Kritické torzo
Autor: Ján Igor Hamaliar
Digitalizátori: Michal Garaj, Viera Studeničová, Daniel Winter, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová, Peter Páleník, Mária Hulvejová, Andrea Jánošíková, Zuzana Danišová, Miroslava Lendacká, Andrej Slodičák, Martin Hlinka, Rastislav Liška
Anna Lacková-Zora: „Zahodené diamanty“. Román. Tlačou a nákladom Daniela Pažického na Myjave 1928, str. 348.
Zora vstúpila do literatúry básnickou zbierkou „Jarné spevy“ (1921), ktoré vznikali počas vojny, a práve preto je v nich toľko vojnových motívov a príhod, súvisiacich s vojnou. Už táto zbierka Zorina vyznačovala sa charakteristickým a dôležitým rysom, ktorý je hlavnou okrasou i jej dalšej tvorby cez niektoré poviedky až po román „Zahodené diamanty“. Tento rys je úprimnosť, ktorá sa povedome stavia v jej tvorbe proti umelosti, nastrojenosti a falošnosti, plnej afektácie dnešných literárnych snáh skoro bezvýnimočne. A je až milo čítať tento jej nový literárno-umelecký prejav, ktorí si síce nerobí žiadne ďaleko a vysokosiahle plány a nároky, ale je len dôkladným i závažným medzníkom jej vývoja.
I dalšia Zorina novela „Za cieľom života“ (1925) presvedčila nás nielen o priamočiarosti svojej autorky, ale i o tom, že prozaické práce daria sa jej viacej. Už v tejto novele Zora dokázala byť medzi prvými prozaikmi na Slovensku. Jej próza začala sa javiť ako niečo, čo nechce žiť krátko a efemérne, ale pracne sa prebíjať za svojím cieľom, otužilo, smelo a nepoddajne. Možno že je paradoxné, keď povieme, že už v tejto Zorinej próze bolo viac hodnôt a cenností, hoci zostávala málo povšimnutou, ako u mnohých mladých takzvaných prozaikov, ktorí sa hrali na moderné deti a vnášali do svojich „výtvorov“ všetko to, čomu sa naučili od profesora v škole. Táto mladá spisovateľka si vedela nájsť hneď od počiatku svojej literárnej činnosti vlastnú základňu, na ktorej pracuje i ďalej, a vytvára veci s pulzom a nervom veľmi sympatického a jednotného rázu. Dobre padne človeku čítať prvý Zorin román „Zahodené diamanty“ i dnes, keď v literárnych prácach traktujú nás najviac len rozbabrávaním pohlavnej požívačnosti a brutality.
Román vedľa svojich pekných a kladných stránok má i svoje nedostatky, o ktorých by sa dalo široko rozpisovať. Myslíme, že Zora vôbec zabúda na podvedomie, na pohlavný inštinkt, formálne neprináša nič nového, chýba jej skratkovitá forma štýlu, hutnosť, úspornosť v slovách a celých odstavcoch. Treba sa jej učiť hlavne u ruských i českých modernistov. Zato však možno od nej očakávať vývoj a klady v budúcnosti.
(1928)
