básnikov vyspievali nad ním svoj básnický žiaľ. Napr. Miloslav Dumný, Ján A. Fábry a Philadelphy. A medzi týmito menej známymi hlasmi bol i hlas veľkého Andreja Sládkoviča v almanachu Tábor I. (1870) „Nad mŕtvolou Ľudovíta Kubániho“ a končil sa takto:

Proste teda od Ľudovíta Kubániho očakávalo sa veľmi mnoho pre slovenské literárne snahy. Rozhodne viacej, než mohol dať. Zapadlý a básnicky plachý poet prinášal takto do úhoru slovenských možností a túžob na Slovensku v suchých rokoch svoj kvet nádejí. Nebolo jeho chybou a nezáležalo na jeho vôli, že sa nemohol rozviť, že všetky tie túžby a nádeje boli prelámané krídla. Raný kvet bol spálený jarnými mrazmi.

Keď si však pripomíname všetky ťažkosti doby a prostredia, nálady a nepriateľských výbojov, ľahko pochopíme, že za takého stavu vecí, aký bol vtedy, naozaj nebolo možno žiť a tvoriť lepšie. Za vtedajšej dusnej atmosféry nebolo vlastne možné ani jednému slovenskému spisovateľovi, aby sa rozdal celý, aby napísal a vyhovoril všetku bohatosť svojho vnútra. Nie. Ich tvorba a činnosť vôbec bola náhodná, regulovaná možnosťami a okolnosťami. Tvorili len mimochodom, v intervaloch a náhodne, často vlastné a opravdivé poklady ich duší neotvárali sa vôbec dokorán a odchádzali spolu s nimi do neznáma.

Ľudovít Kubáni bol pozdejšie vysoko cenený napr. i samým Jaroslavom Vlčkom v oboch jeho knihách o slovenskej literatúre. Pozdejšie však zmenil svoj názor, nemal ho však možnosť definitívne formulovať. Svoj opravený a záporný názor vyslovil v článku v Slovenských pohľadoch 1911, str. 91 — 102, „K dejinám literatúry slovenskej“: „Nové čítanie však nielen zvyšuje, lež i znižuje hodnotu diela. Dnes by som už nepodpísal mienky svojej z r. 1890 o Žellovi alebo Kubánim ako básnikoch; ich umelecký dojem vidí sa mi byť oveľa mĺkvejší.“

II

Životné a ľudské osudy Ľudovíta Kubániho boli veľmi pestré a romanticko dobrodružné. Často hodne nešťastné, nie však bez interesantnosti a príťažlivosti. Najpôvabnejší jeho životopis napísal Záboj Kellner-Hostinský v almanachu „Tábor“ I.; kto sa chce podrobnejšie poučiť, odkazujeme ho tam. My však len v krátkosti naznačíme jeho životné dáta, aby sme mohli podrobnejšie vystopovať jeho literárnu tvorbu a urobiť si o nej správnu predstavu. Kubáni sa narodil 16. októbra 1830 v Slovenských Záhoranoch v Malohonte. Tieto gemerské a malohontské kraje tvoria akýsi uzavretý svet po niekoľkých stránkach. Predovšetkým geograficky. Je to zemepisná jednotka, hornatá a drsná, nie je ani tak bohatá na prírodné krásy, ako skôr zaujímavá a príťažlivá. Nie si opojený tou prírodou, ale rozhodne sa cítiš dobre v jej strede. A potom i dialekticky a jazykove možno pozorovať určité špeciálne znaky, čo zase napomáha provincionálnu uzavretosť tohoto kraja.

A historicky, literárne a tradične! Je to samostatný svet, ktorý tvorí určitú, či už vedomú alebo nevedomú jednotku. Našej literatúre na Slovensku tento kraj dal pomerne najviac literátov v staršej dobe, nie, pravda, len ojedinelých a osamelých, ale celé rody, generácie a spoločnosti. Nie je možné tuná o všetkých sa zmieňovať. Každý má toľko literárnohistorických vedomostí, aby si toto vedel sprítomniť. A okrem všetkého tohoto v tomto kraji panoval Jan Jiskra z Brandýsa. S ním sa tu usadilo hodne Čechov, po tragédii bielohorskej tiež. Pre túto bohatosť kultúrnu a myšlienkovú tento kraj nemohol na Ľudovíta Kubániho a jeho slovesnú tvorbu nevplývať. Máme dokázané, že pri zakladaní svojho literárneho časopisu, ktorý ručne písal, myslel na spoločnosť Holkovu a Reussovu.

Napriek tomu však, že osudy nadaného spisovateľa boli dosť divné a pestré, predsa nedostal sa nikdy ďaleko od svojho rodného kraja. I jeho existenčné pomery boli kľukaté a smutné. Nie, pravda, vždy. Bol dozorcom hutí, pisárom slúžnovského úradu, slúžny, notár, sudcovský pomocník, a konečne po rakúsko-uhorskom vyrovnaní r. 1867 bol pozbavený úradu, žil bez zamestnania, ale nie bez práce. Bol činným stále. Ale jeho nádejný život bol pretrhnutý v Rimavskej Bani. Dňa 29. novembra 1869 šiel za povinnosťou do Rimavského Brezova. Ten deň napísal krásnu báseň na 30. novembra k meninám Andreja Sládkoviča, ale ešte toho istého dňa večer pri kartách bol zaklaný v hádke s protivníkom, ani nie štyridsaťročný. Teda v čase, keď sa jeho tvorivé dary začali rozvíjať a zároveň sľubovali priniesť plodné ovocie.

Pavel Dobšinský v liste Jánovi Bottovi dňa 29. decembra 1869 píše o jeho tragickej smrti: „Veru to už ináč nebude, len tak, ako je. Laja Kubániho viac neuvidíš. Smrť jeho je dielo okamžitého výbuchu náruživosti pri kartách — tak okamžitého, že ani vrah, ani prítomní… nevedeli a náležite nespozorovali, čo sa stalo, len keď už Lajovi hlava odpadla a klesla na stôl, za ktorý si po zadanej rane usadnul…“ Ale napriek všetkým, prekážkam a ťažkostiam, napriek mladému veku a žalostnému skonu získal si Ľudovít Kubáni v našej literatúre jedno z poprednejších miest, súc literárne činným všestranne: básnik, dramatik, románopisec, poviedkár a kritik. Nič nevybudoval a nevytvoril definitívne. Jeho tvorba, toť torzo vo všetkých smeroch, ale torzo, ku ktorému sa nám treba vracať hlavne teraz, v čase jubilea jeho narodenia, aby sme si ho sprítomnili a zopakovali si všetko to, čo vytvoril a pre nás zanechal.

(1930)