Kritické torzo
Autor: Ján Igor Hamaliar
Digitalizátori: Michal Garaj, Viera Studeničová, Daniel Winter, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Mária Hulvejová, Andrea Jánošíková, Zuzana Danišová, Miroslava Lendacká, Andrej Slodičák, Martin Hlinka, Rastislav Liška
Anton Prídavok: Vrásky času. Básne. Košice 1926. Strán 68.
Ťažko by bolo povedať, že Prídavkova zbieročka básní doniesla do slovenskej literatúry nejaké hodnotné plus. Anton Prídavok ukázal sa nám v nej ako epigón iných, skoro bezvýhradne našich mladých básnikov. A podľahol nálade doby ako máloktorý z nich, podľahol hlavne mánii poézie, ktorá má rada proletára nie preto, že je proletár, a tým teda i odsúdený prežívať osudovú drámu svoju i celku, ale preto, že je to móda, že tak básni X. a Y. Prídavkové básničky s námetom sociálnym sú písané nasilu, nevyvreli z autorovho vnútra. Sála z nich neúprimnosť, vyumelkovanosť, niet v nich ani životných tragík.
Inak u Prídavka nachodia sa verše, ktoré sa nám zdajú úprimné a pravdivé. Je to tam, kde Prídavok spieva o šťastí. Lebo treba s radosťou konštatovať, že jeho prvá zbierka je nie naladená pesimisticky, ako sme boli zvyknutí na debut Lukáčov, Smrekov a iných. Prídavok si báji o šťastí, ba prežíva šťastie s radostným úsmevom na tvári. A keď mu šťastia nedáva život, tak o ňom aspoň sní. Ale i tieto verše Prídavkovej zbierky sú nedokonalé. Autor môže mať emóciu, ale nemá vôbec, aspoň dosiaľ to neprejavil, schopnosť stvárniť ju. Jeho voľný verš je tak rozplynulý, že vôbec nemá rytmu. A i pri voľnom verši vyžaduje sa rytmus, harmónia, plynnosť rečová. Prídavok je rozvláčny. Niekde sa mu podarí („Návšteva“) svoju myšlienku stvárniť dokonalejšie, čo by nasvedčovalo o vlohách, dosiaľ neprejavených úplne, a to by nás nútilo postaviť sa na stanovisko vyčkávacie.
Vcelku Prídavok je typ novinársky. Vie napísať duchaplný úvodník, či z národného hospodárstva, či o okupácii Kamčatky Indiánmi, a tiež vie z toho vyvodiť dôsledky, vie napísať sem-tam i poviedku, kritiku, úvahu, ba i báseň — čoho dôkazom je i prítomná jeho zbierka. To vyžaduje od neho zamestnanie, život. Život prinúti človeka ku všetkému, ale neprinúti ho k tvorbe, ktorá prýšti z hlbších prameňov. Veršovať môže hocikto, básniť-tvoriť len vyvolení, ktorí vedia všemožne, plne prežívať sviatok duše, a čo viac, ktorí ho vedia i stvárniť formou slova pre iných a na večnosť…
(1927)
